Ivan Voronajev

a letničný oheň na Ukrajine

Ivan Efimovič Voronajev (Nikita Petrovič Čerkasov) sa narodil 16. apríla v roku 1885 v Orenburskej oblasti. Počas vojenskej služby v Taškente sa v roku 1907 obrátil a stal sa členom baptistickej cirkvi. Povedal: „Ak sa ma opýtate, kde sa narodil Kristus, môžem vám odpovedať – V Betleheme môjho srdca. Ak sa ma opýtate, kedy sa tam Kristus narodil, odpoviem vám – 12. augusta 1907 – vtedy, keď som Ho vierou prijal do svojho srdca ako Spasiteľa.“ Avšak už v roku 1912 emigroval do USA so svojou ženou a dvoma malými deťmi. Usadili sa v San Franciscu (štát Kalifornia), vyštudoval biblickú univerzitu v Berkeley, a po niekoľkých rokoch života v USA Voronajevovi ponúkli, aby sa stal pastorom baptistickej cirkvi v Seattli. V priebehu troch rokov sa aj s rodinou presťahoval do New Yorku.

V New Yorku sa stretol s pohostinnou rodinou, ktorá mu začala svedčiť a presviedčať ho o tom, aký nevyhnutný je krst v Duchu Svätom. Spočiatku sa tomuto učeniu staval na odpor, no keď bola jeho dcéra pokrstená týmto krstom a spolu s priateľkou Annou začala hovoriť novými jazykmi počas letničného zhromaždenia, Ivan Efimovič začal túto skúsenosť vnímať ako niečo dôležité. Voronajev si všimol, že tento duchovný krst má navyše pozitívny vplyv na správanie jeho dcéry. Táto skutočnosť ho prinútila znovu sa nad tým vážne zamyslieť, začal intenzívne študovať Písmo a modliť sa za zasľúbenia Nebeského Otca. Zakrátko Pán vypočul jeho modlitby, Voronajev bol naplnený Duchom Svätým, a tiež začal hovoriť novými jazykmi.

Ivana Efimoviča poznali v kruhu rusky hovoriacich baptistov ako výborného rečníka a dobrého služobníka. Keď sa z neho stal letničný kresťan, mnohými to otriaslo. Niektorí baptisti nechápali, „ako taký inteligentný a vzdelaný človek mohol tak klesnúť, a začať hovoriť a modliť sa jazykmi fanatikov“. Bolo jasné, že Voronajev už ďalej nemohol byť pastorom baptistickej cirkvi. Vzdal sa svojej funkcie a v roku 1919 začal viesť letničnú cirkev v New Yorku. Na bohoslužby si prenajal sálu presbyteriánskej cirkvi. Vtedy sa k nemu pridalo 19 ľudí z baptistickej cirkvi, v ktorej predtým slúžil, a ďalší ľudia, ktorí verili v krst Duchom Svätým a dovtedy ešte neboli zorganizovaní v žiadnej cirkvi. Medzi nimi bolo mnoho imigrantov z Ukrajiny, Ruska a Poľska.

V priebehu niekoľkých rokov boli založené ruské, ukrajinské a poľské letničné cirkvi v Bostone, Filadelfii, Scrantone a v ďalších mestách východného pobrežia USA, ako aj v Kanade. Voronajev sa tešil, že Boh koná aj uprostred slovanského osídlenia. Jedného dňa Boh Ivanovi nečakane zjavil na modlitebnom stretnutí v dome Anny Koltovič, že má odísť, a priniesť ruskému aj ukrajinskému národu dobrú správu o krste Duchom Svätým.

15. júna 1920 rodiny Voronajeva, Zaplišnyja a Koltoviča odplávali z New Yorku. Na ceste do Ruska sa zastavili v Bulharsku a začali tam kázať Božiu pravdu. Letničný oheň sa v krajine rýchlo rozšíril a za rok tam bolo založených 18 cirkví. Rodina Zaplyšnyja zostala pracovať v Bulharsku a za krátky čas tam počet veriacich vzrástol na 5000. Voronajev však pokračoval do Ukrajiny.

V auguste roku 1921 prišli Ivan Voronajev a Vasilij Koltovič do Odesy. V tomto meste bola letničná cirkev založená veľmi rýchlo. 12. novembra 1921 sa uskutočnilo prvé oficiálne stretnutie kresťanov evanjelickej viery (CHEV) letničiarov na Sabanskej ulici.

V roku 1924 zvolal Voronajev prvý oblastný zjazd CHEV-u, na ktorom bol založený „Odeský oblastný zväz kresťanov evanjelickej viery“. V tomto čase už boli organizácie Voronajeva rozšírené takmer po celej Ukrajine, Taškente, na Urale a aj na Sibíri.

2.-4. septembra 1925 bol na základe Voronajevovej iniciatívy zvolaný 2. odeský oblastný zjazd CHEV-u, na ktorom sa zúčastnilo 36 delegátov z 24 cirkví a 17 hostí. Na zjazde bolo prijatých niekoľko rezolúcií o vierouke, o modlitebných stretnutiach sestier, o slávení kresťanských sviatkov, o vzťahu k druhým cirkvám, o manželstve a rozvode, o skladaní rúk a o mnohých iných otázkach. V roku 1926 Voronajev vydal „Krátku vierouku kresťanov evanjelickej viery“. Prvý celo-ukrajinský zjazd CHEV-u sa zišiel v Odese 21.-23. septembra 1926. Prišli nielen delegáti z Ukrajiny, ale aj zo spoločenstiev zo Sibíru, Kaukazu, Uralu a z oblastí stredného Ruska. Zišlo sa vyše 15 000 členov z viac ako 250 spoločenstiev, pričom spoločenstvo v Odese malo asi 400 členov.

Na tomto zjazde sa viedli rozhovory o veľkom prebudení molokanov (jednoduchých kresťanov, ktorí odmietli učenie tradičnej ortodoxnej cirkvi) a duchoborov na Kaukaze a Kryme. Značný rast cirkví bol viditeľný v Dnepropetrovskej, Kirovohradskej, Chersonskej, Nikolajevskej a Vinnickej oblasti. Na tomto zjazde Ivan Efimovič skladal ruky na duchovných pracovníkov letničnej cirkvi, medzi ktorými bol aj Bykov, Kuzmenko, Pavlov, Ponurko, či Ponomarčuk (ten neskôr skladal ruky na Afanasija Bidaša a Bidaš na Anatolija Gavriľuka – terajšieho prezidenta organizácie ONCHCHCU (Spoločenstvo nezávislých kresťanských charizmatických cirkví Ukrajiny)). Predsedom zjazdu CHEV-u sa stal samotný Voronajev.

Do roku 1927 vzrástol počet odeského spoločenstva na 500 členov. Na Ukrajine bolo činných asi 350 letničných cirkví, v ktorých sa schádzalo asi 17 000 ľudí.

V roku 1930 bola činnosť Voronajeva, Koltoviča a mnohých ďalších bratov potlačená, uväznili ich a poslali na Sibír. Voronajevovu manželku poslali do strednej Ázie, kde v ťažkých podmienkach vo väzení a vyhnanstve strávila asi 25 rokov. V roku 1956 Jekaterina Voronajevová emigrovala do USA, kam už predtým odišli jej deti.

O posledných rokoch života Voronajeva, žiaľ, nemáme veľa informácií, ktoré by boli dôveryhodné. Existuje svedectvo istého človeka, ktorý vraj videl, ako Voronajeva roztrhali psy, ktoré na neho pustila stráž vo väzenskom tábore. Toto svedectvo vyšlo aj v časopise „Slovo kresťana“.

Ivan Efimovič Voronajev je považovaný za zakladateľa letničného hnutia v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu.