Predstavujeme naše zbory - Spišská Belá

Zbor Romani Archa v Spišskej Belej

Spišská Belá je malé mestečko pod Tatrami, v ktorom sa každú sobotu stretávajú kresťania z celého Horného Spiša. Pred šiestou už môžeme vidieť, ako autá parkujú pri budove pošty a elegantne oblečení ľudia kráčajú na bohoslužbu. Keď vojdeme dnu, vítajú nás vysmiati uvádzači a v hlavnej sále vládne milá vrava. Všetci nás srdečne zdravia. Chvály sú energické a zvučné, slovo pastora povzbudzujúce a deti na besiedkach sú spokojné.
Na zhromaždení môžeme cítiť Božiu prítomnosť.

Romani Archa je rómsky zbor, ktorý vedú manželia Repkovci, a pravidelné bohoslužby v Spišskej Belej majú už osem rokov. Počas týždňa sa veriaci stretávajú na modlitbách a domácich zboroch vo svojich obciach a osadách. Manželom Repkovcom sme položili niekoľko otázok o ich práci a službe:

Ako začala vaša služba? Ako ste sa dostali práve k službe Rómom a pastorovaniu rómskeho zboru?

Ján: Začnem od začiatku. S manželkou sme sa obrátili cez službu pastora Gabriela Minárika a po obrátení sme začali chodiť do zboru v Poprade. Obec, v ktorej žijeme, sa nachádza 50 km od Popradu, preto sme nemali možnosť navštevovať zhromaždenia každú nedeľu. Pastor Gabriel s manželkou Nuši k nám v určitých intervaloch chodili a vyučovali nás, aby sa z nás stali učeníci. Postupne sa obrátili nejakí ľudia, hlavne starší, alebo už znovuzrodení kresťania, ktorí nemali zbor. Do roku 2002 sa nás stretávalo približne 10 ľudí. Následne, keď sme robili evanjelizácie v Starej Ľubovni a v okolí, sa začali bez nášho vedomého výberu obracať Rómovia. Nebol to náš výber slúžiť Rómom, ale bola to odpoveď na našu službu. Začali sme sa stretávať v Starej Ľubovni. Po nejakom čase navštívil našu službu pastor Mark Zechin. Zdieľal s nami svoju víziu pre prebudenie medzi Rómami na Slovensku. V tomto čase nás povzbudil k tomu, aby sme aj my boli súčasťou tejto služby Rómom. Začali sme s evanjelizáciami v obciach v kežmarskom a ľubovnianskom okrese, kde sa obrátili viacerí ľudia. V Starej Ľubovni a v iných mestách sme mali problém s prenájmom priestorov na stretávanie, no v ústrety nám vyšli v Spišskej Belej. S podporou Marka Zechina a Gabriela Minárika sme začali nedeľné bohoslužby v Spišskej Belej. Privážali sme ľudí z Krížovej Vsi a iných dedín autobusom na bohoslužby.

Teraz je to už ôsmy rok, čo Pánovi slúžime medzi Rómami. Máme dosah na dosť veľa ľudí v okolitých obciach – ako Krížová Ves, Podhorany, Výborná, Matiašovce, Podolínec, Kolačkov, Jarabina, Jakubany, Kamienka. Spolu je to približne deväť alebo desať obcí, ktoré zasahujeme. Nie je ale, žiaľ, možné ufinancovať dovoz ľudí z týchto dedín na pravidelné bohoslužby do Spišskej Belej. Cez týždeň sú preto modlitby a evanjelizácie v jednotlivých osadách.

Nie je veľa „bielych“ pastorov, ktorí by pastorovali rómske zbory. Ako sa vám darilo pochopiť rómsku mentalitu a ako vás Rómovia prijali medzi seba?

Ján: Myslím si, že stále tu je nejaký odstup, či už jazykový alebo kultúrny, ale viem, že na túto službu som prijal od Boha silu, aby som ju vykonával a vedel sa obnoviť v tejto službe. Veľa vedomostí o službe Rómom som získal tiež na Akadémii Svätého Pavla v Budapešti. Oporou je pre nás podpora od pastora Petra Minárika, zborov Milosti, Marka Zechina a vzťahy so Zborom Viery v Budapešti. Veľkou pomocou pre službu sú rómski služobníci z nášho zboru, s ktorými mám vytvorené bratské spoločenstvo a pomáhajú mi porozumieť stádu a zároveň posúvajú ďalej vplyv vedenia.

V čom je služba Rómom iná? Čo vás najviac prekvapilo? Čo bolo pre vás najväčšou školou?

Ján: Stále sa učíme čeliť sklamaniam. Služba Rómom je o vkladaní dôvery, povzbudzovaní, zároveň sklamaniach, ale ďalej v upevňovaní vízií. V tejto službe, ak vzniknú vzťahy, sú oveľa dôvernejšie, ako v službe medzi „bielymi“. Rómovia sú otvorenejší a osobnejší. Ja v nich vidím oveľa väčšiu ľudskosť, čiže cítenie s potrebami iných. V mnohých veciach zlyhávajú, ale na úrovni ľudskosti by mohli byť veľkým prínosom pre „bielych“. No ľudia často vidia len tú ich vrchnú časť – farbu pleti, reč. Osobnosť mnohých Rómov je obohacujúca. Vedia byť viac solidárni, reagovať na potreby, viac si pomáhajú, je medzi nimi menej egoizmu. No vedia zároveň prepadnúť aj zlým emóciám, dokonca bez ohľadu na vlastný život. V tomto ohľade ich padlú vášeň vie skrotiť len Božie slovo a Duch Svätý, samozrejme, ak sa pre nich stane skutočnou autoritou. Preto nech sa stane Ježiš Kristus Kráľom Rómov a nech sa všetci k Nemu obrátia.

Zahŕňa vaša služba aj nejakú praktickú pomoc, praktické poradenstvo?

Ján: Slúžime manželským párom, učíme ich ako žiť v manželstve, ako vychovávať deti, ako hospodáriť, ako sa nezadlžovať. Zo začiatku sme rozprávali aj o hygiene. Naša práca tiež zahŕňa právne, sexuálne poradenstvo, riešenie rôznych vzťahových problémov. Niektorí zo zboru pracujú ako zdravotnícki asistenti, terénni sociálni pracovníci a komunitní pracovníci.

Pomáhate vašim ľuďom tiež hľadať prácu?

Ján: Naši ľudia sú podľa mňa veľmi usilovní v hľadaní práce. Mnohí aj prácu našli, ale hlavne sezónnu prácu. V porovnaní s inými rómskymi inštitúciami je medzi našimi Rómami viac ľudí, ktorí majú finančný príjem z práce.

Oľga: Práca je veľmi dôležitou modlitebnou témou, hlavne, aby mali muži prácu. Bolo obdobie, kedy veľa našich ľudí nemalo prácu, a vtedy sme sa intenzívne modlili za prácu a povzbudzovali sme ich, aby vytrvali na modlitbách a verili Bohu. Zrazu nastal veľký prielom a mnohí dostali prácu, aj keď to bola sezónna práca, lebo väčšinou je to o sezónnych prácach. No máme aj takých, ktorí sú celoročne zamestnaní a dokonca aj zopár živnostníkov. Videli sme, že skrze modlitbu prišiel tento prielom.

Vy sami ste si pred niekoľkými rokmi adoptovali rómskeho chlapca. Čo vás k tomu viedlo?

Oľga: V čase, keď sme si adoptovali Reného, sme už mali tri deti. Chceli sme mať ešte ďalšie deti, ale kvôli zdravotným dôvodom sme mali určité obavy mať ešte vlastné deti. Inšpirovalo nás čítanie literatúry o adopcii, aj kniha Dereka Princa Boh sa stará o vdovy a siroty. Mňa osobne sa dotklo to, že keby si každá rodina zobrala aspoň jedno dieťa do starostlivosti, tak by neboli detské domovy. Začali sme o tom spoločne uvažovať. Keby sme sa spolu navzájom nedohodli, a tiež keby sme sa s deťmi na tom nedohodli, tak do toho nejdeme. Celá rodina s tým musela súhlasiť. A potom to nejako prišlo. Dvere boli otvorené, čo sa týka adopcie. Všetci sa divili, prečo si chceme adoptovať dieťa, keď už máme tri vlastné. Sme jediní v okrese, ktorí máme takto adoptované dieťa. Bolo to pre ľudí zvláštne.

Pomohla vám adopcia Reného vo vašej službe a pochopení Rómov? Čím vás René obohatil?

Oľga: René má v sebe úplne iný temperament. Je to skutočne iné dieťa. To, čo fungovalo na našich troch prvých deťoch, na ňom vôbec nefungovalo. Skoro všetky poučky zlyhali. Najprv potreboval byť prijatý. Aj v tomto sme sa museli zaňho modliť a bojovať, lebo to bolo odmietnuté dieťa. Verím tomu, že sa nám to podarilo prelomiť. Určite nás obohatil vo veľa veciach. Naučili sme sa pri ňom väčšej trpezlivosti, vytrvalosti, nevzdať sa. Verím tomu, že väčšina rómskych detí má šancu, aby sa vyučili v normálnej škole. Len aby im bola daná tá šanca a ich rodičia sa o vzdelanie svojich detí usilovali, lebo skoro všetky deti dávajú do špeciálnych škôl. Je jedno, či rómske deti vedia, alebo nevedia, v osadách skoro všetky automaticky separujú preč do osobitných tried. Verím tomu, že keby tieto deti dostali šancu, vyučili by sa aspoň nejakému remeslu. Ale je pravda, že pri nich je potrebná veľká trpezlivosť, kvôli ich živelnosti.

Ján: Každý človek vie niečím obohatiť toho druhého, rodinu, zbor, národ. Keby sme hľadali zlé veci, určite by sme ich našli na sebe, aj na našich deťoch, keď hľadáme dobré, nájdeme ich. Nie je problém byť iný. Byť Rómom alebo nerómom. Je to o obetavej láske a o tom, že sa usilujeme a očakávame, že príde dobré, ale nie so slepou dôverou, ale máme pre toto očakávanie pevný základ, ktorým je Božie slovo. Poslušnosťou na slovo rodičov pripravujeme Reného, aby v dospelosti vedel poslúchať slovo Nebeského Otca. Rómovia majú vo svojich génoch citlivosť na duchovný svet, ale dôležitejšie je, či sa stanú poslušní Bohu, alebo zostanú vzdorovití a ich etnické kliatby na nich ostanú. René rád hrá futbal a trénujeme spolu na našej záhrade, takže ma okrem iného obohatil tým, že si spolu dobre zahráme futbalové fintičky.

Oľga: Ešte stále sa nedá povedať, že by bol René stopercentne vžitý do našej rodiny a komunity. Tiež prechádza rôznymi vecami aj v škole, lebo deti vedia, že je adoptovaný, že je Róm. Boli obdobia, keď prišiel domov v prvom ročníku a hovoril: „Ja nie som nijaký Róm.“ Potom zasa sám o sebe hovoril, že je Róm, takže on sám prechádza procesom hľadania identity. Ale určite viac ako 50% je vžitý v našej rodine. Aj v tomto sme videli prielom. Podľa psychológov je normálne, že adoptovanému dieťaťu trvá dlhšie, kým sa mu podarí začleniť do adoptívnej rodiny. Na to sme boli upozorňovaní. Nie je samozrejmé, že keď si človek zoberie malé bábätko do rodiny, že toto dieťa sa automaticky vžije do rodiny. Sú to duchovné veci. On musel nadobudnúť v nás dôveru, musel cítiť, že sme tu preňho. Už sme prežili také fázy, že príde a pritúli sa, to sú vzácne chvíle. Alebo keď nie som doma, tak sa pýta, kde je mamka. Je to milé.

Čo boli pre vás najväčšie prekážky, ktoré ste museli počas služby prekonať, prípadne ktoré stále prekonávate?

Ján: Najväčšiu opozíciu našej práci tvoria tradičné kresťanské denominácie. Nie všetci chápu našu službu, ale našou službou boli ľudia oslobodení od závislosti od alkoholu, drog, boli konfliktní, agresívni a učia sa robiť dobré. Nábožensky nezaťažení ľudia nám vo väčšine nebránia. Tieto tradičné denominácie sami za desiatky rokov nevedeli svojou pastoračnou službou zmeniť životy týchto Rómov a nám teraz bránia, aby sme týchto ľudí združovali a pastorovali. Je smutné, že práve tí, ktorí o sebe tvrdia, že sú silno veriaci, sa stávajú nepriateľmi evanjelia a bránia, aby sa ľudí, ktorí to mimoriadne potrebujú, dotklo milosrdenstvo Pána Ježiša Krista. Problém je tiež pri získavaní povolení a priestorov na evanjelizáciu. Keď žiadame o povolenie pre evanjelizáciu, starostovia nás často posielajú po povolenie za farármi, ktorí nám robia problémy a prekračujú svoje občianske právomoci. Popri duchovnom boji sa obraciame aj na úrad splnomocnenca vlády, ktorý im potom na základe ústavných práv musí vysvetľovať naše práva zhromažďovania sa. Ďalšia vec je, že cirkevní vedúci týchto biednych ľudí zastrašujú, že nepochovajú ich mŕtvych, nepokrstia ich deti. Dosť majú títo ľudia sociálne problémy a ešte ich takto zastrašujú a vydierajú cirkevní vodcovia. Kým sme my do týchto osád neprišli evanjelizovať, farári sa o týchto ľudí nezaujímali, prišli k nim až potom, aby ich rekatolizovali. A často, ako sme my skončili misiu v tých osadách, ani oni už do tých osád viac neprišli. Berú ich ako svoj majetok, a preto, že sú finančné toky v spoločnosti pre nich nastavené, nie je skutočný záujem zmeniť postavenie Rómov v spoločnosti.

Hovorí sa, že práca špeciálne s Rómami z osád je veľmi náročná a rómska otázka je štátom stále nedostatočne riešená. Myslíte si, že je možné zaintegrovať rómske komunity do majoritnej spoločnosti. Ak áno, ako je to možné?

Ján: Rómovia tu boli negatívne diskriminovaní, potom pozitívne, na základe čoho ich majorita znenávidela a vyčíta im, že berú veľké financie zo sociálneho systému. Rómovia sú na Slovensku utečencami už skoro 1000 rokov a väčšina z nich je dodnes neprijatá. Veríme, že by sa to mohlo zmeniť rómskou reformou pána Petra Poláka, ktorá je dobre vypracovaná a v spojení so skutočnou kresťanskou mi­siou môže zvýšiť kvalitu života Rómov z osád. To, čo politici ani vzdelanie nevie sprostredkovať, je prelomenie kliatby, ktorú si mnohí Rómovia nesú ako svoje dedičstvo a nedovolí im dosiahnuť dobrý život. S tým vieme zasa pomôcť my znovuzrodení kresťania tým, že mocou Ducha Svätého kážeme v osadách evanjelium – lámeme moc kliatby, ktorá sa nachádza na celých rodinách. Tak ako všetko na svete, aj rómska misia má duchovný rozmer, ktorý sa nedá zmeniť iba ich vzdelávaním a zamest­nanosťou. V osadách sa nachádza subkultúra, o ktorej slovenský národ vôbec nevie. Je to ako štát v štáte. Komunita, v ktorej majú ľudia svoje vnútorné zákony, kam ani policajti alebo lekári neradi chodia, a toto je problém. Je to napríklad úžera, zanedbané deti, nedostatočná hygiena, násilie v rodinách a i.

Oľga: Je aj taká skupina ľudí v osadách, ktorá nemá dokončené ani základné vzdelanie. K týmto ľuďom musia ísť slúžiť rómski bratia, pretože nám nerozumejú. Preto vidíme, ako veľmi dôležité je vychovávať nových rómskych lídrov, ktorí chodia slúžiť aj týmto ľuďom.

Ján: Veríme tomu, že Rómov sa dá kvalitne integrovať, len z nich nesmieme robiť iných ľudí, ľudí druhej kategórie. Potrebujú veľa povzbudzovať, veľa odpustiť, veľa ponúk a vedenie, ale oplatí sa to. Rómovia, ktorí sú súčasťou našej práce, sami hovoria, že sa dobre cítia medzi bielymi, vedia komunikovať, pretože v našom zbore nepreferujeme iba rómsky jazyk, vyučujeme slovenčinu, spievame piesne hlavne slovenské, ale aj rómske. Naším cieľom je integrovať Rómov do cirkvi a aj spoločnosti.

Zmenil sa život alebo atmosféra v osade, z ktorej väčšina veriacich pochádza? Zaregistrovala polícia alebo obyvatelia osady nejaké pozitívne zmeny? Stretávate sa s ohlasmi od obyvateľov dediny na vašu službu?

Ján: Moje hodnotenie by bolo jednostranné. Slovenská Akadémia Vied robila etnologický výskum na celom území SR, kde zbierali vyjadrenia z obecného úradu, od ľudí z dediny, od vedúcich zboru, čiže minimálne z troch alebo štyroch zdrojov. Hodnotili efektivitu misie napr. v Krížovej Vsi a tento výskum dospel k takému záveru, že cirkvi ako my, ktoré nie sú podporované štátom, ale aj iné takéto podobné cirkvi, dosahujú svojou misijnou prácou najväčšie výsledky v sociálnej inklúzii Rómov náboženskou cestou, v porovnaní zo štátom podporovanými cirkvami. Manuál tohto výskumu sa dá stiahnuť na:

http://www.uet.sav.sk/files/socialna_inkluzia_romov_nabozenskou_cestou.pdf

Čo je pre vás aj v ťažkých chvíľach povzbudením do práce s Rómami?

Ján: Pre mňa je povzbudením odovzdanosť a vernosť tých skalných členov zboru, z ktorých určite budú kvalitné autority v zbore, v práci, ale aj v spoločnosti. Pre mňa sú povzbudením ich srdcia a postoje k pravde, neschovávajú sa pred problémami medzi Rómami, ale majú nasadenie a podľa možností riešia misiou problémy medzi Rómami. V ťažkých chvíľach hľadám povzbudenie pri Pánovi. Ježiš si ich vykúpil svojou vlastnou krvou, ja z milosti spravujem ako pastor Jeho majetok. Prežil som veľa strachov o zbor, ale mám pevnú nádej v zasľúbeniach a každodenné potešovanie Ducha Svätého. Každú bohoslužbu sme zažívali duchovné prielomy a vylievanie Božej slávy na chvály, kázanom Božom slove a modlitbách. Sme zaintegrovaní do všeobecnej cirkvi, v ktorej slúžia a budujú nás služobné dary cirkvi. Aj keď sme povolaní zo sveta, nie sme samozvanci, našu službu potvrdzuje ovocie.

Oľga: Ja si v prvom rade uvedomujem, že Boh nám dal túto službu a podporujem svojho manžela v tejto službe. Ja osobne sa ale vždy veľmi teším na spoločné konferencie, ktorých sa zúčastňujeme a tam si to chcem vždy užiť, nabrať nových síl. Niekedy sa mi ani nechce odísť z konferencie, lebo nie je na mne ťarcha zodpovednosti, ako v našom zbore. V tom pomazaní mi je dobre, lebo ja osobne veľmi potrebujem pomazanie Ducha Svätého, aby som vedela to pomazanie zobrať a s týmto pomazaním znovu prísť a v láske agapé slúžiť našim ľuďom a mať voči nim ten správny postoj. Lebo skutočne potrebujeme veľa trpezlivosti nenechať sa odradiť, ale dôverovať Bohu, že On si vybral týchto ľudí a On dokončí to spasiteľské dielo, ktoré v nich započal. Ak oni vytrvajú, tak to určite bude dokončené na Jeho chválu a slávu.

Nedávno ste kúpili v Krížovej Vsi dom, ktorý bude slúžiť na bohoslužby. Ako prebieha prestavba? Na čo všetko ho budete využívať?

Ján: Prebehla prvá fáza rekonštrukcie, kde sme zrekonštruovali interiér, no stavba ešte nie je dokončená na používanie, takže sa na nej pracuje. Uchádzame sa o ďalšie finančné prostriedky z fondov MVSR, aby sme prestavbu vedeli dokončiť a v týchto priestoroch realizovali ďalšiu sociálnu a komunitnú prácu. Budeme sa viac venovať mládeži, mimoškolskej vzdelávacej činnosti, alebo iným programom zameraným na integráciu Rómov. Začíname pracovať na medzinárodných projektoch integrácie Rómov so Zborom Viery v Maďarsku a s určitou skupinou rómskych zborov z Rumunska. Cieľom je vytvoriť inštitúciu a na medzinárodnej úrovni realizovať „rómske“ projekty financované z eurofondov a koordinovane ich používať na pozdvihnutie kvality života a integráciu Rómov do spoločnosti.

Akú máte ďalšiu víziu pre prácu Romani Archa?

Ján: Osobne verím, že budeme zakladať ďalšie zbory a ďalšie skupiny. Budeme hľadať zdroje na podporu cestovných výdavkov pre ľudí z osád, odkiaľ môžu vycestovať na väčšie podujatia len autobusom. Chceme robiť veľké zhromaždenia s kvalitnými chválami, kde sa bude demonštrovať Božia sláva, jasne hovoriť evanjelium zástupom ľudí. Do služby pripravujeme stále nových vedúcich, aj tohto roku budeme dvoch ľudí ustanovovať za starších zboru.

Oľga: Keď sa dokončí Komunitné centrum v Krížovej, chceme tam usporadúvať zhromaždenia. Ja by som chcela, aby sa organizovali aj detské zhromaždenia, lebo v osade je veľmi veľa detí. Priestory v Spišskej Belej nám neposkytujú dostatočné priestory pre besiedku, a niektoré mamičky aj preto nechodievajú na zhromaždenia. Striedajú sa s manželmi v navštevovaní zboru. Ak sa podarí z nejakých projektov získať financie aj na to, aby sa pre tie deti robili doučovania, písanie domácich úloh. Je potrebné, aby si zvykli na to, že sa potrebujú pravidelne učiť. Ja sa chcem zamerať na túto prácu. Tiež chceme rozvíjať v deťoch talenty – kreslenie, hudbu, šport. V zbore máme profesionálneho hudobníka, ktorý by sa mohol venovať učeniu hudby. Všetko záleží od finančných prostriedkov, ktoré budeme vedieť získať.

Čo je najväčšia potreba?

Ján: Nie je taká potreba, ktorú by sme mohli veľmi nadsadiť, lebo potreby sa napĺňajú v takom slede, v akom je stabilita a zrelosť zboru. Boh sa o nás stará a napĺňa každú našu potrebu. Všetci by sme chceli, aby rozvoj išiel rýchlejšie, ale ide na tej úrovni, ako sú zrelí ľudia, takže to ide primerane dobre. Nechcem našu službu porovnávať s inými, preto som spokojný a nechcem, aby sme predbehli svoj vývoj, lebo by sa nám to v budúcnosti vypomstilo. Jedno je isté, že napredujeme a svojím časom prichádzajú potrební ľudia a tiež prostriedky. Potrebovali by sme ale čím skôr dokončiť Komunitné centrum v Krížovej Vsi, čiže vymeniť strechu a vonkajšie zateplenie, fasádu objektu a vnútorné vybavenie, aby sme tam rozvinuli komunitnú prácu.

Oľga: My sa snažíme stavať našu prácu na hodnotách a dobrom základe. Naším cieľom je mať vybudovaných ľudí, ktorí budú vedieť potiahnuť prácu dopredu v kvalite, nielen v kvantite.

Čo je tým základom a tými hodnotami, ku ktorým ľudí vediete?

Oľga: Našich ľudí vždy učíme biblické základy, základné biblické pravdy, aby sa v tom naučili chodiť a žiť podľa Božieho slova. Je ľahšie veriť v pomazanie iných, a v to, že iný služobník sa postará o to, aby sa mne darilo. My sa snažíme budovať v týchto ľuďoch vieru v Ježiša Krista, a dôraz kladieme na to, že požehnanie musí ísť tam, kam pôjdu oni.

Ján: Snažím sa nepreferovať svoju osobu ani pomazanie pastora, ale staviame službu na tom, aby každý sám zobral zodpovednosť za svoj život pred Bohom aj pred spoločnosťou a aby sa stal prínosom, čiže požehnaním. Našich ľudí učíme dávať dary a desiatky, čo je tiež jeden zo základných pilierov nášho vyučovania.

Oľga: Nechceme, aby v našom zbore bol niekto, kto je „príživník“. Snažíme sa o to, aby nás nikto nemanipuloval, aby sa nikto nehral na to, že je chudobný, ak nie je, alebo je len darebný. Ak je nejaká potreba, snažíme sa pomôcť a zabezpečiť, aby títo ľudia mali čo jesť, ale dohodli sme sa, že peniaze nerozdávame. Čo sa týka peňazí, snažíme sa ich investovať do perspektívnych rómskych služobníkov, a to hlavne do ich cestovných výdavkov. Chceme, aby ľudia prichádzali na bohoslužby, tu sa vedeli v pomazaní oslobodiť od všetkých kliatieb, znovu načerpať poznanie Božej vôle, silu Svätého Ducha a aby to mohli donášať do svojich osád.

Chcete ešte niečo povedať našim čitateľom?

Ján: Chcem povedať, že som veľmi vďačný, že môžeme byť súčasťou hnutia Milosť a byť pod duchovnou správou pastora Jaroslava Kříža, ktorý má porozumenie diania vo svete, ale hlavne vývoja cirkvi na Slovensku a v Čechách. Zároveň je pre nás veľkým prínosom, že môžeme udržiavať kontakty so Zborom Viery v Maďarsku. Považujeme za veľmi dôležité, aby sa naša služba stala zaintegrovanou, a aby sme spoločne s inými zbormi vytvárali fungujúci a ozdravujúci organizmus v spoločnosti.

Oľga: Sme vďační pastorovi Petrovi Minárikovi,  popradskému a humenskému zboru za finančnú podporu. Ak by nás pastor Peter finančne nepodporoval, tak nevieme utiahnuť všetky výdavky spojené s fungovaním nášho zboru. Našou misiou zasahujeme veľkú plochu Horného Spiša a to na miestach, kde je množstvo sociálne odkázaných ľudí, ktorý aj pri dobrom hospodárení vedia momentálne žiť, ako sa povie „z ruky do úst“, a ich dary vedia pokryť len do určitej miery výdavky zboru.

Ján: Nechceme nechať našich Rómov zo sociálne znevýhodneného prostredia spoločensky vylúčených, preto sa týmto obraciam aj na čitateľov časopisu Logosu, že sa môžu finančne podieľať na našej misijnej službe a takto dať šancu Rómom zmeniť svoje životy na Božiu slávu skrze vieru v Ježiša Krista.