Príbeh polyhistora Mateja Bela

Jeho cesta z Očovej až na Cisársky dvor

Matej Bel, toto zvučné meno nám okamžite vnukne predstavu o vzdelávaní, keďže jeho meno nosí aj známa Univerzita na strednom Slovensku (so sídlom v Banskej Bystrici). Ale Matej Bel nebol len učiteľ, pedagóg či vychovávateľ. Svoju životnú cestu po štúdiách teológie naštartoval v Banskej Bystrici ako konrektor na gymnáziu, čoskoro získal aj pozíciu evanjelického farára. Venoval sa prekladateľskej činnosti, žurnalistike, písal učebnice, teologickú literatúru ako aj historicko-geografické publikácie. Bol ekonómom, historikom a ako jazykovedec ovládal viacero jazykov, a aj preto mu právom patrí titul POLYHISTOR ako aj Magnum decus Hungariae t. j. Veľká ozdoba Uhorska. Bol aktívnym členom spoločností ako Akademie der Wissenschaften v Berlíne, Royal Society v Londýne, Societas Latina v Jene a Societas incognitirium v Olomouci. Od kráľa dostal veľkú rentu - 500 zlatých, spolu so zemianstvom. Bol všestranným mužom a ľudí často privádzal do úžasu.

Životopis

Matej Bel sa narodil v Očovej, vo Zvolenskej župe 24. marca 1684 ako syn Mateja zvaného Funtík a Alžbety rodenej Česnekovej. Jednoduché pomery nevoľníckej rodiny, z ktorej vyšiel, ako aj slabý zdravotný stav mu nedávali veľké šance urobiť „dieru do sveta“. Avšak v jeho životnom príbehu sa Belovou usilovnosťou nemožné stalo možným. Svoje štúdiá začal na nižších školách v Lučenci, v Kalinove, v Očovej a v Dolnej Strehovej. Stredoškolské štúdium úspešne ukončil v roku 1704 na Evanjelickom gymnázium v Banskej Bystrici. V tomto istom roku odchádza študovať na univerzitu do Halle, finančne podporovaný štipendiom od evanjelickej cirkvi. Základ jeho štúdia tvorilo štúdium na filozofickej a teologickej fakulte. Bol vyučovaný a počúval prednášky významných osobností. „Morálna teológia (A. H. Francke), dogmatika (J. J. Breithaupt), apologetika (P. Antom), exegetika (Tribechov), hebrejčina (J. H. Michelis), prirodzené právo (K. Thomasius), občianske právo (J. P. Ludewig) a cirkevné právo (Strick). No okrem teologického a filozofického zamerania študoval na eklektickej fakulte (fyziku, prírodné vedy, latinčinu, gréčtinu, hebrejčinu), na právnickej fakulte (prirodzené, verejné, cirkevné a kanonické právo) a na lekárskej fakulte (chémiu). Tu sa pre svoje dobré odporúčania dostáva pod krídla jedného zo zakladateľov univerzity Auguta Hermana Franckeho. Vplyv tohto výnimočného človeka pozitívne poznačil mladého Bela. A. H. Francke bol na jednej strane zanieteným náboženským nadšencom, rigoróznym pietistom s črtami zanieteného workoholika. Na druhej strane bol však človekom s obdivuhodným zmyslom pre praktické potreby života. Základným oblastiam, ktorým sa venoval, boli zmena života – znovuzrodenie, obnova cirkvi, reforma národa a evanjelizácia sveta. Nové obrátenie (narodenie) a následný nový životný štýl, bolo tým, z čoho Francke vychádzal ako teológ a aj ako pedagóg, kde sa asi najviac odrazilo jeho životné presvedčenie. V jeho živote prevládal nový a hlboký záujem o druhého ako blížneho, hlavne v sociálnej oblasti. Francke zakladal a prevádzkoval sirotince, kde sa stravoval aj Bel počas svojho vysokoškolského štúdia. V Halle sa Bel stretáva s pietizmom aj v jeho praktickej forme ako aj v aplikácii na vyučovanie, z čoho neskôr pri práci učiteľa veľa čerpal (zavedenie nových vyučovacích predmetov ako fyzika, astronómia, matematika, geometria a geografia ako úplná novinka). Blízky vzťah medzi Belom a Franckem prezrádza aj fakt, že keď Francke rozpoznal Belov pedagogický talent, zveril mu do výchovy aj vlastného syna Gotthilfa Augusta.

Po návrate zo štúdií sa Bel vracia do svojho obľúbeného mesta, do Banskej Bystrice. O tomto meste sa vo svojich Notíciách vyjadril nasledovne: „Za živa v Bystrici a po smrti v nebi.“ Hneď po svojom pobyte v Nemecku sem prichádza v roku 1708 na pozvanie evanjelickej cirkvi a mestskej rady. Začal tu pôsobiť ako prorektor miestneho gymnázia. Ešte v tom istom roku sa stal riadnym kazateľom pri špitálskom kostole sv. Alžbety. Keďže študoval v pietistickom Halle, musel sa pred superintendentom banského dištriktu Štefanom Pilárikom podrobiť prísnej skúške z pravovernosti a až potom ho uviedli do úradu. Jeho kostol bol pre slovenskú a nemeckú národnosť, a tak Bel kázal v oboch jazykoch. Popritom naďalej pracoval ako prorektor. Pobyt Mateja Bela v Banskej Bystrici bol dosť rušný. Okrem toho, že sa oženil so Zuzanou Hermanovou, čo prinieslo svetlo a teplo do jeho života, musel čeliť aj krivému obvineniu, keď do mesta vtiahli cisárske jednotky. Obvinili ho, že popudzoval proti kráľovi povstalcov – protestantov, keď im dával poslednú útechu pred popravou, a tak ho odsúdili na smrť. Belovi bola dokázaná nevina a bol prepustený. Celé jeho pôsobenie sa nieslo v duchu útokov zo strany banskobystrických jezuitov, ale aj antipietistického tábora. Neustále bola napádaná jeho práca v zbore i v škole z hlásania pietistických myšlienok.

Počas pôsobenia v banskobystrickej škole Bel venoval pozornosť výučbe mnohých predmetov, z ktorých značnú časť sám vyučoval. Išlo o tieto školské predmety: náboženstvo, jazyky: tzv. krajinské (bibličtina – biblická čeština, súveká forma spisovného jazyka Slovákov, ďalej nemčina a maďarčina); latinčina – kládol na ňu veľký dôraz; orientálne jazyky (hebrejčina, chaldejčina, sýrština); francúzština (prvý v Uhorsku zaviedol jej vyučovanie na gymnáziu); vyučovanie reálnych predmetov (fyzika, botanika, zoológia, meteorológia, presadil tiež geografiu a dejepis, ktoré sám vyučoval); matematika; hudba; krasopis; praktické činnosti (ručné práce, brúsenie skla, záhradníctvo); a tiež „vyššie vedy a umenia“ – t. j. teológia a filozofia (v rámci nej prírodné vedy v najvyššej triede ako príprava pre učiteľov a teológov). Banskobystrické gymnázium nabralo Belovým vplyvom vysokú trendovú úroveň, čím sa zvýšil aj záujem o tento vzdelávací inštitút. Avšak nepriaznivé podmienky a intrigy v Banskej Bystrici priviedli Bela k tomu, že v marci 1714 prijal pozvanie Bratislavčanov za rektora tamojšej evanjelickej školy. Pôsobil ako farár nemeckej evanjelickej cirkvi, ktorá patrila k najväčším v celom Uhorsku. Bel časom z hodnosti tretieho farára postúpil na prvého, kde mal zabezpečenú slušnú existenciu. Bratislava bola hlavným mestom kráľovstva a jej rušný politický, hospodársky a kultúrny život vytváral priaznivú klímu pre Belove vedecké ambície, plány a tvorivú vedeckú prácu. Ako aj v Bystrici aj v Bratislave Bel ustanovil nové školské zákony (Zákony bratislavskej školy), ktoré pozostávajú zo zákonov vyučujúcich a žiakov. V roku 1714 vypracoval projekt o prebudovaní školy, ktorý nám veľa prezrádza o Belovej pedagogike. Pozostáva z troch častí: organizácia školy a vyučovania, vyučovacie metódy a školská disciplína. V stručnosti ide približne o tieto najdôležitejšie princípy:

• každá trieda mala mať svojho vlastného triedneho učiteľa,
• žiaci mali mať učebnice z jednotlivých predmetov,
• učebná látka mala byť podávaná podľa ustálenej metodiky a pevného rozvrhu,
• dôraz na metodickú jednotu všetkých tried,
• podpora autority rektora,
• presný učebný rozvrh a metóda vyučovania,
• presná dochádzka a príprava učiteľov,
• povinná návšteva bohoslužieb a prísna morálka žiakov.

Belov hlavný prínos v oblasti školstva spočíva v reforme a pokrokovej modernizácii už spomínaných škôl. Zavádzal vyučovanie neklasických predmetov a jeho prístupom boli školy pozdvihnuté, pretože ich viedol v hallskom duchu, no popritom ich vždy prispôsoboval domácim podmienkam a potrebám. Belovým hlavným cieľom v škole bolo vychovať silné kresťanské osobnosti, vzdelávanie a získavanie vedomostí kládol až na druhé miesto – v tom duchu aj vyučoval. Pre potreby škôl napísal množstvo literárnych pedagogických prác (učebnicu rétoriky s obsiahlou metodológiou štúdia, učebnicu nemčiny, latinskú gramatiku v maďarčine, učebnicu latinčiny, učebnicu maďarčiny v nemčine, učebnicu geografie). Odkaz Mateja Bela ako pedagóga je upozornením na filozofické a náboženské východiská pedagogiky. Preto človek, ktorého Bel vzdelával a vyučoval, je bytosť nekonečnej hodnoty, pretože je obrazom Božím a učiteľ musí k jeho formovaniu pristupovať s najvyššou zodpovednosťou.

Vrátiac sa ku všeobecnému pôsobeniu Bela v Bratislave, môžeme skonštatovať, že Bratislava pre neho v určitom zmysle slova znamenala nový začiatok, v rôznych činnostiach, ktorým sa venoval. K tomu prispelo i to, že jeho fara bola finančne dobre zabezpečená. Keď v roku 1748 odišiel ťažko chorý Matej Bel do dôchodku, cirkev mu priznala 500 zlatých penzie na rok, na tú dobu pomerne dosť peňazí a v aktívnom veku mal iste ešte väčšie príjmy. Vybudoval si „múzeum“ s bohatou knižnicou a zbierkou kuriozít, najmä prírodnín, a z listov s J. Bohušom usudzujeme, že nešetril peniaze, ak chcel niečo získať. Belova manželka Zuzana na fare viedla veľkú meštiansku domácnosť na úrovni ostatných bohatých bratislavských rodín, primeranú nielen cirkevnej funkcii, ale aj vedeckej povesti svojho manžela.

Odkaz Mateja Bela ako pedagóga upozorňuje na filozofické a náboženské východiská pedagogiky.

Matej Bel nebol len farár, vedec, pedagóg, ale aj otec svojej rodiny. So svojou manželkou mali spolu osem detí, no tri z nich im zomreli ešte v detstve a najstaršia neskôr, keď sa vydala. Bel sa prirodzene všemožne usiloval dať svojim deťom výchovu adekvátnu svojmu postaveniu – dcéram pre život v meštianskej spoločnosti a synom pre občiansky život. Jeho deti veľmi dobre ovládali minimálne štyri jazyky a Bel sa veľmi starostlivo staral, aby jeho deti dostali dobré vzdelanie. Využil svoje kontakty s ľuďmi z rôznych univerzít v celej Európe. Svojich synov všemožne podporoval hlavne finančne, no oni, keď sa dostali spod rúk otca, stali sa z nich „márnotratní synovia“. Bel ako aj mnohí rodičia v súčasnosti, vynaložil nemalé úsilie, aby dostal svoje deti na vysoké školy, za každú cenu ich tam udržal a vôbec všemožne sa snažil zabezpečiť im životné šťastie. Ani jeden z jeho synov sa však nestal ďalšou „Ozdobou Uhorska“.

Vedeckú činnosť Mateja Bela nie je možné vytrhnúť z kontextu jeho celkovej činnosti. Samotná jeho vedecká činnosť zasahovala do viacerých vedných odborov. Zaoberal sa históriou, geografiou, lingvistikou, v jeho pozostalosti je možné nájsť diela týkajúce sa chémie a medicíny a určitú pozornosť venoval aj širokému komplexu prírodných vied. Najdôležitejším Belovým vedeckým dielom sú Notitia Hungariae novae historico-geographica. Predstavujú epochálne dielo, ktoré vzišlo z Belovho vedeckého projektu, z jeho vlastivednej koncepcie výskumu súvekého Uhorska, ako i z jeho organizačných tímových aktivít. Metódy vedeckej práce, ktoré používal pri Notíciách, boli veľmi moderné a používajú sa dodnes. Mierou jeho nadčasovosti je teda doba minimálne 250 rokov od jeho smrti. Pritom ani v súčasnosti nie sú jeho pracovné metódy prekonané. Matej Bel ako prvý v roku 1721 začal v Uhorsku vydávať noviny Nova Posoniensia. Pre jeho vedecké zásluhy ho viacero učených spoločností (sanktpeterburská, londýnska, berlínska) zvolilo za svojho čestného člena. Belova vedecká činnosť mu otvorila dvere až na Cisársky dvor, kde bol viackrát prijatý. Cisár Karol III. ho povýšil do šľachtického stavu a vymenoval za dvorného historiografa a pápež ho vyznamenal pamätnou medailou so zlatou reťazou.

Pre zhoršujúci sa zdravotný stav odišiel Matej Bel v roku 1748 do dôchodku, liečil sa v kúpeľoch v Altenbergu v Rakúsku. Životná dráha polyhistora skončila 31. augusta 1749, kedy vo veku 65 rokov zomrel. Pochovaný je v Bratislave za Michalskou bránou.

Pietizmus a Matej Bel

Ortodoxia často kritizovala pietizmus a vytýkala mu mnohé „nedostatky“. No u Bela môžeme vnímať, že uvalená kritika na pietizmus sa nezhoduje so skutočnosťou, aspoň čo sa týka osobného Belovho uplatnenia pietizmu. Najčastejšie sa pietistickej zbožnosti vytýkalo, že sa izolovala od verejného diania vo svete. Účasť Mateja Bela v stavovskom povstaní uhorskej šľachty proti Habsburgovcom dokazuje opak. Bel sa aktívne zapojil do tohto povstania pod vedením Františka II. Rákocziho, pretože dávalo protestantom možnosť získať náboženské slobody. V januári 1709 ho cisársky generál Heister odsúdil za to na smrť ako buriča, napokon Bela amnestoval. Belova viera v Boha sa osvedčila v konkrétnom zápase o náboženskú slobodu a v pokrokovom zmýšľaní.

Ďalej bol pietizmus kritizovaný za to, že vniesol do radov veriacich neznášanlivosť a netolerantnosť. Tolerančná dimenzia pietistickej zbožnosti sa naopak potvrdzuje na prípade Mateja Bela, keď na Slovenskej Ružomberskej synode v roku 1709 bol pietizmus zásluhou D. Krmana odsúdený a priamo zakázaný. Bel sa ani nezriekol svojho pietistického presvedčenia, ani neodišiel do ústrania, ale naproti tomu sa podrobil skúške z pravovernosti, aby i naďalej mohol zostať evanjelickým farárom. Belova osobnosť bola až príliš tolerantná s určitými ekumenickými tendenciami, čo nám o ňom prezrádza, že bol tak trochu umiernený pietista, ktorý diplomaticky obišiel konflikty viery so snahou prepojiť luteranizmus s pietizmom, čím sa snažil zmierniť nedostatky oboch týchto smerov. O Belovej diplomatickosti sa zmieňuje aj Botto Julius: „Bel bol nielen v otázkach konfesionárskych a politických, ale aj v spisovateľských opatrným diplomatom.“ Hurban považuje Bela za toho, ktorý by „všetky rád spojil“. Najmä v dedikáciách Belových prác vidí neúprimnú diplomaciu, nazýva ju „pochlebovačnosť, podlizuvaňja a skúcaňja“. Bel zostal evanjelickým kazateľom až do smrti.

Napriek profesionálnej Belovej diplomatickosti nachádzame u neho negatívny vzťah k židovskému etniku. Jeho vzťah k Židom nebol úplne totožný s pietistickým aj keď bipolárny, relatívne pozitívnym vzťahom k Judaizmu. Belov postoj voči Židom bol vyslovene negatívny, nemal ich rád a pokladal ich za škodlivý prvok spoločnosti. V tejto oblasti Matej Bel nemal ešte správne videnie a zjavenie podľa Božieho slova.

Napokon sa pietizmu vyčítalo to, že pohŕda vedeckou teológiou, filozofiou a vedou vôbec. Syntetizujúce myslenie viery Bela svedčí o tom, že on vo svojom živote vedel spojiť vieru a vedu, a pietizmus ho nijako neobmedzoval vo vedeckom poznaní.

Najviac sa u Mateja Bela pietizmus prejavoval v jeho pedagogickej činnosti. Najväčší vplyv na jeho pedagogiku mal práve už spomínaný Francke, ktorého „vízia reformy nebola ničím menším ako náboženskou a morálnou obnovou každej časti súkromného a verejného života“ a všetkých vrstiev spoločnosti. Bel ako pietistický pedagóg urobil veľmi významné reformy v školstve. Sám sa vyjadril: „Školy sú rozhodujúce nielen pre samotnú cirkev, ale aj pre celú spoločnosť jednak štepnicami, jednak záštitami, z ktorých, ak sú dobre budované, priam ako šípy z namierenej tuľajky vychádzajú užitoční muži.“

Pramene:

J. TIBENSKÝ, Matej Bel – doba život dielo. Bratislava: SAV 1987
J. FRAŇO  Múdry Matej alebo rozprávanie o Matejovi Belovi a jeho dobe. Bratislava: Mladé letá 1984.
J. JANKO, Daniel Krman. Liptovský Mikuláš: Tranoscius 1940
J. Oberuč, Matej Bel pietista na Slovensku v 18. storočí