Milan:

Narodil som sa do rodiny, ktorej otec bol straníkom, a mama o viere nehovorila. Napriek tomu sme na žiadosť starej mamy boli s bratom ako novorodenci v katolíckom kostole pofŕkaní vodou. So starkou sme niekedy pred spaním odriekali Otčenáš a „anjeličku môj strážničku...“. Tým sa moja náboženská výchova skončila. Keď som mal sedem okov, rodičia sa rozviedli. Zostal som žiť s matkou, ktorá sa neskôr druhýkrát vydala. Počas strednej školy ma dosť zaujala „ateistická výchova“, takže môj svetonázor bol týmto poznamenaný. Na praxi boli mojím koníčkom debaty s náboženskými spolupracovníkmi. Inak sa môj životný štýl nijako nelíšil od bezbožných priateľov. Po skončení vojenčiny som život naplnil horolezectvom a adrenalínovými športami. Vysoké Tatry, Kaukaz, Pamír, Alpy, cvičné skaly. Čas medzi dvomi výpravami zabrali brigády a prípravy na ďalšiu výpravu. Aj svadobná cesta bola výpravou, tentokrát vodácku. Na pamírsku expedíciu som už odchádzal ako novopečený otec. Paragliding bol pre mňa ďalšou výzvou. Poznal som, že hory dokážu zblížiť ľudí, ale nedajú odpoveď na všetky otázky života. Tvrdou ranou pre mňa bolo, keď v krátkom čase po sebe som v lavíne stratil niekoľkých dobrých priateľov a pri dopravnom nešťastí švagrinú. Vtedy ma začali iritovať otázky zmyslu života. Ako je možné, že zo 45 ľudí sa v lavíne zachránia dvaja? Čím to je, že jeden život pri nehode skončí a iný to prejde bez škrabanca? Ak je nejaký Boh, kde je v tom všetkom? O tom, že existujú veci mimo naše viditeľné, som spoznal pri mojom intenzívnom záujme o parapsychológiu a okultizmus. Fascinovali ma skúsenosti Leviho, Kašpirovského, Pravdu. Akosi som cítil, že sa potrebujem zorientovať v tejto oblasti. Mali sme už dve malé deti, keď sa Editina-manželkina mama začala zaujímať o ich pokrstenie. „Prečo by sme mali krstiť deti, keď sme neveriaci?“ bola moja reakcia. Aby mama podporila svoj úmysel, kúpila nám Bibliu. Začal som ju číta len preto, aby som mal aspoň aké – také poznanie aj v tejto oblasti. Pekné príbehy, ale súvislosti mi unikali. Jasno som v tomto nemal ani po invázii Jehovových svedkov, ani po Editinej návšteve u katolíckeho kňaza. S čistým a jasným evanjeliom som bol konfrontovaný počas návštevy nášho starého známeho. Teraz blízky sused, Zsolnai, mi aj nakreslil cestu spasenia, a ako alternatívu aj možnosť zatratenia. Tá možnosť zatratenia so mnou „zatriasla“ a povedal som si, že si to musím overiť v našej Biblii. Zrazu mi tie príbehy začali dávať zmysel a zapadali do načrtnutého Božieho plánu spasenia. Na prvé „kresťanské“ stretnutie u Zsolnaiov som išiel s množstvom otázok. Keď som potom vytiahol moje otázky, nedostal som odpovede, len na mňa kazateľ položil ruky a pomodlil sa. Zrazu som pocítil teplo a uspokojenie. Moje konfrontačné otázky akoby stratili význam. Po troch týždňoch čítania Biblie a vnútorných bojov som prišiel na stretnutie rozhodnutý prijať Ježiša ako svojho Pána. Tak sa stalo, že namiesto krstu našich detí sme sa s manželkou biblicky krstili my dvaja. Toto rozhodnutie dosť poznamenalo môj adrenalínový životný štýl. Postupne „dobýjanie vrcholov“ stratilo na význame. V rebríčku mojich hodnôt postúpila manželka a rodina. Začal som si vážiť jednoduchý život. (Ak sa dá vôbec nazvať život kresťana jednoduchým?) Parapsychologickí aj paraglidingoví autori postupne vymizli z mojej knižnice. Horolezecké a letecké zážitky sa asi nedajú porovnávať s duchovnými skúsenosťami a s tým všetkým, čo Duch Boží vypôsobí v živote kresťana, ale dnes určite viem, že by som nemenil.

S vďačnosťou Bohu môžem dnes hovoriť o uzdravení nášho manželstva, o zmiznutí môjho pravidelného krvácania z nosa, o viacnásobnom uzdravení nášho syna Filipa, ako aj o uzdravení z epilepsie jedného pána počas evanjelizácie, či o nadprirodzenom finančnom zaopatrení a ďalších skúsenostiach pri nasledovaní Pána.

Edita:

Vyrastala som v bežnej rodine: otec aktívny člen KSČ, mama katolíčka, ktorá zo strachu svojim deťom nepovedala o Bohu nič, ale dcéry dala pokrstiť. Vydala som sa. Nežná revolúcia otvorila dvere vo všetkých oblastiach a my sme boli zvedaví. Chceli sme ich vyskúšať. Cvičili sme jógu, pracovali sme na sebe pomocou sebapoznania, učili sme sa hromadiť energiu a robila som sójové rezne. Navštívili sme vešticu, ale našťastie tam bol dlhý rad. V práci sme veštili so zlatým prsteňom nad dlaňou. Kamarátka ma poučila o geopatogénnych zónach v byte a krúžení prsteňom nad kompótmi. Manželstvo a výchova detí zatiaľ išli dolu vodou. Keďže som bola na materskej, hromadila som tú energiu, či skôr agresivitu, medzi štyrmi stenami. Ale celkove sme sa nevymykali priemernému stavu rodín okolo. Bolo to normálne. Deti mali dva a štyri roky a my sme si povedali, že by bolo dobré mať prečítanú Bibliu – v rámci všeobecného rozhľadu. Doniesla nám ju mama. Otvorila som ju, aj zavrela. Ťažké. Keďže mama zistila, že hľadáme aj v tejto oblasti, nevzdala sa: „Dajte si aspoň pokrstiť deti!“ Ja na to: „Dobre, ale do kostola k starým pánom ma nedostanú.“ „V Sásovej na byte sú takí mladí moderní farári.“ „Dobre.“ Prišla som tam, povedala som, o čo mi ide, s tým, že to musí byť bez sobáša, lebo manžel by tam neprišiel. A čakala som, ja hladná a hľadajúca, ako mi bude so zanietením rozprávať o obrátení sa k Bohu, o večnom živote, ale nič. Povedal len, že sa máme niečo naučiť naspamäť a „keď sa to dokážu naučiť aj cigáni, tak to zvládneme aj my“. Odchádzala som odtiaľ veľmi zarazená. A už sa to rozbehlo. O pár dní k nám zvonia dvaja príjemní, pekne oblečení muži. Majú farebné knižky a rozprávajú o Bohu. A my hľadajúci: „Nech sa páči do obývačky.“ Nevedela som nič, ale aj tak mi nesedeli dve veci. Jedna z nich bola, že tvrdili, že Ježiš zomrel na kole. Kresťanstvo som si vždy spájala s krížom. Na druhý deň vravím kamarátke Lívii, kto u nás bol. Tá stŕpla, nadýchla sa a povedala: „Vieš, ale Ježiš žije.“ Myslím si: „Tak to si prehnala.“ Počula som, že Ježiš bol na zemi a zomrel na kríži ako historická osoba, ale že žije? S ďalšími otázkami ma poslala radšej za svojím manželom. A potom to boli hodinové rozhovory – vlastne hádky na ulici pred domom. Vyťahovala som všetky tromfy: „A čo živočíšna energia?!“ Nakoniec vraví“ „Už som ti povedala všetko. Ak chceš vedieť viac, príď na skupinu alebo zhromaždenie.“ Zobrala som deti a začali sme chodiť do cirkvi. Zrazu som nemala viac otázok. O dva týždne sme už chodili všetci aj s manželom. Vyhodili sme knihy a platne, ktoré boli proti Bohu. Prvé, čo som si všimla, keď sa stal Ježiš mojím Pánom, bolo, že sa zmenil môj slovník. Nemusela som sa vôbec snažiť, zmizlo to samé. Narodil sa nám tretí syn. Boh mi pomáhal aj v tehotenstvo, keď doplnil môjmu telu železo. Keď som bola chorá, mala som bolesti a strach, čo to teraz bude, volala som k Bohu. Keď ma zbavil strachu, zmizli aj bolesti a príznaky a výsledky u lekára dopadli dobre. Našla som to, čo som hľadala, ale hľadanie sa ešte neskončilo. Boh sa mi dal nájsť, ale poznám Ho ešte len z malej časti. Som vďačná, že môžem vždy prísť smelo pred Jeho tvár a volať Ho svojím Otcom.