Otázka kresťanstva bola v určitej forme v mojom živote prítomná už od detstva. Otec pochádza z evanjelickej rodiny, mama zasa z ateistickej. Toto rozličné pozadie prinášalo občas napätie, špeciálne na Vianoce, kedy otec presadzoval návštevu kostola a mama sa tomu podriaďovala viac menej pre pokoj v rodine.

Martin

V rámci výchovy ma rodičia k poznaniu Boha neviedli. Veľký dôraz ale kládli na usilovnosť, cieľavedomosť, túžbu po vzdelaní a morálne hodnoty, za čo som im do dnes veľmi vďačný. Môžem povedať, že som vyrastal v harmonickej rodine a mal som šťastné a bezproblémové detstvo. Názor na existenciu Boha sa u mňa v priebehu času menil. V detstve, pod vplyvom výuky v škole a svetonázoru mojej mamy, som Božiu existenciu považoval za výmysel. Počas strednej školy však toto presvedčenie začalo slabnúť a čoraz častejšie prichádzala do mojej mysle otázka: „Čo ak Boh predsa existuje?“ K tomu sa pridružovali otázky typu: „Ako je to so smrťou? Všetko ňou končí, alebo je aj niečo ďalej?“ Niekoľkokrát som v tomto období siahol aj po Biblii, ale musím priznať, že tomu, čo som v nej čítal, som rozumel veľmi málo. Ešte tak historické príbehy v Starom zákone, ale listy Apoštola Pavla?... A tak zostala otázka Boha na dlhší čas u mňa otvorená.

V období štúdia na vysokej škole som sa s Božím slovom začal stretávať častejšie. V Bratislave mám rodinu, ktorá je celá obrátená a patrí do zboru Cirkvi Bratskej. Nepravidelne som začal navštevovať zhromaždenia tejto cirkvi. Sčasti pre hľadanie odpovedí na moje otázky o Bohu, ale závažným dôvodom boli aj časté pozvania na nedeľný obed po bohoslužbe. Hovorí sa, že láska ide cez žalúdok, ale v tomto prípade žalúdok prispel aj k môjmu neskoršiemu obráteniu.

Napriek mnohým návštevám zhromaždenia a chutným obedom zostávalo moje kresťanstvo čisto duševné. Vôbec som nechápal potrebu odpustenia mojich hriechov. Videl som sám seba ako celkom dobrého chlapca - veď občas prísť domov neistým krokom je predsa normálne, biť som sa nebil, ani za dievčatami som veľmi nebehal, sem-tam mi síce z úst vyšli všelijaké slová, ale čo, nikto nie je dokonalý, keby tak všetci boli takí ako ja ... Mal som o sebe pomerne vysokú mienku, ale Boh je trpezlivý, a vie počkať na správnu chvíľu, kedy môže vstúpiť do srdca.

Po skončení štúdií som začal pracovať a pomaly pomýšľať aj na založenie rodiny. Niekoľko rokov som to ešte odkladal a voľný čas venoval športu a cestovaniu, no čoraz viac vo mne silnela túžba po vzťahu, ktorý by vyústil v pevné manželstvo. Ale čím viac som si to želal, tým som okolo seba videl viac problémov v manželstvách svojich priateľov a bývalých spolužiakov. Niektoré vyústili do rozvodov, v iných pretrvávali nedorozumenia a hádky. Sám som prešiel niekoľkými vzťahmi, ale ani v jednom prípade som nedospel k presvedčeniu, že je to vzťah na celý život. A tak vo mne rástla otázka, ako nájsť dobré, múdre a, samozrejme, pekné dievča, ktorému sa aj ja zapáčim, ale hlavne, čo je potrebné na udržanie trvalého a vrúcneho vzťahu. Tento hlavolam som však rozlúsknuť nevedel. Stále viac a viac zamestnával moju myseľ, ale bezvýsledne. Až som jeden večer z hĺbky srdca zavolal: „Bože, ak si, daj mi prosím manželku, s ktorou budem môcť prežiť celý život bez hádok a nedorozumení,“ a to bola zrejme chvíľa, na ktorú Všemohúci a dobrotivý Boh čakal. V priebehu krátkej doby sa moje cesty niekoľkokrát skrížili s cestami kolegyne, ktorú som z práce poznal už niekoľko rokov. Pri spoločných rozhovoroch sme prišli aj k otázkam viery. Po firme sa šuškalo, že navštevuje nejaké zvláštne spoločenstvo, prípadne sektu. Na moju otázku odpovedala, že nielen verí v Boha, ale osobne spoznala Ježiša Krista, Jeho lásku a On tak isto miluje aj mňa. Povedala mi to s výrazom lásky a radosti, na ktorý nezabudnem. Úplne som tomu nerozumel, ale cítil som úprimnosť a vytušil som, že má úplne iné poznanie Boha ako ja, že je v tom niečo oveľa hlbšie. V rozhovoroch, ktoré nasledovali, som sa dozvedel, ako jej Boh pomohol prejsť ťažkým životným obdobím a začal som chápať, že môže existovať osobný vzťah medzi človekom a Ježišom, dokonca, že bez toho nemožno hovoriť o úplnom kresťanstve. Ďalej som spoznal jej názor na manželstvo a postavenie muža a ženy v ňom. Všetko to bolo podopreté Božím slovom a ja som si zrazu uvedomil, že Boh odpovedal na moje volanie. Ukázal mi, ako je možné udržať trvalý manželský vzťah. Zistil som, že On je ten, ktorý manželstvo vymyslel a stvoril človeka ako muža a ženu, aby spolu v manželstve vytvorili harmonickú jednotu. Zároveň ma priviedol k dievčaťu, aké som hľadal. Zistil som aj to, že nestačí len rešpektovať biblický „návod na manželstvo“. Bez odovzdania života Ježišovi Kristovi človek nevie dlhodobo dodržiavať požiadavky kladené Bohom. Stál som na križovatke, kde som si mohol vybrať - buď život s Kristom a naplnenie toho, po čom som túžil, alebo život bez Neho v pochybnostiach, neistote a rovnakých problémoch, ako má väčšina ľudí, ktorí nepoznajú osobne Krista.

Krátko na to, ako som sa ocitol na tejto križovatke, ma kolegyňa pozvala na evanjelizačné zhromaždenie. Každé jedno slovo, ktoré som počul, bolo určené mne. A tak keď prišla otázka, či chce niekto odovzdať život Ježišovi, napriek tomu, že moja myseľ kričala: „Ani sa nepohni! Pozri, koľko je tu ľudí. Snáď sa nechceš pred nimi strápniť!“, moja ruka vyletela hore a o chvíľu som už pred zrakmi všetkých vyznal, že chcem, aby Ježiš Kristus vstúpil do môjho života.

Viem, že toto bolo moje najlepšie rozhodnutie. Boh do bodky naplnil moju túžbu po šťastnom manželstve. Z kolegyne sa po krátkej dobe stala moja manželka, s ktorou aj po päť a pol roku máme úžasný vzťah, plný lásky a porozumenia. Boh nám požehnal dve krásne zdravé deti, ktoré nevedia, čo je to hádanie sa ocka s mamičkou.

Celá rodina navštevujeme zbor Kresťanského spoločenstva Milosť v Brezne, kde som v službe vedúceho chvál. Boh si použil skutočnosť, že ako dieťa som sa v hudobnej škole učil hrať na klavíri. Po mnohých rokoch, kedy klavír zapadal prachom, vzbudil vo mne túžbu a chuť nielen hrať, ale aj spievať na slávu a chválu Všemohúceho Boha. Ďakujem, že Mu takto môžem slúžiť. Ďakujem, že Ježiš Kristus naozaj vstúpil do môjho života tak, ako som Ho o to prosil. Ďakujem, že môj život, ako aj celú moju rodinu nasmeroval tým najlepším smerom.

Janeta

Už ako dieťa som rozmýšľala o Bohu a o Pánu Ježišovi Kristovi. Mala som starkú, evanjeličku, ktorá mi čítavala príbehy z Biblie. Starká mala ťažkú koxatrózu a ja ako 5-6-ročné dievčatko som túžila, keby tu bol Pán Ježiš s nami a mohol ju uzdraviť, pretože mi hovorila, že je taký istý, ako aj keď žil na zemi. Takou ďalšou predstavou bolo, že Pán Ježiš je úžasný muž a ja raz budem jeho nevesta. A to som nevedela, že mám celkom reálnu predstavu...

Odmalička som sa modlievala k Bohu pred spaním a presne som Pánovi definovala moje modlitby, čo by som chcela, aby môj Boh pre mňa urobil. Tie modlitbičky boli typu: „Pane, prosím, nech ma nevyvolajú z toho a toho predmetu, ale ak náhodou, tak Ťa prosím, nech dostanem jednotku, prinajhoršom dvojku.“ A naozaj to fungovalo.

To bolo obdobie ZŠ a SŠ. Nemyslím si, že by som bola problémové dieťa, ale keď sa spätne pozerám na môj život, bolo tam množstvo prešľapov.

Po nežnej revolúcii nastal na Slovensku „náboženský boom“ a každý sa hlásil za veriaceho. Pretože pochádzam z rodiny, kde otec je evanjelik a mama katolíčka, nevedela som, kde sa mám zaradiť. Bez ovplyvňovania rodičov, skôr na podnet spolužiačok som začala chodiť na náboženstvo v rámci katolíckej cirkvi a následne aj do kostola. Na vysokej škole prišiel do môjho života jeden zlom, kde som vedela, že potrebujem naozaj len Boží zásah. Ten ale neprichádzal ani z omší a neskôr ani z východných náboženstiev.

Vtedy mi moja mama spomínala známeho, ktorý chodí k nej do práce, a hovorí o tom, že Ježiš žije a je taký istý včera, dnes i naveky. Bolo to presne to, čo mi hovorievala aj moja starká. Skontaktovala som sa s tým mužom a išla sa pozrieť na zhromaždenie. Mala som obavy, kde som, veď je toľko siekt, ale nejako vo vnútri som vedela, že to čo sa kázalo, bolo pravdivé. Chcela by som spomenúť, že ten muž, ktorý sa nehanbil za evanjelium, je brat Friščín, ktorý je vďaka Pánovi s nami v zhromaždení.

Dnes je tomu viac ako 13 rokov, odkedy som odovzdala svoj život Pánu Ježišovi. Moje obrátenie v ľudských očiach nebolo nadprirodzené, ale pre mňa od toho dňa je vo vnútri, v srdci, svedectvo, že Boh žije a je so mnou. Viem, že je reálny a počuje, keď k Nemu voláme. Mám mnoho vypočutých modlitieb, na ktoré môj Boh odpovedal a tou najúžasnejšou odpoveďou je môj manžel Martin.

Pred 6 rokmi som sa modlila: „Pane, nechcem byť sama, daj mi prosím muža podľa Tvojej vôle!“ Za veľmi krátky čas Pán odpovedal na modlitbu a takého muža mi dal. Ani ma len nenapadlo, že ním bude môj kolega. Poznali sme sa roky, ale vedela som, že chcem muža, ktorý bude Boží, zapojený v diele Pánovom. A keďže Martin na ten čas Boží nebol, tak som mu to aj v úvode povedala, že ho za Boha nevymením. Potom prebehlo medzi nami niekoľko rozhovorov o Pánovi a Martin sa na breznianskom zhromaždení obrátil. Skúmala som, či naozaj, alebo len kvôli mne, ale zdalo sa mi to také skutočné. Nemodlila som sa za náš vzťah, ale postupne rástlo vo mne presvedčenie, že áno, toto je muž, akého chcem. No a keďže asi niečo podobné dozrelo aj v Martinovi, tak sme sa vzali. Pán nám požehnal dcérku Veroniku (4,5) a syna Martinka (3). Z celého srdca som Pánovi vďačná za drahého manžela a krásne detičky.

Keďže sme obaja z Brezna, zakotvili sme v breznianskom zbore KS Milosť. Martin tu pôsobí ako vedúci chvál a ja mám na zodpovednosti ekonomickú stránku zboru. Tu sme našli domov, mnoho úžasných sestier a bratov, na ktorých sa dá spoľahnúť. Je úžasné, že Pán si aj tu našiel svoj ľud a po mnohých rokoch dochádzania na zhromaždenie do Banskej Bystrice, máme aj tu zbor, kde sa môžeme pravidelne stretávať (ešte predtým ako sa „stretneme v novom Jeruzaleme“).

Som vďačná Pánovi za Riečičiarovcov, požehnaných pastorovcov a zároveň aj im, že sa pokorili pod Pánovu ruku a prišli k nám viesť brezniansky zbor. (Opustili svoj byt a svoje mesto Banskú Bystricu a počúvli pastora Jaroslava Kříža a túto službu v Brezne prijali a presťahovali sa tu s celou svojou rodinkou).

Radujem sa, že sa mi dal svätý Boh spoznať a že pri mojom hľadaní mi ukázal Jeho cestu. Radujem sa, že živý Boh je v mojom živote a v mojej rodine a je skutočne reálny.