Dušan:

Od útleho detstva som bol v rodine vychovávaný ku zachovávaniu tradičných kresťanských hodnôt. Ako druhák na základnej škole som navštevoval hodiny náboženstva, kde nás učila jedna láskavá rehoľná sestra. Vo svojej detskej duši som vtedy úprimne uveril, že Boh je, a že môže vypočuť modlitby človeka. Na rozdiel od mojich spolužiakov som sa úspešne bránil hriechu a navykol som si každý deň pred spaním prihovoriť sa Bohu – pomodliť sa. Do toho prišiel august 1968, obsadenie ruskými vojskami, pritvrdenie ateistického režimu. Navonok sa návštevy cirkevných obradov našej rodiny zredukovali len na veľké sviatky, ale vo vnútri môjho srdca Boh žil a vedel som, že každý večer načúva mojim modlitbám.

Niektorí ľudia vravia, že náboženstvo je východiskom pre ubitých, neúspešných, chorých a starých ľudí. Ja som vážne začal hľadať Boha, keď som veľmi úspešne skončil vysokú školu, mal som zabezpečené zamestnanie aj byt, bol som zdravý a s úprimným dievčaťom sme mali dohodnutý termín svadby. A práve, keď mi v dobe budovania socializmu vlastne nemalo nič pozemské chýbať, zamýšľal som sa: „A to je všetko? To už celý zvyšok života budem len čakať, kedy (podľa možnosti) v zdraví zomriem? Musí existovať niečo viac!“ Hľadal som zmysel svojho života. Získal som Bibliu a prečítal som ju. Napriek riziku represií som, hlavne pred skúškami, zahustil návštevy kostola a s Božou pomocou odolával zvodom tohto sveta.

Po promócii, vojenčine a svadbe som sa ocitol v Košiciach. Hľadal som pravdu cestou horlivejšieho dodržiavania cirkevných nariadení a katolíckych obradov. Prekvapovalo a zneisťovalo ma však, že pri spovedi bol ten istý hriech posudzovaný rôznymi kňazmi úplne odlišným meradlom, a že sa dalo vybrať si takého, ktorý bol benevolentnejší... Hľadal som Boží názor na moje konanie, nejakú istotu, pevný bod, o ktorý by sa dalo oprieť, pravdu, nie subjektívne posudky ľudí. Dostala sa mi do rúk knižka „Dýka a kríž“ a ďalšia literatúra, popisujúca skutočný Boží zásah do životov veriacich v súčasnej dobe, že aj dnes Boh robí zázraky, že večný život v nebi sa nedá získať odpustkami, či účasťou na obradoch, ani si ho zaslúžiť dobrými skutkami, ale že je to dar Boží zdarma pre tých, ktorí Ho milujú. Veľmi sa ma tieto myšlienky dotýkali, ale nerozumel som im.

V tom období nás spolu s manželkou silno ovplyvnila kázeň o vzťahu k Svätému Písmu na základe verša: „Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“ Človek sa stará o svoje telo - umýva ho, šatí, tri i viackrát denne ho kŕmi a podobne sa potrebuje starať aj o svoju dušu: udržiavať ju v čistote a každý deň ju sýtiť Božím Slovom. Dozvedel som sa, že je treba denne čítať priamy odkaz od svojho Stvoriteľa - Bibliu. Hoci aj len jeden odstavec, ale potom sa nad ním zamyslieť takto: 1. o čom je tam písané; 2. čo tým chcel Boh povedať a napokon; 3. čo tým chce Boh povedať MNE!

Začal som to robiť, prestal som veriť len „o Bohu“, ale začal som veriť „JEMU: Bohu“. Pristúpil som k Nemu naozaj ako k Otcovi. S prekvapením som však nachádzal zásadné rozdiely v tom, čo nám hovorí cez Bibliu Boh a čo sa kázalo v kostole (napr. v celej Biblii sa nikto, ani raz, nemodlil k zomrelej osobe. A zistil som aj to, že biskup má byť ženatý a má mať dobre vychované deti). Na moje otázky ohľadom nájdených rozdielov som dostal od kňazov neurčité odpovede a príkaz „Verte matke cirkvi!“, ktorú (matku cirkev) som však spomenutú v Biblii tiež nenašiel, len že hlavou cirkvi je Ježiš.

Pri jednej návšteve rodičov, ktorí tiež hľadali pravdu a v tom čase sa už znovuzrodili, sme sa aj s manželkou s nimi modlili modlitbu prijatia Ježiša Krista za svojho Pána a poprosili aj za krst Duchom Svätým. Urobili sme zmluvu s Nazaretským Ježišom, že Mu patríme a vo všetkom chceme poslúchať Jeho. To zmenilo naše životy. Boh nám vložil do srdca uspokojenie a istotu spasenia. V krátkej dobe sme spoznali ďalších znovuzrodených ľudí v našom bezprostrednom okolí a vzájomne sme sa povzbudzovali vo viere. Boh tiež začal zjavne odpovedať na naše modlitby, keď viacerých ľudí uzdravil, či nevysvetliteľne opravil nefunkčný počítač. Boh môže všetko, čo nám v Biblii o sebe zjavuje.

Boh tiež začal zjavne odpovedať
na naše modlitby

Po čase som už nevedel slobodne navštevovať kostol, vedome neplniť niektoré príkazy a žiť tak pokrytecky. Cítil som, že nie je odo mňa čestné hlásiť sa ku katolicizmu, keď ho nedokážem rešpektovať a plne dodržiavať jeho predpisy. Rozhodol som sa preto, ako kedysi apoštoli, že viac treba poslúchať Boha ako ľudí a oficiálne som z tej denominácie vystúpil. Môj proces hľadania pravdy bol dosť dlhý, ale chválim Boha za to, že voči úprimnému si počína úprimne a že kto hľadá, nájde.

Dnes s rodinou bývame v Banskej Štiavnici, za obecenstvom s veriacimi a za kvalitným povzbudzujúcim vyučovaním dochádzame na bohoslužby do KS Milosť v Banskej Bystrici.

Gitka:

Existenciu Boha som si prvýkrát uvedomila v druhej triede základnej školy na hodinách náboženstva. Keď staršia sestra študovala na pedagogickej škole a za vtedajšieho totalitného režimu by mohla byť za náboženské presvedčenie zo školy vylúčená, do kostola sme chodiť prestali a v nasledujúcich rokoch života som kresťanstvo chápala iba ako súčasť kultúry a zvykov, príležitostne sa vyskytujúcich pri svadbách a pohreboch.

O Bohu som začala uvažovať vo veku 16-17 rokov, keď som na internáte stretla dievčatá, ktoré chodili do kostola. Uvedomila som si možnosť existencie Boha a prišiel na mňa strach z večného odsúdenia. Rozhodovala som sa ako žiť ďalej a k správnemu rozhodnutiu som potrebovala odpoveď na základnú otázku, či existuje Boh. Intuitívne som cítila, že ak existuje, potom raz prídem na Boží súd a o mojom večnom osude sa rozhodne podľa toho, ako som prežila svoj život na zemi.

Uprostred rozporuplného rozmýšľania o existencii, či neexistencii Boha som od vzdelaného mladíka dostala otázku: „Ty si nečítala Bibliu? Veď to patrí k základnému vzdelaniu.“ V túžbe po intelektuálnom poznaní som zamierila za Bibliou do vedeckej knižnice, kde ju síce v kartotéke mali, ale permanentne „vypožičanú“. Asi o rok mi spolužiak (dnes už manžel) daroval malú Bibliu. Od začiatku som vnímala že to, čo čítam v Biblii, je pravda, že Boh je, je dobrý a miluje človeka. Preto som začala chodiť do kostola a pravidelne sa modliť. Boh už vtedy vypočúval moje modlitby. Výsledkom bolo, že len priemerná študentka končila posledný ročník vysokej školy s čistými jednotkami. Niečo také som predtým považovala iba za nedosiahnuteľný sen.

Hoci som v detstve nebývala chorá, na internáte som mala viackrát silnú angínu s vysokými horúčkami. V Biblii som si všimla miesto, kde sa píše: „Je niekto nemocný medzi vami? Nech si zavolá starších zboru, a nech sa modlia nad ním pomažúc ho olejom v mene Pánovom. A modlitba viery uzdraví chorého...“ Prosila som Boha o uzdravenie a rozmýšľala, kto je „starší zboru“, aby to urobil a bola by som uzdravená. Z kostola som vedela iba o pomazaní chorých, ktoré udeľovali len raz za život - pred smrťou a mne sa, pravdaže, zomrieť ešte nechcelo.

Keď som sa po skončení štúdia vydala a nastúpila do práce, kresťanstvo sa stalo pre mňa dodržiavaním príkazov a zákazov, no strach zo smrti a večného zatratenia pretrvával. Túžila som po takých zázrakoch, o akých som čítala v Biblii, aby sa diali aj teraz. V kostole, ani v živote ľudí okolo mňa som ich však nevidela. Dôvod na zázrak prišiel, keď sme sa s manželom rozhodli mať dieťatko a ono dlhšiu dobu neprichádzalo. Vtedy sme sa rozhodli prehĺbiť vzťah s Bohom a modliť sa za dieťatko. Boh nás vypočul a do našej rodinky prišiel náš prvorodený syn Matúš.

Presne v tom čase som sa z viacerých zdrojov dozvedela, že je možné mať istotu spasenia a večného života. Začala som dôkladnejšie čítať Bibliu s cieľom zistiť, čo o spasení hovorí sám Ježiš. Bolo pre mňa prekvapujúce, ako Ježiš hovorí o spasení a o súde: „Kto verí vo mňa, má večný život.“ „Kto počúva moje slovo a verí Tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“ „Kto verí v Neho, nebude súdený. Kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho.“ Porozumela som, že spasenie nemôžem získať dobrými skutkami, ale vierou v Ježiša Krista. Spoznala a uverila som, že ma Ježiš tak veľmi miluje, že za mňa zomrel na kríži, aby som mala odpustené hriechy. Na základe tohto zistenia som zakrátko v modlitbe odovzdala svoj život Ježišovi Kristovi. Po tejto modlitbe strach zo zatratenia nahradila istota, že keď raz zomriem, Nebeský Otec ma prijme do svojho kráľovstva a večnosť budem tráviť v Jeho prítomnosti. Do môjho srdca prišiel pokoj.

Odvtedy prešlo vyše osemnásť rokov. Boh nám požehnal tri zdravé deti, zaopatril nás bývaním vo vlastnom dome, stará sa o nás. Hoci prišli aj ťažšie a náročnejšie obdobia, Boh nám v rodine vždy pomohol vyriešiť každý problém.

Túžbou a modlitbou môjho srdca je, aby Božiu lásku, odpustenie a istotu spasenia vedelo prijať čo najviac ľudí, zvlášť tí, na ktorých mi záleží najviac - moji príbuzní.