Laci:

Shalom, bratia a sestry, rád by som sa s vami podelil o moje svedectvo. Mám 24 rokov. V 6 rokoch som mal ťažkú operáciu oka. Doktor povedal mojim rodičom, že keď budem plakávať, môžem oň prísť. Preto, aby som neplakal, mal som skoro vždy všetko, čo som chcel. Výsledkom toho bolo, že som bol v dospelosti veľmi zmaterializovaný. Od 16 rokov som sa pohyboval v spoločnosti, kde cit neznamenal NIČ, hlavné boli peniaze, a podľa toho sme sa aj správali. Bolo mi celkom jedno, či hovorím pravdu, alebo klamem svojim rodičom a okoliu. Nevidel som v tom žiadny rozdiel a vždy som radšej volil ľahšiu cestu klamstva.

Veril som, ale nie v Boha akého poznám dnes, a vlastne ani sám som nevedel, v čo verím... Kamaráti mali vždy len pekné autá, von sme chodili len s peknými dievčatami… A potom sa to všetko stalo. Začalo to tým, že som spoznal jednu fajn ženu, Zuzku, s ktorou sme boli dobrí kamoši. Čudoval som sa, ako je to možné, že s ňou mi je tak inak... bol som oveľa pokojnejší a vyrovnanejší. Po čase mi začala kázať evanjelium. Najprv mi to nevadilo, bral som to na ľahkú váhu, ale čím ďalej, tým viac sa naše debaty zaoberali Bohom. A to mi už začínalo dosť vadiť. Len som sa jednému čudoval, prečo som i napriek tomu stále kľudný, i keď som sa veľmi hneval, niečo ma držalo na uzde. Dospelo to až k tomu, že som si myslel, že chodí do nejakej sekty, kde ľuďom gumujú mysle. Raz Zuzka povedala, že miluje Boha oveľa viac ako svoje dieťa a čokoľvek na svete. To mi prišlo až tak choré, že sme sa rozišli. Veľmi som ju mal rád a asi to bolo z trucu, že som o týždeň išiel za jednou kamoškou do Senice. Nikdy som tam predtým nebol, tak som si na mape pozrel, že z Trnavy do Senice je to asi 42 km. Povedal som si, že keď do Bratislavy mi to trvá 15 min, tak že do Senice to bude asi to isté a idem za ňou, len to som nevedel, aká je tam je zdĺhavá cesta. Nakoniec mi cesta trvala 45 min. Prišiel som tam dosť nervózny, sadli sme si s kamoškou na kávu, ale bolo to úplne o ničom. Sadol som namrzený do auta a šiel domov. Po ceste som sa cítil dosť divne, taký slabý a prázdny. Aj napriek tomu, že som cvičil a mal 105 kg, duševne som na tom bol dosť biedne. Tak ako som šiel cestou v aute, vypol som rádio a po prvýkrát v živote som zavolal na Boha. Povedal som Bohu: „Bože, vieš, stále ľúbim Zuzku a veľmi by som ju chcel, sľubujem ti, že ak mi ju dáš za ženu, tak už sa nikdy nestretnem s inou ženou. Bože, veľmi by som chcel aj dom...“ (Akurát som v tej dobe riešil bývanie, ale finančne som na to nemal. Lebo akokoľvek som sa snažil peniaze zarobiť, a aj som zarobil, ale boli to nečisté peniaze a vždy odišli ani neviem ako a kam.) Ako som takto sedel v aute a prosil Boha, o ktorom som ani nevedel, či vôbec je, alebo nie, a tak som len prosil a povedal: „Bože, keď existuješ a zľutuješ sa nado mnou, daj sa mi prosím spoznať,“ nevedel som, čo mám čakať, či sa mi dá Boh spoznať hneď, za hodinu, za týždeň alebo či vôbec.

Verím a viem, že každý deň s Ježišom je to najúžasnejšie, čo môže človek dostať.

Zrazu bola predo mnou na ceste havária, kvôli ktorej sa vytvorila dlhá kolóna riadená políciou. Keď ma policajt poslal ďalej, zrazu mi prebehla od hlavy až po paty zimnica a zalial ma nikdy predtým nepoznaný pocit, nebol to pocit zo sveta. Bolo to krásne čisté, vedel som, že to bolo od Boha, nebolo tam ani trošku zlého alebo strachu, bola to láska, radosť, milosť všetko v jednom. A bolo toho tak veľa aj na rozdávanie. V sekunde som mal v hlave nie 1000 otázok, ale 1000 odpovedí. Nedokázal som nič iné povedať, len som dookola opakoval: „Ďakujem, ďakujem, ďakujem ti Bože“ až do Trnavy. Bolo to pre mňa také nové a úžasné. Cítil som to tak, že som mal cit, lásku a radosť aj na rozdávanie, ja predtým tak zmaterializovaný človek. Zrazu bol pre mňa len a len Boh. Keď som prišiel domov, celý som sa triasol a dve hodiny som len behal po byte a ďakoval Bohu. Pamätal som si, že bohoslužby bývajú v utorok o 18:00, to bolo na druhý deň. Hneď po práci som bežal na bohoslužby. Práve sa spievali chvály, keď som vošiel dnu, Zuzkin pohľad bol dosť zaujímavý. Určite ma nečakala. Kázeň sa mi veľmi páčila, a v ten deň som prijal Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa. Odvtedy, ako mi dal Pán milosť a môžem patriť Jemu, prešiel jeden a pol roka. Za krátky polrok sa udialo veľa krásnych vecí a to len a len vďaka Bohu. So Zuzkou sme už manželia a BOH nám dal aj nový dom. Verím a viem, že každý deň s Ježišom je to najúžasnejšie, čo môže človek dostať. Ďakujem.

Zuzka:

Milí bratia a sestry, rada by som sa s vami podelila s tým, čo vykonal BOH v mojom živote. Vyrástla som v Trnave v normálnej rodine, ktorá žila v katolíckych tradíciách a moji rodičia chodili do kostola len asi tak trikrát za rok. O Bohu som počula skôr od mojej babky a to ešte keď som bola malá. S ňou som aj chodievala do kostola každú nedeľu a samozrejme k tomu som absolvovala prvé prijímanie a birmovku, a popritom som vôbec nerozumela, čo to vlastne znamená. Takže odmala som vedela, že existuje Boh a že je aj možno nejaké nebo a aj očistec, ale o pekle sa nerozprávalo. Ale keď som videla naokolo, ako si ľudia dokážu robiť zle, strácala sa zo mňa táto viera. Napokon som si niekoľkokrát položila otázku, či existuje naozaj nejaký Boh, veď keby toto videl, tak by niečo urobil. Ako som začala chodiť na strednú školu, ťahalo ma viac medzi mladých ľudí, chcela som zapadnúť do partie, a nie už chodiť po kostoloch a modlikať sa. Takže stredná škola bola skôr o kamarátkach, kamarátoch a aj o prvých diskotékach. Po škole som začala chodiť s bývalým spolužiakom, s ktorým sme sa po ôsmich rokoch chodenia vzali.

Mali sme sa veľmi radi a čakali sme bábätko, takže nebolo čo riešiť a ja som bola celkom rada, že pôjdem od rodičov, lebo v tej dobe otec už mal problém s alkoholom. Všetko bolo v poriadku, teda aspoň som si to myslela. Narodil sa nám syn Lukáš, z ktorého sme sa veľmi tešili. Po čase sa však objavili problémy a už sme si vôbec nerozumeli. Stále som nechápala, čo sa to deje. A potom, za veľmi zvláštnych okolností, som prišla na to, že v našom manželstve, je ešte jedna osoba. To ma úplne psychicky položilo, pretože som si nevedela predstaviť život bez manžela a k tomu malé 7-mesačné dieťa. Začala som sa pýtať: „Bože, prečo ja, čo sa to deje? Prečo sa toto muselo stať práve mne, veď som nikomu nikdy nič neurobila, vždy som sa snažila žiť dobre, tak prečo práve ja...“ Pamätám sa, ako mi bolo povedané: „Koho pán boh miluje toho krížom navštevuje“. A to mi v tej dobe fakt pomohlo. I keď sa mi všetci snažili pomôcť, ako len vedeli (rodičia, rodina, moje dobré kamarátky), ale nemohli. Tak som začala hľadať ja, párkrát som znova navštívila kostol, ale tam nebolo nič a nikto, kto by ma počul, len také čudné ticho, ktoré som si predtým nikdy nevšimla. A takto to trvalo rok. Rok som sa snažila, aby sa všetko dalo do poriadku, ale čím som sa viacej snažila, tým to bolo horšie. Zvnútra ma to rozožieralo, ako keby som zomierala za živa.

Nedokázal som nič iné povedať, len som dookola opakoval: „Ďakujem, ďakujem, ďakujem ti, Bože“.

No vďaka Bohu, za moju veľmi dobrú kamarátku Marianku, ktorá sa pol roka predtým obrátila a spolu s ďalšou sestrou Katkou sa začali za mňa modliť. Tak som prišla na zhromaždenie po dlhom rozmýšľaní a práve v ten týždeň, kedy sa od nás odsťahoval môj manžel (neskôr sme sa aj rozviedli, bolo to jediné východisko). Začali chvály a ja som premýšľala, čo toto je, úplne iné ako v kostole. Veľmi sa to dotýkalo môjho vnútra. A preto som odhodila všetky predsudky, čo mi hlavou chodili. Ani si nepamätám, čo pastor kázal, len to ako som zareagovala na výzvu a prijala som Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. A práve to bolo najlepšie rozhodnutie, ktoré som urobila. Začala som pravidelne chodiť na zhromaždenia a počúvať živé kázané Božie slovo, čítať Bibliu a aj chodiť na modlitby a moja myseľ a vnútro sa začali postupne uzdravovať. Už som dokázala byť aj sama so sebou a to bol veľký pokrok. Vďaka Bohu, neviem ako to Pán robí, ale robí to dokonale. Popritom som začala kázať evanjelium a modliť sa za muža, vedela som, že nechcem byť s malým synom sama, ale ako sa to stane, neviem... Spoznala som Laciho, môjho terajšieho manžela, a začala som mu postupne rozprávať, čo urobil Ježiš v mojom živote, ako ma uzdravil a vyslobodil, že už nemusím zomrieť, ale mám večný život. Zo začiatku to nebral vážne, ale ja som sa nevzdala, pretože mal idealistickú predstavu o pekle, vraj sú tam rulety, automaty a baby. Ale v Biblii nič takéto o pekle napísané nie je, tak som sa nevzdala a horlivo som mu kázala ďalej. So sestrami sme sa zhodli a začali sme sa pravidelne modliť a postiť za manželov. A Laci sa nadprirodzene obrátil, čo bolo aj pre mňa veľké svedectvo. Sama som totiž tomu nemohla uveriť, čo sa s ním stalo, ale „U BOHA JE VŠETKO MOŽNÉ“. Po krátkom čase sme sa zobrali a ďakujem Bohu, že mi dal dobrého manžela, ktorý sa o mňa a Lukáška úžasne stará. Boh naplnil túžbu môjho srdca, tak ako je aj napísané: „Kochajte sa v Hospodinovi a dá vám žiadosti vášho srdca“.