Lucka Šlichtíková

Pochádzam z pomerne „normálnej“ rodiny. Ak by som mojich rodičov chcela nejakým spôsobom nábožensky identifikovať, asi by to bolo dosť náročné. Môj otec je taký všehomix. Verí v niečo, ale asi ani sám nevie v čo. Moja mama sa zasa označuje za materialistku. Dalo by sa však o tom pochybovať, lebo verí v zázračné účinky tabletiek na chudnutie :-).

A čo ja? Moji rodičia ma nikdy k ničomu neviedli. Mama sa vždy prezentovala ako materialistka, otec sa zasa neprezentoval ničím. Napriek tomu, odkedy si pamätám, som vedela, že Boh je. Keď som bola malá, dostala som od starkej pod stromček detskú Bibliu, takú peknú veľkú obrázkovú. Tak trochu sa mi zdá, že som si ju sama vypýtala. Mama mi vtedy k tomu povedala, aby som to čítala iba ako rozprávky. A ja som ju čítala. Nie však celkom ako iba nejaký vymyslený príbeh ...

Asi tak v piatej - šiestej triede na základnej škole som sa kamarátila s jednou spolužiačkou. Volala sa Magda. Pochádzala z veriacej rodiny, vtedy boli členmi zhromaždenia, ktoré by sa dalo nazvať predchodcom toho nášho - martinského. Veľmi často sme sa spolu rozprávali o Bohu. To, čo si z toho najviac pamätám, bolo, že mi hovorila, že musím Bohu nahlas povedať, že v Neho verím. A ja som raz, keď som sa sama vonku prechádzala, naozaj Bohu nahlas povedala, že v Neho verím. Magdina mama mi vtedy dala malý Nový zákon. V ňom som si našla modlitbu Otčenáš, a tú som sa odvtedy skoro každý večer modlievala. Pokúšala som sa čítať aj iné z Biblie, ale ničomu som v nej nerozumela, tak som zostala len pri tej modlitbe. Doteraz mi je ľúto, že som sa už vtedy nedostala do zhromaždenia. Vlastne ma tam vtedy ani nikto nepozval. A možno by ma mama ani nepustila ...

O nejaký čas neskôr sme boli s kamarátkami vonku. Stretli sme sa vtedy s jedným starším pánom. Nejako sme sa s ním dali do reči. Myšlienka, ktorú povedal, sa mi vtedy celkom zapáčila. Hovoril, že on netvrdí ani to, že Boh je, ale ani to, že nie je. To bol impulz k tomu, aby som sa ten večerný Otčenáš prestala modliť. Potom sa stala jedna zaujímavá vec. Začalo mi byť nejako ťažko. Akoby na mňa čosi padlo. Bývala som veľmi unavená, proste, nebolo mi celkom dobre. Napadlo ma, či to nebude kvôli tomu večernému „modleniu“. Skúsila som sa teda zasa začať modliť a ono to naozaj prestalo. Naozaj som sa zasa cítila ľahšie.

Lenže potom plynul čas, a „modlenie“ sa čím ďalej tým viac skracovalo, a už sa to nedalo nazvať modlením, ani keby som ho dala do štyroch úvodzoviek :-). Mala som šestnásť rokov, za sebou jednu veľmi veľmi platonickú lásku, ale vlastne nič iné. Moji rodičia boli našťastie dosť prísni. Doma som musela byť do pol deviatej, a to už bolo po vyjednávaní. Predtým som musela byť doma tak okolo siedmej - ôsmej. Vtedy som sa začala častejšie stretávať s jednou dievčinou - Ivkou, ktorá bola potom veľmi dlho mojou najlepšou kamarátkou a sestrou.

Vo Vrútkach na pešej zóne bývali nejakí traja mladí muži, ktorí mali odvahu na verejnosti nahlas rozprávať. Vždy zahrali zopár pesničiek a niečo k tomu povedali. Hovorili o Ježišovi, že žije, a je možné sa s Ním aj v tejto dobe stretnúť. Hovorili, že Ježiš zomrel za všetko zlé, čo sme kedy urobili. My sme s Ivkou chodili okolo, možno sme aj chceli, aby nás pristavili. Nejako nás zaujalo to, čo hovorili. Jeden večer nás dve a ešte jednu našu kamarátku, dvaja z nich naozaj aj pristavili. Volali sa Bohuš a René. Začali sa s nami rozprávať, ja som však asi tak po desiatich minútach musela odísť - musela som blinkať :). Oni dve tam však zostali a v ten večer sa rozhodli, že chcú žiť s Ježišom. Na druhý deň sme zasa prišli na pešiu zónu. Ivka už s nimi bola stará známa. Vtedy sa s nami, teda viac so mnou, rozprával iba Bohuš. Vôbec si nepamätám, čo hovoril (dúfam, že sa neurazí), pamätám si iba to, že som vedela, že hovorí pravdu. Keď sa ma teda spýtal, či chcem prijať Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa, vôbec som nemusela rozmýšľať nad odpoveďou.

Som veľmi vďačná Bohu, že o mne vedel, že už od môjho detstva pracoval s mojím životom, a že nakoniec pripravil cestu, aby som sa k Nemu dostala. Som veľmi vďačná Boh aj za to, že už je to viac ako osem rokov, čo môžem žiť už s iným životným pocitom a s tým, že môj domov je v nebesiach. Som veľmi vďačná Bohu, že mi dal skvelého manžela, ktorý sa na mňa určite neurazí len preto, že si nepamätám, čo mi pred ôsmimi rokmi hovoril. Som veľmi vďačná Bohu za deti, ktoré mi dal, bez nich by nebola taká sranda :-). A tak isto som veľmi vďačná Bohu, že už mnohokrát viedol moje rozhodnutia a že viem, že v Ňom mám dobrú budúcnosť.

Bohuš Šlichtík

Aj ja som sa narodil v normálnej materialistickej rodine. Rodičia síce boli ako malé deti pokrstení, ale boli v podstate neveriaci. Aspoň sa tak javili. Nikdy sa u nás nerozprávalo o Bohu. Vlastne sa u nás nerozprávalo skoro o ničom. Boli sme však vychovávaní dosť morálne k tomu, že netreba nadávať, treba sa pozdraviť, netreba fajčiť ani piť, treba sa dobre učiť a treba aj športovať. Skoro si u nás nepamätám na žiadne hádky. Mal som teda pomerne harmonické detstvo, športoval som a učil som sa tiež celkom dobre. Na otázku Boha som si do života neodniesol nijaký názor. Ale zase nie, že by všetci v rodine boli úplne „neveriaci“. Stará mama napríklad veľmi rada a dobre veštila z kávy a jej dcéry ju počúvali. Po každej káve sa u nás obracali poháre a pozeral sa osud.

Na jednej strane som rád, že nás nenútili k nejakému náboženstvu, ale na druhej strane nikdy som doma nepočul, že Boh môže človeku pomôcť. Podľa mňa by sme to našim deťom mali hovoriť.

Zmena nastala po páde komunizmu. Do kníhkupectiev sa dostali nové knihy o rôznych náboženstvách, zázračných guruoch a ľuďoch s nadprirodzenými schopnosťami. A to už bola iná káva ako materializmus. Mať možnosť počuť, že existuje duchovný svet a je možné ho spoznať, bolo super. Začal som čítať rôzne knihy s takouto tematikou. Nejako ma tieto témy zaujímali. V tej dobe som akurát končil gymnázium. Filozofovali sme o kadečom a všetkému sme rozumeli. Niektorí sme začali s vegetariánstvom, iní zase s marihuanou. Ja som pri vegetariánstve vydržal asi tri roky a najviac zo všetkého mi chýbala slanina.

Aby som bol v obraze, chcel som si prečítať aj Bibliu. Zašiel som teda do Matice slovenskej a keďže to bolo také imidžové obdobie, požičal som si najväčšiu a najťažšiu, ktorú tam mali. Začal som ju čítať. A bolo v nej naozaj čosi zaujímavé. Ani neviem, čo sa mi na nej tak páčilo, ale bol som z nej naozaj hotový. Zdalo sa mi, že je nejaká iná. Postupne som prestal čítať ostatné knihy a stále viac som čítal Bibliu. Pýtal som sa mamy, že čo som: či evanjelik alebo katolík? Mama mi povedala, že nie som nič. Ona že je katolíčka, oco zase evanjelik a ja že nie som nič, lebo ma nedali pokrstiť. Tak som sa spýtal, do ktorého kostola mám zájsť a dostal som odporučenie na evanjelický, asi preto, že bol krajší - celý biely, na rozdiel od trochu depresívnejšieho katolíckeho.

Šiel som teda a pýtal som sa farára na mnohé veci. Rozhodol som sa aj pokrstiť. Myslel som, že sa niečo stane a porozumiem Bohu, ale nič. Bol som z toho veľmi sklamaný a znovu som šiel za farárom, či to je všetko. Dostal som odpoveď, že potrebujem robiť dobré skutky, modliť sa k Bohu a viac sa už nedá robiť nič. Napriek určitému sklamaniu som Bibliu neprestal čítať. Už som veril, že Boh je, ale nevedel som, ako sa k Nemu dá dostať. Pamätám si na jeden zlomový večer, kedy som po prečítaní časti z Biblie z celého srdca volal k Bohu, že Ho chcem spoznať a že chcem žiť s Ním, a nech odpustí moje hriechy. Ten večer sa naozaj niečo zmenilo. Cítil som, že z môjho života niečo spadlo a stal som sa iným človekom. Od tej chvíle som vedel, že Boh je blízko a že človeka počuje, keď k Nemu volá.

Popri štúdiu na vysokej škole som po prednáškach chodieval do kostola a hovorieval som k Bohu. Bolo to niekoľko rokov pred tým, ako som spoznal ľudí z nášho zhromaždenia. Medzitým som sa zoznámil s jedným kamarátom, ktorý mal odvtedy na môj život dosť výrazný vplyv. Bol veľmi skúsený sveták a najdôležitejšou témou sa stali vzťahy s dievčatami. Tvrdil, že najdôležitejšie v živote je mať niekoho rád. Začal som tomu veriť. Postupne prišiel prvý vzťah a neskôr rozchod. U toho kamaráta viac vzťahov a viac rozchodov. Stále viac prichádzala do popredia téma Boh. Vedel som, že Boh je, aj to, že ma počuje, ale nežil som podľa toho. Raz sme videli v meste plagát o Ježišovi. Rozhodli sme sa, že tam pôjdeme. Prišli sme na miesto, kde sa malo hovoriť o Ježišovi. Bolo celkom zaujímavé, že v ten čas sa na danom mieste poriadali dve prednášky na tému Ježiš. Jednu organizovalo Kresťanské spoločenstvo a druhú známa Moonova sekta. My sme prišli práve na plagát tej druhej organizácie, a keď sme sa na vrátnici spýtali, kde sa tu stretávajú kresťania, poslali nás na akciu Kresťanského spoločenstva. Tak sme sa dostali do zhromaždenia, pomodlili sme sa modlitbu spasenia a od tej chvíle sme s ľuďmi zo zhromaždenia trávili veľa času. Naše životy sa celkom sa zmenili, plánovali sme, ako budeme kázať a viesť zhromaždenia.

Na veľkú smolu zhromaždenie vtedy nebolo práve v najlepšom stave. Na jednej strane sa síce snažilo vystupovať jednotne, ale na druhej strane sa dal vidieť aj iný obraz: vnútorné nezhody a rozbroje medzi vtedajším starším a pastorom. Toto dosť ovplyvnilo aj naše životy a vyplynuli z toho mnohé, nie celkom šťastné, rozhodnutia. Myslím, že keby toto nebolo, mnoho vecí by sa vyvinulo inak.

Ale aj tak som dnes Bohu veľmi vďačný za to, že viedol moje cesty, že som sa mohol zoznámiť so skvelými ľuďmi. Som veľmi vďačný za to, ako sa zhromaždenie vyvinulo, aké hodnoty hlása a v akom stave sa nachádza.

Myslím, že najdôležitejšia pravda, ktorú Boh za ten čas do môjho života vložil je, že človek môže prekročiť svoj osud. Môže sa vo svojom živote načahovať po väčších veciach a nemusí sa zmieriť s tým, ako veci vyzerajú. Ďakujem Bohu aj za to, že dal do môjho života požehnanú rodinu: dobrú manželku, ktorá vždy stála na mojej strane a dve múdre a zdravé deti. Som veľmi vďačný aj za podnikanie, do ktorého by som si nikdy nepomyslel, že raz vstúpim.

Nikdy som ani chvíľku neľutoval, že som sa obrátil k Bohu a nikdy som ani na sekundu nerozmýšľal nad tým, ako by bolo dobre vrátiť sa do starého spôsobu života. Nechcel by som skončiť nejakou frázou, ale úprimne si myslím, že život s Bohom je naozaj veľmi dobrý. Nech Vás Pán požehná.