2. list apoštola Petra

Druhý list apoštola Petra je medzi mnohými liberálnejšími učncami na "čierej listine" Novej Zmluvy

V minulom čísle Logosu sme čitateľom predstavili jednu z biblických kníh, ktoré (žiaľ) zrejme nepatria ku každodennému chlebu veľkého množstva veriacich. Stručnosť, zložitosť, alebo nedostatok akčnosti sú zvyčajné dôvody, prečo kresťania niektorými knihami Písma iba rýchlo prelistujú. Sú knihy, proti ktorým diabol neustále bojuje prostredníctvom týchto, ale aj iných faktorov. Druhý Petrov list patrí medzi ne. Akoby nestačila komplexita obsahu ako aj jeho štýlu, tento list je medzi mnohými liberálnejšími učencami na „čiernej listine“ Novej Zmluvy. Podľa niektorých nepatrí do kánonu, iní ho zase nepripisujú apoštolovi Petrovi, pre ďalších je to list od iného autora ako prvý Petrov, atď. Skutočne, je mnoho dôvodov, prečo mnohí kresťania obchádzajú tento kontroverzný list. Nakoľko prekladateľský tím berie vážne slová apoštola Pavla – „Každé písmo je vdýchnuté Bohom a je užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravodlivosti“ – rozhodli sme sa, že tento list a jeho dôležitosť priblížime čitateľom.

Autorstvo druhého Petrovho listu je jedným z najkomplikovanejších aspektov štúdia tejto knihy. Otázka, ktorú si musíme položiť, je na prvý pohľad bizarná: Je Peter autorom druhého Petrovho listu? Táto dilema je v cirkvi už mnohé stáročia a kulminuje práve v tom poslednom, kedy väčšina biblických akademikov Petrovo autorstvo úplne odsunulo na vedľajšiu koľaj. V období reformácie táto kniha nedostala omnoho väčší kredit – Erazmus ju vyradil, Kalvín ju len váhavo prijímal a Luther ju považoval za druhotriednu. Hoci aj Origenes mal ohľadom tohto listu isté pochybnosti, raná kresťanská Cirkev ho prijímala ako súčasť Novej Zmluvy. Prvým dôležitým dôkazom je fakt, že napriek rôznym dišputám Cirkev nakoniec druhý Petrov list na koncile v Hippo uznala za kanonický. Na to, aby čitateľ ocenil túto skutočnosť, je potrebné si uvedomiť kritériá, ktoré prvá Cirkev uplatňovala pri kanonizácii novozmluvných kníh. Prvým kritériom bola apostolicita: kniha musela byť napísaná buď apoštolom (a taktiež očitým svedkom Pána), alebo jeho úzkym spolupracovníkom. Druhé kritérium spočívalo v ekleziastickom uznaní knihy – širšia Cirkev, nie iba pár komunít, musela prijímať túto knihu a používať ju pri kázaní a vyučovaní. Posledným kritériom bola ortodoxnosť – kniha musela zodpovedať apoštolskému učeniu viery. Keďže autor listu sa vydáva za „Šimona Petra, otroka a apoštola Ježiša Krista“ (2 Pt 1,1), podľa vyššie uvedených kritérií nemohlo ísť o nikoho iného, ako o Šimona Petra, galilejského rybára, ktorého si Pán vyvolil za apoštola (Mt 10,2). Keďže raná Cirkev považovala druhý Petrov list za ortodoxný, tým pádom aj inšpirovaný Svätým Duchom, zaiste by jeho autor neklamal hneď v prvej vete svojej korešpondencie!

Niektorí učenci spochybňujú Petrovo autorstvo na základe toho, že autor listu používal Júdu pri písaní druhej kapitoly. Ak Júda písal po Petrovej smrti a druhý Petrov list bol napísaný na základe Júdovho, potom ho apoštol Peter nemohol napísať. Už v minulom čísle Logosu sme však ukázali, že je dokázateľné, že Júda používal Petrov list, nie naopak. Preto ani tento argument nemôže obstáť. Ďalší častý argument sa týka štylistiky. Každému gréčtinárovi je jasné, že z hľadiska štýlu gréčtiny sa druhý Petrov list veľmi výrazne líši od prvého. Zatiaľ čo gréčtina v prvom liste je relatívne vyspelá a štylisticky pekná, jazyk druhého listu je ťažkopádny, s menej pekným slovosledom a vetnými konštrukciami. V liste je viac prítomná „židovská príchuť“ a nájde sa tam aj niekoľko fráz, ktoré pripomínajú helenistickú filozofiu prvého storočia nášho letopočtu. Čitateľ môže zostať pri konfrontácii s týmto argumentom zaskočený, avšak bezdôvodne. Je všeobecne známe, že mnohí autori ranokresťanskej literatúry (hlavne listov) neboli aj pisármi svojich dokumentov. Podobný fenomén môžeme pozorovať aj pri štúdiu Pavlových listov. Štylistika sa môže rôzniť od dokumentu k dokumentu, no autor zostáva ten istý. Peter mal podľa všetkého dvoch rôznych pisárov (dnes by sme povedali „sekretárky“, až na to, že v Petrovej dobe to robili výhradne muži) a tí so sebou priniesli rôzne štýly gréckeho jazyka.

O autentickosti druhej Petrovej korešpondencie by sa dalo napísať omnoho viac. Chceli sme však čitateľov Logosu utvrdiť v tom, že je potrebné tento list pripisovať Petrovi a je rovnako potrebné sa ním aj zaoberať. Na základe všetkých rôznych pochybností a bojov o tradičné autorstvo listu ako aj o jeho miesto v kánone, môžeme pozorovať jeden dôležitý duchovný princíp. Keď je niečo z duchovného hľadiska veľmi dôležité, nepriateľ sa proti tomu snaží tým väčšmi bojovať a prekaziť požehnanie, ktoré môže prísť. Keď bolo počas kresťanských dejín také veľké množstvo bojov proti tomuto listu, nemôže to znamenať, že ide o veľmi dôležitý spis Písma, cez ktorý môže do Cirkvi pretiecť veľké Božie požehnanie? Nechceme tým povedať, že druhý Petrov list je dôležitejší ako zvyšok Písma. Avšak zanedbať ho by znamenalo pripraviť sa o požehnanie cez zjavenia, ktoré sú v tomto inšpirovanom liste nesporne prítomné.

Ďalšou podstatnou témou štúdia biblického listu je dátum, kedy bol napísaný. Nakoľko sme sa už pomerne obšírne vyslovili za Petrovo autorstvo, je logické datovať list pred Petrovu smrť, čiže okolo rokov 64 – 65 n. l., keď autor písal vediac, že „odňatie jeho stánku“ bolo blízko (2 Pt 1,14). Tomuto datovaniu tiež nahráva skutočnosť, že podľa našich záverov bol druhý Petrov list napísaný skôr ako Júdov list, ktorý sa datuje niekde medzi rokmi 65 a 80 n. l.

Posolstvo druhého Petrovho listu nás nabáda, aby sme dôverovali služobným darom

Čo mohlo pohnúť Petra k tomu, aby napísal tento krátky spis? Sú dva hlavné dôvody, ktoré môžeme vypozorovať priamo z textu. Peter vedel, že zakrátko zomrie. Nakoľko je veľmi pravdepodobné, že krátko predtým zomrel aj Pavol, po Petrovej smrti by stratili zbory z pohanov svojich apoštolských svedkov viery. Hoci Peter slúžil pohanským zborom iba korešpondenciou, aj tak by bolo ďalšie apoštolské svedectvo viery preč. Apoštol chcel týmto listom vyjadriť svoju „poslednú vôľu“ – kresťania sa mali posmeľovať v pravde, ktorú prijali a mali stáť pevne vo viere danej skrze apoštolov a prorokov (2 Pt 1,12-13; 3;2,15-16). Aj keď Peter nemohol zabrániť svojej mučeníckej smrti, o ktorej mu povedal ešte sám Pán Ježiš (Jn 21,18-19), mohol povzbudiť veriacich, aby sa nebáli veriť aj vtedy, keď apoštol odíde za Pánom. Boh sa ani v ich situácii, keď mohli byť prenasledovaní a infiltrovaní falošnými učiteľmi, nezmenil, a preto mali zostať verní jeho pravde. Druhý dôvod, úzko súvisiaci s prvým, bol príchod falošných prorokov a učiteľov (2 Pt 2). Je zaujímavé, že Peter hovorí hlavne o falošných učiteľoch v budúcom čase. Podľa tohto zistenia ešte samotná infiltrácia Cirkvi neprepukla, ale jej zárodky už bolo možné pozorovať. Preto Peter vystríhal veriacich, aby nedali na okázalosť ani presvedčivosť týchto „učiteľov“, ale aby spoliehali na apoštolské svedectvo o Kristovi, ktoré bolo inšpirované Svätým Duchom a podložené ich očitým svedectvom o Pánovi. Peter v liste nielenže utvrdzuje svoju apoštolskú autoritu (2 Pt 1,16-19), ale aj Pavlovu, radiac jeho listy do celého korpusu Písma (2 Pt 3,15-16), pretože zrejme písal kresťanom v zboroch, v ktorých slúžil, a do ktorých písal sám Pavol. Kresťania si museli byť istí služobnými darmi a svedectvom apoštolov, aby sa nenechali zviesť učiteľmi, ktorí uchvacujú nestálych svojou rétorikou a ľudskou (či démonskou) múdrosťou.

Peter utvrdzoval čitateľov, aby sa spoľahli na služobnosť apoštolov a nedôverovali samozvaným prorokom a učiteľom

Tento list má aj pre našu situáciu mnohé praktické rady. Prvým a základným odkazom je to, že máme byť sýtení Božím slovom a máme zotrvávať v apoštolskej pravde evanjelia. Je ľahké nechať sa unášať na vlnách populárnej psychológie a múdrosti ľudí, ktorí prekrúcajú Božie pravdy, ako sa im páči. Falošní učitelia boli aj budú, my sa však máme zakoreniť v pravde Božích výrokov a nedávať na patetické rady samozvaných prorokov. S tým úzko súvisí aj druhý dôležitý odkaz listu. Ako sme už spomenuli, Peter utvrdzoval čitateľov, aby sa spoľahli na služobnosť apoštolov a nedôverovali samozvaným prorokom a učiteľom. Vieme, že samozvaných prorokov je aj v dnešných časoch mnoho. Posolstvo druhého Petrovho listu nás nabáda, aby sme dôverovali služobným darom – osvedčeným Božím služobníkom, ktorých ovocie dosvedčuje ich službu. Preto povzbudzujeme aj čitateľov Logosu, aby neverili každému duchu a nespoliehali sa na samozvaných učiteľov bez ovocia, ale aby sa privinuli k služobnostiam Božích ľudí, ktorých ovocie je preverené časom a spasenými ľuďmi. Do nového roku Vám prajeme veľa Božieho požehnania, nech Božie slovo prebýva hojne vo Vašich srdciach.

Ak vám leží na srdci projekt prekladu Písma, prosíme podporte ho finančným darom na číslo účtu v Tatrabanke: 2921826148/1100.

Váš prekladateľský tím