Biblický slovník

Napriek skutočnosti, že Biblia je stále nesmierne aktuálnou knihou, jej svet, kultúra a spôsob uvažovania sa veľmi líšia od nášho súčasného sveta. V Písme nájdeme aj pojmy a mená, ktoré nám znejú zvláštne a niekedy nie sme si celkom istí, či im správne rozumieme. V tomto čísle Logosu začíname so sériou článkov, ktoré majú za cieľ priblížiť čitateľom niektoré biblické výrazy, ktoré ľuďom dnešnej doby buď nemusia byť známe, alebo ich význam môže byť nesprávne pochopený. Predkladáme vám teda stručný slovník vybraných pojmov, ktorého úlohou je jednoduchým a populárnym spôsobom tieto pojmy objasniť.

I. časť: A

Abaddon

S týmto hebrejským menom sa stretávame v poslednej knihe Biblie, v Zjavení Jána. (Zj 9,11) Ide o meno anjela podzemskej priepasti (hebr. tehóm, gr. abyssos). Je kráľom démonických bytostí, ktoré v poslednom čase vyjdú na zemský povrch a budú škodiť ľuďom. Jeho hebrejské meno je v Zjavení preložené ako Apollyon. Obidve tieto mená znamenajú Zhubca alebo Ničiteľ. V Starej zmluve predstavuje Abaddon miesto zániku, skazy a býva tak označovaný hrob alebo podsvetie. V knihe Job 28,22 ho nachádzame ako personifikáciu skazy.

Abba

Aramejský výraz je zdôraznenou formou oslovenia, ktorým deti oslovovali svojich otcov. Jeho slovenský ekvivalent by dnes znel „oci“ alebo „ocko“. V Starej zmluve je označenie Boha ako Otca veľmi zriedkavé a už vôbec sa nevyskytuje v takejto dôvernej formulácii, ktorá vyjadruje hĺbku a blízkosť vzťahu a detskú úctu k Otcovi.

Ako prvý tak oslovoval Boha Ježiš. V Novej zmluve nachádzame slovo abba na troch miestach, stále v spojení s gréckym výrazom pre otca. V Mk 14,36 tak Pán oslovuje nebeského Otca pri svojej modlitbe v Getsemanskej záhrade. V Rimanom 8,15 píše apoštol Pavel o tom, že znovuzrodení kresťania už nie sú otrokmi, ale prijali „ducha synovstva“, a preto v tomto duchu voláme k Bohu „Abba, Otče!“. O rovnakej skutočnosti píše Pavel tiež v Ga 4,6. Výraz abba ako oslovenie Boha hovorí o novej rovine vzťahu s Ním, ktorú môžeme zakúsiť skrze Ježiša Krista. Pre prvých kresťanov bolo bežné takto oslovovať Boha a výraz „Abba, Otče“ sa stal veľmi rozšíreným v modlitbách a na bohoslužbách ranej kresťanskej cirkvi.

Adam

Hebrejský výraz označujúci človeka alebo tiež ľudstvo ako celok, je aj vlastným menom prvého človeka, Adama. Človek bol Stvoriteľom sformovaný „prach zo zeme“, do ktorého Boh vdýchol „dych života“ a človek ožil a stal sa „živou bytosťou“ – dušou. (Gn 2,7) Zem, alebo pôda, či hlina, z ktorej prachu bol človek sformovaný, sa po hebrejsky povie adámá. Človek (ádám) teda podľa mena predstavuje „bytosť stvorenú zo zemského prachu“, v ktorej sa spájajú duchovná a materiálna zložka, „prach zeme“ a „Boží dych“. Splynutím týchto vzniká ľudská duša, osobnosť a uvedomenie si seba samého. Písmo nám objasňuje, že človek bol stvorený „na Boží obraz“ ako mužské a ženské pohlavie. (Gn 1,27) Jeho úlohou bolo rozmnožiť sa, spravovať stvorený svet, pomenovať všetky stvorené zvieratá, obrábať a strážiť záhradu Eden. (Gn 1,28; 2,15.19-20)

Po jeho páde do hriechu (Gn 3) pripravil Boh ľudstvu záchranu prostredníctvom Mesiáša, predpovedaného „semena ženy“ (Gn 3,15), Ježiša z Nazareta, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, „posledným Adamom“ (1Kor 15,45), a svojou zástupnou obeťou na kríži umožnil opätovné zmierenie hriešneho ľudstva s jeho Stvoriteľom.

Alfa a omega

Alfa a omega predstavujú prvé a posledné písmeno gréckej abecedy. Hebrejský ekvivalent by znel alef a táv. Slovné spojenie „alfa a omega“ sa v Biblii vyskytuje iba v knihe Zjavenie ako označenie Boha (Zj 1,8; 21,6), a to v oboch prípadoch v spojení s vysvetľujúcou frázou „počiatok a koniec“. Nachádzame ho tiež ako označenie Krista (Zj 22,13), pri ktorom je doplnené tiež slovné spojenie „prvý a posledný“. Synovo Božstvo je tak na tomto mieste potvrdené tým, že je označený rovnako ako Boh Otec. Tento výraz ilustruje skutočnosť, že Boh je stvoriteľom aj dokonávateľom všetkých vecí, z neho a prostredníctvom neho povstalo všetko a všetko k nemu smeruje. Je tým, kto má prvé aj posledné slovo v histórii nášho sveta.

Amen

Toto slovo ľudia najčastejšie poznajú ako potvrdzujúcu reakciu (odpoveď) na modlitbu alebo slová nejakého človeka. Amen po modlitbe majú vo zvyku hovoriť židia, kresťania aj moslimovia. Dané slovo je odvodené z hebrejského koreňa, ktorý znamená niečo pevné, stále, dôveryhodné. Od rovnakého koreňa sú odvodené tiež hebrejské slová emuná (vernosť, viera) a emet (pravda). Keď chcel Pán Ježiš zdôrazniť nejaký svoj výrok, uviedol ho slovami: „Amen, amen, hovorím vám...“ Pri práci na novom preklade Slovenskej tlačovej misie sme sa rozhodli podobne ako iné moderné preklady túto frázu previesť do slovenčiny ako: „Veru, veru, hovorím vám...“, čo zrejme najlepšie vystihuje význam tohto výroku. Keď hovoríme amen po modlitbe, znamená to naše potvrdenie toho, čo bolo povedané a stotožnenie sa s tým je, ako keby sme povedali: „Áno, je to tak.“ alebo „Nech sa tak stane.“.

V knihe proroka Izaiáša je Hospodin nazývaný „Boh Amen“. Rôzne preklady Biblie to prekladajú ako „pravý Boh“ (Český študijný preklad), „Boh pravdy“ (Biblia 21), „verný Boh“ (Evanjelický preklad) či „Boh nezvratnej vernosti“ (preklad prof. Roháčka). Taký Boh naozaj je a toto všetko znamená slovo amen.

Ámos

Prorok Ámos žil a prorokoval v 8. storočí pr. Kr. a bol súčasníkom prorokov Izaiáša a Micheáša. Prorokoval počas vlády judského kráľa Uziáša (779-740 pred Kr.) a izraelského kráľa Jarobeáma II. (783-743 pred Kr.) Títo dvaja králi vládli súčasne 39 rokov medzi rokmi 779-743 pred Kr. Ámos prorokoval „dva roky pred zemetrasením“, ktorého presný dátum nepoznáme. Silné zemetrasenie z tohto obdobia je potvrdené archeologickými vykopávkami na viacerých miestach severoizraelskéko kráľovstva vrátane jeho hlavného mesta Samárie. O rovnakom zemetrasení sa zmieňuje prorok Zachariáš, ktorý prorokoval o viac ako 200 rokov neskôr. Pred svojím nadprirodzeným povolaním do služby sa Ámos za proroka nepovažoval, nemal nijakú prorockú prípravu ani nepatril k žiadnej z prorockých škôl. Svojím zamestnaním bol pastier (Am 1,1) a pestovateľ figovníkov (Am 7,14).

Hospodin poveril Ámosa prorokovaním proti severoizraelskému kráľovstvu, ktoré bolo v polovici 8. storočia pred Kr. na vrchole svojej teritoriálnej expanzie, zažívalo pokoj a ekonomický rast. Pod pokrývkou materiálneho blahobytu sa však skrývala morálna prehnitosť. Prekvitalo modlárstvo, náboženské pokrytectvo, súdny systém bol skorumpovaný a utláčanie chudobných bolo úplne bežnou vecou. Ámos reagoval na Božie volanie a vybral sa do Bétela, sídelného mesta kráľa Jarobeáma II., ktoré bolo tiež významným náboženským centrom. Na tomto mieste predniesol Ámos svoje prorocké posolstvo tak, ako ho máme zaznamenané v jeho knihe. Témou jeho proroctva sú výroky proti národom bývajúcim v okolí Izraela, odhalenie hriechov Izraela a totálnej korupcie spoločnosti, ohlásenie Hospodinovho súdu a vízia budúcej obnovy Izraela. Záverečné slová proroka Ámosa o obnovení padnutého stánku Dávida (Am 9,11-12) sa naplnili v čase Novej zmluvy a boli citované apoštolmi počas prvého Jeruzalemského koncilu, ktorý riešil otázku, aký postoj zaujať ku kresťanom pochádzajúcim z pohanských národov. (Sk 15,16-18)

Anjel

Uvedené slovo je odvodené z gréckeho výrazu angelos a jeho hebrejského ekvivalentu mal’ach. Obidve tieto slová jednoducho znamenajú posol. Môžu označovať obyčajných ľudí, ktorí sú poslami, ale v Biblii ide vo väčšine prípadov o Božích poslov – duchovné bytosti, ktoré Boh poslal s nejakým odkazom alebo úlohou, ktorú mali vykonať. Nachádzame však tiež prípady, kedy boli ako anjeli označení aj ľudia. (Ga 4,14; Zj 2 a 3)

Anjelské bytosti sú duchovné bytosti stvorené Bohom. Ich funkciou je uctievanie Boha a plnenie jeho príkazov. Od funkcie Božích poslov, ktorú vykonávajú, majú odvodené svoje meno. V novej zmluve čítame o anjeloch, že sú „služobnými duchmi poslanými slúžiť tým, čo majú zdediť spásu“. (Žd 1,14) Dôležitou úlohou anjelov je tiež ochrana spravodlivých. (Ž 34,8) Písmo anjelov delí do niekoľkých tried a naznačuje, že je medzi nimi pevne stanovená hierarchia. Písmo zmieňuje okrídlených cherubov (Ez 28,14.16), ohnivých serafov (Iz 6,2.6), kniežatstvá (Ef 1,21), mocnosti (Ef 1,21), tróny (Kol 1,16) a tiež archanjelov (Jd 9). V ďalekej minulosti, ešte pred stvorením nášho sveta, došlo v radoch anjelských bytostí k vzbure voči Stvoriteľovi, vedenej Luciferom, ktorý na svoju stranu strhol tretinu anjelov a stal sa satanom, Božím protivníkom. Anjeli, ktorí sa zúčastnili na vzbure, sú nazývaní padlými anjelmi.

Antikrist

Grécky výraz antichristos označuje človeka, ktorý sa buď stavia proti Kristovi a odporuje mu, alebo človeka, ktorý sa stavia na miesto Kristovo a vydáva sa za mesiáša. Okrem mnohých jedincov, ktorí sú označovaní za antikristov (1J 2,18), sa na scéne svetových dejín raz objaví Antikrist, osoba priamo ovplyvnená satanom, ktorá povedie vzburu ľudstva voči Bohu na konci dejín.

Výraz Antikrist používa iba apoštol Ján vo svojich epištolách. Tvrdí o ňom, že bude „popierať aj Otca aj Syna“ (1J 2,22), bude popierať skutočnosť, že Ježiš Kristus „prišiel v tele“. (2J 7)

Apoštol Pavol nepoužíva pojem Antikrist, no hovorí o rovnakej osobe a nazýva ju „človek hriechu a syn zatratenia“, (2Tes 2,3-4) ktorý sa bude protiviť a povyšovať nad všetko, čo je nazývané Boh, alebo je tomu preukazovaná božská pocta, dokonca sa posadí do chrámu a bude sa vydávať za Boha. Tento človek príde v moci satana a bude dokonca robiť znamenia a falošné zázraky. (2Tes 2,9) Antikrist bude na konci vekov porazený samotným Kristom, Božím baránkom, ktorý ho zabije „dychom svojich úst“. (2 Tes 2,8)

Apokryfy

Týmto názvom, odvodeným z gréckeho výrazu apokryfos, ktorý znamená skrytý, nazývame tzv. deuterokanonické knihy, ktoré boli napísané židovstvom v období medzi Starou a Novou zmluvou. Tieto knihy nachádzame v rímskokatolíckych vydaniach Biblie a tiež v pôvodnom šesťzväzkovom vydaní Kralickej Biblie. Je to preto, že ich obsahuje Septuaginta, staroveký preklad Starej zmluvy z hebrejčiny do gréckeho jazyka, ktorý bol používaný prvými kresťanmi. Hebrejské originály mnohých z nich sa nedochovali, a preto máme dnes k dispozícii iba ich grécky preklad. Okolo roku 90 po Kr. sa v Jamnii (Jabne) zišiel koncil popredných židovských učencov, ktorý určil, ktoré zo židovských spisov môžeme považovať za Božie Slovo, kresťansky povedané zadefinoval biblický kánon Starej zmluvy. Židovský kánon neobsahuje apokryfy a zhoduje sa so starozmluvným kánonom protestantských cirkví. Pre protestantov sú apokryfy spismi vhodnými pre súkromné štúdium, nemôžeme ich však považovať za Božie Slovo, a preto nie sú vhodné na verejné predčítanie na bohoslužbách. Zaujímavou skutočnosťou je, že Ježiš nikdy z apokryfov necitoval.

Apokryfné spisy delíme na historické, náučné a prorocké. Medzi historické patria: 1., 2. a 3. kniha Makabejská, 3. kniha Ezdráša, Kniha Juditina, Kniha Tobiášova a Prídavky ku knihe Ester. Náučnými apokryfmi sú: Múdrosť Ježiša, syna Sirachovho, Múdrosť Šalamúnova, 4. kniha Makabejská, Modlitba Manassesova a Šalamúnove žalmy. Prorocké apokryfné knihy sú: Kniha Barucha, Jeremiášov list a Prídavky ku knihe Daniel.

Apoštol

Apoštol, grécky apostolos, znamená „vyslaný“ alebo „poslaný“. V Novej zmluve súvisí tento pojem so starším hebrejským pojmom šalíach, ktorým bol úradne uznaný predstaviteľ náboženskej autority, ktorému je zverené posolstvo a autorita a je oprávnený v mene danej autority konať.

Ježiš nazval apoštolmi svojich dvanástich najbližších učeníkov. (Lk 6,13) Medzi apoštolov sa neskôr po Kristovom zmŕtvychvstaní a po Letniciach zaradili ďalší Boží služobníci na základe osobného povolania samotným Kristom, napríklad apoštol Pavel. (R 1,1) Zjednodušene môžeme povedať, že apoštolstvo je Božie povolanie k nadzborovej službe cirkvi, tzn. k založeniu a spravovaniu viacerých miestnych zborov.

Areopag

Areopag bolo meno aténskeho kopca v blízkosti Akropoly, zasvätenému bohu vojny Areovi. Na tomto kopci boli kamenné sedadlá, na ktorých sa konali zasadnutia súdneho dvora. Pavol prehovoril na Areopagu na pozvanie aténskych filozofov. (Sk 17,19-34)

Archa

Slovom archa sa v biblických prekladoch zvyknú označovať dve veci. Prvou je Noachova archa. Išlo o rozmerné drevené plavidlo, ktoré Boh prikázal postaviť Noachovi ako prostriedok záchrany pred potopou, ktorá mala prísť na svet. V tejto arche sa zachránila Noachova rodina a suchozemské živočíchy, ktoré po potope opäť osídlili zem. (Gn 6-8)

Druhou archou je archa zmluvy alebo archa svedectva, schránka z akáciového dreva obložená plechom z rýdzeho zlata a prikrytá zlatým vekom, zľutovnicou, ktorú zdobili dve oproti sebe stojace postavy cherubov s rozopätými krídlami. Vo vnútri archy boli uložené kamenné dosky zákona, ktoré Mojžiš obdržal od Hospodina na vrchu Sinaj. Nad zľutovnicou archy, umiestnenej vo svätyni svätých Mojžišovho svätostánku, prebývala Božia prítomnosť. (Ex 25,10-22; Dt 10,1-5)

Archanjel

Tento pojem sa vyskytuje iba v Novej zmluve. Doslova znamená „anjelské knieža“, teda bytosť, ktorá má v anjelskej hierarchii autoritatívne postavenie. Apoštol Pavol sa zmieňuje v 1 Tes 4,16 o hlase archanjela, ktorý zaznie pri Kristovom druhom príchode. A 9. verš Júdovho listu hovorí o spore archanjela Michaela s diablom o Mojžišovo telo. V súvislosti s Michaelom sa v Starej zmluve používa termín „jedno z popredných kniežat Božích“ a „veľké knieža“ (Dan 10,13; 12,1), čo zrejme znamená, že anjelov s hodnosťou archanjela je viac, no ich presný počet na základe samotného Písma nevieme určiť. Rôzne kresťanské tradície hovoria o tom, že medzi archanjelov patrí tiež Gabriel, židovská tradícia hovorí až o siedmich archanjeloch. Mnohí vykladači písma identifikujú tiež satana ako padlého archanjela Lucifera. (Iz 14,12-21, Ez 28,11-19)

Armageddon

Geografický názov Armageddon, po hebrejsky Har Megiddo (Vrch Megiddo), je pahorok nachádzajúci sa uprostred rozľahlej pláne údolia Jizreel v severnej časti Izraela, ktorá bola v minulosti miestom mnohých bitiek. Na konci vekov sa má stať miestom, na ktorom sa zhromaždia armády národov do poslednej bitky medzi silami zla a Bohom a ktorá bude súčasťou eschatologických udalostí opisovaných v knihe Zjavenia. (Zj 16,16)