Boj o ikony

História prenasledovania kresťanov

6. časť: Ako bojovala Byzantská ríša proti odporcom uctievania obrazov?

Hnutie proti ikonám na území Byzantskej ríše v období rokov 726 – 843 vsadilo na to, či sa podarí navrátiť kresťanstvo k biblickému chápaniu otázky uctievania obrazov, alebo kresťanský svet ovládne protibiblická tradícia. Od výsledku tohoto boja záviselo praktizovanie viery neskorších stámiliónov ľudí. Tento dlhodobý boj vrhol svetlo aj na to, či je práve štátna moc najvhodnejším prostriedkom k obnove biblických právd.

V lete roku 726 otriasli verejnosťou Byzancie správy o prírodnej katastrofe. Na jednom zo známych ostrovov egejského mora pri Thére (dnes Santorini) vybuchol pod vodou vulkán nebývalej sily. Vplyvom vyvierajúcej lávy more okolo ostrova doslova vrelo, bolo spenené a kamene z chrliacej lávy sa rozleteli po ostrov Kréta až k západným brehom Malej Ázie. Mnohí chápali činnosť týchto rozbúrených živlov ako výstrahu o to viac, že v ríši vyčíňali nielen prírodné sily. Takmer celé jedno storočie otriasali obrovským územím Byzancie nepretržité vojny, prehry a straty. Už v roku 636 utrpela ríša prvú katastrofálnu porážku od nezadržateľných prívalov muslimských zástupov. Zakrátko upadla Mezopotámia, Sýria aj Egypt. V roku 674 zaútočili na hlavné mesto arabské flotily, a tak Byzancia stratila svoju vedúcu pozíciu v oblasti Stredozemného mora. Na konci storočia obsadili balkánske územia ríše Avari a Slovania. Dôsledkom toho sa Byzancia v podstate „scvrkla“ na grécke územia. Začiatkom siedmeho storočia otriasali ostatkom ríše nové arabské vpády. Konštantinopol v období dobývania muslimami (717-718) mohol byť vďačný za svoju záchranu cisárovi Levovi III. (717-741), jeho vojenskej obratnosti a gréckemu ohňu. Podľa cisára Lea a ďalších vodcov ríše mali tieto dlhodobé série úderov spojitosť s náboženskými praktikami, ktoré boli odvrátené od Božieho slova. Jedným z hlavných duchovných zdrojov problémov bol kult obrazov a rozmach uctievania ikon v celej ríši. Očividne to celé protirečilo jednoznačnému zákazu Biblie ohľadom uctievania obrazov, o čom hovorí aj druhé prikázanie Desatora. Vedeli, že k tomu, aby bola ríša úspešná v oblasti vojenskej, zahraničnopolickej, hospodárskej a aby sa obyvatelia v pokoji množili, je nevyhnutne potrebná nadprirodzená Božia pomoc. Preto považovali za prvoradý záujem štátu, aby reformáciou života viery znovu získali Božiu podporu. Cisár Lev III. sa preto rozhodol, že ríšu očistí od svätých obrazov. Od roku 726 začal prakticky bojovať proti kultu ikon. Na jeho rozkaz odpratali ikonu Krista, ktorá čnela nad bronzovou bránou paláca a nahradili ju jednoduchou napodobeninou kríža. Týmto sa zároveň snažil ovplyvniť aj verejnú mienku. Zhromaždenia ľudu využil na to, aby dôrazne argumentoval proti svätým obrazom. Mimochodom sa vo všeobecnosti neuctievali ikony v rámci ríše. Vo významných oblastiach napríklad v Malej Ázii bol typický skôr tradične nepriateľský postoj voči nim. Množstvo uctievačov ikon pod tlakom vojen vytriezvelo a postavilo sa proti bezmocným svätým obrazom. Príkladom takejto protiobrazovej nálady bol prípad v roku 726, kedy už muslimské čaty obliehali Niceu, jeden byzantský vojak hádzal skaly do ikony Márie.

Prepis Desatora

V prvých troch storočiach kresťanstva ešte neexistovali ikony. Nebolo pochýb o tom, že každé praktizovanie viery, v ktorom majú svoje miesto obrazy, patria do kategórie pohanského náboženstva. Jednoznačné bolo aj to, že keď sa niekto chcel stať skutočným kresťanom, musel sa oddeliť od uctievania obrazov. Elvirský koncil okolo rokov 300 rezolútne zakázal vystavovanie obrazov v chrámoch. Obrazy v ranom kresťanstve neboli maľované s cieľom náboženského uctievania. Často používali symboly, ako napríklad Krista ako dobrého pastiera alebo Božieho baránka v alegorických postavách. Postoje voči obrazom sa začali od prvej polovici 4. storočia po konštantínovskom obrate meniť. Formálne kresťanstvo, ktoré sa postupne dostávalo na vedúcu pozíciu s podporou štátnej moci, bolo tolerantné voči uplatňovaniu pohanských náboženských prvkov v cirkvi. A takto sa používanie obrazov v náboženskom živote začalo čoraz viac rozmáhať, aj keď zatiaľ bez akéhokoľvek zásadného motívu

Písmo sväté tak kategoricky vylučuje uctievanie obrazov, že veľká časť teológov aj naďalej odmietala kult obrazov. Keď napríklad Constantia, sestra Konštantína Veľkého navštívila Jeruzalem a požiadala známeho historika Eusébia – biskupa Caesarey o obraz Krista, tento odpovedal, že k skutočnej viere nie je potrebný maľovaný obraz pozemského Krista, veď vzkriesený Kristus je už v oslávenom tele a nemáme ho hľadať fyzickým zrakom, ale svojím vnútrom – srdcom. Známy cirkevný otec, Epifánius zo Salamíny tiež vystúpil proti akémukoľvek uplatneniu náboženských obrazov. Neodmietol iba uctievanie svätých ikon, ale bol aj proti tomu, aby sa vystavovali v chráme ako ozdoby. Argumentoval tým, že pokiaľ sa kresťania obrátia k obrazom ako k podpore svojej viery, je tam nebezpečie, že sa navrátia k pohanskému zmýšľaniu a spôsobu života viery. Postoj svätého Augustína, najvplyvnejšieho katolíckeho teológa stredoveku, už v 5. storočí vykazoval dvojznačnosť. Podobne ako rané kresťanstvo aj on poukazoval na to, že Biblia musí byť merným lanom. Preto neobhajoval kult obrazov, ale napísal: „Tí, ktorí Krista a apoštolov nehľadajú v svätom Písme, ale v maľbách, hrešia.“ Podľa neho „takíto ľudia padnú do bludu, keď svoje myšlienky vkladajú do obrazov“. No bol to práve Augustín, ktorý radikálne prerobil Desatoro – čo bolo v očiach jeho súčasníkov len ťažko pochopiteľné – a o niekoľko desaťročí neskôr nadobudlo skutočný význam tým, že kult obrazov získal absolútnu vládu. Augustín tak odtrhol usporiadanie Desatora od kresťanskej tradície trvajúcej štyristo rokov a od tisícpäťstoročnej židovskej tradície. Prvé prikázanie „Nebudeš mať iných bohov“ spojil s druhým „Neučiníš si rytiny a nebudeš sa im klaňať“. A tak desať prikázaní skrátených na deväť, svojským spôsobom upravil na desať rozdelením desiateho na dve časti. Jeho počínanie bolo však veľmi podivné, pretože stred desiateho prikázania v druhej Knihe Mojžišovej 20-tej kapitole vyzdvihol, a tým ho učinil deviatym, a zostatok desiateho urobil ako celok desiateho. Toto zdanlivo nepochopiteľné prerobenie malo z pohľadu neskoršieho uctievania obrazov ten význam, že Augustín zrušil zákaz vyrábania a uctievania obrazov s cieľom služby náboženstvu ako samostatné prikázanie a zakomponoval ho do druhej časti prvého prikázania. Tým, že sa uctievanie obrazov stalo bežnou záležitosťou, obsahovo nepohodlnú druhú časť prvého prikázania klér postupne vypustil. Toto je vysvetlením toho, že do dnešného dňa ani jediné Desatoro, podávané skrze katolícke a pravoslávne náboženské vierouky či katechizmy, neobsahuje druhé prikázanie, ani ako časť prvého.

V otázke uctievania obrazov malo veľký význam stanovisko (týka sa celého obdobia stredoveku) pápeža svätého Gregora Veľkého (590-604), ktoré vyjadril v listoch biskupovi Serenusovi z Marseille. Tento biskup získal pozornosť pápeža tým, že zrušil náboženské obrazy. Pápež Gregor vo svojich listoch odsúdil uctievanie obrazov, no odsúdil aj biskupa za to, že ich zničil. Totiž, podľa pápeža majú náboženské obrazy miesto v kresťanskej bohoslužbe, pretože obrazy v chrámoch sú „Bibliou negramotných“.

Farba a myrha

Zhotovovanie a uctievanie ikon vo východných územiach Rímskej ríše od 4. storočia úzko súviselo so silnejúcim kultom kresťanských martýrov a svätých. Svätý Gregor z Nissy v druhej polovici 4. storočia v jednom prednese o martýroch hovorí, že okolo hrobu jedného svätca sú vystavené jeho podobizne a ľudia žiadajú o orodovanie tohto svätca. Na vzrastajúcu silu kultu obrazov poukazuje to, že v zbierke zázrakov dvoch svätých lekárov Kozmu a Damiána už pozitívne vyznieva ten prípad, kedy istá žena z ikon týchto dvoch svätcov zoškrabala trochu farby, ktorú vsypala do vody, vypila a následne bola uzdravená.

V roku 506 cisár Filippikus viedol do boja svoju armádu s ikonou Krista. Podobne cisár Heraclius vyšiel do boja proti Peržanom s ikonou Krista. Od druhej polovice piateho storočia sa rozmnožili počty „zázračných“ ikon. Medzi tieto patrila ikona Márie v Sozopolise, ktorá bola známa tým, že rozprašovala drahú voňavú myrhu. Aj v životopise svätého Theodora zosnulého roku 613 je zaznamenané, že keď sa postavil pred túto ikonu, tak ho doslova zaliala spŕška myrhy.

Ikony zhotovené nie rukami človeka

Objavujú sa ikony považované za zázračné „zhotovené nie rukami človeka“ (acheiropoieta), ktorými chceli dokázať ich božský pôvod. Jedným z najznámejších bol kúsok plátna nazvané Mandylion, zachované v Edese. Na tomto kúsku plátna je možné vidieť rysy mužskej tváre. Považovali ho za obraz (podobu) Krista. Podľa legendy si Ježiš pri jednej príležitosti utrel do tohoto plátna svoju tvár a poslal ho namiesto svojej podobizne kráľovi Edesu. V Ludde uctievali ikonu Márie, zázračneho pôvodu, o ktorej tvrdili, že ju na stĺp namaľovala neviditeľná ruka. Dnes je jedna z týchto tzv. zázračných ikon strážená v pápežovej súkromnej kaplnke vo Vatikáne. Nariadenie cisára Lea v roku 730, o ničení ikon a zákaze ich vyhotovovania, sa stretlo z mnohých strán s tvrdým odporom. Odporcov uctievania obrazov v dlhodobom boji nazývali „ikonoklastami“ – ničiteľmi ikon. Ochrancov kultu ikon zasa „ikonodulosmi“ – otrokmi ikon. Istá časť kléru sa sprotivila cisárovi Levovi. Názory kňazov sa totiž v otázkach obrazov ostro rozpoltili. Jedna časť pozostávala z verných a oddaných uctievačov ikon, na čele s hlavou byzantskej cirkvi, patriarchom Germanosom Konštatinopolským (715-730), ktorý sa snažil urobiť všetko v záujme zachovania uctievania ikon. Postavil sa na odpor proti tým byzantským kňazom, ktorí odmietali kult ikon. Takýto všeobecný jav sa vyskytoval hlavne v Malej Ázii, na západnom území Anatólie. Vodcami hnutia odporcov svätých obrazov bol Konštantín, biskup Nikoleje a Tomáš, biskup Klaudiopolisu. Germanos ich v liste pokarhal a následne započal súdny proces voči Konštantínovi Nikolejskému. Cisár však vzal do svojej ochrany prenasledovaných a v januári roku 730 súdny tribunál, ktorý zvolal sám cisár, zbavil Germanosa dôstojnosti patriarchu. Aj veľká časť mníchov tvrdo bojovala proti cisárovým snahám v otázke kultu obrazov. Medzi nimi bol aj hlavný odporca teológie cisára Leva III. – Ján Damašský, (675-749), jeden z hlavných ideológov uctievania ikon. Pôvodom bol Arab, vstúpil do otcovho dedičstva a pracoval ako daňový úradník u istého vysokopostaveného moslima. V roku 730 napísal svoje najznámejšie dielo s názvom O uctievaní svätých obrazov. Z kláštora Mar Saba neďaleko Jeruzalema pokračoval v boji za uctievanie ikon. Podujal sa na ťažkú úlohu, keď sa snažil presvedčivými argumentami stáť na strane uctievania svätých obrazov, nakoľko Písmo sväté učí presný opak tohto, čo chcel Ján dosvedčiť. Aj on sám bol nútený priznať, že Biblia nepodopiera jeho myšlienky. Tohoto sa však on nebál ani najmenej, tvrdiac, že v živote cirkvi je množstvo takých zásad, ktoré Biblia nepodopiera, ale nakoľko všetky vychádzajú zo sústavy svätej tradície, táto im zaisťuje platnosť. Starostlivo poskladanými logickými argumentami chcel dosiahnuť to, aby bolo uctievanie obrazov prijaté. Východiskovým bodom bol biblický fakt, že Spasiteľ, teda Ježiš je stelesnením večného Krista. Podľa jeho logiky ikony zobrazujúce Krista nie sú ničím iným, ako stelesnené formy prvkov Kristovho obrazu. Takže: ikony sú dôležitými zvestovateľmi kresťanskej pravdy o Kristovom stelesnení. Preto každý, kto sa postaví proti uctievaniu ikon, ten zaútočí na kresťanské náboženstvo. Podľa jeho názoru sa tento istý argument týka aj ikony Márie, keďže aj ona mala dôležitú úlohu pri stelesnení Krista. Ján Damašský zdôrazňoval aj to, že prostredníctvom maľby a pôvodnej podoby vyvstane relatívna totožnosť maľby s namaľovaným svätým. Takto ikona, aj keď v obmedzenej forme, disponuje nadprirodzenou silou zobrazenej osoby, respektíve jej cnosťami. Toto teda dokáže obraz ľuďom sprostredkovať. Preto podľa neho tí, ktorí zakazujú zhotovovanie ikon, chcú olúpiť kresťanov o požehnania vyplývajúce z obecenstva so svätými. Aj Rím, ktorý vtedy patril pod správu Byzantskej ríše, oponoval Levovi III. Už pápež Gregor II. (715-731 ) odsúdil depozit patriarchu Germanosa. Pápež Gregor III. ale v roku 731 zvolal v Ríme koncil, ktorý zamietol všetky cisárove snahy vynaložené proti kultu obrazov. Pre pápežstvo bolo uctievanie ikon tak dôležité, že ho nezastavil ani otvorený konflikt s Byzanciou, ktorej vojenská pomoc bola životne dôležitá pre Rím, nakoľko naň útočili Longobardi. Ba čo viac, pápeži boli ochotní kvôli zachovaniu uctievania ikon strpieť aj početné materiálne a mocenské škody. Lev III. totiž odpovedal za vzburu proti jeho nariadeniam o ničení ikon tým, že pápežstvu vzal majetky, ktoré mali na Sicílii a v Calabrii. Ďalej zúžil okruh právomoci pápežstva tým, že z Ríma pripojil sicílske, illíricumské, kréťanské cirkvi ku konštantínopolskému patriarchátu. Pápeži aj napriek tomuto všetkému naďalej zotrvali pri uctievaní obrazov. Tu už kult ikon v Ríme disponoval so silnými tradíciami, ktoré tvorili značnú časť náboženských praktík.

Každé praktizovanie viery, v ktorom majú svoje miesto obrazy, patrí do kategórie pohanského náboženstva.

Lateránsku ikonu Krista „neutvorenú ľudskými rukami“ (acheiropoieta) považovali za zázračný svätý obraz, ktorý tvoril ochrannú zástavu mesta. Ikony patrili neodmysliteľne k procesiám. Procesia sviatku nanebovstúpenia Márie bola akousi lahôdkou pre uctievačov ikon. V tento deň (15. augusta), niesli v slávnostnej procesii lateránsku ikonu Krista k chrámu Santa Maria Maggiore, aby sa stretla s tam stráženou ikonou Márie, o ktorej sa domnievali, že je dielom evanjelistu Lukáša. Lev III. napriek značnej opozícii vytrvalo pokračoval v boji za odstránenie ikon. Po jeho smrti nastúpil na trón syn Konštantín V. (741-775). Počas jeho vyše štvrťstoročnej vlády hnutie za ničenie obrazov prudko narastalo. Jeho nepriatelia z okruhu uctievačov ikon ho natoľko nenávideli, že mu dali hanlivú prezývku, ktorá sa v súvislosti s jeho osobou používa doteraz. (Výraz chropronymos v tom najjemnejšom preklade je odvodené od slova „ľudský výkal“). Konštantín V. aj naďalej trval na zákaze zhotovovania a používania ikon, respektíve snažil sa o ich zničenie. Popri zákaze štátnou mocou, chcel aj na teologickej úrovni dokázať neudržateľnosť kultu obrazov. Vo svojej zbierke s názvom „Prieskumy“ vyjadril svoj názor v súvislosti s otázkou kultu obrazov a tu zhrnul argumenty proti nim. Popri jednoznačných argumentoch zdôrazňoval aj to, že predmety umenia nie sú vhodné na to, aby zobrazovali nadprirodzené vnútorné hodnoty, podstatu a charakter osoby vo vzťahu s nadprirodzenom. Bez perspektívy je to najmä čo sa týka Spasiteľa, ktorý disponuje božskou aj ľudskou prirodzenosťou. Okrem kultu ikon Konštantín zavrhol aj dogmu prímluvy svätých a aj kult relikvií. V roku 754 zvolal cisár ríšsky koncil na predmestí Konštantínopole Hiereia, kde sa zišlo 338 biskupov. Samotný Konštantín sa zúčastnil teologických diskusií. Koncil odsúdil uctievanie ikon pretože: „Niet takej modlitby, ktorá by ich učinila svätými. Preto sú práve také bezcenné, akými ich zhotovil umelec.“ Vyslovili zlorečenie na hlavného teológa uctievania ikon, Jána Damašského. Bol vydaný zákaz vyhotovovania svätých obrazov, pod najťažším trestom. Istá časť mníchov sa aj naďalej vzpierala nariadeniam. Viacerých z nich Konštantín dal popraviť. Aj Rím zotrval v opozícii. Koncil v roku 669 odsúdil v Hierei zrodené nariadenia. Hnutie za ničenie obrazov pokračovalo aj za vlády Leva IV. (775-780) syna Konštantína V. hoci v omnoho zdržanlivejšej forme. Toto očividne poukazovalo na vplyv jeho manželky Eiréné, pôvodom z Atén, ktorá bola tajnou uctievačkou ikon už v tom čase.

Prudký zvrat náboženskej politiky ríše nastal po smrti Leva IV. Na trón zasadol jeho maloletý syn Konštantín VI. No v skutočnosti namiesto neho panovala jeho matka. Eiréné sa ako presvedčená uctievačka ikon pustila do obnovy kultu ikon. Vytvorila si okolo seba okruh tých, ktorí ju v tom podporovali, a v roku 786 zvolala ríšsky koncil v Konštantínopole za obnovu uctievania obrazov. V armáde pretrvával aj naďalej taký silný odpor proti obrazom, že samotný cisársky veliteľ ukončil tento koncil. Vojaci rozohnali všetkých zúčastnených.

Koncil cisárovnej, ktorá oslepila svojho syna

Eiréné okamžite konala. Zhromaždila svojich verných, prepustila veliteľa a v roku 787 preložila koncil do Nicey, na pôvodne prvé miesto konania koncilu. Zasadnutie zástupcov už teraz mohlo slobodne zrušiť hiereiské nariadenia z roku 754 a obnoviť uctievanie ikon. Keď jej syn, Konštantín VI. dospel, Eiréné mu mala odovzdať vládu, no ona sa s tým nedokázala vyrovnať. V záujme uchovania si moci v roku 797 svojho dvadsaťšesťročného syna oslepila, aby mu tak znemožnila vládnuť. Potom vládla ako cisárovná ešte päť rokov. Isté vojenské sprisahanie ju zvrhlo z trónu, poslali ju do vyhnanstva na ostrov Lesbos, kde aj ukončila svoj životný beh. Ortodoxná cirkev ju neskôr vyhlásila za sväticu.

Odmietnutie uctievania ikon zo západu

Na druhom nicejskom koncile, ktorý zvolala Eiréné, boli prítomní aj vyslanci pápeža, ktorí prijali uznesenia a rímsky hlavný kňaz toto cirkevné zhromaždenie uznal ako VII. univerzálny koncil. Uznesenia tohoto koncilu zaslal pápež vládcovi Franskej ríše, Karolovi Veľkému a jeho dvoru. No na jeho veľké prekvapenie vyvolal namiesto prijatia a súhlasu veľké pobúrenie. Rím sa musel pozrieť zoči-voči faktom, že v západných územiach Európy, zvlášť vo franskej oblasti budú obrazy predbežne zohrávať len veľmi obmedzenú rolu v náboženskej praxi. Do rozbúrených diskusií jeden z vedúcich teológov Karola Veľkého, Theodulf, biskup Orleansu, napísal systematickú zbierku franskej teológie Knihy Karlove (Libri Carolini). Dôležitosť tejto zbierky je v tom, že v mene Karola Veľkého pripravil predslov, a nielen vladár, ale aj vodcovia franskej teológie ako napríklad známy Alkuin plne podporil v nej zhrnuté základné zásady. Umeleckým obrazom pripísali len veľmi obmedzenú rolu v oblasti života viery pretože: „Boha netreba hľadať vo viditeľných, alebo ľudskou rukou učinených veciach, ale v srdci. Nie prirodzenými očami, ale očami srdca.“ Knihy Karlove zdôrazňovali dôležitosť Písma oproti obrazom: „Písmo, a nie obrazy prinášajú pravdu.“

Niet takej modlitby, ktorá by ich učinila svätými. Preto sú práve také bezcenné, akými ich zhotovil umelec.

(Treba poznamenať, že sa zhotovovali obrazy, ktoré pozostávali iba zo slov. Súbežne so zbierkou Knihy Karlove sa zrodili aj uznesenia v roku 794 vo Frankfurte na ríšskom koncile, zvolanom Karolom Veľkým, ktoré odsúdili nariadenia o uctievaní obrazov z II. nicejského koncilu. V roku 811 utrpel byzantský cisár, uctievač ikon, Nikéforos vážnu porážku od Bulharov. Jeho samotného zajali a popravili. Bulharský chán Krum, vtrhol do Konštantínopolu. Armáda aj pospolitosť sa obrátila proti novému cisárovi, ktorý chcel posilniť uctievanie ikon. V roku 813 sa dostal k moci veliteľ Lev V., ktorý bol proti uctievaniu ikon. Po zažehnaní bulharského nebezpečenstva v roku 815, vymenovali nového patriarchu, ktorý zvolal do Konštantínopolu koncil, na ktorom zrušili uznesenia hiereiajského koncilu o odstránení obrazov z roku 754. Nový režim bol pomerne obľúbený. Jeho hlavnými opozičnými postavami boli: pocty zbavený uctievač ikon, patriarcha, Nikéforos a opát na prechodný čas žijúci vo vyhnanstve Theodóros Studités. Práve oni urobili veľa v prospech prípravy novej zmeny v otázke uctievania ikon.

Otroci ikon

Rozhodujúcu úlohu v tomto zvrate zohrala vdova Theodora po zosnulom (842) cisárovi Theofilosovi, ktorý bol proti uctievaniu ikon. Táto vládla namiesto svojho syna cisára Michaela III. od jeho troch rokov. Využijúc svoju pozíciu, zvolala v Konštantínopole 11. marca 843 koncil, na ktorom obnovili nariadenia o uctievaní ikon z II. nicejského koncilu. Tu zaviedli ortodoxný sviatok, ktorý sa každoročne oslavuje ako: „deň víťazstva nad ničiteľmi ikon a všetkými heretikmi“ až do dnešných dní. Odvtedy sa odmietnutie ikon považuje za najzávažnejšie kacírstvo a ich predstaviteľov nemilosrdne prenasledujú.

Víťazstvo uctievačov ikon s konečnou platnosťou spojilo ortodoxnú cirkev s uctievaním ikon. Ortodoxní teológovia tvrdili, že ich uctievanie obrazov nie je uctievanie modiel, pretože neuctievajú modly (eidola), ale obrazy (eikon). Zdôrazňovali, že oni týmto obrazom nedávajú zbožnú úctu (latreia), ale si ich len vážia (proskunésis). Toto argumentovanie však nebralo na vedomie, že smerodajný grécky preklad v Septuginte Desatora v súvislosti s kultickými obrazmi najradikálnejšie vyslovuje zákaz nielen na latreiu, ale aj proskunésis. Za uváženie stojí aj to, že pôvodný hebrejský text druhého prikázania na obrazy a podobizne vyslovuje jednoznačne „nebudeš sa im klaňať, ani im nebudeš slúžiť“.

V ortodoxnej náboženskej praxi používajú najvyššiu formu úklonu pred ikonami – proskunésis – to znamená, padnúť (pred), hlboko sa pokloniť.

Čo sa týka služby, uctievači ikon sa už v dobách ničenia obrazov nazývali ikondulosmi, čo znamená otrok ikon a túto formu služby oddanosti medzi iným vyjadrujú nosením ikon, ich bozkávanie, zapaľovaním sviečok pred nimi až do dnešných dní.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek 2011