Buď jednoznačný!

Čo máme milovať a čo nenávidieť?

Keď pisateľ listu Židom v prvej kapitole hovorí o božstve Mesiáša, cituje zo 45. žalmu, zo žalmu synov Kórachových: „Miloval si spravodlivosť a nenávidel si bezbožnosť: preto ťa pomazal, Bože, tvoj Boh olejom veselosti nad tvojich druhov.“ (Ž 45,8; ROH) Keď sa na tento výrok pozrieme od konca, vidíme, že Boží Syn bol počas svojej pozemskej služby pomazaný „olejom radosti“. Jeho osoba svojou radostnosťou vynikala nad všetkých Jeho súčasníkov. Táto predstava o Kristovej osobnosti je na míle vzdialená vyobrazeniam osoby smutného, melancholického Ježiša, ktorá je častým námetom sakrálneho umenia. Kostolné obrazy akoby nám predstavovali introvertného nepochopeného trpiteľa, no keď sa pozrieme do Božieho slova, vidíme Ježiša ako veľmi dynamickú radostnú osobnosť. Dá sa povedať, že napriek svojmu vykupiteľskému utrpeniu bol Pán Ježiš najradostnejším človekom svojej doby a 45. žalm nám ukazuje, prečo tomu tak bolo.

V 8. verši tohto žalmu sa dočítame, že v Pánovej osobnosti boli prítomné dve základné emócie: láska k spravodlivosti a nenávisť k bezbožnosti. Práve tieto dva vyhranené postoje sú označené ako príčina, pre ktorú naňho Boh zoslal pomazanie radosti. Skutočnosť, že sám Boh, okrem toho, že miluje ľudí (vrátane hriešnikov), aj niečo nenávidí, je pravdou, ktorú potrebujeme pochopiť, aby sme sa nestratili v morálnom chaose modernej doby, ktorá v duchu politickej korektnosti prepisuje tradičné judeo-kresťanské morálne paradigmy. Ak máme autenticky na­sledovať Krista, potrebujeme aj my vedieť, čo máme milovať a čo máme mať v nenávisti. Potom budeme zažívať ozajstné šťastie v spoločenstve s Bohom.

Potreba rovnováhy

Ak by sme boli iba ľuďmi lásky, ktorí každého a všetko bezvýhradne prijímajú a milujú, mohli by sme sa ľahko stať tolerantnými k hriechu. Povedať niekomu: „To nevadí, že hrešíš. Pán Boh ťa má aj tak rád!“ je nesmierne zavádzajúce tvrdenie. Je pravdou, že Boh nás miluje aj ako zlyhávajúcich ľudí, no ak hrešíme, tak to vadí a vadí to veľmi. Pocity viny, ktoré nasledujú po tom, ako kresťan zhreší, sú legitímne. Ich cieľom je priviesť človeka k pokániu a obnove vzťahu s Bohom (1Jn 1,9).

Keby sme v srdciach mali iba nenávisť voči zlu a hriechu, rýchlo by sa z nás stali tvrdí ľudia, plní odsúdenia a pohŕdania voči každému nedokonalému človeku v našom okolí a tiež voči sebe samým. Presne toto bol problém farizejov a zákonníkov Ježišových čias. Boli ochotní kameňovať ľudí, nedokázali prejaviť súcit a milosrdenstvo, a pritom boli rovnako hriešni, ako tí, ktorými pohŕdali. Na to, aby sme v týchto veciach dokázali nájsť rovnováhu, musíme vedieť koho a čo máme milovať a čo máme nenávidieť. Všimnite si, prosím, že v prípade nenávisti používam iba zámeno „čo“. V Novej zmluve totiž predmetom tejto „zbožnej nenávisti“ nikdy nie sú ľudia, ale veci, javy, hriechy či morálny stav.

Milovať spravodlivosť

Čo teda máme milovať? O Mesiášovi je napísané, že miloval spravodlivosť. Tento hebrejský pojem c’dáká (צְדָקָה) má oveľa širší význam ako slovo „spravodlivosť“ v slovenskom jazyku. Biblická spravodlivosť je hodnota, ktorá činí ľudskú bytosť prijateľnou pred Bohom. Predstavuje akýsi duchovno-morálny stav, v ktorom sa ako ľudia páčime Bohu. V tomto stave sme boli stvorení v raji, ale pád ľudstva do hriechu všetko zničil. Dnes platí to, čo hovorí prorok Izaiáš: „Lebo sme všetci ako nečistí, a všetky naše spravodlivosti sú ako ohyz­dné rúcho.“ (Iz 64,6; ROH) Inými slovami, aj to najlepšie, najkvalitnejšie a najspravodlivejšie, čo človek vyprodukuje, je v Božích očiach viac než nedostatočné. Jediným riešením je pripísaná spravodlivosť z viery v Ježiša Krista, o ktorej hovorí apoštol Pavol: „Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil za nás hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou.“ (2Kor 5,21; SEP) Jediným skutočne spravodlivým človekom, ak nerátame prvých ľudí pred pádom do hriechu, bol Boží Syn Ježiš z Nazareta. Prežil dokonalý bezhriešny život, dobrovoľne podstúpil kríž a na kríži naňho Boh uvalil hriechy všetkých ľudí. Ľuďom, ktorí uveria v Krista, Boh pripíše Kristovu spravodlivosť, doslova ich urobí spravodlivosťou Božou, to znamená, že ich urobí spravodlivými v maximálne možnej miere. Túto zmenu ľudskej podstaty z hriešnika na spravodlivého Biblia nazýva novým narodením. (Jn 3,3-6) Je to začiatok skutočného duchovného života, nášho nasledovania Krista, ktorého súčasťou je tiež proces premeny našej osobnosti do podoby Kristovho charakteru.

Milovať spravodlivosť znamená milovať všetko, čo je dobré, všetko Božie. Začína sa to pri osobe samotného Boha. Podľa Ježiša je prvým aj najdôležitejším prikázaním milovanie Boha. Mojžišov zákon hovorí: „Počuj, Izrael, Hospodin je náš Boh, Hospodin jediný. Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou.“ (Dt 6,4-5; SEP). Popri tomto prikázaní Pán Ježiš zdôrazňuje ešte aj druhé o milovaní blížneho (Mk 12,31). Ak niekto naozaj miluje Boha, táto láska je základnou motiváciou všetkých jeho skutkov.

Milovanie spravodlivosti ďalej predstavuje lásku k spravodlivému posvätenému životu, ktorý predstavuje aktívne a intenzívne spoločenstvo s Bohom. Ak chceme, aby boli naše kresťanské životy úspešné, potrebujeme si zamilovať modlitbu, spoločné zhromaždenia miestnej cirkvi a opakované napĺňanie sa Duchom Svätým. Ak milujeme tieto veci, nikdy nás neopustí Boží oheň.

Milovať spravodlivosť znamená tiež milovať vládu práva v spoločnosti. Pokiaľ sa v spoločnosti deje neprávosť, právo a spravodlivosť sú potláčané, a s kresťanmi to nič nerobí, niečo je v neporiadku. Ak milujeme spravodlivosť, svojimi modlitbami a životmi ju pretláčame a presadzujeme všade tam, kde sa nachádzame.

Nenávidieť bezbožnosť

Teraz sa dostávame k pravde, ktorá sa na prvý pohľad môže zdať šokujúca. Áno, existuje niečo, čo majú kresťania na základe Kristovho príkladu nenávidieť. Je to bezbožnosť. Hebrejský pojem, ktorý prekladáme ako bezbožnosť, je rášá (רָשָׁע). Tento pojem predstavuje morálne zlo alebo akékoľvek bezbožné zlé skutky. Bez nenávisti k hriechu nie je možné skutočné pokánie a víťazstvo nad ním. V liste Židom čítame: „V boji proti hriechu ste neodporovali až do krvi.“ (Žd 12,4; SEP) Náš postoj voči hriechu a bezbožnosti musí byť jednoznačne negatívny a nezmieriteľný. Júda nám v svojom liste odporúča nenávidieť aj odev poškvrnený hriešnou prirodzenosťou (Jd 23).

Legitímnym predmetom nenávisti kresťana je tiež pôvodca všetkého zla, diabol, a jemu podriadení padlí anjeli a démonické sily. Ľudia nikdy nie sú našimi skutočnými nepriateľmi, sú to práve tieto sily. Apoštol Pavol to zdôrazňuje v liste Efezanom, keď hovorí, že náš boj nie je proti „telu a krvi“, ale práve proti týmto duchovným silám zla (Ef 6,12). Písmo hovorí o tom, že Boží Syn prišiel na svet, aby ničil skutky diabla, a v Jeho živote a službe to zreteľne vidíme (1Jn 3,8; Sk 10,38). Naša nenávisť k diablovým skutkom (ruku v ruke s láskou k strateným dušiam), je veľkým povzbudením ku kázaniu evanjelia a modlitbám za chorých. Nenávisť k zlému teda nie je v žiadnom rozpore s láskyplným charakterom biblického kresťana. V knihe Prísloví dokonca nachádzame definíciu Božej bázne ako nenávisti k zlému: „Bázeň Hospodinova je nenávidieť zlé; pýchy a vysokomyseľnosti a zlej cesty a úst prevrátenosti nenávidím.“ (Pr 8,13; ROH)

Buď jednoznačný

Obidve vyššie opísané emócie, láska aj nenávisť, predstavujú niečo veľmi silné. Milovať alebo nenávidieť nie je možné „len tak trochu“, ide o jednoznačné pocity a postoje. Výzvy k jednoznačným postojom v duchovnej a morálnej oblasti nachádzame v Biblii opakovane. Príkladom nám môže byť volanie proroka Eliáša, ktorý na vrchu Karmel apeloval na izraelský ľud, aby „nekríval na obidve strany“ a neslúžil zároveň Hospodinovi i falošnému bohu Bálovi (1Kráľ 18,21) alebo upozornenie Pána Ježiša, že nemôžeme slúžiť dvom pánom (Mt 6,24).

Jednoznačné postoje dnes, žiaľ, nie sú veľmi populárne. Tvrdiť to, že nejaká pravda je absolútna, že existuje nejaká zvrchovaná morálna autorita alebo že niečo je dobré a niečo iné naopak zlé, sa v dnešnej dobe morálneho relativizmu nenosí. Pokiaľ sa kresťania tomuto trendu poddajú, spôsobí to v ich duchovnom živote vlažnosť. Mnohé modernistické kresťanské kruhy podľahli tomuto vplyvu a otvorene schvaľujú či dokonca obhajujú činy, ktoré Biblia označuje ako hriech a odsudzuje ich. Vlažnosť je chorobou moderného kresťanstva. Súčasťou knihy Zjavenie Jána je list, ktorý Pán nechal napísať zboru v Laodiceji. V tomto liste hovorí: „Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiežby si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, vypľujem ťa zo svojich úst.“ (Zj 3,15-16; SEP) Vrúcnosť a horlivosť sú atribúty, ktoré presne vystihujú obsah pojmov lásky a nenávisti. Bohu sa páčia horliví a jednoznační ľudia.

Láska aj nenávisť majú niečo spoločné s vierou. Podobne ako viera sú bez skutkov mŕtve (Jk 2,26). Darmo budeme hovoriť, že milujeme Boha, keď mu svoju vrúcnosť nijako neprejavíme. Podobne sa aj slová o nenávisti k hriechu vylučujú s jeho páchaním či tolerovaním. Ozajstná láska k Bohu a k blížnym spolu s nenávisťou k zlému sú tie najsilnejšie motivačné faktory kresťanského života. Je to motor, ktorý poháňa naše životy na ceste posvätenia a služby Pánovi.

Radosť Pánova je našou silou

Pretože Pán Ježiš miloval spravodlivosť a nenávidel bezbožnosť, Boh mu dal pomazanie radosti. Neexistuje lepší pocit ako vedieť, že kráčame po správnej ceste v spoločenstve s Bohom, naše svedomie nás neodsudzuje a vieme, že neexistuje žiadna prekážka pre naše modlitby. Vtedy sa napĺňa slovo Písma, že radosť Pánova je našou silou. Radovať v Pánovi sa môžeme vždy a to bez ohľadu na to, v akých životných okolnostiach sa práve nachádzame. Ak nás dlhodobo trápia pocity smútku a nášmu životu chýba iskra, správnou diagnózou môže byť vlažnosť a nejednoznačnosť. Urobme s tým niečo a budeme oveľa radostnejší ľudia ako naši súčasníci.

Použité preklady Biblie:
ROH – preklad profesora Roháčka
SEP – Slovenský ekumenický preklad