Čierna smrť a prenasledovanie Židov (1348-1352)

Konšpiračné teórie, fámy, dezinformácie nie sú vynálezom modernej doby. Rozdiel oproti minulosti ale spočíva v neporovnateľne rozvinutejších možnostiach, ako sa tieto myšlienky môžu masovo šíriť a žiť svojím vlastným životom.

Konšpirátori sa často vyznačujú tým, že do rôznej miery ignorujú zásady poctivého skúmania a premýšľania, na ktoré obvykle treba vynaložiť veľké množstvo času a duševnej energie. Radšej sa uspokoja s neoverenými domnienkami, ktoré sú podľa nich úplne „jasné“, a teda „pravdivé“, pretože súhlasia s ich osobným presvedčením. (Ešte som asi nevidel, že by niekto „odhalil“ konšpiráciu, ktorá by podkopávala jeho vlastné presvedčenie.) „Konšpiračnej“ mysli niekedy stačí len maličká, hoci aj nevýznamná a neoverená indícia, ktorá zdanlivo podporí vopred prijatý názor. Keď sa k tomu ešte pridajú emócie, je hotovo. Hneď je možné kategoricky tvrdiť, súdiť, a ak k tomu má dotyčný moc, tiež odsúdiť. To všetko na základe skladačky myšlienok, ktoré si konšpirátor pozliepal dohromady tak, aby dávali zmysel, ktorý sám chce. Už z vyššie povedaného je asi jasné, že konšpirácií najrôznejšej „kvality“ bude existovať nespočetné množstvo. Mnohé z nich sa týkajú židovského národa – ako dnes, tak i v minulosti. Práve minulosť v tomto prípade veľmi výrečne učí, k akým koncom môžu viesť nenávistné fámy a lži.

„Triumf smrti“

Veľká pandémia dodnes označovaná ako „čierna smrť“ (tzv. bubonický, prípadne pľúcny mor spôsobený baktériou Yersinia pestis) sa rozšírila z Ázie prostredníctvom janovských obchodných lodí do Európy v polovici 14. storočia. Obchodníci rozšírili mor po východnom Stredomorí a tiež po prístavoch najmä v Itálii, odkiaľ sa potom takmer nezadržateľne šíril po celom kontinente od roku 1347 približne do roku 1351. Epidémie čierneho moru sa navyše od tejto doby niekedy s menšou, inokedy s väčšou intenzitou opakovane vracali až do 17. storočia. Táto choroba ani dodnes celkom nevymizla.

Je nemožné vžiť sa do myslí stredovekých ľudí, ktorí zažívali svoj prvý stret s čiernou smrťou. Nikto nemohol vedieť, čo presne sa deje a prečo sa to deje. Smrť zasiahla do života dovtedy nevídaným spôsobom a prevrátila ho hore nohami. Mortalita v mnohých italských mestách dosahovala až 60% z celkovej populácie. Na vidieku zostali celé oblasti vyľudnené. V prístavoch plávali lode s mŕtvymi posádkami. Mŕtvych už ani nebolo kam pochovávať. Boli tiež pretrhané sociálne väzby. Kronikári hovoria, ako sa ešte aj rodičia zdráhali prísť k vlastným umierajúcim deťom, lebo si mohli byť takmer istí, že ak k nim pôjdu, nanajvýš do pár dní zomrú aj oni. Čierna smrť za niekoľko rokov svojho vyčíňania skosila približne tretinu európskej populácie a zanechala nezmazateľnú jazvu v dejinách kontinentu.

V polovici 14. storočia sa okrem moru začali šíriť aj „rôzne obavy a výmysly“, ako vraví Boccaccio (jeho Dekameron bol písaný práve v rokoch 1348-53). Zdá sa, že názorov bolo asi toľko, čo ľudí, podobne ako dnes (len nie každý mal možnosť vyjadriť sa písomne). Niekto hýril, lebo zajtra mohol byť už mŕtvy. Iní si spytovali svedomie a hľadali záchranu v náboženských procesiách a zbožnosti. Ďalší sa, mysliac len sami na seba, stránili každého živého i mŕtveho. Boccaccio hovorí dokonca aj o takých, ktorí sa „vysmievali všetkému, čo sa dialo“. Ďalší svoj život nijak zvlášť nezmenili, len chodili von s bylinkami pod nosom. Niektorí sa zradikalizovali a pridali sa k flagellantom (z lat. flagellare = bičovať), ktorí chodili krajinou a verejne činili „pokánie“ spočívajúce v trýznení vlastného tela. Mnoho ďalších sa uchýlilo k lúpežníctvu a najrôznejšej kriminalite. Pokiaľ išlo o príčiny, mnohí si, prirodzene, mysleli, že ide o Boží trest. Ďalší zasa, že je to dôsledok polohy planét. Za vinníkov boli označení žobráci i malomocní. Nie je veľmi prekvapivé, že v tomto chaose sa objavila tiež otázka, či za toto nešťastie náhodou nemôžu Židia.

Prenasledovanie

Už v roku 1321 sa po Akvitánii šírili reči, že malomocní – na popud Židov – otrávili studne. Toto obvinenie sa rozšírilo aj ďalej a neskôr sa stalo prvotnou zámienkou k masovému vraždeniu. Etablovalo sa ako tradičná konšpirácia spojená so židovským národom do dnešných čias (len nedávno boli Židia z otrávenia vodných zdrojov obvinení Palestínčanmi).

Keď dorazila do Európy čierna smrť, bolo len otázkou času, kedy si niekto „šikovne“ prepojí obrovskú pandémiu s fámami o trávení studní. A stalo sa. Ako píše Gilles li Muisis, opát benediktínskeho kláštora v Tournai: „... v roku 1349 dorazili správy o mnohých udalostiach a všade sa povrávalo, že sa Židia pokúšali zničiť kresťanov pridaním jedu do prameňov, studní a riek.“ Pokračuje: „... v ostatných kráľovstvách a krajinách [mimo Francúzskeho kráľovstva], kde boli nájdení, boli všetci pozatýkaní a obvinení, a mnohí popreli obvinenia, ale niektorí sa priznali, že to skutočne bolo ich úmyslom. Nepoznám pravdu o tom, čo sa stalo vo vzdialených krajinách, ale hovorí sa, že naprieč nemeckými krajinami a v iných krajoch boli upaľovaní, stínaní alebo zabíjaní iným spôsobom.“

Zmienku o priznaniach je potrebné ešte doplniť o poznatok, že niektorí Židia sa k celosvetovému spiknutiu za účelom zničenia kresťanov priznali napríklad pri lámaní v kolese, ako so zjavným záujmom líčil kostnický kanonik Heinrich Truchess. A hoci niektoré hĺbavejšie duše poukazovali na pochybnú vierohodnosť „priznaní“ vynútených ťažkým mučením, lúza dostala svoje „dôkazy“. V dome nejakého Žida bol navyše objavený „jed“, čo bolo potvrdené akýmsi „experimentom“. Veď kto by teraz ešte mohol mať pochybnosti? V Kostnici to skončilo fyzickou likvidáciou prakticky celej tamojšej židovskej obce (a nebola zďaleka jediná).

Našlo sa aj viacero takých, ktorí sa vlnou antisemitského besnenia strhnúť nenechali a boli skeptickí voči poverám a tiež voči „priznaniam“ a iným „dôkazom“, ktoré mali ospravedlňovať násilie páchané na Židoch. Niektorí, podobne ako rezenský kanonik Konrad von Megenberg, poukazovali na skutočnosť, že na mor umierajú aj samotní Židia. Sucho konštatuje: „Boli by riadne hlúpi, keby trávili sami seba.“ Racionálne argumenty ale zjavne nemohli zastaviť nenávisť.

Fámy o otrávených studniach a informácie o následnej perzekúcii Židov nie sú zaznamenané v jednej či v dvoch kronikách, ale opakujú sa vo veľkom počte prameňov naprieč krajinami. Hovoria o nich tí, ktorí vo vinu Židov verili, aj tí, ktorí o nej pochybovali. Počet svedkov úplne maže pochybnosti o desivej skutočnosti vtedajších udalostí.

Postoj stredovekej cirkvi

„Pokiaľ ide o túto nákazu, Židia po celom svete boli zlorečení a obvinení v každej krajine, že ju spôsobili jedom, ktorý vraj pridali do vody a do studní – z toho boli obvinení – a z toho dôvodu boli židia pálení od Stredozemného mora až po Nemecko, ale nie v Avignone, pretože pápež ich tam chránil“ (Kronika Jakoba Twingera von Königshofen).

Automaticky nám napadne, že za prenasledovanie bola na prvom mieste zodpovedná stredoveká cirkev. Ako ale naznačuje aj vyššie uvedený citát (a mnoho iných prameňov), postoj cirkvi bol značne ambivalentný. Na jednej strane vieme o tom, že počas celých storočí rôzni významní i menej významní cirkevní predstavitelia spisovali protižidovské traktáty, na strane druhej pramene hovoria, že pápeži a iní preláti sa často proti zbesilému vraždeniu dôrazne ohradili a Židov sa zastávali. Pátranie po koreňoch samotného antisemitizmu či antijudaizmu bude iste zložitejšie, keďže jeho dejiny je možné sledovať ešte pred vznikom cirkvi. Francúzsky historik Jean Delumeau ale navzdory tomu vidí najväčšiu zodpovednosť práve na ramenách cirkvi, ktorá, hoci oficiálne vraždenie podporiť nemusela, celé storočia systematicky rozdúchavala oheň svojou protižidovskou ideológiou (Klaus Bergdolt hovorí o „teologicky riadenom antisemitizme“) ... a oheň sa čas od času dostane mimo kontrolu.

Konšpirácie včera a dnes

Je nesmierne zaujímavé sledovať vzorce premýšľania ľudí, ktorí veria konšpiračným teóriám či dezinformáciám. Keď napríklad donútili jedného Žida (alebo aj niekoľko, na tom zasa toľko nezáleží), aby sa priznal k otráveniu studní, bola to dostatočná zámienka na povraždenie všetkých (boli všetci vinní?). Takéto zovšeobecnenia, hoci vďaka Bohu s miernejšími dôsledkami, sú typické aj dnes a pre príklady netreba chodiť ďaleko.

Ak by teda niekto tvrdil, že v 14. storočí to bol stredovek a dnes už žijeme v inej dobe, dovolil by som si oponovať. Údajné trávenie studní Židmi (hoci obvinenie v tomto prípade padlo aj na štát a jeho predstaviteľov) bolo zámienkou k násilnostiam aj na východnom Slovensku ešte v 19. storočí. Budúci prezident Masaryk sa v roku 1899 osobne postavil na stranu Žida súdeného za rituálnu vraždu (iná konšpirácia s pôvodom v stredoveku). Fámy a výmysly šírené v čase Tretej ríše či Slovenského štátu je tu prakticky nemožné nejako popísať a tým to ani náhodou neskončilo. K tomu, aby sme videli hlúposti a nenávisť (v reálnom živote u nás zatiaľ rešpektujúcu určité mantinely), si niekedy stačí otvoriť komentáre na sociálnych sieťach alebo dokonca ísť po ulici v meste. Aj dnes jestvuje kvantum konšpiračných teórií, do ktorých majú byť namočení Židia, samo­zrejme, ako najväčší zlosynovia sveta. Nejaké sa už objavili aj v súvislosti s aktuálnou korona-krízou. Možno podobne ako Martin Nodl si preto nemyslím, že by dnešní ľudia boli o toľko iní než ich stredovekí predkovia (Nodl je autorom inšpiratívnej knihy Středověk v nás). Tiež mi napadá pasáž zo starozákonnej knihy Kazateľ, ktorej často i tragická pravdivosť bola v dejinách už mnohokrát potvrdená. „Čo bolo, to bude, a čo sa robilo, to sa bude robiť. Niet nič nového pod slnkom. Ak by aj niekto o niečom povedal: Pozri, toto je nové! – už dávno to bolo v časoch, ktoré boli pred nami. Predošlé veci nezostanú v pamäti, ani na to, čo príde, nebudú spomínať tí, čo budú žiť neskôr“ (Kaz 1,9–11).

Odporučená literatúra:
BERGDOLT, Klaus: Černá smrt v Evropě. Velký mor a konec středověku. Praha, 2002.
COHN, Samuel K.: The Black Death and the Burning of Jews.
In: Past & Present, roč. 196, č. 1, 2007, s. 3-36.
DELUMEAU, Jean: Strach na Západě ve 14. – 18. století. Obležená obec.
Díl 2: Vládnoucí kultura a strach. Praha, 1999.
IANCU, Carol: Mýty, na ktorých stojí antisemitizmus. Od antiky po súčasnosť. Bratislava 2014.
PANCZOVÁ, Zuzana: Konšpiračné teórie: témy, historické kontexty a argumentačné stratégie. Bratislava, 2017.