Činnosť židovských mládežníckych organizácií v Československu

V predošlých článkoch sme sa venovali téme znovuobnovenia židovskej komunity na Slovensku a tiež príčinám povojnového antisemitizmu. Zaujímavou témou však ostáva aj činnosť židovských mládežníckych sionistických organizácií v Československu. Tie tu pôsobili už od roku 1913. Preto sa pozrieme na to, aké mládežnícke hnutia tu boli, čomu sa venovali, ako fungovali počas vojny a aká bola ich činnosť v povojnovom období.

V roku 1897 zvolal Theodor Herzl, považovaný za zakladateľa sionizmu, kongres do švajčiarskeho Bazileja. Na ňom bola ustanovená Sionistická organizácia (neskôr premenovaná na Svetovú sionistickú organizáciu), ktorej úlohou bolo zastrešovať sionistické hnutie a jej cieľom vytvorenie židovského štátu na území vtedajšej Palestíny. Pod túto agentúru patril aj Ústredný zväz sionistický pre Československo, z ktorého po vzniku Slovenského štátu (14. marca 1939) vznikol samostatný Ústredný zväz sionistický pre Slovensko (hebrejsky Histadrut hacionit hamerkazit b´Slovakia). Zväz zastrešoval sionistické hnutie na našom území, snažil sa u Židov vzbudzovať národné povedomie, cit národnej spolupatričnosti, podporovať usídlenie Židov v Palestíne, starať sa o židovskú mládež a tiež podporovať ich znalosť hebrejského jazyka a židovskej kultúry. Počas vojny sa zväz nakontaktoval na rôzne záchranné organizácie, napríklad na americkú organizáciu Joint. Spolu s týmito organizáciami zväz zabezpečoval základné veci potrebné k urýchlenému vysťahovaniu Židov do Palestíny. Od roku 1940 bola jedinou verejno-právnou židovskou organizáciou už len Ústredňa Židov so sídlom v Bratislave, spadajúca pod Ústredný hospodársky úrad. Vznikla na základe štátnej vyhlášky č. 234 z 26. septembra 1940. Týmto dňom boli rozpustené všetky doterajšie organizácie pôsobiace na Slovensku a ich majetok mal prepadnúť Ústredni, pretože ich činnosť bola zakázaná. Zakázané organizácie prešli buď do ilegality, alebo pôsobili pod záštitou Ústredne a zmenili názov. Takýto osud postihol aj židovské mládežnícke hnutia.

Mládežnícke sionistické organizácie

O židovskú mládež sa v Československu starali osobité organizácie, ktoré mali veľa spoločné so skautingom, ku ktorému pridali sionistickú výchovu. Podľa spomienok členov tieto hnutia predstavovali zmes romantiky, dobrodružstva a sionizmu, preferoval sa umiernený životný štýl a odpor k materializmu. Skautské princípy výchovy boli považované za vhodný výchovný prostriedok, ktorý si každé hnutie podľa potreby prispôsobilo. Základ však ostal: morálny kódex, výpravy, schôdze, letné a zimné tábory. K tomu sa pridala výuka hebrejčiny, hebrejských piesní a dejín Palestíny. Spoločným cieľom všetkých mládežníckych hnutí bolo vysťahovanie, alija do Palestíny. Medzi najväčšie organizácie patrili: Tchelet Lavan, Hašomer Kadimah, Hašomer Hacair, Makabi Hacair, Bnei Akiva, Brit Trumpeldor, Brit Masada, Zbor židovských junákov-skautov, El Al a Hacofe.

Prvá židovská organizácia skautského typu vznikla ešte v čase Rakúsko-Uhorska v roku 1913 pod názvom Blau-Weiss (Modro-biely), po vzniku ČSR sa v roku 1919 premenovala na Tchelet Lavan, čo je hebrejský ekvivalent pôvodného nemeckého názvu. Od skautskej klasiky sa líšili pozdravom. Používali výraz „Chazak v´emac“, čiže „Buď silný a slobodný“, alebo pozdrav rukou, tri prsty zdvihnuté, ktoré predstavovali tri piliere židovstva (ľud, zem a reč) a palec kryjúci malíček, čo symbolizovalo ochranu slabšieho. Organizácia Tchelet Lavan svoju činnosť sústredila hlavne na české končiny.

Celoštátny rozmer malo hnutie Makabi Hacair (Mladý Makabejec), pôsobiace na Slovensku od roku 1926, zakladajúcim členom telocvičného spolku SK Makabea Bratislava sa stal Adolf Jelínek. V Česku hnutie pôsobilo už predtým. Pre Makabi bola zásadná telocvičná činnosť a športovci tohto hnutia boli považovaní za veľmi kvalitných, v niektorých disciplínach za špičku ČSR. Hnutie Makabi pravidelne organizovalo celosvetové Makabiády. Prvá sa konala v roku 1932 v Tel Avive a ČSR tu obsadila celkové 5. miesto. Doplnkom Makabiád sa stali židovské zimné svetové hry, prvýkrát usporiadané v roku 1932 v poľskom Zakopanom. Zaujímavejšie miesto konania pre nás je miesto druhých zimných hier. Tým bola Banská Bystrica. Kým na prvých zimných hrách získalo ČSR 2. miesto, v Banskej Bystrici to bolo prvé. V hnutí Makabi sa prikladal väčší význam kolektívnym víťazstvám ako jednotlivcom. Súviselo to s výchovou k spolupatričnosti.

Ďalším z hnutí s celoštátnou pôsobnosťou bolo hnutie Brit Trumpeldor (Betar), pôsobilo oficiálne od roku 1929. Od ostatných hnutí sa líšilo striktnou vojenskou výchovou, pretože jeho cieľom bolo založenie židovského štátu za pomoci vojenskej akcie a členstvo v ňom bolo podmienené úspešnou skúškou z hebrejčiny. Ústredie v Nitre mala organizácia Bnei Akiba (Synovia Akibovi) a rozšírila sa aj na Moravu. Organizácia Hašomer Kadimah vznikla v Budapešti, silné zastúpenie mala najmä na východnom Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Najsilnejšou organizáciou bolo hnutie Hašomer Hacair, preto si jeho činnosť predstavíme viac.

Hnutie Hašomer Hacair k nám prišlo pôvodne z Poľska a bolo najsilnejším mládežníckym sio­nistickým hnutím na Slovensku. Na rozdiel od ostatných dokázalo osloviť aj sociálne slabšiu vrstvu mladých. Od svojich členov požadovalo pripraviť sa na život v Palestíne, zdôrazňovalo život v prírode, boj za spravodlivosť a priateľstvo. Pred vypuknutím druhej svetovej vojny zorganizovalo štyri kibuce, ktoré sa usadili na území budúceho štátu Izrael. Po nástupe nacizmu došlo k vylúčeniu židovských žiakov zo stredných a vysokých škôl, Hašomer sa rozhodol zastrešiť ich vzdelávanie, organizoval kurzy zamerané na stredoškolské vzdelanie, preškoľovacie strediská pre mládež, letné a zimné tábory. Mládež, ktorá sa pripravovala na vysťahovanie, sa vzdelávala najmä v oblasti remesiel. V tomto období sa začala presadzovať alija dospelých a Alijat-Hanoar, vysťahovanie židovskej mládeže do Palestíny, bolo cieľom všetkých sionisticky zameraných rodičov. Hašomer v tomto čase tiež pomáhal Židom vyhnaným do medzihraničia. Patrili tam tí, ktorí nemali občianske osvedčenie alebo povolenie zostávať v slovenskej obci. Do Maďarska ich však nechceli prijať, a tak zostali bez strechy nad hlavou v pásme medzi Slovenskom a Maďarskom. Hnutie Hašomer sa im snažilo zabezpečiť stany, poľnú kuchyňu, hmotné potreby. Keď v marci 1942 začali deportácie Židov, hnutie zabezpečovalo ilegálny prechod Židov do Maďarska, snažili sa zaobstarať falošné doklady na život v mestách a pomáhali členom dostať sa do pracovných táborov. Organizovali sa rôzne ilegálne spôsoby, ako sa dostať do Palestíny, nie všetky však dopadli úspešne. Hnutie pomáhalo prejsť cez Slovensko do Maďarska aj židovským utečencom z Poľska. Po vypuknutí povstania prešli členovia hnutia do povstaleckej armády a partizánskych oddielov. Po oslobodení hnutie činnosť obnovilo, vytvorilo domovy pre bezprizornú mládež, kde žili najmä deti, ktoré po vojne ostali bez rodičov. Po vojne Hašomer zorganizoval dva kibuce – kibuc Šomrat a kibuc Lehavot Chaviva. Po prevrate 1948 počet našich vysťahovalcov do Izraela masívne vzrástol. Najväčší počet vysťahovalcov opustil republiku v mesiacoch apríl, máj, jún 1949. Poslední Československo opustili členovia hnutia pracujúci na Palestínskom úrade, potom čo dostali upozornenie, že ich začnú stíhať bezpečnostné orgány. Tým sa ukončila činnosť Hašomer Hacairu v ČSR.

_____________________________________________________________________________________

KIBUCE, KTORÉ V IZRAELI POSTAVILI PRÍSLUŠNÍCI HAŠOMER HACAIRU Z ČESKOSLOVENSKA:

1926 kibuc ŠAAR HAGOLAN (Brána Golanu). Vytváral sa v prípravných strediskách v Nemeskűrte, Varíne, Moravskej Ostrave.

1928 – 1930 kibuc KFAR MASARYK (Masarykova dedina). Zakladal sa v prípravných strediskách v Bratislave, Trenčíne, Lučenci, Meďove, Užhorode, Prešove, Šarišskej Lúke, Varíne, Moravskej Ostrave, Giraltovciach a Kopci.

1933 – 1935 kibuc MAANIT (Brázda). Vznikol z prípravných stredísk v Bratislave, Lučenci, Dolnom Jatove, Kopci, Leviciach, Užhorode, Dubnici, Komjaticiach, Berehove, Trnave, Českých Budějoviciach.

1935 – 1939 kibuc HAOGEN (Kotva). Tento kibuc mal prípravné strediská v Bohumíne, Príbovciach, Nových Zámkoch, Ružomberku, Krnove, Banskej Bystrici, Českých Budějoviciach, Varíne, Hradci Králové, Trenčíne, Prešove, Malých Levároch a Piešťanoch.

1946 – 1949 kibuc ŠOMRAT (Strážca). Vytváral sa v prípravkách v Košiciach, Bratislave, Komárne, Karlových Varoch a Ústí nad Labem.

1945 – 1949 kibuc LEHAVOT CHAVIVA (Plamene Chavivy). Názov posledného kibucu bol odvodený od mena Chavivy Reikovej a vzišiel zo stredísk v Bratislave, Košiciach, Nitre, Liberci a Unhošti.

Ak premýšľame nad tým, ako mohol vyzerať život v kibuci, možno nám pomôže opis Meira Markusa: „Ako mnoho z nás, aj ja som navštívil iné kibuce, ale nikde nebol taký veselý život ako u nás... Náš život v tom čase bol na hranici hladu, ale ani to nezlomilo našu náladu. Skoro každý večer sme tancovali ľudové tance. V piatok večer sme sa stretli a atmosféra bola veľmi sviatočná. Pred jedlom sa spievali romantické piesne, mnoho chasidských piesní a naše oči boli rozpálené žiarou petrolejovej lampy. Počas týždňa sa konali večerné besedy, na ktorých sa zúčastňovali všetci. Debatovali sme a hádali sa, ale nakoniec sme našli spoločné riešenie.“ Samozrejme, tento idylický opis dopĺňala náročná práca počas dňa, pretože bolo potrebné okrem iného vybudovať obydlia, budovy dielní či cesty.

_____________________________________________________________________________________

Pomoc členov mládežníckych organizácií

Mládežnícke hnutia cez vojnu aktívne pomáhali a ich pomoc bola veľmi rozmanitá. Mohli by sme spísať desiatky príbehov, no to by presahovalo rámec článku. Uvedieme si teda tri.

Medzi pomerne známe osobnosti patrí Chaviva Reiková, vlastným menom Marta, rodáčka z Banskej Bystrice, kde svoju mladosť prežila v hnutí Hašomer Hacair. Do Palestíny sa jej podarilo vysťahovať pred vypuknutím vojny, kde sa podieľala na budovaní kibucu Maanit. V Palestíne prešla špeciálnym výcvikom a zapojila sa do polovojenských organizácií Hagana a Palmach. V septembri roku 1944 sa však spolu s ďalšími tromi parašutistami vrátila späť na Slovensko, kde mali za cieľ zorganizovať židovskú mládež do bojového oddielu. Chaviva nadviazala na svoje predošlé kontakty členov hnutia v Banskej Bystrici a z ich poverenia predložila Slovenskej národnej rade, konkrétne Gustávovi Husákovi, tzv. manifest Židov Slovenska, v ktorom žiadala záruky a ochranu pre slovenské židovstvo. Manifest však zostal bez odpovede. Po obsadení Banskej Bystrice Nemcami sa Chaviva so spolupracovníkmi presunula do hôr v oblasti Pohronského Bukovca, kde ich tábor na konci októbra 1944 prepadli Nemci. Chaviva bola zavraždená v Kremničke.

Zaujímavou postavou je Fredy Hirsch, člen hnutia Makabi Hacair, v ktorom sa venoval trénerstvu telocvičného spolku. Aj po nastolení Protektorátu a vypuknutí vojny aktívne organizoval tábory pre židovské deti. V roku 1941 bol presunutý do Terezína, kde sa mu podarilo získať funkciu vedenia starostlivosti o mládež spolu s ďalšími vychovávateľmi. Snažili sa čo najviac zlepšovať ich situáciu a vytvárať im tam ľudské podmienky. V roku 1943 sa za trest dostal do transportu s cieľovou stanicou Osvienčim-Birkenau, po tom, čo ilegálne kontaktoval vychovávateľa detského transportu z Białystoku. V Birkenau sa Fredy zaslúžil o vytvorenie detského bloku, viedol poloilegálne vyučovanie a hry, ktorými chcel deťom zlepšiť pobyt v tábore. O pol roka však išiel rodinný tábor do plynu a v ten istý deň zomrel aj Fredy. O jeho smrti sa veľa nevie, spoluväzni ho našli už v bezvedomí.

Posledný príbeh venujeme opäť predstaviteľovi hnutia Hašomer Hacair, Egonovi Rothovi, vychovávateľovi mladších vrstiev detí, učiteľovi hebrejčiny, ktorý pôsobil najmä na východnom Slovensku. Práve on sa výrazne zaslúžil o pomoc Židom vyhnaným do medzihraničného priestoru Slovenska a Maďarska. Vedel pre nich získať lieky a peniaze, a za pár týždňov sa mu podarilo vybaviť, aby sa mohli vrátiť späť do svojich miest. Po tom, čo prišli informácie o deportáciách do Poľska, Egon na niekoľko dní zmizol. Vrátil sa z nejakej zapadnutej dediny so siedmimi krstnými listami, ktoré sa stali základom pre jeho „dielňu“ na výrobu falošných dokladov. Staral sa tiež o židovských utečencov z Poľska, ktorých hnutie Hašomer vozilo do Prešova a odtiaľ po nociach na maďarské hranice. Egon nelenil ani počas povstania, kedy pôsobil v rozhlasovej stanici v Banskej Bystrici a zároveň stále pomáhal židovským utečencom. Celý ten čas Egon veril, že po vojne, keď skončí jeho úloha, sa aj on dostane do Palestíny, no toto prianie mu pokazila nemecká jednotka, ktorá v októbri 1944 prepadla jeho tábor nad Bukovcom. Ten istý, v ktorom bola aj Chaviva.

Mládežnícke sionistické organizácie neboli len klasické skautské inštitúcie. Stavali na základoch skautingu, ale zároveň budovali zohraný národ a zaslúžili sa o záchranu mnohých životov.

Zdroje:
HRADSKÁ, K.: Činnosť ústredne židov počas deportácií židov zo Slovenska. Košice, 2004
MEŠŤAN, P. a kol.: Hašomer Hacair: Dejiny hnutia. Bratislava, 2001
RADKOVIČOVÁ, J.: „Židovská mládeži, představujeme se ti“ Židovský skauting v Československu (1. a 2. část). In: Maskil, 2012
RADKOVIČOVÁ, J.: Osobnosti sionistického skautingu a židovských mládežnických hnutí.
RADKOVIČOVÁ, J.: Podíl skautských sionistických hnutí na vzdělávacím procesu židovské mládeže v letech 1918 – 1949.
ŠPUNAR, J.: Sportovní židovské kluby v novodobých dejinách. Brno, 2007