Čo im na nás vadí?

Niekoľko najčastejších námietok sveta voči kresťanstvu

Exkluzivita

Ľudia hovoria: „Nikdy nebude na zemi mier, keď budú existovať náboženstvá, ktoré o sebe tvrdia, že majú pravdu.“ Bežne sa stretávame s myšlienkou, že v mene Božom sa v minulosti viedlo množstvo vojen a že náboženstvo stojí za mnohými svetovými nepokojmi. V tomto článku je pojem náboženstvo chápaný ako svetonázor, resp. súhrn pohľadov na svet a bytie. Skeptici veria, že akékoľvek výhradné vyhlásenia na vyššie poznanie duchovnej reality nemôže byť pravdivé, ale táto samotná námietka je v podstate náboženským presvedčením, čo si nižšie v článku ukážeme. Sekulárna spoločnosť teda odmieta kresťanstvo práve kvôli tomu, lebo tvrdí, že má výlučnú pravdu, čo následne polarizuje spoločnosť.

Svet vidí riešenie v troch možnostiach:

1. Zvrhnutie náboženstva politickou mocou. V histórii prebehli rôzne prenasledovania cirkvi a napríklad marxizmus a leninizmus nám ukázal, že zrušenie kresťanstva jednak nie je možné a že takéto násilné postavenie náboženstva mimo zákon vytvára obrovský paradox: najväčšia neznášanlivosť a nenávisť boli praktizované tými, čo verili, že práve náboženstvo spôsobuje neznášanlivosť a nenávisť.

2. Odmietnutie náboženstva. Keďže náboženstvo nebolo možné zrušiť politicky, vznikajú pokusy vytlačiť ho spoločensky, cez vzdelanie a argumenty, čím by mohli znechutiť náboženský nárok na pravdu, a takto presvedčiť nábožných na ich vlastný pohľad na svet. Práve toto hnutie začalo tvrdiť tieto tézy:

a) „Všetky náboženstvá sú rovnako platné a v podstate vyučujú to isté.“ Ľudia opakovaním tohto hesla došli k presvedčeniu, že ktokoľvek si myslí, že existuje nadradené náboženstvo, je pravicovým extrémistom. Snáď nemôžu byť satanisti či ľudožrúti rovnako platnými náboženstvami s kresťanstvom. Tvrdenie, že všetky hlavné náboženstvá ako kresťanstvo, islam, budhizmus, judaizmus či hinduizmus veria v toho istého Boha, neberie do úvahy dôležitosť doktrinálnej viery. Nástojenie na tom, že na doktrínach nezáleží, je tiež doktrína, čo spôsobuje celú túto rozporuplnosť.

b) „Každé náboženstvo vidí čiastočnú pravdu, ale žiadne nevidí úplnú pravdu.“ Toto tvrdenie opäť zlyháva v logike, pretože ten, kto to tvrdí, sa stavia do pozície toho, kto vidí úplnú pravdu.

c) „Náboženské presvedčenie je príliš kultúrne a historicky podmienené, aby malo pravdu.“ Opäť tu môžeme aplikovať rovnakú logiku: tento výrok tiež tvrdia len ľudia, ktorých názory sú kultúrne a historicky podmienené.

d) „Je arogantné stáť na tom, že tvoje náboženstvo je to pravé a dokonca naň obracať iných.“ Aj tu sa nachádza vnútorný rozpor. Historik C. John Sommerville poznamenal: „Náboženstvo sa dá súdiť iba na základe iného náboženstva.“ Inými slovami, nik nemôže hodnotiť kresťanstvo inak, ako na základe určitých etických kritérií, čo je v podstate jeho vlastný náboženský postoj.

3. Udržať náboženstvo v úplnom súkromí. Ďalším riešením na otázku exkluzivity kresťanstva je to, že sa udrží mimo verejnú sféru a označí sa len za osobnú vec určitej uzavretej skupiny ľudí. Rawls (sociálny filozof) tvrdí, že „úplné“ náboženské pohľady by mali byť vylúčené z verejnej debaty. Náboženské pohľady chápu ako sektárske a kontroverzné, zatiaľ čo sekulárne úvahy ohľadom morálky sú verejné a všetkým k dispozícii. Tento postoj by, samozrejme, mal byť spoločnosťou odsúdený ako diskriminácia, pretože je sám osebe sektársky a kontroverzný, no z (ne)pochopiteľného dôvodu sa tak nedeje.

Vidíme teda, že vo svete prebiehajú pokusy umlčať cirkev, no samotné dôvody k tomu nemajú logiku a sú plné vnútorných rozporov. Preto je isté, že skutočné dôvody sú inde: kresťanstvo totiž bráni úplnému rozmachu hriechu vo svete. Kresťanstvo na základe doktrín o všeobecnom stvorení na Boží obraz a všeobecnom hriechu, naopak, poskytuje pevnú pôdu pre rešpektovanie ľudí iných náboženstiev (Mt 5,16; 1Pt 2,12). Kresťanstvo sa ani nestavia do nejakej morálne nadradenej polohy, pretože oproti iným náboženstvám priznávajú svoje zlyhanie „zlepšiť sa“ a hovoria o nevyhnutnosti Spasiteľa.

Ateistická kultúra, v ktorej sa nachádzame, si o kresťanstve myslí, že je primitívne, obmedzujúce a prázdne. Častokrát nás označujú za fundamentalistov a existuje všeobecná predstava o tom, že fundamentalizmus vedie k násiliu. Avšak už ďalej nezisťujú, že ktoré fundamenty vedú k násiliu a ktoré vedú k láske. Navyše, každý svetonázor (aj ateizmus) má svoje fundamenty, o ktorých tvrdia, že sú nadradené oproti iným.

Ako by mohol dobrý Boh dovoliť utrpenie?

„Ja proste nemôžem veriť v Boha,“ hovoria ľudia, pretože „Boh dovoľuje vo svete existenciu obrovského utrpenia.“ Určite sa každý z nás stretol s podobnou námietkou ohľadom existencie zla a utrpenia vo svete: ak je Boh všemocný, potom nie je dosť dobrý – a ak je dobrý, potom nemôže byť všemocný. Je to však typický alibistický postoj vinného človeka, ktorý zhadzuje svoju vinu na iných. Je to veľmi častá námietka voči kresťanstvu takých ľudí, ktorí sú urazení na Boha.

Ateista si myslí, že ak by bol Boh, potom by do nášho sveta bezprecedentne zasiahol a odstránil by vojny, hlad, choroby, bolesť a smrť. Predpokladá, že Boh je bábkar, ktorý ovláda život ľudí a určuje, kto bude mať zlý a kto dobrý osud, pričom ľudia nemajú žiadnu slobodnú voľbu. Tento fatalistický pohľad na Boha je nebiblický a detinský.

Pri skúmaní tejto otázky si treba uvedomiť, že zlo ani utrpenie nie sú dôkazom proti Bohu. Hoci si človek nevie predstaviť Boha, ktorý niečo dovolí, to ešte neznamená, že taký Boh neexistuje. Ľudia by boli možno radi, keby Boh len tak zamietol naše problémy pod koberec. Otázkou je, či by to bolo spravodlivé a či by to neporušilo základné princípy, ako sú príčina a následok (sejba a žatva). Biblia hovorí len o jednej výnimke – o milosti, ktorú je ale potrebné prijať.

Pozrime sa na iný rozpor. Ak tvrdíme, že svet je nespravodlivý, potom predpokladáme existenciu nadprirodzeného štandardu, na základe ktorého to tvrdíme. Ak existuje len evolúcia, potom odkiaľ berieme tento štandard? Sekulárny svet nemá zdroj morálky (všetko je len vecou evolúcie), preto pre nich neexistuje neprávosť. Biblia ale pôvod zla a neprávosti vysvetľuje.

Boh nie je zodpovedný za zlo vo svete. Všetko, čo Boh urobil, bolo dobré (Gn 1,31). Biblia učí, že zlo prišlo cez hriech vzbury voči Stvoriteľovi. Ten, kto ho doniesol, bol diabol a ten, kto ho prijal, bol človek. Človek aj celá Zem sa dostali pod kliatbu smrti a skazy. Riešením bolo vykúpenie a Boh v príhodnom čase poslal na zem Ježiša Krista, aby prešiel utrpením a vykúpil ľudí. Inými slovami, človek sa dobrovoľne odovzdal zlu a Boh pripravil pre človeka spôsob k náprave. Kresťanstvo nevyučuje, že človek je od narodenia dobrý, ale že nesie na sebe pokazenú prirodzenosť. V Písme vidíme, že neexistuje niečo ako nevinní trpiaci, pretože všetci zhrešili. Aj deti, keď sa narodia, hoci nevedia rozlišovať medzi dobrým a zlým, sú prirodzene hriešne a jedného dňa začnú hrešiť vedome. Vidíme teda, že Bohu záležalo na utrpení človeka a práve preto sa rozhodol priniesť riešenie. Biblia tiež učí o novom nebi a novej zemi, ktoré sú veľkým finále pre tých, ktorí uveria vo vykúpenie. Jedného dňa bude Boh súdiť zlo.

Vo svete je viac dobra ako zla (v opačnom prípade by sa ľudia nesnažili žiť, ale by chceli čím skôr zomrieť) a každý nejako podvedome vníma, že dobro je vyššia vec ako zlo (a keby neexistovalo dobro, nevedeli by sme, čo je zlo). Človek ale žije v určitom obmedzení. Napriek tomu, že má slobodnú vôľu, častokrát robí to, čo nechce, lebo ho vedú zlé žiadosti. Ale ani na zlé žiadosti nemôžeme zvaliť vinu. Človek sa rozhodol vzbúriť sa voči Bohu a byť sebeckým, arogantným, nenávistným a zneužívajúcim. Zoberme si za príklad svetový hlad. Svet produkuje dostatok jedla, aby každý človek mal denný prísun 3000 kalórií, no človek je egoistický a to bráni skoncovať so svetovým hladom.

Napokon, nemôžeme si v tejto otázke zavrieť oči pred existenciou diabla a démonického sveta, akokoľvek konšpiračne to vypadá. Človek dal priestor zlým a krutým bytostiam vplývať nielen na svoj život, ale aj na celú spoločnosť. Dobrou správou však je, že už tu na zemi je z tohto cesta von cez vykúpenie Kristovho kríža. Dôkazom sú uzdravenia a vyslobodenia, ktoré sa na celom svete dejú v mene Ježiša Krista.

„Zotrie im z očí každú slzu a smrť už viac nebude, ani smútok, ani nárek, ani bolesť už nebude, lebo čo bolo skôr, sa pominulo.“ (Zj 21,4)

Ako môže milujúci Boh posielať ľudí do pekla?

Táto otázka je veľmi podobná tej predchádzajúcej. Ľudia na západe nemajú problém s tým, že Boh je láska. To im imponuje. Ale problém vyvstáva vtedy, keď sa hovorí o Božej spravodlivosti a o súde.

Zdá sa, že toto je do veľkej miery podmienené kultúrou, v ktorej sa daná spoločnosť nachádza. Keby sme sa v inej kultúre (napr. východnej) opýtali na myšlienku spravodlivého Boha, tak by s tým nemali žiaden problém. Boli by naopak veľmi prekvapení, keby Boh nebol aj sudca. Keby sme sa opýtali ľudí v krajine postihnutej vojnou, ľudí, ktorí zažili obrovskú neprávosť, nevedeli by si predstaviť Boha, ktorý by nebol spolu s nimi nahnevaný na násilie, bolesť či podvody a ktorý by tomu všetkému nechcel urobiť koniec.

Kresťanský teológ Miroslav Volf je presvedčený, že viera v Boha bez odplaty dokonca „potichu živí násilie“. Iba keď si je človek istý, že existuje spravodlivý sudca, ktorý rozdelí dobré od zlého, iba vtedy človek dokáže skutočne odpustiť alebo zdržať sa svojej vlastnej odplaty.

Sú len dva druhy ľudí – tí, čo hovoria Bohu: „Nech sa stane Tvoja vôľa,“ a potom tí, ktorým Boh nakoniec povie: „Nech sa stane tvoja vôľa.“ Všetci, čo sú v pekle, si to zvolili. Bez tejto vlastnej voľby by to nebolo peklo. Žiadna duša, ktorá skutočne a neustále túži po radosti, ju nikdy neminie. (C. S. Lewis)

Kresťanstvo je obmedzené

Svet sa díva na kresťanov ako na úzkoprsých, bigotných ľudí, pretože veria, že majú absolútnu pravdu. Myslia si, že kresťania potom nemajú slobodné uvažovanie a že takí ľudia sa nedokážu rozvíjať – sú uväznení vo svojom náboženstve, sú nepriateľmi voči spoločenskej súdržnosti, neprispôsobujú sa kultúre a podľa niektorých strácajú svoju osobnosť.

Zdroj takéhoto myslenia o kresťanstve sa dá vystopovať vo svetovom hnutí postmoderny. Ľudia ne­chcú žiť pre Boha, ale pre seba. „Ja“ je dnes pre ľudí ich bohom. Spoliehajú a opierajú sa o svoje vlastné myšlienky – myslia si, že tie ich nemôžu klamať. Dôležité je pre nich to, že to robia v „slobode“.

Celé toto nepochopenie kresťanstva pramení v nesprávnych pohľadoch na pravdu, kresťanstvo a slobodu. Na základe myšlienok francúzskeho filozofa Foucaulta (žiak Nietzscheho) ľudia tvrdia, že všetky vyhlásenia pravdy sú v skutočnosti len použitie sily. Ak niekto tvrdí, že má pravdu, snaží sa získať kontrolu a moc v iných ľuďoch. Táto myšlienka ale zlyháva v logike, podobne ako to, že všetka pravda je kultúrne podmienená. Ak niekto povie, že každá pravda je presilovou hrou, potom je takým aj tento samotný výrok. Keď Freud povedal, že všetky vyhlásenia pravdy o náboženstve a Bohu sú len psychologickým výsledkom na riešenie niekoho viny a neistoty, potom je taký aj jeho vlastný výrok.

Postmoderná teória o dekonštrukcii, ktorá sa búri voči autorovi, má tiež podobný nedostatok. „Kto sa chce búriť proti všetkému, stratil právo búriť sa proti čomukoľvek... Existuje myšlienka, ktorá zastavuje myslenie. To je tá jediná myšlienka, ktorá by mala byť zastavená.“ (G. K. Chesterton).

Kresťanstvo nemôže byť otvorené pre všetkých. V liberálnej demokracii vraj netreba komunity so spoločnou vierou. Akokoľvek to rozdeľuje spoločnosť, kresťanstvo verí v určitý rebríček hodnôt a to vytvára jeho komunitu. Rovnako to platí pre každú komunitu (napr. aj pre vegetariánov): majú svoje vlastné hranice, ktoré ich odlišujú od ostat­ných. Nedá sa preto povedať, že jedna alebo druhá komunita je príliš obmedzená – ale len toľko, že je to spoločenstvo ľudí, ktorí nesú rovnaké presvedčenie. Kresťanstvo je navyše taká komunita, kde sú ľudia vedení k tomu, aby sa voči druhým správali s láskou a úctou, aby im slúžili a napĺňali ich potreby.

Svet vidí kresťanstvo ako nepriateľa voči pluralizmu a multikulturalizmu. História však učí iné – kresťanstvo bolo vždy prispôsobivejšie a tolerantnejšie.

Záver

Svet síce kladie ťažké otázky, ale po bližšom preskúmaní sú to len dôkladne premyslené výhovorky. Snažia sa cirkev obviniť z rôznych vecí, no sami potom robia to isté. Nakoniec, život je o mnohých rozhodnutiach – robme teda správne rozhodnutia.

„Boží hnev sa totiž zjavuje z neba proti každej bezbožnosti a nespravodlivosti ľudí, ktorí nespravodlivosťou prekážajú pravde. Veď im je zjavné, čo možno poznať o Bohu; Boh im to totiž zjavil. Lebo jeho neviditeľnú skutočnosť, jeho večnú moc a božstvo možno od stvorenia sveta poznávať uvažovaním zo stvorených vecí. A tak nemajú ospravedlnenie, pretože hoci poznali Boha, neoslavovali ho ako Boha ani mu neďakovali. Vo svojom uvažovaní upadli do márnosti a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Tvrdili, že sú múdri, a stali sa bláznami.“ (Rim 1,18-22)

Keller, Timothy: The Reason for God, 2008 Penguin Group
https://www.biblegateway.com/blog/2012/07/why-does-god-allow-tragedy-and-suffering/