Čo je fašizmus?

Odpoveď na položenú otázku sa môže v prvej sekunde zdať jednoduchá, pretože sa vzťahuje k slovu, ktoré patrí medzi najpoužívanejšie výrazy vo verejnom diskurze. Čím dlhšie nad ňou ale človek premýšľa, tým viac je vzdialený od jednoduchej definície.

„Väčšina ľudí, ktorí svoje vzdelanie získali na Západe, inštinktívne vie, čo je fašizmus, dokiaľ to nemusia vysvetľovať niekomu inému...“

(Griffin, s. 9)

Samozrejme, vôbec nejde o jediný príklad bežne používaného slova, ktorého výklad je v skutočnosti dosť nejasný a vo všeobecnosti nepochopený. Navyše, zahmlený a často prekvapivo široký význam pojmu „fašizmus“ v bežných debatách nie je len vecou modernej doby, ale tiahne sa s ním prakticky od jeho vzniku. Už George Orwell si v eseji z roku 1944 všíma, že výraz „fašizmus“ je používaný ako nadávka a kritizuje, ako je táto nálepka v periodickej tlači „vo všetkej vážnosti“ aplikovaná na skupiny ľudí ako sú: konzervatívci, socialisti, komunisti, trockisti, katolíci, odporcovia vojny, obhajcovia vojny a nacionalisti (Orwell, s. 112-113). Aj v dnešnej spoločnosti sa ukazuje, že „fašista“ môže byť vlastne úplne ktokoľvek, pričom je jedno, na ktorej strane politického spektra stojí. V podstate ani nie je nutné, aby sa dotyčný nejak zásadne vyjadroval k politike. Vo výsledku sa teda ukazuje, že označenie „fašista“ alebo „fašistický“ môže znamenať čokoľvek, a to znamená vlastne nič. „Ako bude vidno, slovo fašizmus, tak ako je používané, je takmer úplne bez zmyslu“, vraví Orwell. Možno by bolo na mieste sa na chvíľku zastaviť, zamyslieť sa nad významom slov, ktoré používame, a očistiť ich od zbytočných emócií. Presne to je hlavnou myšlienkou tohto krátkeho textu.

Problém definície

Veľakrát som už bol účastníkom diskusie či polemiky, v ktorej zúčastnené strany nemali vyjasnené, ako rozumejú základným pojmom. Diskutéri sa tak nevyhnutne ocitli takpovediac v rôznych „dimenziách“, pretože hovorili o rozdielnych veciach rovnakým jazykom. Ak sa chcem naozaj zmysluplne rozprávať o nejakej zložitejšej téme, potrebujem sa s oponentom zhodnúť na nejakej definícii predmetu alebo aspoň chápať význam, ktorý on predmetu prisudzuje. Inak nemá zmysel debatu začínať, iba snáď ak sa chcem dobre pohádať.

„Fašizmus“ je ale tak abstraktný pojem, že ani na akademickej pôde v podstate neexistuje úplne jednoznačná a jednotná definícia toho, čo to vlastne je. Musíme si uvedomiť, že historicky ide o veľmi komplexný fenomén, ktorý sa prejavoval rôzne v čase a v rôznych zemepisných šírkach. Akademické „slovíčkarenie“ ale bežného človeka príliš nezaujíma (hoci by možno malo), ten chce obvykle rýchle, jednoduché a jasné závery. Až príliš často to, žiaľ, nie je možné.

Slovo „fašizmus“ priamo pochádza z talianskeho slova „fascio“, čo znamená zväzok (išlo o symbol režimu v podobe zväzku prútov). Tak čo ak by sme celý problém vyriešili tak, že označíme za „fašizmus“ výhradne a konkrétne len Mussoliniho režim v Taliansku s tým, že takzvaný „generický fašizmus“ (generic fascism – teda niečo ako „všeobecný“ fašizmus zahŕňajúci viaceré autoritárske režimy s niektorými podobnými atribútmi) jednoducho ani neexistuje. Je to jednoduché a zdanlivo celkom rozumné riešenie, pretože rôzne hnutia, ktoré sa zvyknú súhrnne označovať ako fašistické, boli skutočne v mnohých aspektoch veľmi rozdielne. Na druhej strane ale čoskoro prídeme na to, že za fašistov sa sami označovali aj príslušníci sympatizujúcich skupín z mnohých iných krajín, a teda ten generic fascism v nejakej forme existovať musí. Zostáva už len nájsť a vyhodnotiť také charakteristické prvky, ktoré sú pre fašizmus skutočne typické, čiže spoločné pre tých, ktorí sa za fašistov považujú.

V súčasnosti sa tento zámer asi najlepšie podarilo naplniť britskému znalcovi fašizmu, Rogerovi Griffinovi. K jeho definícii sa už pridalo veľa ďalších bádateľov, vrátane slovenského historika a Griffinovho žiaka, Jakuba Drábika. Drábik sám napísal len nedávno o fašizme rozsiahlu publikáciu. Aj keď je Griffinova jednovetná definícia na pohľad jednoduchá (Griffin, s. 56–57), pre jej správne pochopenie a vysvetlenie slov, ktoré obsahuje, by bol potrebný obšírnejší autorov výklad. Preto ju tu nepoužijem a radšej uvediem definíciu, s akou pracuje Drábik (a ktorá priamo z Griffinových záverov vychádza). Drábikova definícia je rozvetvenejšia, ale pre slovenského čitateľa aj zrozumiteľnejšia. Fašizmus teda podľa Drábika je: „druh revolučného nacionalizmu vyznačujúci sa obsesívnymi predstavami o rozklade spoločnosti, dekadencii a o národnom potupení. Snaží sa pritom (spravidla násilím) o dosiahnutie utopického národného znovuzrodenia prostredníctvom očisty národa od nepriateľov a vytvorenia nového politického a spoločenského poriadku a nového človeka“ (Drábik, s. 27).

Drábik na nasledujúcich stranách svojej knihy pomerne podrobne vysvetľuje každý bod svojej definície a ponúka k nemu výklad s citáciami fašistických textov. Jeho definícia v sebe viac-menej obsahuje aj tri základné charakteristické črty fašizmu podľa Rogera Griffina:

1. silný dôraz na (ultra)nacionalizmus,

2. presvedčenie o dekadencii a rozklade spoločnosti,

3. utopická snaha o znovuzrodenie národa.

Ani samotní autori spomínaných definícií ich, samozrejme, nepovažujú za dogmatické a uvedomujú si, že môžu byť a aj budú predmetom neustálej diskusie alebo kritiky.

„Fašizmus“ v bežnej reči

Asi každému je jasné, že snahy o čo najpresnejšie uchopenie a vysvetlenie pojmu „fašizmus“ obvykle len pramálo zaujímajú jeho každodenných užívateľov. Ich záujmy ležia úplne inde a „fašizmus“ je len slovným nástrojom, ktorý radi používajú, resp. zneužívajú. Už v úvode tohto textu bolo naznačené, že význam slova je vo verejnom diskurze už tak rozriedený a rozmazaný, že málokto by bol schopný podať nejaké rozumnejšie vysvetlenie toho, čo si pod týmto slovom vlastne predstavuje. Každému je ale jasné, že „fašizmus“ reprezentuje niečo bytostne negatívne, pričom ľudia obvykle aspoň matne tušia, že niekde v pozadí tohto termínu stoja tiene ľudí ako Hitler, Mussolini, Mengele a ďalší. Preto dokonca aj tí, ktorí sa úprimne chcú hlásiť k niektorým pôvodným hodnotám fašizmu alebo národného socializmu, musia na verejnosti obmedziť použitie pôvodnej symboliky a rétoriky na úplné minimum, ak chcú mať aspoň nejakú šancu, že svojou ideológiou oslovia širšiu skupinu ľudí. Nikto už totiž nechce byť „fašista“, pretože to je to isté ako byť „zločinec“.

Zneužívanie pojmu

Ak je teda „fašizmus“ chápaný ako niečo, čo je skrz-naskrz zlé, zvrátené, ba až diabolské, takýto silno negatívny význam slova sám trochu zvádza k tomu, aby sme ho zneužili na označenie takmer hocičoho, k čomu máme negatívny postoj. Faktický obsah výrazu vtedy nie je podstatný, dôležité sú emócie a z „fašizmu“ sa stáva obyčajná nadávka bez hlbšieho zmyslu. Podľa logiky, s ktorou niektorí ľudia slovo „fašizmus“ používajú, by sme museli za fašistické považovať dokonca aj nariadenia cestnej premávky, samotnú povinnosť viesť auto výhradne len s platným vodičským preukazom, štátny daňový systém, kampaň proti fajčeniu v reštauráciách a mnoho iných pravidiel, ktoré nejakým spôsobom obmedzujú osobnú slobodu jednotlivca. No a samozrejme, že sa toto slovo hojne používa priamo v politike, spravidla na onálepkovanie konkrétnych oponentov alebo politických strán, ktoré sa nejakej inej skupine ľudí nepáčia. Z „fašizmu“ môžu dokonca viniť vládu alebo konkrétnych politikov ľudia demonštrujúci na námestí! Akoby sa nikto nechcel zamyslieť nad tým, že v režimoch, typicky chápaných ako fašistické autoritárske diktatúry, nebolo možné len-tak protestovať. Bolo absolútne nemysliteľné sa verejne vyhrážať predstaviteľom vlády a „garantovať“ im basu alebo dokonca oveľa horšie rozsudky. Ak sa napr. v hitlerovskom Nemecku našli ľudia dosť odvážni, aby vládu kritizovali, robili to výhradne tajne. V prípade, že boli odhalení, mohli skončiť veľmi zle. Ako názorný príklad nám môže výborne poslúžiť osud troch členov Bielej ruže, ktorí boli 18. februára 1943 zatknutí v Mníchove. Súrodenci Sophie (21) a Hans (24) Schollovci si dovolili kritizovať režim tým, že sa na pôde Mníchovskej univerzity pokúsili tajne porozhadzovať protivládne letáky. Boli pri tomto skutku pristihnutí a okamžite odovzdaní tajnej štátnej polícii. Nasledovala séria výsluchov, na základe ktorých bol veľmi rýchlo vypátraný aj tretí komplic, študent medicíny Christoph Probst (23). Všetci traja sa už 22. februára (o 4 dni) postavili pred Volksgerichtshof (Ľudový súd), ktorý ich uznal za vinných z vlastizrady a udelil im trest smrti. Probstovi nepomohla ani žiadosť o milosť odôvodnená odvolávkou na svoje tri malé deti. Všetky tri rozsudky boli vykonané gilotínou ešte v ten deň o 17:00. Ak budeme konanie štátu v tomto prípade považovať za „fašistické“, mali by sme dôkladne zvážiť, pri akých ďalších príležitostiach budeme toto slovo používať v súčasnosti.

Čo teda s fašizmom?

Po prečítaní Orwellovho článku o fašizme ma azda najsilnejšie oslovila myšlienka, že od roku 1944, kedy bol napísaný, sa vlastne vôbec nič nezmenilo. Orwell svoj text ukončil skôr pesimisticky. Priznáva v ňom, že nemá žiadnu definíciu tohto „nanajvýš zneužívaného“ pojmu a nevie ani, či k nejakej ľudstvo dospeje. Úplne na záver len odporúča: „Všetko, čo v tejto chvíli môžeme robiť, je používať toto slovo s určitou dávkou opatrnosti a nedegradovať ho, ako sa to obyčajne stáva, na úroveň nadávky“ (Orwell, s. 114). Neverím ani teraz tomu, že by v budúcnosti došlo k nejakej výraznejšej zmene a uvedomelejšiemu používaniu slov. Určite nie vo svete sociálnych sietí, kde môže hocikto spod paplónu v spálni „hrdinsky“ vynadať komu chce a v podstate beztrestne použiť aj slová, aké chce. Vôbec sa pritom nemusí zamýšľať nad tým, čo vlastne znamenajú. No a ak by niekto čo i len naznačil, že nejaký podobný prejav nie je vhodný alebo by dehonestujúci a vulgárny komentár snáď zo svojej nástenky zmazal, pravdepodobne by sa nevyhol všeobjímajúcemu označeniu „fašista“.

Literatúra:

DRÁBIK, Jakub: Fašizmus. Bratislava, 2019.
ECO, Umberto: How to Spot a Fascist. London, 2020.
GRIFFIN, Roger: Fašismus. Úvod do komparativních studií fašismu. Praha, 2021.
NOLTE, Ernst: What Fascism Is Not: Thoughts on the Deflation of a Concept. The American Historical Review, roč. 84, č. 2, 1979, s. 389-394.
ORWELL, George: The Collected Essays Journalism and Letters, zv. 3: As I Please, 1943–1946. Boston, 2000, s. 111–114.