Dospelosť

Ako sa z tínedžera stane dospelý? Aké kroky bude musieť podniknúť? Ako má mladý kresťan získať skúsenosti? Toto všetko budeme skúmať v zrkadle Biblie.

Budeme sa zaoberať hlavne takými vecami, ktoré sa dajú vztiahnuť na naše životy. Budeme hovoriť o dospievaní a zmene v dospelosť. V každej odbornej literatúre, ktorú máme k dispozícii, je zvyčajne takáto informácia: Dospievajúca mládež nutne potrebuje získať osobné skúsenosti. Je dôležité byt zrelým. Už nestačí, aby otec alebo matka povedali: „Dieťa, toto nechytaj, je to horúce; nestrkaj klince do elektrickej zásuvky a podobne.“ Človek chce mat skúsenosti, chce vidieť, zažiť, dotknúť sa. Niektorí psychológovia tvrdia, že dlhšie v nás zotrvajú tie veci, ktoré zakúsime svojimi zmyslami. Veľkou otázkou potom zostáva, ako v tom obstáť, keď Slovo Božie hovorí: „.. aby BOLI naši synovia ako rastúce štepy PODARENÉ vo svojej mladosti, naše dcéry ako uholné stĺpy, KRÁSNE tesané, vzoru chrámu;...“ (Ž 144,12)

Keď sa teraz vrátime k otázke skúseností, rodičia sa trochu vyľakajú, ako majú ich deti získať skúsenosti, ako vnímať svet, ten svet, o ktorom Božie slovo hovorí, že bol daný diablovi. „... diabol ho vyviedol na vysoký vrch a ukázal mu všetky kráľovstvá sveta v okamihu. A diabol mu povedal: Tebe dám všetku túto moc aj ich slávu, lebo je mne daná, a komu chcem, tomu ju dám.“ (Lk 4,5-6) Zo slova vidíme, že Ježiš nezavrel diablovi ústa, neoponoval a nepovedal mu: „Ale, ale, čo to hovoríš.“ Bol ticho, pretože je to tak, ako to diabol vtedy vyslovil. Je zrejmé, že po páde Adama a Evy do hriechu, sa svet dostal do správy diablovi. A nezabudnime, že Slovo hovorí v 2Pt: „Kým sme premožení, tomu sme sluhami.“ Boh dal Adamovi a Eve slávu a moc, no v istej prehratej situácii sa to pekne-krásne previedlo na diabla a on si žije s touto slávou a mocou. Ako je možné prežiť, aby sme sa nezaplietli do tohto sveta, ktorý je pod diablovou vládou? Ako získať skúsenosti, aby si sa stal rozumným, cieľavedomým, dospelým kresťanom?

Je veľmi dôležité vytýčiť si hranice, a tiež vedieť, aký má Pán s nami úmysel, ktorou cestou máme kráčať, čo máme pochopiť... Vieme, že malé deti musíme usmerňovať, dávame im hranice, no typickým rysom dospelých je práve sebakontrola, to, že dospelý si vytýči hranice sám. Práve to je vzrušujúce, že za dospelých sme považovaní vtedy, keď máme sebakontrolu a hranice, a to hranice, ktoré sme si sami vytýčili.

Pozrime sa, čo nám radí Biblia, aké môžeme používať prostriedky a čo to je, skrze čo môžeme získať skúsenosti?: „Amen, amen vám hovorím, že ten, kto nevchádza dverami do ovčinca, ale prechádza inokade, je zlodej a zbojník.“ (Jn 10,1) Vidíme, že existuje legálny vchod a nelegálny vchod. Tu Slovo Božie hovorí v prvom rade o samotnom živote človeka, ktorý predstavuje dom. Teda existujú dvere – a tie sú jediným legálnym vchodom. Aj Ježiš používa v Zjavení Jána tento symbol. „Hla, stojím predo dvermi a klopem.“ Teda nesnaží sa vojsť oknom, ani nehádže do okna skalky: „No, otvor už!“ Ani sa nesnaží spustiť sa dolu komínom, ako sa nám to snažia podať poniektorí 6. decembra. Ale vchádza dverami. Toto je legálny vchod. Existuje však aj ilegálny vchod, to je to: prechádza inokade... čo v origináli znamená „vylezúc vpadne dnu“. No kto používa takýto vchod, aby sa dostal dnu, je zlodej a zbojník.

Pozrime sa teraz, kde je spomenuté okno prvýkrát. Je to v príbehu Noacha. Okno – window. „A stalo sa po štyridsiatich dňoch, že Noach otvoril oblok korába, ktorý bol spravil, a vypustil krkavca, ktorý vyletiac odletoval a priletoval, dokiaľ nevys­chli vody z povrchu zeme. Potom vypustil od seba holubicu, aby videl, či ubudlo vody z povrchu zeme. Ale holubica nenašla miesta, na ktorom by bola spočinula jej noha, a preto sa vrátila k nemu do korábu, pretože boli vody na tvári celej zeme, a vystrel svoju ruku a vzal ju a vniesol ju k sebe do korába. Potom čakal ešte iných sedem dní a zase vypustil holubicu z korába. A holubica prišla k nemu v čas večera, a hla, niesla čerstvo odtrhnutý lístok z olivy vo svojich ústach. Vtedy poznal Noach, že vody opadli z povrchu zeme.“ (1Moj 8,6-11)

Okno je teda prostriedkom k získaniu informácií. „Noach otvoril okno korábu...“ Čo je tým dôležitým prostriedkom k získavaniu informácií? Je to naša vôľa. Ja sa rozhodnem, ja som iniciátorom, či siahnem rukou po ovládači, ja o tom rozhodujem. A keď si sadnem za internet, opäť ja rozhodnem, čo si otvorím. Teda rozhodujúcim elementom je tu vôľa – rozhodnutie. Prečo vlastne Noach otvoril okno? Prečo zapol počítač? Preto, aby videl, či zmizli vody z povrchu zemského. Chcel sa dostať k veľmi dôležitej informácii. Dostal ju? Vieme, že holubica sa vrátila a Noach čakal ďalších sedem dní. Napokon vidíme, že: „..a Noach poznal, že opadli vody...“ Dostal informáciu. Mohli by sme sa domnievať, že hneď zoradil svoju rodinu, všetky zvieratá, otvoril dvere a vyšli z korábu. Ale my vieme, že to tak nebolo. Mal informáciu, ale ešte nekonal. Pozrime sa teraz, prečo nie. „A druhého mesiaca, dvadsiateho siedmeho dna toho mesiaca vyschla úplne zem. A Boh hovoril Noachovi a riekol: Vyjdi z korába ty i tvoja žena i tvoji synovia i ženy tvojich synov s tebou.“ (1Moj 8,14-16) Vidíme, že nevyšiel hneď po získaní informácie, ale čakal. Zhodnotil, či informácia, ktorú získal, je v súlade s Božou vôľou. Tu sa môžeme poučiť, že získavanie informácií nie je ľubovoľnou vecou. Nezapínam Windows preto, aby som sa hral. Noach neotváral okno len tak, aby vypúšťal holubicu, ale sa potreboval dostať k dôležitej informácii. Nebolo to kvôli hre, ani z nudy. Nebolo to tak, že otvoril okno a začal učiť holubicu vyletovať. Tiež nevysielal holubicu len preto, aby jej nezakrpateli krídla! Nebolo v tom žartovanie, nebola v tom hra. Nebolo v tom detské, nezodpovedné správanie, ale veľmi vážne, cieľavedomé získavanie potrebných informácií, ktoré úplne podriadil Bohu. Čakal. Myslím, že keby mal čakať aj dlhšie, niekoľko dní, ba mesiace, urobil by to. Neurobil ani jeden krok, pritom mal info, že opadli vody a vyschla zem. Takto by sme mali konať aj my. Získame informácie a čakáme, čo povie Boh. Keď neprehovorí, čakáme. Urobíme ďalšie kroky, až keď prehovorí. Nezabudnime, že v získavaní informácií je prítomná naša vôľa. Bol to Noach, ktorý chcel a otvoril okno. Bolo to jeho rozhodnutie. Musíme získať také skúsenosti, ktoré sú v súlade s Božou vôľou. Skúsenosti, ktoré sa nezhodnú s Jeho vôľou, nemôžeme prijať. Hriech nie je nutné zakúsiť. Veď odplatou za hriech je smrť a ten, kto skúsi hriech, logicky zakúsi smrť. Je vylúčené, aby mladý človek, ktorý sa rozhodol byt kresťansky dospelým, potreboval získať skúsenosti hriechu. Stáva sa, že vnímame temnotu, hoci s ňou nechceme mat nič spoločné.

Nie mreža určuje, kto je väzňom, ale to, akým životom žijeme; či sme väzňami alebo slobodnými.

„... lebo som vyzeral oknom svojho domu, cez svoju mrežu, ...a videl som medzi hlúpymi, rozoznal som medzi synmi mládenca bez rozumu, ktorý išiel ulicou vedľa jej uhla a kráčal cestou k jej domu, na mraku, večerom dna, v hustej tme noci a mrákavy.“ (Pr 7,6-9) V tomto príbehu vidíme, že na ulici je nejaký mládenec a smilnica. Na prvý pohľad sa môže zdať, že sú hlavnými hrdinami tohto príbehu. Ale ak sa pozrieme trochu do pozadia, zistíme, že skutočný hrdina je za oknom, pozoruje spoza mreže okna. Tu tiež ide o získavanie informácií. Šalamún bol v dome a v noci vyzrel von oknom a videl tieto udalosti na ulici. Skonštatoval, že tento mladý muž kráča cestou smrti. Bol bez rozumu. Šalamún nepotreboval vlastnú skúsenosť, nevybehol na ulicu. Stačilo vyzrieť oknom a videl. Mohlo by sa zdať, že Šalamún bol vo väzení, veď vyzeral cez mrežu. No je to subjektívny názor. Pre Šalamúna to bolo bezpečné miesto, to je jedna vec. A druhá, že bola noc, kedy nie je potrebné byt na ulici, kedy je lepšie byt v bezpečí. Nie je potrebné, aby mal mladý človek skúsenosti noci, ináč bude nerozumným. Nerozumný človek potláča hlas svojho svedomia. V evanjeliu Jána sa dočítame, že ľudia viac milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. „A to je ten súd, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia viacej milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Lebo každý, kto robí zlé, nenávidí svetlo a nejde k svetlu, aby neboli trestané jeho skutky. Ale ten, kto činí pravdu, ide k svetlu, aby boli zjavené jeho skutky, že sú vykonané v Bohu.“ (Jn 3,19-21) Znamená to, že sú ľudia, ktorí milujú tmu a chceli by, aby ich hriechy zostali utajené. Toto sa nesmieme od nich naučiť. Nemôžeme vyjsť medzi takýchto ľudí, aby sme získali skúsenosti. Z takejto mládeže vyrastú ľudia, ktorí milujú tmu a nenávidia svetlo. Oni nech nie sú nám príkladom. Príkladom nech nám je Šalamún, ktorý bol v správnom čase na správnom mieste. V tme nevyšiel na ulicu, len sa pozrel oknom von, spoza mreže. Mal miesto získania informácií, nemusel vyjsť v noci von. Nie je nutné sa dotýkať, zažiť na vlastnej koži. Stačí, keď to vidíme. Šalamún z toho, čo videl, skonštatoval, že je to nemúdry mladý muž, ktorý vyšiel na ulicu, pretože bol tam, kde nemal byt.

Dospelosť je to, keď sa rozhodnem pre pozíciu za mrežou, kde môžem získať informácie, no zároveň kontrolujem samého seba. A kontrolujem aj získané informácie. Kto je v tomto príbehu väznom? Ten, ktorý stojí vnútri za mrežou, alebo ten, ktorý je vonku? Len pomyslime na Pavla a Sílasa, kto tu bol v skutočnosti väznom? Chválili Pána, zatriasla sa zem, padli okovy a otvorili sa dvere žalára. Vtom vbehol žalárnik a chcel si siahnuť na život. Kto bol väznom? To je veľká otázka. Ten, kto žije svoj život s takým strachom, že keď urobí chybu, okamžite si chce siahnuť na život, alebo ten, kto dokáže spievať vo väzení? Z príbehu vieme, že napokon sa žalárnik nestal samovrahom, pretože ho Pavel v tom zastavil. Nie mreža určuje, kto je väznom, ale to, akým životom žijeme; či sme väzňami alebo slobodnými.

Každopádne, slobodný je ten, kto si dokáže vytýčiť hranice. Osobnosť človeka potrebuje takúto istotu. Dospelý človek si potrebuje vytýčiť hranice sám, ale deťom ich musia vytýčiť dospelí. Je to pre ne dôležité, aby sa cítili v bezpečí. Pokiaľ im nevytýčime hranice, stanú sa nespútanými, čo sa môže spočiatku pre ne zdať príjemné. Existujú zaujímavé pedagogické teórie, podľa ktorých je prípustné nechať dieťa volne (nekontrolovane) vyrastať, napr. podľa Rousseaua. Možno ich motivujú k získavaniu vlastných skúseností. Niektorí psychológovia zasa tvrdia, že je dôležité deti vychovávať s hranicami, pre ich bezpečie. Teda deti by mali mat v každom období vývoja isté piliere, o ktoré sa môžu oprieť. Pokiaľ nebudú jasne vyznačené hranice, zakrátko sa ocitnú v úplnej neistote. Dospelý človek nepotrebuje, aby mu iní určovali hranice, on si ich musí postaviť sám. Toto mu dáva istotu. A istotu to poskytuje aj jeho okoliu, pretože okolie vníma, kde sú jeho hranice. Bez hraníc sú aj vzťahy bez kontroly. Toto nazývame neviazanosťou. A v neviazanom vzťahu v prvom rade vyraší hriech. Človek v období dospievania potrebuje vlastné skúsenosti, no nie v hriechu. Nie je potrebné získavať skúsenosti zvlášť v noci. Nezabudnime, že mreža je symbolom bezpečnosti. Staňme sa podobne ako Noach a Šalamún stabilnými dospelákmi. Získavajme skúsenosti vo svetle, nech je v nich priamosť a podriaďme ich Božiemu slovu.