Druhý mozog

Kde sa nachádza centrum intuície človeka?

Brucho je naším druhým mozgom
– tvrdí nová vetva odboru neurobiológie, ktorá dokázala, že centrum našich pocitov a nálady nesúvisí s hlavou, ale s bruchom, presnejšie so zažívacím traktom. Podľa židovského svetonázoru to nie je nič iné ako „múr srdca“ – obranná bašta ľudskej osobnosti.

V štvrtom týždni vývoja nie je ľudské embryo väčšie ako oválny disk veľkosti makového zrniečka, s dlhou brázdou v strede, kde sa nachádza zárodok ľudského mozgu. V tomto období – kedy si matka zvyčajne uvedomí, že je tehotná – sa spustí sotva dvojtýždňový vývojový proces, kedy sa rozmnožené nervové bunky začínajú diferencovať, aby vytvorili kostru úžasného a komplexnému systému, ktorý poznáme pod názvom centrálna nervová sústava. Kým takmer dve tretiny prvotných neurónov putujú na miesto formujúcej sa budúcej hlavy, tie ostatné zatiaľ putujú dolu do brušnej dutiny embrya – podobajúceho sa v tom čase na žubrienku – kde sa v siedmom týždni formuje elementárny zažívací systém. Na rozdiel od mozgu sa tieto nervové bunky nezhlukujú do samostatnej masívnej štruktúry, ale takpovediac „kolonizujú“ celú dĺžku črevného systému, pričom budujú sieť s viac ako sto miliónmi nervových buniek – vegetatívne nervstvo.

Bunky periférnej nervovej sústavy okolo črevnej steny boli považované až do prelomu tisícročia za jednoduchý regulačný systém trávenia, ktorý v hĺbke brušnej dutiny spĺňa iba miestnu funkciu. V roku 1999 ale Dr. Michael Gershon, vedecký pracovník centra lekárskej vedy na Kolumbijskej univerzite v štáte New York, prišiel s prekvapivou a zdanlivo odvážnou teóriou, že táto zložitá nervová sústava má omnoho dôležitejšiu funkciu. Podľa neho nechutne vyzerajúci „zažívací trakt“ v skutočnosti funguje ako „druhý mozog“. Je to úžasný systém, ktorý je schopný rozhodovať nezávisle od našej hlavy.

Motýliky v bruchu

Takzvaný zažívací trakt s nami nekomunikuje klasickým spôsobom na úrovni vedomia či logiky, ale jeho prítomnosť vnímame na základe pocitov a nálady. Vďaka štúdii tohto neurobiológa vznikla nová vedná disciplína – neurogastroenterológia. Výskumníci z lekárskej katedry univerzity v Stanforde potvrdili, že poruchy v zažívacom trakte – napríklad, žalúdočný vred – môžu postupom času viesť až k mentálnym poruchám. Je preukázateľná spojitosť medzi poruchou nervového systému zažívacieho traktu a autizmom či Parkinsonovou chorobou. Medzi mozgom a periférnym nervovým systémom dokázateľne prebieha úzka interakcia. Takmer všetky liečivá účinkujúce na centrálny nervový systém, napríklad, antidepresíva alebo lieky potláčajúce úzkosť, majú špecifický účinok na „druhý mozog“.

Vzťah medzi centrálnou a periférnou nervovou sústavou, teda to, ako s nami komunikuje tá druhá nervová sústava, zakúšame v každodenných všedných situáciách. Giovanni Cizza, vedúci odboru diabetológie, metabolických a obličkových ochorení na ministerstve zdravotníctva USA, napríklad, poukázal na jeden experiment na dobrovoľníkoch, ktorým pomocou hadičky priamo do žalúdka vpravili slaný roztok alebo roztok obsahujúci tukové látky. Hoci chuť roztoku necítili, ich nálada presne odzrkadľovala, či im podali nepríjemný slaný roztok alebo výživný roztok. „Toto je jasný dôkaz toho, že to, čo dáme do žalúdka, má vplyv na naše emócie,“ zhrnul výsledky experimentov Giovanni Cizza, čo podľa neho potvrdzuje ľudovú múdrosť, že niektoré jedlá, ako čokoláda alebo syr, zlepšujú náladu. Tu musíme poznamenať, že aj čokoláda, aj syr obsahujú vo veľkom množstve jednu z najdôležitejších zlúčenín vegetatívnej nervovej sústavy, a to serotonín. Tí ľudia, ktorí sa z duchovných alebo zdravotných dôvodov postia – čiže nejaký čas prijímajú iba tekutiny – prežívajú na začiatku pôstu ťažkosti v oblasti pocitov, napríklad, podráždenosť, mrzutosť či nevrlosť. Väčšina kresťanskej literatúry o pôste nás upozorňuje, že naše myšlienky a sebahodnotenie sa prechodne môžu zmeniť na negatívne, pretože chýba pocitová stabilita, pochádzajúca z výživy, ktorá nám popri udržiavaní fyzickej sily pomáha vyvažovať aj duševné krízy a zmierňovať emocionálne výkyvy. Nie je náhoda, čo potvrdzujú aj mnohé výskumy, že životný rytmus plný stresu produkuje v našej dobe najznámejšie prejavy „sebaodmeňovania“, kedy ľudia riešia svoje problémy doslova bezbrehým prejedaním sa.

Dominantný vplyv na pocity potvrdzuje aj to, že „druhý mozog“ je zodpovedný za reguláciu úrovne hladiny dvoch dôležitých zlúčenín, serotonínu a dopamínu, ktoré vplývajú na naše pocity a náladu. Deväťdesiat percent všeobecne známeho „hormónu šťastia“ sa uvoľňuje v brušnej dutine, kým toho druhého, takzvaného „hormónu odmeny“, zhruba polovica. Preto je Michael Gershon toho názoru, že o našom pocitovom stave nerozhoduje v prvom rade hlava a myslenie, ale vyslovene nervové dráhy v našej zažívacej sústave. V angličtine existuje na to výstižný výraz have butterflies in the stomach (máť motýliky v bruchu), čiže stupňujúce sa napätie v našom vnútri pociťujeme ako nervozitu, chvenie v črevách, ba až „narušenie poriadku“ v tej oblasti. Za všeobecne známe prejavy, ktoré zažívame pred vystúpením na verejnosti, napríklad, chvenie v oblasti žalúdka, úzkosť, prípade hnačku, môže podľa Gershona „druhý mozog“, ktorý takto vníma prítomnosť davu a s tým spôsobené výzvy. A keďže existuje nepretržité vzájomné ovplyvňovanie medzi naším mozgom a vegetatívnou nervovou sústavou, ani tieto výnimočné situácie si periférny nervový systém neudrží len na miestnej úrovni, ale vyžaruje ich do celého organizmu. Fyziologické javy, ako sú napríklad: zovreté hrdlo, búšenie srdca, pocit nedostatku kyslíka (lapanie po vzduchu) alebo i vynechanie pamäte, tzv. „okno“, súvisia so stupňujúcim sa stresom našej nervovej sústavy v zažívacom systéme.

Intuitívne brucho, mysliaca hlava

Hoci nervový systém zažívacieho traktu je schopný fungovať aj samostatne, napriek tomu je v nepretržitom spojení s centrálnou nervovou sústavou. Vzťah medzi týmito dvoma mozgami udržuje tzv. blúdivý nerv, ktorý prechádza miechou a vytvára sieť okolo všetkých životne dôležitých splanchnických orgánov: pažeráka, žalúdka, pečene, tenkého a hrubého čreva a ovplyvňuje tiež funkciu srdca. Podľa pozorovaní komunikácie v sieti mozgu a brucha prekvapivo vychádza najavo, že nie sú dominantné príkazy prichádzajúce z hlavy, ale 80 – 90 % informácií sa vysiela do nášho mozgu z oblasti zažívacieho traktu. Príčiny týchto neustálych intenzívnych nervových vzruchov vysielaných zdola sú veľmi zaujímavou a otvorenou otázkou pomerne nového odvetvia, neurogastroenterológie, ktoré nám časom môže objasniť, prečo ľudstvo už tisícročia považuje brušnú dutinu za prvotný zdroj intuície, čiže iných než logických skúseností a porozumenia.

V starovekom gréckom svete bol všeobecne známy fakt, že naše vnútro je úzko späté so životne dôležitou intuitívnou schopnosťou, ktorú Platón vo svojom diele Štát postavil nad analytické a matematické myslenie, tvrdiac, že toto je forma „najvyššieho a najjasnejšieho stupňa“ poznania. Na toto poukazuje grécky výraz „frén“, čo v prvom rade znamená bránicu, no neskôr ho používali aj na vyjadrenie výrazu pre srdce či myseľ. Čiže toto troje vnímali ako úzko spojené skutočnosti a neskôr na základe toho vznikol výraz „fronesis“, ktorého význam je múdrosť a inteligencia. Keď Platón kládol základy svojej teórie o trojitom členení duše, považoval „fronemu“, „božský um“, aj za synonymum „nús“, napriek tomu, že umiestnenie toho druhého menovaného možno sčasti z hľadiska jeho významnosti premiestnil z bránice do hlavy. V súlade s objavom „druhého mozgu“, „časť duše, kde sídlia túžby človeka“ prisúdil bránici. Z pohľadu harmónie ľudskej duše pripisoval zvláštny význam tomu, aby v tejto oblasti panovala rovnováha, jeho slovami „striedmosť, triezvosť“.

Naproti Platónovmu objavu „teórie idey“, ktorá je postavená na poznaní na základe inšpirácie, Aristoteles položil dôraz na empiriku – dôsledky skúseností a logiky. Boj týchto dvoch svetonázorov môžeme chápať aj ako konflikt medzi intuitívnym bruchom a rozmýšľajúcou hlavou, pričom to prvé komunikuje nie formou logiky, ale vyvolá v nás vnútorné presvedčenie o takej veci, o ktorej v mnohých prípadoch nemôžeme mať ani len skúsenosť. O uchopenie tohto „neviditeľného“ poznatku usilovali tiež východné filozofie (Zen), ktorých najdôležitejším odporúčaním bolo: „Rozmýšľaj bruchom!“ Preto si do seba hľadiaca, meditujúca socha Budhu „hladká“ brucho, lebo odtiaľ očakáva osvietenie.

Rozvibrované struny nášho srdca

„Môj milý siahol svojou rukou cez oblôčik dverí, a moje vnútornosti sa pohli (rozozvučali, rozvibrovali) nad ním.“ (Veľpieseň 5,4) Životnými pocitmi pochádzajúcimi z brucha popisuje už Pieseň piesní náhle fyziologické prejavy lásky, čo je zároveň najprecíznejšie vyjadrenie v súvislosti s objavom „druhého mozgu“. Hebrejská i grécka Biblia považuje brušnú dutinu – a nie hlavu – za centrum osobnosti človeka, odkiaľ ho vyživuje, udržuje pri živote od stvorenia Boží Duch – Ruach. Hoci máme v našich prekladoch trochu nepresne použité slovo „vnútornosti“, výrazy „meai“ a „betén“ vyslovene poukazujú na výraz „brucho“ a „črevá“. Preklady, ktoré používajú doslovný výraz „črevá“, nám dávajú omnoho presnejší obraz o súlade biblickej antropológie a modernej vedy.

Jeremiáš, napríklad, hovorí o svojich črevách ako o múroch srdca, ktoré sa hlboko chvejú, keď mu Boh zjavuje udalosti ohľadom spustošenia Jeruzalema. „Moje črevá (maai), moje črevá ako sa chvejem, múry môjho srdca, hučí moje srdce, nemôžem mlčať, lebo si duša moja počula zvuk trúby, pokyn k boju,“ (Jer 4,19) hovorí pohnuto Jeremiáš, keď opisuje systém neurónov „druhého mozgu“ ako múry svojho srdca, ktoré obopínajú a chránia centrum osobnosti človeka, srdce, odkiaľ – podľa Šalamúna – pochádza každý život a prúdi do tela aj duše. „Preto moje srdce, moje útroby žalostne zvučia pre Moába ako citara a moje vnútro pre Kír-cheres.“ (Iz 16,11) Týmto Izaiáš vyjadruje chvenie múrov svojho srdca, ktoré sa v dôsledku zvesti o budúcom Pánovom súde rozozvučia, ako keď niekto silno potiahne struny harfy a potom ich náhle uvoľní. Tiež už v starovekej židovskej kultúre bolo jasné, že v brušnej dutine sa nachádza centrum intelektu a pocitov, čo sa nejakým spôsobom spája s črevami. Popri úžase a pohnútkach lásky je v súvislosti s bruchom v Biblii opisovaný stav chvenia a strachu ako hlboká trauma, o ktorej sa najplastickejšie píše v Ž 22,15: „Som rozliaty ako voda; rozostúpili sa všetky moje kosti. Moje srdce je ako vosk; taje v mojich vnútornostiach (orig.: medzi mojimi črevami).“ Dávid tu opisuje Mesiáša v stave šoku, „rozliate srdce“ medzi črevami je v hebrejčine totiž najintenzívnejším vyjadrením strachu. „Prázdne a vyprázd­nené, ba úplne spustošené bude Ninive. A srdce sa rozplynie; kolená budú trepotať; kŕčovitá bolesť bude po celých bedrách a tváre všetkých zblednú,“ takto sumarizuje prorok Náhum (Náh 2,10) mrazivé zdesenie obyvateľov Ninive, keď nepriateľ vpadne do mesta a oni si pri pohľade na „ulice“ a „tržnice“ v plameňoch ohňa uvedomia fakt, že o pár minút ich stihne hrozivá smrť. Aj Rachab z Jericha prehlasuje, že kanaánske národy, keď sa dopočujú zvesť o zázrakoch Boha Izraelovho, reagujú s „rozliatym srdcom“ na to, že Židia pod vedením Jozuu prekročili Jordán.

Pavol v Novej zmluve spája židovskú tradíciu vzťahujúcu sa k výrazu „srdce“ s helénskou skúsenosťou, ktorá stojí za výrazom „fronéma“ a v listoch Rimanom aj Filipanom ho už používa v kombinovanom význame v slovách, ktoré prekladáme ako zmýšľanie (pohnútka). „… lebo nech je také zmýšľanie vo vás, aké bolo aj v Kristu Ježišovi…“ (Fil 2,5), píše novovzniknutým zborom a radí im, aby namiesto súperenia a svárov pristupovali jeden k druhému s dobrými motívmi, vychádzajúcimi z lásky ku Kristovi, ktorá vyviera zvnútra „z brucha“, a nie z vypočítavosti. Podľa Pavlovho chápania grécky výraz fronéma poukazuje na praktickú múdrosť, ktorú človek nasleduje inštinktívne. Neváha, nerozumuje, no predsa je schopný v správnom čase vykonať správny skutok.

Pavol na základe Septuaginty – gréckeho prekladu Starej zmluvy – spojil výraz „srdce ležiace medzi črevami“ (hebrejsky „lév“) s výrazom „nús“, ktorý Platón používal pre tú intuitívnu časť duše, ktorá je nositeľkou „božského umu“. Pavol týmto v podstate „korigoval“ Platónov omyl, ktorý považoval „nús“ za takú dôležitú, že sídlo intuície (nús) „premiestnil“ zo zdanlivo podradného brucha do hlavy. Apoštol Pavol, ktorý naočkoval Európu kresťanstvom, dôsledne píše o srdci, čiže o zmýšľaní „brucha“, v tom zmysle, že ono je schopné uchopiť nadprirodzeno v prípade, ak Boh otvorí jeho „oči“ (oči srdca, nús) a uschopní ho prijať neviditeľno. „Lebo je to Boh, ktorý povedal, aby sa z tmy zaskvelo svetlo, ktorý sa zaskvel v našich srdciach na osvietenie známosti slávy Božej v tvári Ježiša Krista.“ (2Kor 4,6) Pavol tu popisuje zrodenie kresťanskej viery tým korintským veriacim, ktorí podľa jeho mienky boli dotknutí Bohom, a tak sa ich „múry srdca“ už nechvejú pred súdom, ale „hučia“ Veľpieseň radosti, ktorú zapálila Božia láska v tých tajomných, neviditeľných komorách ich útrob.

Môžeme teda konštatovať, že podľa starovekého zmýšľania nervový systém, inteligencia, ktorá sa nachádza v ľudských útrobách (črevách), zohráva v zorientovaní sa v našom každodennom, ba aj duchovnom živote – či už je to spracovanie pocitov, alebo zvnútra vychádzajúci „inštinktívny skutok“ – prinajmenšom takú dôležitú úlohu ako zmýšľanie, ktoré funguje na základe činnosti veľkého mozgu, nachádzajúceho sa v lebke. Kým sa „múry srdca“ čoraz viac otvárajú pred očami vedcov, my si môžeme uvedomovať, že nie sme iba racio­nálne bytosti, ale také stvorenia, ktoré sú schopné z brucha rozhodovať, cítiť a prejavovať nad logikou stojacu skutočnú lásku.

Zdroj: Hetek
Bátor Morvay, László Pék, Hanna Zólyomi, Endre Flaisz
Preklad: Zlatka Radnotyová, Valéria Kelemenová