Evanjeliá

V tomto článku sa budeme zaoberať nosnou časťou Nového zákona a to sú evanjeliá. Štyria pisatelia Matúš, Marek, Lukáš a Ján nás cez svoje knihy uvádzajú do sledu udalostí Ježišovho života, Jeho služby, vyučovaní a príbehov rôznych ľudí, ktorí sa priamo stretli so Synom Božím a prežili oslobodenie, uzdravenie, požehnanie a traja z nich aj vzkriesenie z mŕtvych.

Samotní pisatelia, Ján a Matúš, boli očitými svedkami všetkých udalostí. Marek a Lukáš minimálne poznali príbehy priamo od apoštolov. Spísanie evanjelií sa datuje približne medzi šesťdesiatym až stým rokom prvého storočia. Prvé tri sa nazývajú synoptické evanjeliá, podľa J. J. Griesbacha (r. 1774), lebo sa dajú synopticky študovať, čo znamená, že sú podobné a môžeme ich postaviť vedľa seba a porovnávať podľa obsahu a usporiadania. Dôvod odlišnosti Jánovho evanjelia si povieme ďalej.

Skôr, ako sa dostaneme k analýze jednotlivých evanjelií, pozrime sa na úryvok z knihy Zjavenia, ktorá opisuje scénu spred Božieho trónu. „A z trónu vychádzali blesky a hromy a hlasy a pred trónom horelo sedem ohnivých lampád, ktoré sú siedmi duchovia Boží, a pred trónom bolo čosi ako sklené more, podobné kryštálu, a prostred trónu a vôkol trónu štyri živé bytosti, plné očí spredu i zozadu. A prvá živá bytosť bola podobná levovi, druhá živá bytosť podobná teľaťu, tretia živá bytosť mala tvár ako človek, a štvrtá živá bytosť bola podobná letiacemu orlovi. A štyri živé bytosti, jedna každá z nich, mali po šiestich krídlach okolo, a zvnútra boli plné očí. A nemajú odpočinku ani vo dne, ani v noci a hovoria: Svätý, svätý, svätý Pán Boh Všemohúci, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde …“ (Zj 4:5-8) Štyri bytosti majú štyri rôzne tváre. V opisoch evanjelií zistíme rôznorodú charakteristiku, ktorá sa zhoduje s typmi tvárí živých bytostí - lev, vôl, človek, orol. To, že sú štyri, poukazuje aj na symboliku obetného oltára so štyrmi rohmi, obrátenými na všetky svetové strany, čo ukazuje na odkaz, že evanjelium je pre všetky národy.

Už na prvý pohľad je zrejmé, že ani jedno evanjelium nekladie dôraz na to, aby poskytlo vierohodný chronologický obraz o udalostiach, ktoré sprevádzali Ježišovu pozemskú službu, čo by si vyžadovalo dnešné dvadsiate storočie. Často sa v nich vyskytujú také hmlisté časové ohraničenia, ako „v tých dňoch“ alebo „po tých dňoch“, ktoré nám aj v tých najlepších prípadoch umožňujú len domnievať sa, ktorá z dvoch po sebe nasledujúcich udalostí sa odohrala skôr, a ktorá neskôr, ba často ani to sa nedá určiť. Ak by sme napriek tomu chceli zostaviť chronológiu, nebola by to ľahká úloha. Na to sa už v minulosti podujali viacerí. Prvý pokus je z obdobia okolo roku 170, ktorý nám zanechal sýrsky kresťan Tatianus. Jednou z najdôveryhodnejších je pravdepodobne chronológia z Akadémie sv. Pavla v Budapešti.

Ak však cieľom spísania evanjelií nebolo to, aby nám ukázali presný chod pozemskej služby Syna Božieho (lebo ak by Duch Svätý bol chcel pripraviť takýto typ písma, zrejme by to dokonale zvládol, keďže disponuje všetkými údajmi, faktami a schopnosťami k tomu potrebnými!), bolo by teda užitočné zistiť, aká Božia koncepcia a cieľ sa ukrýva za napísanými evanjeliami.

Evanjelium Matúša

Ako prvým sa budeme zaoberať Evanjeliom Matúša. Charakteristickou črtou Matúšovho evanjelia je asi to, že sa v ňom neustále objavuje nasledovné: „Toto všetko sa stalo, aby sa naplnilo, čo Pán riekol ústami proroka...“ (viď napr. 1,22; 2,17; 2,23; 3,3; 8,17; atď.). Nápadné je aj to, že celé dielo sa začína rodokmeňom, čo je jednoznačne židovská osobitosť. Ježiša Krista nazýva synom Dávida a Abraháma. Začína Abrahámom ako zakladateľom židovského rodu. Je zrejmé, že zdôrazňovanie pôvodu, rodokmeňa má význam len pre tých, ktorým na tom záleží.

K tomu je potrebné podotknúť, že z písiem cirkevných hodnostárov sa zdá, že Evanjelium podľa Matúša bolo originálne vyhotovené v hebrejčine. Papias, ktorý bol učeníkom Jána a v prvej polovici druhého storočia pôsobil ako biskup frigského Hierapola až do jeho smrti v roku 160, pridáva nasledovnú pripomienku k evanjeliu: „Matúš napísal túto reč v jazyku hebrejskom, ktoré kde - kto preložil [na gréčtinu] ako vedel.“

Na základe zváženia týchto vonkajších a vnútorných dôkazov sa nezdá byť príliš unáhlený ten záver, podľa ktorého Matúš napísal toto evanjelium Židom, starozákonným čitateľom.

Tento názor podporuje aj fakt, že Matúš nepoužíva výraz ,,Božie kráľovstvo“, ale ,,Nebeské kráľovstvo“. To tiež vychádza z rabínskych zvykov čo najmenej používať Božie meno. V tomto je ešte zaujímavé, že výraz Nebeské kráľovstvo používa iba Matúš a to až devätnásťkrát.

Ak hľadáme charakteristiku spisu, tak vodítkom nám je niekoľko faktov. Najprv to, že rodokmeň sa zaoberá kráľovskou líniou, t.j. Dávid, Šalamún, Rechabeám atď. Sú tam takmer všetci júdski králi. Aj z tohto sa dá určiť, že Matúšovo evanjelium je kráľovské. Napríklad nie je náhoda, že stred evanjelia - 13. kapitola, vyučuje podobenstvá o Božom kráľovstve. „Predložil im aj iné podobenstvo povediac: Nebeské kráľovstvo je podobné človekovi, ktorý zasial dobré semeno na svojom poli.“ (Mt 13:24)

„A zase iné podobenstvo im predložil a povedal: Nebeské kráľovstvo je podobné horčičnému zrnu, ktoré vzal človek a zasial na svojom poli.“ (Mt 13:31)

„A ešte iné podobenstvo im rozprával: Nebeské kráľovstvo je podobné kvasu, ktorý vzala žena a zarobila do troch mierok múky, až všetko skyslo.“ (Mt 13:33)

„Nebeské kráľovstvo je podobné pokladu skrytému na poli, ktorý, keď našiel človek, skryl a od radosti ide a predáva všetko, čo má, a kúpi to pole.“ (Mt 13:44)

„Zase je nebeské kráľovstvo podobné človekovi kupcovi, ktorý hľadal krásne perly.“ (Mt 13:45)

„Opäť je nebeské kráľovstvo podobné vlečnej sieti, spustenej do mora a tiahnúcej so sebou tvory z každého druhu.“ (Mt 13:47)

Ďalším faktom toho, že u Matúša ide o kráľovské evanjelium je odovzdanie kľúčov od nebeského kráľovstva (16 kap.) tým, čo majú zjavenie o Synovi od Otca. A na záver Matúš 28:18 - „A Ježiš pristúpiac hovoril s nimi a povedal: Daná mi je každá moc na nebi aj na zemi.“

Evanjelium Marka

Evanjelium Marka je považované za najstaršie evanjelium. Pisateľom je Ján Marek Jeruzalemský, ktorý bol určitý čas spolupracovníkom Barnabáša a Pavla a neskôr Petra. Jeho meno, Markus, má latinský pôvod, a aj v samotnom spise nachádzame viacero latinských výrazov, z čoho sa dá vopred určiť cieľová skupina. Ak bolo Matúšovo evanjelium adresované Židom, tak Markovo bolo určené Rimanom. Okrem už spomínaného dôvodu latinských výrazov vidíme napríklad aj vysvetľovanie židovských zvykov a takmer necituje Starý zákon. Markov opis je strohý na vyučovanie. Oplatí sa všimnúť si nasledovnú zaujímavú osobitosť: Marek pravidelne - štyridsaťdvakrát - používa slová eüthüs, eütheós, ktoré znamenajú „okamžite, hneď, rovno, ihneď“ - viackrát, ako knihy Novej zmluvy spolu.

Celému vyrozprávaniu to vtláča spolu so zvýraznením jednotlivých skutkov takú náladu, že udalosti majú rýchly spád. Ježiš sa v tomto evanjeliu objavuje ako dynamický, cieľavedomý, neúnavný robotník, ktorý sa nezadržateľne snaží dosiahnuť vytýčený cieľ. Je známe, že Rimania boli vojenským národom, ktorý takmer v plnej miere prevzal grécku kultúru, filozofiu a náboženstvo, ktoré rozšírili po celom svete, keďže to ich bolo zanedbateľné. Neboli to duševní alebo duchovní ľudia, ale boli to ľudia skutkov. Duch Svätý pravdepodobne vedome vytvára pozitívny nátlak na Rimanov, ktorí sú tomuto otvorení.

Rímsku mentalitu dobre ilustruje príbeh, ktorý hovorí o stretnutí zlovestného sýrskeho panovníka Antiochosa Epifanesa s rímskym delegátom Gaiusom Popiliusom, ktorý mal stanovište v blízkosti Egypta. Podľa tohto príbehu Antiochos Epifanes už takmer dosiahol svoj cieľ - dobytie Egypta, keď sa na obzore objavila rímska flotila a delegát Rímskej ríše postavil sýrskeho panovníka pred voľbu: Buď ustúpi, alebo sa ocitne proti celému Rímu. Antiochos Epifanes sa pokúsil rôznymi odpoveďami ako „prefíkaný kráľ“ vyhnúť zodpovednosti, no rímsky vojak uchopil svoj meč a okolo prekvapeného sýrskeho panovníka nakreslil do piesku kruh: „Tu sa rozhodni!“ Tento spôsob správania, na ktorý sme si zvykli nanajvýš od hrdinu westernu dvadsiateho storočia, zjavuje Ježišov obraz skrze Marka ako dynamickú, životaschopnú mentalitu rozmýšľajúcu čierno-bielo.

Teda, keď zhrnieme vonkajšie a vnútorné dôkazy, zistíme, že jednoznačne potvrdzujú, že Evanjelium podľa Marka bolo písané v Ríme, ale nanajvýš rímskym čitateľom. Predstavuje takého Ježiša, v živote ktorého dominuje cieľavedomosť, skutky, služby a vykonanie poslania. O takej osobe sa zvykne hovoriť, že pracuje ako ťažné zviera. Môžeme teda bez akejkoľvek trúfalosti tvrdiť, že synonymom Markovho evanjelia v sústave symbolov Ezechiela a Zjavenia Jána je býk.

Ešte je potrebné poznamenať jednu vec a to, že za Markovým evanjeliom je treba hľadať Petra a to z toho dôvodu, že Ján Marek bol Petrovým tlmočníkom a v podstate zaznamenal Petrove kázne. Veľmi jasne o tom hovorí Eusebius, citujúci Papiasa, ktorý okolo roku 115 napísal: „Presbyter (Ján) povedal aj toto: Marek, ktorý bol predtým Petrovým tlmočníkom všetko to napísal, čo si pamätal; tak slová Ježiša Krista, ako aj Jeho skutky, ale nie v správnom poradí; lebo Marek Pána ani nevidel, ani Ho nenasledoval, ale neskôr prednášal podľa potreby Petrove učenia, ale nie tak, akoby chcel zaznamenať slová Pána. Napriek tomu Marek neurobil chybu, keď zapisoval, čo si zapamätal, lebo dbal o to, aby nič nevynechal z toho, čo počul, ani nič nesfalšoval.“

Evanjelium Lukáša

V úvode Lukášovho evanjelia čítame adresáta, ktorému bolo určené. Lukáš píše: „Videlo sa dobrým aj mne, ktorý som odhora všetko dôkladne sledoval, napísať ti to zaradom, výborný Teofile, aby si náležite poznal istotu vecí, ktorým ťa učili.“ Lukáš bol Pavlovým spolupracovníkom a povolaním lekár. To sa odráža aj v jeho písaní, kde sa snaží poukázať na fakty o pravdivosti evanjelia. Napríklad: „A stalo sa v tých dňoch, že vyšiel rozkaz od cisára Augusta, aby bol popísaný celý svet.“ (Tento prvý popis sa udial vtedy, keď bol Cyrenius vladárom nad Sýriou) - (Lk 2:1-2), alebo: „A v pätnástom roku panovania cisára Tiberia, keď bol Pontský Pilát vladárom v Judsku a Heródes tetrarchom <jeden zo štyroch vladárov> v Galilei a Filip, jeho brat, tetrarchom v Iturei a v Trachonitidskej krajine a Lyzaniáš tetrarchom v Abyléne, za najvyššieho kňaza Annáša a Kaifáša stalo sa slovo Božie k Jánovi, synovi Zachariášovmu, na púšti.“ (Lk 3:1-2)

Podľa vnútorných znakov knihy, adresátom mali byť Gréci, ale bola ním aj konkrétna osoba Teofilos (milujúci Boha, Theo - Boh, fileo - láska), ktorý pochádzal z urodzeného rodu, čo vieme z Lukášovho oslovenia, kde používa titul ,,výborný“, kratiste (najmocnejší, výnimočný, najsilnejší), ktorý sa okrem tohto miesta spomína ešte v Skutkoch 24, kde Pavol oslovuje vladára Félixa aj jeho nástupcu Porcia Festa titulom kratiste.

Podľa svedectva v Lk 1:3 bolo cieľom tohto evanjelia spísať udalosti Ježišovej služby „zaradom“, čiže podať jasný, prehľadný obraz. Hlavnou koncepciou evanjelia je: podať, ako sa len dá, obsiahly a objektívny obraz o výnimočnom živote tejto výnimočnej osoby. Zodpovedajúc tomu o najpodstatnejších bodoch, píše s presnosťou historika, ale používa aj štýl rozprávania a taký spôsob opisu, ktorý zodpovedá zážitkom očitého svedka. Konštrukcia nám predstavuje udalosti v časovom slede a zodpovedá požiadavkám dejepisectva.

Zaujímavou otázkou je preskúmanie rodokmeňa v Lukášovi 3:23-28 prirovnajúc ho k Matúšovi 1. Matúš začína rodokmeň Abrahámom, teda vyzdvihuje židovský pôvod Mesiáša, naproti tomu Lukáš sa vracia až k Adamovi, ba zájde až k Bohu, akoby chcel vyzdvihnúť to, že Ježiš je synom Adama, čiže synom človeka, teda je človekom. Ďalšou zaujímavou otázkou je, že rodokmeň medzi Abrahámom a Dávidom sa úplne zhoduje, odtiaľto však už nie sú spoločné mená: Matúš odvodzuje rodokmeň cez Šalamúna, Roboáma atď., teda odvodzuje rodokmeň po kráľovskej línii, ktorá je skutočne podľa všetkého líniou Jozefa, teda otca, autority, identity, Bohom stanoveného držiteľa moci. Lukáš naproti tomu odvodzuje rodokmeň cez Nátana, cez iného Dávidovho syna, potom však nasledujú úplne neznáme mená. To, že na základe Lk 3:23 bol Jozef synom Héliho ešte nevylučuje, že Héli bol v skutočnosti otcom Márie, veď napríklad aj v dnešnej slovenčine sa stretávame so zvykom, kedy sa svokra alebo svokor oslovuje ako „mama“ alebo „otec“.

Úvodný text prečítaný v synagóge z Izaiáša obsahuje jednak programové vyhlásenie celej Ježišovej služby a jednak ho môžeme považovať za kľúčový výrok Lukášovho evanjelia. Ďalšie časti ilustrujú naplnenie tohoto Mesiášovho programu: „Duch Pánov je nado mnou, pre čo ma pomazal, zvestovať chudobným evanjelium, poslal ma, uzdravovať skrúšených srdcom, vyhlásiť zajatcom prepustenie a slepým, že môžu dosiahnuť zrak, zlomených poslať na slobodu a vyhlásiť Pánov rok príjemný.“ (Lk 4:18-19) Celým evanjeliom sa nesie táto línia vyslobodenia človeka a Ježiša ako Mesiáša. Zaoberá sa deťmi, ženami, problematikou vzťahu medzi bohatými a chudobnými a pod.

Ako sme už povedali, Lukáš bol Pavlovým spolupracovníkom, a preto treba za jeho evanjeliom vidieť Pavla. Pravdepodobne, keď Pavol hovorí: „... v deň, keď bude Boh súdiť skryté veci ľudí podľa môjho evanjelia skrze Ježiša Krista ...“ (Rim 2:16), tak tým má na mysli práve Lukášov spis. Odborníci tvrdia, že práve počas Pavlovho dvojročného väznenia v Cezarei, mal Lukáš dostatok času na túto bádateľskú činnosť a je dosť pravdepodobné, že okrem Pavlových priamych zjavení sa mohol stretnúť aj s očitými svedkami Ježišovho života.

Pri Lukášovom evanjeliu je potrebné poukázať na jeho dvojitý charakter a to v tom slova zmysle, aby národom hlásané evanjelium malo prísne židovský základ a korene, ako to definoval aj Ježiš: „Lebo spasenie je zo Židov.“ (Jn 4:22) Tento dvojitý charakter je typický pre celé Lukášove evanjelium. Toto evanjelium je od prvého riadku až do konca nefalšovane židovské. Nie nadarmo sa zaoberá národným rodokmeňom, do podrobností opisuje Zachariášovu službu v Chráme; podľa židovských zvykov u každého, kto v ňom vystupuje, povie meno jeho otca a národnosť; veľmi často sa odvoláva na starozákonné proroctvá; podobne ako u Matúša aj on sa neustále vracia k obrazu Božieho kráľovstva. Zachariáš hovorí o „svätom zväzku“ uzavretom s „otcami“, ako aj o „sľube, ktorý dal Abrahámovi; vyzdvihuje Ježišovu obriezku; ako aj rituál v Chráme pri vykúpení prvorodeného syna; a aj v poslednej, v dvadsiatej štvrtej časti, až dvakrát hovorí o Mojžišovi, o prorokoch a o žalmoch.

Do takto jednoznačne židovského príbehu pravidelne „prepašuje“ odkazy, ktoré súvisia s národmi. Prvým je proroctvo Simeona, v ktorom stojí vedľa seba program osvietenia pohanov a vyzdvihnutie Izraela - vyvoleného národa (2:29-32). Aj Ježiš vo svojej kázni v nazaretskej synagóge poukazuje na to (4:16-30), že aj takí významní starozákonní proroci ako Eliáš a Elizeus slúžili osobám nie židovského pôvodu (je pravdou, že ho pre túto kázeň skoro zbili). Nápadné je aj to, že z programu vyslania dvanástich apoštolov chýba zákaz týkajúci sa samaritánskeho mesta, respektíve okolitých pohanských národov, ktoré Matúš 10:5 výrazne vyzdvihuje. Aj v známom podobenstve o milosrdnom samaritánovi, ako aj na iných miestach, pozitívne vyzdvihuje sčasti židovských a sčasti pohanských zástupcov národa, ktorí sú Židmi opovrhovaní. Aj teologický výraz „čas pohanov“ pochádza z Lukášovho evanjelia (21:24).

Celkovo teda môžeme povedať, že Lukáš adresoval evanjelium národom s gréckou kultúrou. Im chcel otvoriť cestu spasenia, a popritom že celkovo hlása spasenie, vyzdvihuje, že spasenie pochádza od Židov. Ježiša zobrazuje ako človeka, ako záchrancu celého ľudstva. Jeho svetonázor je humanistický.

Z toho vyplýva jednoznačný záver, podľa ktorého Lukášovo evanjelium predstavuje ľudskú tvár v sústave symbolov Ezechiela a Zjavenia Jána.

Evanjelium Jána

Ako posledným sa budeme zaoberať Evanjeliom Jána. Okrem toho, že v Novom zákone vystupuje ako posledné, vieme, že aj vzniklo takmer dvadsať rokov po spísaní prvých troch. V tom čase boli už synoptické evanjeliá bežne dostupné po zboroch. Údajne na naliehanie presbyterov, a aj Svätého Ducha, spísal Ján syn Zebedeov, jeden z dvanástich, svoje osobné pamäte po preštudovaní už existujúcich evanjelií. Zaznamenal tie udalosti a vyučovania, o ktorých sa nezmieňuje Matúš ani Lukáš, či Marek. Evanjelium vzniklo v Efeze približne okolo roku 85, kde Ján ku koncu života pôsobil. Túto informáciu máme od Irenea, ktorý bol učeník Jánovho učeníka Polykarpa. Ten píše: „Na základe tohto aj Ján, učeník Pánov, ktorý ležal v jeho náručí, publikoval svoje evanjelium verejnosti vtedy, keď sa zdržiaval v Efeze, v Malej Ázii... Všetci starší, ktorí sa stretli s učeníkom Jánom v Ázii, dokazujú, že on im dal tieto veci na vedomie, keďže sa tam zdržiaval až do čias Traianusa [teda najmenej do roku 98].“

Motív a cieľ Jánovej knihy sa odlišuje od synoptických, lebo ak im išlo o evanjelizovanie, získanie poslucháčov, Jánovi šlo v prvom rade o posilnenie už veriacich ľudí. To zhrňuje v posledných kapitolách veršom: „Ale toto je napísané na to, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a aby ste veriac mali život v jeho mene.“ (Jn 20:31)

Takže ho môžeme nazvať „apologetickým“ - obraňujúcim vieru. Ján spomína sloveso veriť 91-krát, čo zostávajúci dohromady len 33-krát. Takže prvým dôvodom bola obrana viery. Druhým dôvodom bol fakt, že už v tom čase vznikali rôzne gnostické učenia, odkláňajúce sa od biblického zjavenia. Preto aj Ján položil veľký protignostický dôraz. Jedna časť gnostikov tvrdila to, čo aj dnes skupina Svedkov Jehovových, a to zapieranie Kristovho Božstva a na strane druhej existovali skupiny popierajúce ľudskú prirodzenosť Mesiáša. Neskôr vo svojich listoch píše a odhaľuje, že za tým stojí duch antikrista, ktorý popiera Krista (Mesiáša), prišlého v tele. Preto Ján začína otázkou Logosu. „Na počiatku bol Logos (Slovo) a ten, Logos, bol u Boha a Logos - Slovo bol Boh. Ten bol na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo ani jedno z toho, čo povstalo.“ (Jn 1:1-3) Tu zjavne Ján poukazuje na Božský pôvod Krista už pred vtelením. Okrem toho vystupuje v Jánovom evanjelium viackrát starozákonné „Ja som“ (pastier, dvere, vinič, chlieb, svetlo, cesta, pravda, život). Okrem toho Ján v ôsmej kapitole verš 24 cituje Ježiša: „Nuž povedal som vám, že zomriete vo svojich hriechoch; lebo ak neuveríte, že Ja som, zomriete vo svojich hriechoch.“ Už z týchto pár faktov vieme urobiť záver o tom, že Syn Boží mal a má božskú identitu.

Na strane druhej Ján vyzdvihuje Ježišovu ľudskosť tým, že opisuje ako bol smädný, hladný, unavený, smutný, mal obľúbených priateľov a pod. Aj Pilát predstavil Krista pred ukrižovaním: „Ajhľa človek.“

Takže, Ján dáva dôraz na obidve súčasti Kristovej osoby, že je Boh a aj človek. Preto musel byť človekom, aby sa mohol naplniť princíp ,,Pokrvného príbuzného“ z Mojžišovho zákona, ktorý jediný mal právo vykúpiť z otroctva.

V koncepcii Jánovho evanjelia si musíme všimnúť aj tretie hľadisko. Hlavným východiskom je obdobie vzniku evanjelia. Toto evanjelium vzniklo okolo roku 85, teda približne pätnásť rokov po zničení Jeruzalemského Chrámu. Ak evanjeliá písané Rimanom, resp. Grékom, kládli ešte v čase existencie Chrámu (Marek, Lukáš) veľký dôraz na to, aby poukázali na židovské korene evanjelia, o koľko viac to tak musí byť v evanjeliu, ktoré vzniklo v čase, keď sa Izrael chystá na dlhšie obdobie zmiznúť v hlbinách dejín! Vedome používa vo svojom evanjeliu židovské prvky - počnúc slovom rabín, cez Kefas, Mesiáš, Betsaida, až po Gabbata, čo sa len dá, na všetko používa aramejčinu a zakaždým aj podrobne vysvetlí ich význam.

Väčšina udalostí, zázrakov, divov, vyučovaní, ktoré sa nachádzajú v Jánovom evanjeliu, sa vyskytujú iba v tomto evanjeliu. Hlavným dôvodom toho je, že sa koncentruje na jediné miesto Ježišovej služby, kým väčšina príbehov v ostatných troch evanjeliách sa odohráva v Galilei, sedemdesiat - osemdesiat percent Jánovho evanjelia sa odohráva v Jeruzaleme - najčastejšie v Chráme. Keďže Jánovo životné dielo môžeme chápať aj ako Božie posledné varovanie v Biblii pred činnosťou ducha Antikrista, môžeme smelo tvrdiť, že Duch Svätý tu menuje jeden z dôležitých pilierov vytrvania, a to pridržiavanie sa židokresťanských koreňov. Žiaľ, z dejín cirkvi vieme, čo spôsobilo neuposlúchnutie týchto upozornení, preto má odkaz Jánovho evanjelia v našej dobe veľkú aktuálnosť.

Ježiš viackrát poukazuje na to, že je nad Zákonom, aj keď ho naplnil a svedectvo moci a zázrakov dokazujú, že nie je podriadený ani prírodným zákonitostiam, ani iným zemským silám, a aj vysvetlenie jeho smrti: „Nikto mi ho (život) neberie, ja ho kladiem dobrovoľne. Mám moc ho dať a mám moc ho zase vziať. Toto poverenie som prijal od svojho otca.“