Hérakleitos z Efezu

Hérakleitos z Efezu, podľa publikácie F. Ch. Kessidi-ho (Hérakleitos, Svoboda, Praha 1985, 173 str.) pravdepodobne žil v rokoch 544-475 pred. Kr. (Dielo a myšlienky Hérakleitove sú spracované predovšetkým podľa tejto publikácie – pozn. autora.)

Hérakleitos sa síce zriekol vtedajšej gréckej náboženskej tradície, ale nie je možné považovať ho za ateistu. Za božstvo a božské (v zmysle nadľudského, nesmrteľného, večného) považoval vesmírny večne živý oheň a neosobný univerzálny vesmírny poriadok.

Prvým Grékom, ktorý život zobrazil ako arénu proti sebe bojujúcich síl, bol Homér. Básnik vo svojom diele hodnotí vojnu, boj a nesváry ako negatívne a ničivé formy, ale napriek tomu v boji protikladov (aj keď nevedome, alebo len spola vedome) vidí všeobecný princíp života. Tento dialektický obraz života a bytia, naznačený Homérom, bol bezprostrednou a názornou formou rozvinutý Anaximandrom a neskôr predovšetkým Héraklaitom z Efezu.

Hérakleitos prišiel s myšlienkami o hlbokej vnútornej rozpornosti všetkých vecí a aj samotného sveta. Považoval vojnu, boj, sváry, za „otca“ a „kráľa“ všetkého existujúceho. Hérakleitos chápal všetko, čo sa na svete deje, ako zákonitý proces. Pre Hérakleita je charakteristickým ucelený názor na svet a život, ako na neosobný vesmírny poriadok, ktorému sú všetky veci a javy podriadené. Podľa Hérakleita (a podľa gréckych filozofov vôbec) je svet samoregulujúcim sa procesom.

Myšlienka, že svet je samoregulujúcim sa procesom odhaľovala zásadne nový obraz sveta. Vznikla na ústupe od vtedajších (gréckych) náboženských tradícií a hľadá počiatok vecí v samotnom svete. Takto vo svojom myslení postupovali prvýkrát tzv. milétski prírodní filozofi, a to: Thales (asi 625-547 pr. Kr.), Anaximandros (asi 610-545 pr. Kr.) a Anaximénes (asi 585-525 pr. Kr.). S ich menami je spojený počiatok vzniku gréckej a v podstate celej európskej vedy a filozofie – aj keď k vzniku súčasnej vedy ako systematizovaného učenia došlo až na pôde a v ére kresťanstva.

Hérakleitos učil o jedinom základe sveta a podľa neho všetky veci svoj pôvod, príčinu svojej (rozmanitej) existencie majú v ohni a oheň je ich „zmenou“ už aj preto, lebo všetky veci a aj samotný vesmír, sú v podstate „večným živým ohňom“. Hérakleitov oheň je vodcovským počiatkom pôvodu sveta, ale nie počiatkom toho, z čoho vznikli všetky veci.

Z čoho pochádzajú všetky veci, z toho sú aj zložené. Počiatkom vecí pritom nie je len samotná látka, z ktorej veci pochádzajú a sú vytvorené, ale (neosobný) princíp, ktorý všetkému vládne a všetko riadi, a tým, podľa Hérakleita, je „večne živý oheň“. Počiatok je to, čo je jednotné a všeobecné v rozmanitosti vznikajúcich a zanikajúcich vecí. Preto nech sú veci akokoľvek rozdielne, svojím pôvodom a základom sú všetky rovnorodé (rovnaké).

Myšlienka počiatku umožnila ukázať svet ako jednotný a usporiadaný celok, presnejšie ako jednotný rozmanitý celok. Považuje sa za historickú skutočnosť, že Hérakleitos vraj odhalil a jazykovo a myšlienkovo vyjadril tajomstvo života a bytia, t. j. jednotu protikladov a dialektickú (rozpornú) povahu všetkého súcna (bytia). Platón, Aristotéles a celá antika považujú ideu všeobecného pohybu a zmeny za Hérakleitovu ideu.

V Hérakleitovych myšlienkach sa s úplnou určitosťou vyhlasuje večnosť sveta – vesmíru, svetového poriadku vecí, jeho nestvorenosť. Jeho je myšlienka večnosti a nestvorenosti sveta. Vesmír je večný, t. j. ani nevzniká, ani nezaniká. Vesmír je chápaný ako samojestvujúci proces a bohovia sú zbavení povinnosti riadiť svet. Hérakleitos odstránil príčinu jestvovania rozmanitosti vecí v imaginárnom mýtickom svete gréckych božstiev a preniesol ju odtiaľ priamo do hmatateľného materiálneho sveta ako princíp, ktorý existuje v ňom samom.

Obdobie 7. a 6. storočia pr. Kr. je prelomovým obdobím, v ktorom v Malej Ázii (dnešné Turecko) leží počiatok myšlienkových prúdov, dnes pomenovaných ako grécka filozofia, ktoré sa v tejto dobe vymanili z tradičných mýtov a začali racionálne skúmať povahu vesmíru a prírody. Poznatky o povahe bytia pribúdali, myšlienky sa spresňovali, filozofické školy vznikali a zanikali, ale uprostred tohto historického kvasu názorov a myšlienkových hnutí Hérakleitov odkaz o tom, že všetko je v pohybe, v toku („tečie“), zostával. V historickom a dialektickom materializme nadobudol, ako sme už uviedli, formu kompaktného (systematického) učenia o spoločnosti a prírode.

V učení dialektického materializmu je však veľa nezrovnalostí a rozpornosti. Pripomenieme jednu jeho logickú dilemu: Ak je nejaký hmotný objekt jednotou protikladov, aká je potom myšlienka o ňom? Podľa marxizmu myšlienka (vedomie) nemôže byť nad hmotou, ale je, podľa V. I. Lenina, len jej odrazom. Myslenie, ako odraz hmoty, ktorá je jednotou protikladov, nemôže vytvoriť konzistentnú teóriu, lebo sú v ňom protiklady. To by potom teda znamenalo, že nemôže existovať ani vedecká teória, nemôže existovať veda. Lebo jedno z kritérií kladených na vedeckú teóriu a samotnú vedu, je jej bezrozpornosť!

http://drahoslav.solas.sk