História svätého chrámu v Jeruzaleme

V svetovej histórii národov boli na zemi postavené rôzne významné chrámy zasvätené bohom, kde ľudia prichádzali, aby ich uctievali. Mnohé z nich ešte existujú dodnes ako stopy dávnych civilizácií. Od všetkých týchto monumentálnych stavieb bol ale odlišný svätý chrám v Jeruzaleme, ktorý ako jediný bol postavený so súhlasom živého Boha - Stvoriteľa neba a zeme.

Cesta vedúca k postaveniu chrámu
Biblická história, ktorá je podľa mnohých učencov kronikou ľudstva, opisuje príbehy patriarchov, ktorí v historicky dôležitých obdobiach vystavili z vďačnosti k Bohu oltáre, na ktorých prinášali obete živému Bohu, ako prejav svojej vďačnosti a túžby po poznaní Božej slávy. Božou odpoveďou boli významné zasľúbenia, ktoré sa stali súčasťou zmluvy, ktorú Boh uzatvoril s Noem, Abrahámom, Izákom, Jákobom, Mojžišom, Samuelom, Dávidom a so Šalamúnom. Práve táto túžba po tom, aby Boh neprestajne konal medzi ľuďmi na konkrétnom mieste, viedla kráľa Dávida k myšlienke postaviť Boží dom v Jeruzaleme, kde by prichádzali všetky izraelské kmene a národy sveta uctievať živého Boha. Myšlienka Božieho domu však nezačala u Dávida, lebo už u Jákoba môžeme čítať zaujímavý príbeh, ako v čase úteku pred svojím bratom Ezauom v pustatine zaspal na kamennej pláni a sníval sa mu sen, v ktorom videl bránu nebies, ktorá sa otvorila a cez ňu zostupovali Boží anjeli na zem. Po tomto sne Jákob pomazal olejom toto pamätné miesto a sľúbil Bohu, že na tom mieste bude vystavený Boží dom. Boh mu teda jasne ukázal, že je možné, aby na zemi bolo konkrétne geografické miesto, nad ktorým bude otvorené nebo, kde Boh nechá zjavne prejaviť svoju prítomnosť. Neskôr sa takýmto miestom stal Mojžišov stán, zhotovený podľa presného obrazu, ktorý Boh ukázal Mojžišovi na vrchu Sinaj. Tu sa tiež ukázala synom Izraelovým Božia prítomnosť v podobe oblaku a celý národ z tohto oblaku počul Boží hlas.

Vo vzniku Izraelského národa ako Božieho vlastného ľudu, ktorému Boh zasľúbil, že sa stane ľudom „kráľov a kňazov“, bola centrálnou udalosťou práve bohoslužba prebiehajúca v Mojžišovom stánku. Tretia Mojžišova kniha - Leviticus, ktorá je v strede piatich Mojžišových kníh, sa zaoberá práve kňazskou službou a poriadkom izraelského národa. Z tohto tiež môžeme pochopiť, že táto Bohom ustanovená služba, sprostredkujúca prejavenie Božej prítomnosti, mala zohrať centrálnu úlohu v existencii celého Izraela. Jedna časť tejto knihy sa konkrétne zaoberá zoradením dvanástich izraelských kmeňov ako „vojenských útvarov“. Podľa tohto poriadku - stanoveného Bohom - mali putovať po púšti až do zasľúbenej zeme. Ich usporiadanie obliehalo Mojžišov stán, z čoho opäť vidíme, že Božia prítomnosť prejavená v stáne zohrávala centrálnu úlohu v napredovaní, a taktiež v budúcnosti izraelského národa.

Po príchode synov Izraelových do kanánskej zeme sa bohoslužba v Mojžišovom stáne dostala na perifériu spoločenského života. Toto prinieslo morálny a duchovný úpadok celého národa. Následok sa prejavil aj vo forme útlaku od okolitých národov. V týchto dňoch sa Boh zmilovával nad Izraelom a posielal im charizmatických sudcov, skrze ktorých prichádzali veľké oslobodenia. Najvýznamnejšími spomedzi sudcov boli Samson, Gedeon, Debora a Barák. Táto smutná éra vyústila až v ustanovenie kráľovského úradu. Prvým izraelským kráľom sa stal Saul. Tento však nemal v centre zákonnú službu vychádzajúcu z Božích nariadení. Božie slovo sa v tých dňoch nedostalo do popredia spoločenského života. Saulove postoje voči Bohu sa ukázali, keď svojvoľne prestúpil svoj úrad a obetoval krvavú obeť na oltári. Prinášanie spaľovaných a iných obetí však prináležalo jedine kňazom a prorokom.

Po Saulovi Boh vyvolil za kráľa Dávida, muža podľa Božieho srdca. Ten po svojom pomazaní za kráľa považoval za svoju najväčšiu povinnosť dobytie Jeruzalema spod amalechitskej vlády, pretože mal zjavenie o Božom vyvolení Jeruzalema ako miesta, kde Boh dáva prebývať svojej prítomnosti. Toto zjavenie prijal pravdepodobne z 1. Mojžišovej knihy, kde je reč o Melchisedekovi, ako o kňazovi živého Boha, ktorý bol zároveň aj kráľom Sálema (Sálem - iným pomenovaním Jeruzalem). Taktiež v Jeruzaleme bol vrch Mórija, na ktorom Abrahám obetoval Izáka, o ktorom mieste Boh dal vedieť, že tam vyvolil miesto pre obete, kde zjaví svoju prítomnosť a svoje zaopatrenie.

Druhou dôležitou úlohou, ktorú Dávid považoval za naplnenie svojich kráľovských povinností, bolo prinesenie truhly Hospodinovej do Jeruzalema. Po tejto veľkej slávnosti Dávid vo svojom duchu cítil, že na vrchu Mórija má byť postavený chrám. Vrch Mórija kúpil od Aravnu Jebuzejského, ktorý mal na ňom postavené svoje humno. Táto obchodná transakcia nastala počas zaujímavých udalostí, keď kvôli spočítaniu ľudu prišiel súd na Dávida a na jeho kráľovstvo. Boh poslal anjela, ktorý bil Izrael morovou ranou. Vtedy sa Dávid modlil a Boh mu skrze dar rozoznávania duchov ukázal anjela s vytasených mečom, stojaceho nad humnom Aravnu Jebuzejského.

Po tom, ako Dávid na tomto mieste postavil oltár a priniesol obeť Hospodinovi, rana sa zastavila. Ešte za svojho života nazhromaždil kráľ Dávid veľké množstvo zlata, striebra, medi, železa, ostatných materiálov, až po klince, ktoré boli potrebné na stavbu Božieho domu. Taktiež zanechal svojmu synovi Šalamúnovi presný architektonický plán budúceho chrámu, opis a presné miesta uloženia bohoslužobných predmetov a všetky inštrukcie spojené s kňazskou a levitskou službou, spojenou s fungovaním chrámu. Všetky tieto inštrukcie Boh dal Dávidovi podobne ako aj Mojžišovi pri stavbe stánku na púšti, ktorému bolo prikázané, aby vybudoval všetko presne podľa obrazu, ktorý mu Boh ukázal na vrchu Sinaj (Žid 8:5).

Stavba Šalamúnovho chrámu

Dávid krátko pred svojou smrťou uložil na Šalamúna jeho hlavné povolanie, a tým bolo postavenie svätého chrámu v Jeruzaleme. Do tej doby, kým Šalamún napĺňal tento cieľ, bolo možné vidieť veľké Božie požehnanie, sprevádzajúce jeho politickú aj hospodársku prácu. Je vysoko pravdepodobné, že jedným z hlavných dôvodov, prečo sa Šalamún v druhej časti svojho života odklonil od Hospodina, bolo práve to, že nehľadal ďalšie Božie ciele pre svoj život.

Vystavenie chrámu v Jeruzaleme bolo sprevádzané veľkolepou slávnosťou, vyvrcholením ktorej bolo naplnenie hlavného cieľa, ktorý Dávid v sebe nosil, a tým bolo viditeľné zostúpenie Božej slávy. Počas tejto slávnosti sa Šalamún modlil dôležitú modlitbu, v ktorej pokorne prosil Boha Izraelovho, aby dal prebývať svojmu menu a svojej sláve v tomto dome. Práve touto modlitbou nám Šalamún odokryl dva dôležité prvky, ktoré boli v židovskom chápaní Boha. Už od Abraháma Židia vedeli, že Boha na zemi reprezentujú dva dôležité prvky - Jeho meno a prejavená Božia prítomnosť. Šalamúnovi bolo jasné, že Boh, ktorý stvoril nebesia a zem, nemôže prebývať v stavbe učinenej rukami a stačilo mu, že Boh prijme z konkrétneho miesta, ktoré mu vystavil, uctievanie a modlitbu v Jeho mene, a ako odpoveď na túto činnosť zošle viditeľnú Božiu prítomnosť, sprostredkujúcu Božie požehnania. Vo svojej modlitbe Šalamún vyriekol očakávania, ktoré mala Božia sláva - šekína - priniesť ľuďom. Jeho konkrétne predstavy sa vzťahovali k víťazstvám v rôznych bojoch, k oslobodeniu od okolitých národov, k odpusteniu hriechov a prestúpení zákona, k zoslaniu dažďa v období sucha, k uzdraveniu chorých a k viditeľnému naplneniu Abrahámových požehnaní. Na túto modlitbu Boh odpovedal zoslaním ohňa z neba, ktorý pohltil obeť pripravenú na oltári a naplnením celého chrámu oblakom Božej slávy, takže kňazi v chráme nemohli stáť a popadali tvárou k zemi. Na základe týchto faktov vieme pochopiť, aký zámer mal Dávid s postavením chrámu. Jeho motivujúcou silou bolo práve navrátenie prejavujúcej sa Božej prítomnosti do spoločenského diania celého národa, podobne ako sa to dialo za dní Mojžišových počas pochodu po púšti. Práve obdobie vystavenia Šalamúnovho chrámu vynieslo Izrael ako národ na najvyšší stupeň politického vplyvu a hospodárskeho rozmachu. Centrum celého Izraela, a aj politických a hospodárskych rozhodnutí bolo spojené s hľadaním Božej priazne na základe chvály, uctievania a modlitieb, spojených s charizmatickou silou.

Ďalší izraelskí králi však už nepokračovali v tomto trende, ale viac ako na uctievanie živého Boha sa sústreďovali na upevňovanie svojho politického vplyvu. Toto znovu prinieslo duchovný aj morálny úpadok Izraela. V tomto období Boh posielal prorokov, snažiacich sa navrátiť kráľov, a aj celý národ späť k uctievaniu Boha na základe úprimných motívov a v radosti srdca. Bohoslužba sa totiž v týchto dňoch stala veľmi strnulou a formálnou a v obdobiach niektorých kráľov nastalo uctievanie cudzích bohov. Toto prinášalo prehĺbenie krízy vo vzťahu voči Bohu. Vyvrcholením tohto obdobia bola služba proroka Jeremiáša. Tento otvorene hovoril, že Boh vydá Izrael do rúk babylonského kráľa a že bude zničený aj chrám. Tieto katastrofické udalosti sa naplnili v roku 582 pred n. l., kedy kráľ Nabuchodonozor vtrhol druhýkrát so svojím vojskom do Jeruzalema, zajal zvyšok ľudu (prvá časť ľudu bola odvlečená už v roku 597 pred n. l.), zboril a vykradol chrám. O tomto období prorok Ezechiel otvorene povedal: „Sláva sa odsťahovala z Izraela.“

Obnova chrámu za dní Zorobábela

Po sedemdesiatich rokoch zajatia, oznámených dopredu skrze Jeremiáša, začala nová éra, kedy so súhlasom perzského kráľa Cýra bola znovu započatá obnova chrámu pod vedením najvyššieho kňaza Jozuu a miestodržiteľa Zorobábela. Veľkú úlohu v tejto práci zohral kňaz Ezdráš. Niektorí biblickí historici o ňom hovoria, že bol najmúdrejším človekom po Šalamúnovi (jemu sa pripisuje napr. 119. žalm). Pod jeho vedením začala kňazská chrámová služba a on vyučoval ľud, ktorý sa navrátil do Jeruzalema, Mojžišovmu zákonu. V dňoch znovuvystavenia „Zorobábelovho“ chrámu odznelo dôležité proroctvo z úst proroka Hagea: „Väčšia bude sláva tohto posledného domu ako tamtoho prvého.“ (Hag 2:9) Aj keď kráľovstvo Judska v tejto dobe nezažilo politický a hospodársky rozmach z čias Šalamúna a prvého chrámu, Zorobábelov chrám v skutočnosti zažil ešte väčšiu slávu, lebo tu vošiel Mesiáš, v ňom bol obrezaný (Lk 2:25-40), vo svojich dvanástich rokoch tu slávil aj bar-micva (sviatok uvedenia chlapcov medzi dospelých mužov) a robil tu aj niektoré zo svojich zázrakov (Mt 21:14).

Herodesov chrám

Jeruzalemskému chrámu sa v tých dňoch zvyklo hovoriť aj „Herodesov chrám“. Pôvodnú Zorobábelovu stavbu totiž kráľ Herodes veľkolepo prestaval a rozšíril celú chrámovú horu. Táto prestavba trvala viac ako osemdesiat rokov - od roku 19. pred Kristom, do roku 64 n. l. V tomto období sa Jeruzalemský chrám tešil veľkému záujmu zo strany Židov z diaspory, ktorí každodenne prichádzali vo veľkých zástupoch do Jeruzalema. Práve títo židovskí turisti veľmi spopularizovali Jeruzalemský chrám vo všetkých národoch, kde žili. Preto sa Jeruzalem tešil silnému náboženskému turizmu aj takých návštevníkov, ktorí nemali izraelský pôvod. Medzi takýmito bol napríklad aj etiópsky eunuch, ktorý bol vysokým štátnym úradníkom etiópskej kráľovnej. Prichádzal do Jeruzalema modliť sa a klaňať Bohu Izraelovmu (Sk 8:26-39).

Obdobie Herodesovho chrámu trvalo do roku 70 n. l., kedy bol Jeruzalemský chrám úplne zničený rímskymi vojakmi.

Budúcnosť stojaca pred nami

Biblické proroctvá hovoria ešte o dvoch dôležitých obdobiach Jeruzalemského chrámu, ktoré sa ešte nenaplnili, ale stoja pred nami. Prvé z nich sa vzťahuje k osobe antikrista, ktorý sa posadí v Jeruzalemskom chráme a bude sa povyšovať nad Boha, bude chcieť zmeniť časy a doby a Božie prikázania. O týchto udalostiach hovoril Ježiš v 24. kap. Matúšovho evanjelia a nazval ju „ohavnosťou spustošenia“, o ktorej hovoril prorok Daniel.

V súčasnom Izraeli existuje niekoľko občianskych združení, snažiacich sa všemožne robiť prípravy na vystavenie chrámu v Jeruzaleme. V knihe proroka Ezechiela v 38. a v 39. kapitole si môžeme prečítať proroctvo o vojne blízkovýchodných národov, ktorá skončí veľkolepým víťazstvom Izraela. Táto vojna prebehne podľa Biblie ešte pred začatím antikristovej vlády. Dnešné udalosti na Blízkom východe, zvlášť nárast napätia okolo iránskeho jadrového programu, nás nutne privádzajú k rôznych predstavám, že tento „Ezechielov konflikt“ by mohol nastať už v blízkych rokoch. Podľa biblického proroctva Izrael z tejto vojny vyjde ako triumfálny víťaz. Práve táto udalosť, ktorá môže nastať v priebehu niekoľkých najbližších rokov, pravdepodobne otvorí cestu pre vystavenie toho chrámu, kde sa skutočne posadí antikrist. Aj obdobie tisícročného Kristovho kráľovstva je spojené s existenciou chrámu v Jeruzaleme. Knihy prorokov hovoria o atmosfére sukkótu - sviatku stánov - kedy nielen Izrael, ale aj všetky národy budú prichádzať do Jeruzalema pre požehnanie.

V novozákonnej dobe úlohu chrámu pre národy Boh dal cirkvi, ktorá stojí na pevných základoch Božieho slova, kde prebieha skutočné uctievanie živého Boha pod vedením Svätého Ducha, kde veriaci dovoľujú, aby sa Božia prítomnosť prejavovala viditeľným spôsobom.