Hodnota práce

Rimania, ako aj Gréci nemali fyzickú prácu vo veľkej úcte. Považovali ju za nedôstojnú, za takú, ktorá bola vyhradená iba pre nízke vrstvy spoločnosti. Slávny politik a právnik prvého storočia Cicero sa domnieval, že mzda za fyzickú prácu, ktorá sotva vystačí na živobytie, nie je hodná slobodného občana. Fyzickú prácu v Rímskej ríši vykonávali otroci, ktorí boli predurčení na to, aby boli prostriedkom pôžitkárstva svojich pánov. Často jedinou zábavou starých Grékov boli prechádzky, prípadne vysedávanie a rozoberanie záležitostí spoločnosti; fyzickej práci sa vyhýbali. Do spoločnosti, ktorá si fyzickú prácu vôbec nevážila, preniklo kresťanstvo a spôsobilo v tejto oblasti radikálne zmeny.

Kto nepracuje…

Aj náš Pán pracoval ako tesár, až pokým nezačal svoju pozemskú službu. Prvými služobníkmi boli drsní rybári a najvýznamnejší šíriteľ novej viery, autor podstatnej časti Novej zmluvy, ktorý sa vyznal vo výrobe stanov, tiež vykonával fyzickú prácu. V knihe How Christianity Changed the World je poznamenané, že Rimania mali odpor voči kresťanom, okrem iného, aj kvôli ich postoju k práci. Dielo Apoštolské ustanovenia zo 4. storočia na základe Pavlovho 2. listu Tesaloničanom odsudzuje lenivosť. Rád benediktínskych mníchov zo 6. storočia dokonca každodennú fyzickú prácu považoval za dôležitú podmienku spirituálneho vývoja. Nie náhodou bola lenivosť zaradená medzi sedem hlavných hriechov stredovekej cirkvi.

Reformácia zašla ešte ďalej. Prácu považovala nielen za bohumilú činnosť, ale dokonca za službu. Toto dielo prinieslo revolučnú myšlienku v tom, že medzi jednotlivými druhmi práce sa prestali robiť rozdiely, veď prácou vzdávali veriaci slávu Bohu a prinášali prospech svojim blížnym. Práca bola považovaná za kresťanskú povinnosť.

Ako už bolo spomenuté, v antickom svete, ktorý bol živený prácou otrokov, nikomu ani na um neprišlo, aby robotníkov riadne odmeňovali, ale prví kresťania prichádzali zo židovského pozadia a poznali text mojžišovského zákona: „Nezaviažeš volovi úst, keď mláti.“ Ježišove slová to ešte viac zdôraznili tvrdením, že „robotník si zaslúži svoju odmenu“, takže pracujúcemu človekovi je potrebné vyplatiť mzdu. Tento silný argument mal v kresťanskom svete za následok vznik odborových zväzov, ktoré sa usilujú práve o to, aby u zamestnávateľov presadili slušné platy pre zamestnancov. Schmidt je toho názoru, že keby posolstvo Nazaretského nepresiaklo tak hlboko do spoločnosti, odborové zväzy by ani neexistovali.

Kresťanský postoj k práci mal ešte jeden dôležitý efekt: medzi elitou spoločnosti a vrstvou, ktorá sa živila chlebom a vodou, vznikla stredná vrstva, bez ktorej by neexistovala silná a stabilná spoločnosť. Táto vrstva, ktorá má blízko k chudobe a vidí jej trápenie, jej dokáže aj pomôcť. Od prosperujúcich členov strednej vrstvy často prichádzajú impulzy, ktoré sú potrebné k výrazným zmenám spoločenských vzťahov, technickým a vedeckým prielomom.

To všetko je možné len vďaka tomu, že na prácu je všeobecne iný názor, než tomu bolo u bohatých občanov antického sveta. Nemecký sociológ Max Weber v roku 1905 postrehol, že väčšina kapitalistov, robotníkov vyššej kvalifikácie a manažérov vo firmách, ktoré sú po marketingovej a technickej stránke lepšie zabezpečené, pochádza z protestantského prostredia.

Jeho známa kniha Protestantská etika tvrdí, že pozitívny postoj Luthera a Kalvína k práci výrazne poznačil etiku práce. Weber tvrdí, že názor Kalvína, podľa ktorého úrok z poskytnutého úveru nie je hriech, výrazne zvýšil renomé práce. Nasledovníci Kalvína, medzi ktorými bolo veľa puritánov, boli askéti spoločnosti, ktorí žili skromne a tvrdo pracovali – zriekli sa možnosti rýchleho zbohatnutia a okamžitých pôžitkov v záujme budúcej prosperity. Keď určovali úroky, mysleli na budúcnosť a svoje hmotné zabezpečenie považovali za prejav Božieho požehnania. Podľa Webera táto protestantská etika spôsobila vznik zatiaľ najúspešnejšieho spoločenského zriadenia – kapitalizmu. Schmidtova kniha ironicky poznamenáva, že tí moderní podnikatelia, ktorí pracujú dlho a svoju prácu si nosia aj domov, alebo tí manuálni robotníci, ktorí majú aj druhé zamestnanie a zriekajú sa možnosti oddychovať a zabávať sa – nuž, oni sa riadia touto duchovnosťou. Je však pravda, že v dnešnej dobe sa to už nedeje na slávu Božiu, poznamenáva.

Majetok a podnikanie

Ďalším pozitívnym prínosom rozmachu kresťanstva je nedotknuteľnosť súkromného majetku. Nepokradneš! – znie varovanie Desatora, dokonca veľkým hriechom je aj požiadanie majetku iného. Kresťanskí tvorcovia zákonov boli toho názoru, že ochrana súkromného majetku je neoddeliteľná od práva na slobodu, ako to sformulovali aj zakladatelia Spojených štátov. Biblia nikde nehovorí o škodlivosti bohatstva, veď aj Ježiš, napríklad, v jednom zo svojich podobenstiev karhá svojich poslucháčov ako majiteľ vinohradu. Kresťania právom prijali záver, že súkromný majetok je užitočný a chránený Bohom.

V Novej zmluve sa stávalo, že veriaci svoj majetok odovzdali zboru, ale to nebolo povinné, bolo to vecou slobodnej voľby. Z Ježišovho podobenstva o talentoch je zrejmé, že o svojich peniazoch rozhoduje každý sám, sám sa rozhodne, či ich zakope, alebo investuje – ale na konci podobenstva vidíme, že to druhé je rozumnejšie, pozitívnejšie. Autor knihy je toho názoru, že kapitalizmus a sloboda podnikania predstavujú aplikovanie princípu kresťanskej ekonomickej slobody. Kladie si aj otázku: „Je snáď náhoda, že sloboda v podnikaní a v oblasti ľudských práv je najväčšia v tých krajinách, v ktorých je kresťanstvo dominantné a jeho vplyv je výrazný?“

Na prvý pohľad môže byť prekvapujúci aj fakt, že kresťanský pohľad na čas pomáhal zvýšiť účinnosť pracovnej činnosti. Ako sme už v jednom predchádzajúcom článku rozoberali [A rendelt idő (Určený čas) Hetek, 10. 2. 2017], kresťanstvo začalo namiesto cyklických časových intervalov používať židovský systém časomiery. Podľa Biblie čas je trvanie od jedného bodu k druhému, v konečnom dôsledku teda ku koncu časov. Čas rovnako, ako to robil stredoveký človek vo svojom svete, je potrebné zmerať. Nepresné a od počasia závislé sledovania času bolo nahradené mechanickými hodinami, ktoré boli vyhotovené pravdepodobne v Anglicku v 13. storočí. Aj toto má kresťanský pôvod – rehoľníci v kláštoroch potrebovali vedieť, kedy sú povinné časy modlitieb. Svet práce výrazne ovplyvnila európska invencia, pretože hodiny pre každého znamenali spoločný orientačný bod a svetlo sveta uzrel pojem hodinovej mzdy.

„Počiatok múdrosti…“

Už sme to tiež písali v jednom článku [A sötét középkor mítosza (Mýtus temného stredoveku) Hetek, 12. 8. 2016], že stredovek, ktorý je považovaný za temný, bol v skutočnosti kolískou modernej vedy. Aj Alvin J. Schmidt venuje jednu samostatnú kapitolu kresťanským koreňom vedy.

Veda vďačí za mnohé práve kresťanstvu. V prvom rade, keďže predmetom kresťanskej viery je vypočítateľný Boh, tak z toho vyplýva, že Ním stvorené Univerzum nie je mystické, ale racionálne skúmateľné. Arabsko-islamskí vedci už skôr navrhovali pokusy ako prostriedok vedeckého poznávania, ale k ich dnešnej podobe sa najviac priblížili v 12. a 13. storočí anglický biskup Róbert Grosseteste, kancelár univerzity v Oxforde, a františkánsky kňaz Roger Bacon. Bolo to v príkrom rozpore s princípmi Aristotela, teda, že poznávanie je možné len myslením. Pre gréckych filozofov boli pokusy tabu, pretože si vyžadovali fyzickú prácu.

Ďalšou veľkou zásluhou kresťanských prírodovedcov bolo oddelenie Boha od prírody tým, že tvrdili, že prírodu je možné skúmať samostatne, na základe jej pozorovateľných javov a z tých potom robiť závery. Aristotelova kozmológia bola panteistická, a teda podľa neho, napríklad, príčinou pohybu planéty bola sila akejsi vnútornej duše (ducha) (animus). Navyše, kresťania hneď na začiatku Svätého Písma čítali, že „na počiatku Boh stvoril nebo a zem“, z čoho logicky vyplývalo, že svet má svoj počiatok. Univerzum chápali ako výsledok práce Božích rúk, ktorý je dovolené podrobiť pokusom (panteistický svetonázor to zakazuje), a povinnosťou človeka je vládnuť nad týmto stvoreným svetom. Teda, podľa kresťanských filozofov je našou povinnosťou získať čo najviac poznania a vytvárať lepšie podmienky pre ľudstvo.

Kniha How Christianity Changed the World konštatuje, že od 13. do 18. storočia takmer všetci významní vedci boli kresťania, ktorých k objavom hnalo ich nadšenie z viery. Stojí za to vybrať si niektorých zo zoznamu: flámsky anatóm Andreas Vesalius zo 16. storočia napadol výsledky starovekého gréckeho lekára Galenusa, ktorý bol uznávanou autoritou. Vesaliovo najvýznamnejšie dielo De humani corporis fabrica opisuje také nové fakty o ľudskom tele, aké pred ním ešte nikto neobjavil. Je zaujímavé, že aj v tom sa ukrýva kresťanský vplyv: Rimania a Gréci považovali mŕtvolu za nečistú, preto bola pitva ľudského tela zakázaná. Galenus bol tak nútený študovať telá zvierat a z toho robiť závery – v mnohých prípadoch mylné. Ale v niektorých stredovekých univerzitách bola pitva súčasťou vyučovania už v 14. storočí.

Revolučný spis Mikuláša Kopernika, ktorý dokazuje heliocentrickú teóriu, t. j., že Slnko je stredom vesmíru, podporovalo isté uznávané luteránske knieža, tlač zabezpečil luteránsky teológ a kontrolu vykonal luteránsky matematik – a to všetko pre Kopernika, ktorý bol katolík! Takže, nie je pravda, že by sa cirkev zubami-nechtami držala teórie, že Zem je stredom vesmíru.

Na prelome 17. a 18. storočia žil veľký matematik Gottfried Leibniz, ktorému môžeme byť vďační za diferenciálne rovnice (bez ktorých by neexistovala vyššia matematika, a teda ani fyzika). Tento nemecký vedec bol evanjelik, Bibliu považoval za Božie slovo a nevidel žiadny rozpor medzi pravou vierou a racionalitou.

V 15. storočí žil ďalší slávny vedec – lekár Paracelsus – ktorý sám vyvrátil niektoré galénske tradičné dogmy. Ako katolík rád študoval Lutherove teologické spisy, veril, že je Božia vôľa, aby ľudia žili dlho a že lekári tomu majú napomáhať.

Schmidt, samozrejme, nepopiera niektoré opatrenia vtedajších cirkevných inštitúcií proti vede a vedcom, ale celkový obraz je predsa len pozitívny. Na záver kapitoly porovnáva kresťanský svet s inými veľkými civilizáciami a konštatuje, že ich životná filozofia im bránila v tom, aby objektívnu realitu preskúmali a zhodnotili. Priekopníci vedy, ktorí stáli na kresťanských základoch, sa len podriadili Božiemu volaniu a urobili všetko preto, aby svojimi objavmi, vynálezmi a teóriami podmanili svet a urobili z neho lepšie miesto pre život. Na stvorenie sa pozerali tak, ako to opisuje žalmista: „Nebesia rozprávajú slávu silného Boha a dielo jeho rúk oznamuje obloha.“ Odtiaľ štartovali a dostali sa ďalej než ostatní. (Pokračujeme)

Zdroj: HETEK 19/2017
Preklad: Jozef Lengyel
Úprava: Zlatka Radnotyová