Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. (Ján 14,6)
„Pri návrate domov z Valného zhromaždenia OSN v New Yorku, v septembri 2005, mi jeden z našej delegácie povedal, že keď som začal hovoriť o Mahdím ukázala sa okolo mňa svätožiara a ja som bol v jej vnútri. Aj ja som to cítil, cítil som zmenu v atmosfére a počas tých 28 minút, čo som mal svoj prejav, sa zúčastnení predstavitelia z celého sveta neodvážili ani pohnúť. Sedeli ako zhypnotizovaní, ako keby nad nimi vládla nejaká vyššia sila a ich oči sa otvorili a oni počuli o posolstve islamskej republiky. Aký mier má Mahdí priniesť? Taký, ktorý privedie práve džihád - svätá vojna. Síce tým, že zničí všetkých popieračov jedinej pravej viery - kresťanov, židov, ale aj sunnitov. Preto čím väčšia skaza bude na svete panovať, tým skôr očakávaný Mahdí príde a prinesie pokoj a mier, ale iba vyvoleným.“
Iránsky prezident Mahmúd Ahmadinedžád
Keď bol svet ešte v časoch studenej vojny, v časoch sovietskeho impéria, všetci vedeli, že za tlačidlom od atómovej bomby je na druhej strane ešte niekto iný s rovnakým tlačidlom a vedeli, že stlačenie tohto tlačidla jednou stranou spôsobí to, že druhá strana urobí to isté. Tým by sa však rozpútala vojna, z ktorej by už nebolo návratu, a ktorá by nemala nijakého víťaza. Dnes sa však atómová bomba pomaly, ale isto dostáva do rúk šialencov, pre ktorých je prehra víťazstvom a skaza a spustošenie znamená priblíženie sa príchodu ich falošného mesiáša. V šiítskej tradícii sa mu hovorí Mahdí. Keď iránsky prezident Mahmúd Ahmadinedžád vyhlásil, že Mahdí čoskoro príde, málokto tomu venoval pozornosť. Ten, kto pozná životopis iránskeho prezidenta podrobnejšie, vie, že je ochotný týmto výmyslom obetovať akékoľvek množstvo obetí na ktorejkoľvek strane.
Mahmúd Ahmadinedžád sa narodil v chudobnej iránskej rodine, v dobe kedy sa množstvo ľudí z iránskeho vidieka sťahovalo do veľkých miest, najmä do hlavného mesta Teheránu. Vytvorili robotnícke kolónie plné biedy a špiny. V tomto prostredí vyrastal a získaval nenávisť, podporovanú svojím otcom, voči všetkému západnému. Jeden z jeho učiteľov jemu a jeho spolužiakom rozprával starý príbeh o tajomnom imámovi, ktorý sa skrýva v studni v meste Džankaran, neďaleko mesta Kúm. Tam sa skrýva preto, lebo čaká, kým ľudia ustanovia pravú vládu islamu, aby sa mohol zjaviť. Je to ten stratený imám - veľký Mahdí, vykupiteľ sveta, ktorý spasí svet. Ten bude bojovať proti Madžálovi - židovskému satanovi, ktorého ruky sú poškvrnené krvou mnohých veriacich (rozumej moslimov), pozdvihne meč džihádu a ustanoví vládu islamu na celom svete. Jeho učiteľa a spolužiakov vtedy určite ani nenapadlo, že mladý Ahmadinedžád si túto bájku osvojí ako cieľ svojej životnej cesty a dotiahne to až na prezidenta Iránu. Mladý Ahmadinedžád sa neskôr pripojil k fanatickej šiítskej sekte Hodžádíja machdaura, ktorá vznikla ešte pred islamskou revolúciou (1979) v meste Kúm. Vtedy ešte vládol v Iráne prozápadne orientovaný šáh - Rezá Páhláví. Táto sekta verí, že hlavným poslaním veriacich (rozumej šiítov) je priblížiť príchod skrytého imáma - Mahdího. To je možné dosiahnuť pozabíjaním všetkých neveriacich: kresťanov, židov, ale aj sunnitských moslimov a ďalších. V súčasnosti je vodcom tejto sekty ajatolláh Mohamed Matbat Jazdí. Podľa neho je tento čas obdobím, kedy sa stratený imám ukáže svetu. Islamská revolúcia v Iráne v roku 1979 bola iba prvým krokom k jeho príchodu. Teraz musí prísť krok ďalší - ničivá atómová vojna. Túto sektu, kým ešte žil, zakázal ako nebezpečnú aj samotný vodca islamskej revolúcie - Ajatolláh Chomejní. Po svojom zvolení za iránskeho prezidenta, 1. júna 2005, Mahmúd Ahmadinedžád v iránskom parlamente vyhlásil: „Táto vláda urobí všetko preto, aby pripravila cestu pre príchod strateného imáma - veľkého Mahdího, čo je hlavným cieľom nášho štátneho zriadenia.“
Dňa 22. februára 2007 vypršala šesťdesiatdňová lehota, ktorú dostal Irán od Rady bezpečnosti OSN, aby zastavil svoje aktivity spojené s obohacovaním uránu. S touto informáciou prišla toho dňa Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu MAAE. Režim prezidenta Mahmúda Ahmadinedžáda dostal túto lehotu vlani 23. decembra. Prezident Ahmadinedžád však rezolúciu Rady bezpečnosti OSN označil za zdrap papiera a vyhlásil, že s obohacovaním uránu skončiť nemieni. To, čo vyhlásil, aj splnil. V priebehu januára a februára nielenže jadrový program nezmrazil, ale naopak ho ešte rozšíril. Podľa správy MAAE nechal v tom čase v reaktore v meste Natanzia nainštalovať dve sústavy 164 odstrediviek a ďalšie dve sú vraj pred dokončením. Tieto kroky podľa MAAE dokladajú snahu rozšíriť obohacovanie jadrového paliva z vedeckej úrovne do úrovne priemyselných rozmerov.
Čo sa týka iránskej ekonomiky, tá v poslednom období dosť prudko upadá. Inflácia dosiahla 17 %, čo je najvyššia miera od konca 70-tych rokov, kedy v krajine islamisti zvrhli šáha a prevzali moc. Podľa odhadov domácich expertov je momentálne bez práce každý štvrtý obyvateľ v produktívnom veku. Výdavky štátneho rozpočtu na roky 2006 - 2007 sa oproti predchádzajúcemu obdobiu zvýšili o 27 %. Vzdelaní obyvatelia veľkých iránskych miest sú v hlbokom rozpore s teokratickým režimom ajatolláhov. Ajatolláhovia si dobre uvedomujú, že ich pád by znamenal dobrú príležitosť pre demokratických oponentov režimu. Prezident Ahmadinedžád a náboženskí vodcovia si zrejme uvedomujú nereálnosť svojich vyhlásení o tom, že v prípade útoku USA na Irán začne celosvetový džihád všetkých moslimov proti Amerike. Celý arabský svet Iráncov neznáša, žiadny sunnita (sunnitov je z jednej miliardy moslimov 90 %, šiítov iba 10 %), nechce vidieť šiítov, aby v jeho regióne získali hegemóniu. Do čela nespokojnej iránskej opozície sa postavil bývalý iránsky prezident Hásím Rafsandžání. Ten bol v prezidentskom úrade od roku 1989 do roku 1997. Hásím Rafsandžání je jedným z najbohatších a najvplyvnejších podnikateľov krajiny a v čase, keď zastával úrad prezidenta, bol považovaný za úspešného reformátora. O odvolaní prezidenta Ahmadinedžáda sa zatiaľ v iránskom parlamente nehovorí. O odvolaní niektorých ministrov jeho vlády však áno. Ak by sa reformným kruhom podarilo v parlamente presadiť odvolanie týchto ministrov, išlo by o vážne varovanie pre prezidenta. Na jeho strane však až doteraz stojí silný spojenec - najvyšší duchovný vodca Iránu ajatolláh Allí Chameneí.
Takže bude vojna? A ak áno, tak ako by mala vyzerať? Koncom februára priplávala do Perzského zálivu americká lietadlová loď USS John Stennis. V zálive sa už jedna americká lietadlová loď nachádza. Je to USS Dwight Eisenhower. Prvýkrát od roku 2003, kedy začala invázia do Iraku, sa nachádzajú vo vodách Perzského zálivu dve americké lietadlové lode. Čo by mohlo teda byť úlohou týchto lietadlových lodí? Podľa niektorých amerických odborníkov pre Blízky východ, by mali mať lietadlové lode USA tieto úlohy. Po prvé, obidve lietadlové lode s podporou protiraketových krížnikov Aegis zablokujú Hormuzskú úžinu. Hormuzská úžina oddeľuje Irán od Spojených arabských emirátov a vody Perzského zálivu od vôd Ománskeho zálivu. Ománsky záliv sa potom rozširuje a ďalej vlieva do Arabského mora a to zase do vôd Tichého oceánu. Hormuzská úžina bude zablokovaná pre všetky iránske plavidlá. Všetky neiránske plavidlá budú bez problémov pustené a zásobovanie svetovej ekonomiky ropou by malo normálne pokračovať. Zároveň by mali lietadlá F-18 „Super Hornet“ z dvoch amerických lietadlových lodí vyradiť iránsku vzdušnú obranu, ako aj rakety proti lodiam, ktoré rozmiestnili Iránci po celom Zálive. Po druhé, lietadlá z lietadlových lodí zaútočia v spolupráci s armádnym letectvom na vojenskú a priemyselnú infraštruktúru Iránu, vrátane elektrickej siete, dopravy, ropných rafinérií, prístavov a podozrivých nukleárnych zariadení. Zároveň budú na tieto zariadenia z lietadlových lodí odpálené stovky rakiet „Tomahawk“. Za tretie, špeciálne jednotky amerického námorníctva - „Navy SEALs“ a armády - „DELTA Force“ by obsadili hlavnú iránsku ropnú rafinériu na ostrove Kargh a všetky ropné plošiny na mori.
V priebehu niekoľkých dní, maximálne týždňov, by mal pre Irán strategický ropný priemysel padnúť do amerických rúk a krajina by sa mala „zastaviť“. Takáto akcia by mala zaručiť, že iránska ropa bude aj naďalej zásobovať svetovú ekonomiku. Ak sa použije táto taktika, mal by byť Irán zraniteľný tak, ako počas prvej vojny v Zálive vedenej spojencami v roku 1991 proti Iraku. 90 % iránskych ropných zariadení leží priamo na pobreží Perzského zálivu alebo veľmi blízko od pobrežia. Zničenie, resp. obsadenie týchto zariadení Američanmi by ponechalo krajinu prakticky bez ropy. Iránsky ajatolláhovia sa obávajú práve takéhoto útoku, a nie sankcií OSN.
Na záver jedno zaujímavé vyhlásenie kandidáta na funkciu prezidenta USA v nadchádzajúcich voľbách, Johna Edwardsa: „Všetky možnosti, opakujem všetky, nám musia zostať k dispozícii, aby sme zaistili, že Irán nikdy nebude vlastniť jadrovú zbraň“.
