Ježiš – dokonalá obeť

O kresťanstve platí, že nie je náboženstvo, ale životný štýl, ktorý je zásadne ovplyvňovaný skutočným vzťahom s Bohom, vychádzajúcim zo živej viery.

Boh je Duch a aby tento vzťah bol ozajstný, sme odkázaní na to, čo nám Božia suverénna osoba o sebe zjaví; v žiadnom prípade nemôžeme nasledovať vlastné predstavy o Všemohúcom, lebo by sme padli do pasce okultizmu a falošných náboženstiev, ktoré vedú do náručia padlých anjelov. Boh sám sa nám zjavuje skrze Božie slovo, ktoré sa stalo telom – v osobe Mesiáša Ježiša Krista z Nazareta je plné zjavenie Stvoriteľa. Preto stredobodom každého vyučovania, každej bohoslužby musí byť kázané Božie slovo, ktoré vychádza z Biblie a je inšpirované Duchom Svätým. Kazatelia na celom svete sa zaoberajú Písmom svätým, ktoré hovorí do životov ľudí, lebo Slovo hovorí doslova do všetkých oblastí života. Vykladajú sa rôzne príbehy, ktoré majú povzbudiť k nasledovaniu alebo posilniť vieru pre získanie požehnaní, a je to tak v poriadku. Niekedy nám však uniká, že tým, čím by sme sa mali na prvom mieste zaoberať, je samotná osoba Pána Ježiša Krista. Malo by to byť samozrejmé, ale nie je. Popritom, bez správneho poznania Syna nemôžeme poznať ani Nebeského Otca. „Ten, kto popiera Syna, nemá ani Otca. Kto vyznáva Syna, má aj Otca.“ (1Jn 2,23) Je prekvapivé, koľko nedorozumení a heréz, týkajúcich sa osoby Ježiša, v cirkvi nájdeme.

Čím lepšie osobu Krista spoznávame z Biblie, tým reálnejší bude v našom živote. Aj v tejto oblasti platí, že ak sú nejasnosti, je lepšie otázku neuzavrieť, pretože – ako zvykneme hovoriť – žiadna odpoveď je lepšia ako odpoveď zlá. Na druhej strane, správna odpoveď je lepšia ako žiadna, preto čím viac správnych odpovedí o Pánovej osobe máme, tým lepšie. Ak existujú ohľadom Jeho osoby dve protikladné tvrdenia, je jasné, že nemôžu byť pravdivé obidve. Jedno je pravda a druhé lož – a môže to byť smrteľná lož. Napríklad, jedno tvrdenie hovorí, že Ježiš je jediná cesta k Bohu, a druhé, že týchto ciest je viac. Tu treba otázku preskúmať a definitívne zodpovedať, ktoré tvrdenie je pravda, ktorého sa treba pridŕžať a pevne mu veriť – a opačné tvrdenie odmietnuť ako herézu. Druhý príklad: Jedno tvrdenie je, že Ježiš je Boh, a druhé, že nie je. Mohli by sme pokračovať sporom o to, či Ježiš skutočne na kríži zomrel, alebo nie. Zoznam týchto protichodných tvrdení je prekvapivo dlhý. V niektorých prípadoch ide o herézy, ktoré ohrozujú spasenie, v iných prípadoch môže ísť o otázky menej významné, ktoré spasenie priamo neohrozujú, ale predsa len uvádzajú život kresťana do zmätku a oberajú ho o požehnanie. Príkladom otázky, ktorá nie je spasiteľná, je, či Boh dnes uzdravuje, alebo nie, či chce uzdraviť vždy, alebo len niekedy. V podobnom tóne by sme mohli pokračovať o modlitbe v jazykoch, o prosperite alebo o dnes často diskutovanej otázke prejavov Svätého Ducha. Preto v prípade protichodných tvrdení treba skúmať Písma, zvážiť argumenty pre rôzne výklady a, pokiaľ možno, otázku uzavrieť. Takto kresťan rastie v pravej známosti Pána. Žiaľ, až príliš veľa ľudí oduševnene nasleduje úplne zlé predstavy o Ježišovi bez toho, že by preskúmali, či ich predstava je v súlade s Bibliou. Je pozoruhodné, akým spôsobom diabol vytvorí okolo každej nebiblickej predstavy zaujímavý myšlienkový systém, ktorý sa nedá nazvať inak ako systém do seba zapadajúcich bludov.

Čomu treba veriť o Mesiášovi

1) Pre-existencia Božieho Syna

Osoba Božieho Syna jestvovala už pred založením sveta. V plnej miere ide o Božskú osobu. Jeden z titulov tejto osoby je Logos. „Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh. Ten, to Slovo bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo ani jedno z toho, čo povstalo. V ňom bol život, a ten život bol svetlom ľudí, a to svetlo svieti vo tme, a tma ho nezadržala. (Jn 1,1-4) Náboženské predstavy neprijímajú, že Slovo Božie je osoba. Je to Osoba rovnako ako aj Pravda alebo Múdrosť. Všetky tieto tvrdenia sa vzťahujú na Božieho Syna a každé spoločenstvo s Bohom je skrze Syna.

2) Boží Syn stvoril svet

Vyplýva to nielen z hore uvedeného tvrdenia, ale aj List Židom hovorí to isté: „Ale o Synovi hovorí: Tvoj trón, ó, Bože, na vek veku, a berla tvojho kráľovstva berlou priamosti. Miloval si spravodlivosť a nenávidel si neprávosti. Preto ťa pomazal, ó, Bože, tvoj Boh olejom plesania nad tvojich účastníkov. A ty si, Pane, v počiatkoch založil zem, a dielom tvojich rúk sú nebesia.“ (Žid 1,8-10)

3) Kristus v Starom zákone

Celú Bibliu vrátane Starého zákona musíme čítať s ohľadom na Ježiša Krista. Veď On sám hovorí: „Skúmate Písma, lebo si myslíte, že v nich máte večný život, a práve ony svedčia o mne.“ (Jn 5,39) Zjavenie o Kristovi v Starom zákone nájdeme vyjadrené rôznymi spôsobmi.

a) Zjavuje sa osobne (tzv. Kristofánia). Nie každá návšteva z neba bol Boží Syn, lebo niekedy išlo o anjela, ale niekedy sa Pán zjavil na zemi skutočne osobne. S najväčšou pravdepodobnosťou to bolo vtedy, keď sa Abrahám stretol s Melchisedekom, Jozua s kniežaťom vojsk Hospodinových, alebo môžeme spomenúť jedného z troch návštevníkov u Abraháma. Čítame, že do Sodomy dorazili anjeli už iba dvaja. Pravdupovediac, musíme priznať, že nevieme, akú formu Pán na seba zobral. Vieme, že Biblia používa pre telo viaceré výrazy – nemohlo ísť o telo z mäsa a kostí, v ktorom je krv (sarx), išlo o sómu – tvar, podobu.

b) Ďalej môžeme vidieť zjavenia Krista v predobrazoch – strom života v raji, Noemova archa, skala, ktorá vydávala vodu, manna padajúca z neba… Celá bohoslužba v Stánku aj v Chráme (kňazská služba, veľkňaz, oltár, svietnik, truhla, chleby…) sú obrazom (tieňom) toho, čo má prísť skutočne – Osoba.

c) Krista nájdeme v Starom zákone v nespočetných proroctvách, ktoré sa s pozoruhodnou presnosťou naplnili. Vezmime si, s akou presnosťou sa naplnili napríklad proroctvá z 22. Žalmu. „Ale ja som červ a nie človek; som potupou človeka a opovržený od ľudu. Všetci, ktorí ma vidia, sa mi posmievajú, otvárajú posmešne ústa, pokyvujú hlavou a hovoria: Uvalil svoju vec na Hospodina; nech ho vyslobodí; nech ho vytrhne, lebo veď má v ňom záľubu! (…) Som rozliaty ako voda; rozstúpili sa všetky moje kosti. Moje srdce je ako vosk; taje v mojich vnútornostiach. Moja sila je vyschlá ako črep, a môj jazyk je prilepený na moje ďasná, a ešte ma položíš do prachu smrti. Lebo ma obkľúčili psi; rota zlostníkov ma obkolesila; prebodli moje ruky i moje nohy. Počítam všetky svoje kosti, a oni hľadia a dívajú sa mi. Delia si medzi sebou moje rúcho a o môj odev hádžu los.“ (Ž 22,7-9;15-19)

Narodenie z Panny

Narodenie z Panny je jeden z faktov, na ktorom stojí naša viera. Ježiš prijal ľudské telo, ktoré bolo úplne rovnaké ako telo každého človeka, ale Božím Synom nie je preto, že sa narodil Márii, ale bol Ním vždy. „To Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami a my sme videli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“ (Jn 1,14) Tvrdenie, že Ježiš mal pozemského otca alebo že bol anjelom pred tým, ako sa vtelil, je heréza. Takýto mesiáš nemôže nikoho spasiť – je to iný Kristus. „Keď k vám niekto príde a zvestuje vám iného Ježiša, než sme vám hlásali my, alebo keď prijímate iného ducha a iné evanjelium, než ste dostali, vy to pokojne znášate. Ja si však myslím, že v ničom nezaostávam za veľkými apoštolmi.“ (2Kor 11,4-5) Ide o falošné evanjelium, ktoré sprevádza pôsobenie falošného ducha.

Život v skrytosti

Povedať, že Nazaretský Ježiš žil do počiatku svojho verejného vystúpenia ako obyčajný človek, by zrejme nebola úplná pravda. Na jednej strane, keďže prijal obmedzenie ľudského tela, rástol od dieťaťa ako každý iný človek – so všetkými biologickými potrebami. Musel sa učiť chodiť a, samozrejme, potkol sa, spadol a bol nemotorný ako každé dieťa. V rodinnej stolárskej dielni občas niečo pokazil. Pozor, to, že sa niekto potkne alebo niečo pokazí v práci, ešte neznamená, že je to hriech. Ježiš do tej doby, keď bol pomazaný Svätým Duchom, neurobil žiadny zázrak. Spomíname to preto, aby sme zborili choré, naivné, neosožné a nepravdivé náboženské predstavy o Mesiášovi. Na strane druhej, Pán Ježiš sa musel odlišovať od ostatných – ani ako dieťa nebol svojvoľný, poddával sa rodičom a nezúčastňoval sa žiadnej nezbednosti a neplechy, miloval Otca (Boha), Písma, modlitbu a rád sa zúčastňoval pobožnosti. Isto.

Verejná služba

Pán trpezlivo čakal na čas, kedy bude povolaný a pomazaný do služby, ktorá mala zásadne zmeniť dejiny celého sveta, čo sa stalo, keď bol od Jána pokrstený v Betabáre, Svätý Duch na Ňom spočinul a ozvali sa slová: „Toto je ten môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ (Mt 3,17b) Nasledoval konflikt so Satanom na Judskej púšti a potom prišla služba v moci Svätého Ducha. V prvej fáze Pán uzdravoval, vyháňal démonov a robil zázraky, neskôr začal vyučovať a formovať učeníkov. Nepopieral Písma, ale zjednodušene môžeme povedať, že ich vykladal s dôrazom na svoju osobu a ukázal, že cieľom je učenícke nasledovanie Pána; nestačí byť len morálnym človekom, ktorý sa snaží dodržiavať prikázania (ako napr. bohatý mládenec). Aby sme opäť naštrbili zlé náboženské predstavy, ktoré vykresľujú Ježiša skôr ako chorľavého, chudobného mnícha, musíme upozorniť, že Ježiš bol v tejto fáze absolútnym suverénom: chodil po vode, prikazoval búrke, keď potrebovali jedlo, tak ho stvoril, a keď peniaze, tak ich našiel. Bol síce občas unavený, ale nebol chorý; keď Ho chceli zlapať a zabiť, prosto prešiel medzi nimi.

Ježiš ako obeť

Pán Ježiš dobrovoľne vydal svoj život, svoje telo na to, aby ľudstvo mohlo byť vykúpené. Táto fáza trvala asi 60 hodín. Tak ako náboženské predstavy chcú odobrať z Pánovej suverenity v dobe pred zatknutím, tak chcú zľahčiť mieru utrpenia, keď bol Mesiáš trestaný a pokutovaný za naše hriechy. O tom, čo všetko Jeho obeť znamenala pre nás, by kazatelia mali častejšie hovoriť, lebo práve obeť má silu premieňať životy tých, ktorí veria: „Jednou obetou totiž navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú.“ (Žd 10,14) Ak sa však pozrieme bližšie, dôjdeme k názoru, že práve ohľadom obete Pána Ježiša Krista je mnoho nejasností, hmly a teologických rozporov, a to aj medzi znovuzrodeneckými kresťanmi. Keďže žijeme vierou, rozdielne dôrazy na to, čomu veríme, nutne donesú rozdielne výsledky. To je dôvod, prečo kresťania, ktorí inak majú k sebe teologicky blízko, majú rozdielne výsledky napr. v oblasti uzdravovania, financií, rastu cirkvi a podobne.

Dve fázy obete

Tieto dva uhly pohľadu, keď hovoríme o vykupujúcom diele Pána Ježiša Krista, sú úplne rozdielne – čierno-biele. Je to presne taký rozdiel, aký je medzi baránkom a hadom. Ježiš Kristus bol dokonalý Baránok: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta!“ (Jn 1,29b) Milovaný Boží Syn, ktorý bol vždy dokonalý v tom, čo kedy urobil, povedal alebo si myslel, dokonalá svätosť a láska, dokonalý služobník, ktorý robil ľuďom dobre a bol poslušný Otcovi až po smrť na kríži. Je však zarážajúce Ježišovo prehlásenie: „A ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený Syn človeka…“ (Jn 3,14) A vôbec, zarážajúci je celý príbeh z púšte, kedy liekom proti hadiemu uštipnutiu, ktoré symbolizuje poštípanie hriechom, je pohľad viery na vztýčeného medeného hada. Povedzme si pravdu, tu dostáva naše nábožensko-humanistické cítenie zabrať. Pán Ježiš sa stal hadom, áno, presne toto hovorí Písmo: „Ten, ktorý nepoznal hriechu, bol učinený hriechom, aby sme my boli učinení Božou spravodlivosťou v ňom.“ (2Kor 5,21) Len si spomeňte, ako Áronova palica premenená na hada zhltla palice (hadov) faraónových čarodejníkov. Ježiš sa skutočne stal hriechom, kliatbou, hrôzou, ozaj sa stal neprijateľným pre Nebeského Otca, ten sa od Neho odvrátil. Musíme byť veľmi opatrní, aby sme ohľadom obete Pána Ježiša Krista nerozmýšľali veľmi obrazne, lebo obrazy boli v Starom zákone a hovorili o realite, ktorá mala prísť. Skúsme na posilnenie viery pripomenúť niektoré pravdy, o ktorých hovorí Písmo, najmä prorok Izaiáš (53. kap.), ale aj niektoré pasáže z Nového zákona.

1. „Ten, ktorý nepoznal hriechu, bol učinený hriechom, aby sme my boli učinení Božou spravodlivosťou v ňom.“ (2Kor 5,21) Ježiš sa stal hriechom, aby sme my boli Božou spravodlivosťou. V dôsledku toho, že sa naozaj stal hriechom, pre Otca sa stal neprijateľným a ten sa od Neho odvrátil.

2. „Opovrhnutý bol a opustený od ľudí, muž bolestí, a oboznámený s nemocou, a ako ten, pred ktorým skrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili, kým on vzal na seba naše nemoci a niesol naše bolesti, a my sme sa domnievali o ňom, že je ranený a zbitý od Boha a strápený. A on bol smrteľne ranený pre naše prestúpenia, zdrtený pre naše neprávosti; kázeň nášho pokoja bola vložená na neho, a jeho sinavicou sme uzdravení.“ (Iz 53,3-5) V jeho ranách je naše uzdravenie – Pánovo telo bolo úplne zdevastované. Doslova niesol naše choroby a bolesti.

3. „V smrteľnej úzkosti sa modlil ešte vrúcnejšie a jeho pot stekal na zem ako kvapky krvi.“ (Lk 22,44) „… kázeň nášho pokoja bola vložená na neho.“ (Iz 53,5) Ježiš strádal duševne až tak, že potil krv od strachu, hrôzy a depresie, a to preto, aby my sme mohli mať pokoj.

4. „Lebo znáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že súc bohatý pre vás bol schudobnel, aby ste vy zbohatli jeho chudobou.“ (2Kor 8,9) Znovu pripomínam, že predtým Pán chudobný nebol, mal naplnené všetky potreby, až potom schudobnel, prišiel o všetko, na zemi Mu nepatrilo nič, ani len odev (žiadny).

5. „Kristus nás vykúpil spod zlorečenstva zákona tým, že sám sa stal za nás zlorečenstvom, lebo je napísané: Zlorečený každý, kto visí na dreve, aby na pohanov prešlo v Kristu Ježišovi požehnanie Abrahámovo, aby sme dostali zasľúbenie Ducha skrze vieru.“ (Gal 3,13-14) Áno, doslova sa stal kliatbou, niečím zlým, neprijateľným.

6. „A okolo deviatej hodiny zvolal Ježiš velikým hlasom a povedal: Éli, Éli, lama zabachtani?! To je: Môj Bože, môj Bože, prečo si ma opustil?!“ (Mt 27,46) Normálne povieme, že Ježiš bol opustený, aby my sme boli prijatí za synov. Neviem však, či nám dochádza, čo tento výrok znamená. Totiž, Pán rozhodne nechcel, aby z Jeho reakcií mali Jeho mučitelia posmech; zachoval dôstojnosť do poslednej chvíle – ani pred veľradou, ani pred Pilátom sa neponížil, nežobral o život. Znamenal snáď Jeho výkrik na kríži bežnú reakciu na odmietnutie, poníženie, bolesť a strádanie? – Nie, išlo o realitu. Mesiáš – Boží Syn zažíval skutočnosť, ktorej sa najviac obával. Bol opustený a odmietnutý svojím Otcom.

Čo bolo po smrti

Dostávame sa k najväčšej záhade, ktorá vyvoláva medzi veriacimi nemalé polemiky. Na to, aby sme došli k nejakému záveru, máme k dispozícii nemnohé miesta z Písma. Správne ich poskladať nie je možné bez plného pochopenia vyššie uvedených udalostí, ktoré sa týkajú Pánovej obete. Sú dokonca kruhy, ktoré podľa môjho názoru opúšťajú rámec kresťanstva, keďže hovoria, že Ježišov život smrťou na kríži prosto skončil. Dokonca, tieto kruhy jednoducho zrušili peklo. Majú podobný názor ako saduceji, ktorí od Pána dostali usmernenie odpoveďou, že Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých, a že Abrahám, Izák a Jákob žijú, hoci už dávno zomreli. Kde teda Ježiš bol medzi smrťou na kríži a vzkriesením? To, čo sa nedá vyvrátiť, je skutočnosť, že Ježiš zostúpil do šeolu, pretože Peter na Letnice cituje Žalm 16,10, ktorý hovorí: „Lebo nezanecháš mojej duše v ríši smrti, nedáš svojmu svätému, aby videl porušenie.“

Problematika šeolu (hádes)

Tento termín sa bežne prekladá ako peklo, čo nutne znamená problém, lebo máme o tomto mieste vytvorené predstavy, ktoré nezodpovedajú výpovedi Božieho slova. O šeole vieme, že sa nachádza v útrobách zeme, čo sa dá ľahko dokázať, okrem iného aj príbehom Kórachových vzbúrencov, ktorí živí padli do pekla, keď sa otvorila zem. Opäť prosím čitateľov, aby odolali pokušeniu vykladať Písma za každú cenu v obrazoch. Ďalej vieme, že podsvetie je rozdelené (pozri Lk 16) – boháč bol mučený v pekle, kde znášal (a znáša) večný trest, no Lazar sa na naše prekvapenie v šeole tešil, spolu s Abrahámom a všetkými zachránenými. Okrem toho je spomínaný v súvislosti s podsvetím aj tartaros, kde sú spútaní niektorí z padlých anjelov (vďaka Bohu). Biblia tiež hovorí o priepasti abyssos – tehóm, ktorej sa báli démoni v posadnutom Gadarénovi. Ďalej vieme, že v podzemí sú nádrže vody, ktoré sa otvorili pri potope. Takže vieme, že Mesiáš po fyzickej smrti na kríži zostúpil do šeolu. Čo v podsvetí určite nie je, to je purgatórium – očistec, miesto trestu, do ktorého možno vstúpiť a po bližšie neurčenom čase zase vystúpiť. Nikto, kto sa dostal do plameňov pekla, z nich nevystúpil, okrem Jediného.

Trpel Ježiš v pekle?

Tak toto je ozaj otázka. Ako sme už spomenuli, sme odkázaní na niekoľko výrokov Písma – a na túto otázku si zodpovieme podľa toho, ako chápeme, čo sa udialo na kríži. Odporcovia utrpenia sa môžu odvolať na dve miesta z Písma. Jedným je výkrik: „Dokonané je!“ a druhé: „Dnes budeš so mnou v raji“, čiže v mieste v podsvetí, kde je potešenie, a nie utrpenie. V súvislosti s výrokom „dokonané je“ môžeme poukázať na to, že išlo o konanie, skutky, ktoré, ako sme spomenuli, boli dokonalé. Ježiš v tele vykonal, učinil, urobil všetko, aby sa naplnili Písma. Potom poručil svojho ducha do Otcových rúk – nezabúdajme, že sa tak stalo v situácii, kedy bol Otcom opustený. Ak by bola pravda, že už vtedy išlo o definitívne víťazstvo, Ježiš by nezomrel, lebo smrť spôsobuje Satan (presnejšie, jeden z padlých anjelov podriadených Satanovi). Najväčšia Satanova zbraň, smrť, však prichádza, Ježiš zostupuje dole, obťažený našimi hriechmi. Aj s prehlásením: „Dnes budeš so mnou v raji“ je možné sa vysporiadať pomerne jednoducho – Otec intervenoval (zasiahol) veľmi rýchlo.

Zodpovieme ešte na otázku, prečo nemuseli trpieť starozákonní svätí, ktorí boli v lone Abrahámovom. No, práve preto, že zomreli vo viere v Mesiáša, vďaka ktorému budú ich hriechy odpustené. Abrahám, Izák, Jákob ani ďalší by rozhodne neboli vhodnou obeťou, Ježiš však áno. Náboženské okuliare a humanizmus nám bránia vidieť celú realitu utrpenia. Veď aj Peter hovorí: „Pane, to sa ti nemôže stať.“ A Izaiáš zase: „Kto uverí našej zvesti?“ lebo bol taký zdrvený z toho, čo videl. Ale čo s tým, že duchovná smrť a strádanie sú dôsledkom opustenia od Boha, a čo s piesňou Dávidovou? Hovorí snáď Dávid o sebe? V žiadnom prípade. Dávid sa do plameňov pekla nikdy nedostal, lebo by tam zostal naveky. Rozhodne sa nemohol odvolávať na nevinu svojich rúk, lebo ich mal od krvi. Dávid je prorok a 2. Samuelova 22 hovorí o Mesiášovi: „Na veleslávneho som volal Hospodina, a bol som zachránený od svojich nepriateľov. Lebo ma boli obkľúčili vlnobitia smrti; potoky beliála ma boli predesili; povrazy ríše mŕtvych ma boli obňali; boli ma nadišli osídla smrti. Vo svojej úzkosti som vzýval Hospodina a volal som na svojho Boha. Uslyšal môj hlas zo svojho chrámu, a moje volanie o pomoc prišlo do jeho uší. Vtedy sa pohla a zatriasla zem; základy nebies sa chveli od strachu a pohybovali sa, lebo horel hnevom. Dym vystupoval jeho nozdrami, a oheň z jeho úst trávil, takže sa uhlie zanietilo od neho. Naklonil nebesia a zostúpil, a mrákava bola pod jeho nohami; vysadol na cheruba a letel a ukázal sa na krídlach vetra. Postavil tmu vôkol seba ako nejaké stány, hromadu vôd, husté oblaky vysoké. Od blesku pred ním roznietilo sa uhlie ohňa. Hospodin hrmel z nebies, a Najvyšší vydal svoj hlas. Poslal svoje strely a rozohnal ich, blesk hromu, a podesil ich. A ukázali sa riečištia mora; odkryli sa základy okruhu sveta, pre žehranie Hospodinovo, od dychu ducha jeho nozdier. Vystrel rameno z výsosti, pochytil ma, vytiahol ma z velikých vôd. Vytrhol ma z moci môjho silného nepriateľa, z moci tých, ktorí ma nenávideli, lebo boli mocnejší ako ja. Prišli na mňa v deň môjho nešťastia, ale Hospodin mi bol oporou a vyviedol ma na priestranstvo, vytrhol ma, lebo má vo mne záľubu. Hospodin mi odplatil podľa mojej spravodlivosti, vrátil mi podľa čistoty mojich rúk. Lebo som ostríhal cesty Hospodinove a nedopustil som sa tej bezbožnosti, aby som bol odišiel od svojho Boha. Lebo všetky jeho súdy sú predo mnou, ani som neuhnul od niktorého z jeho ustanovení. A bol som mu bez úhony a vystríhal som sa svojej neprávosti. A tak mi zaplatil Hospodin podľa mojej spravodlivosti, podľa mojej čistoty pred jeho očami. (2Sam 22,4-25) Rozhodne teda nemôžeme povedať, že by sa Mesiáš v šeole iba tešil. A keď zo svojho utrpenia volal k Bohu, Boh Ho vypočul, povedal: „Dosť,“ nastal obrat, ktorý znamená víťazstvo. Smrť ani peklo nemohli Mesiáša držať. Taktiež vieme, že v podsvetí kázal, vošiel do lona Abrahámovho, kde sa stretol s lotrom ukrižovaným po Jeho pravici. Z tohto miesta starozákonní svätí odišli – pri vzkriesení Ježiša vstali a odišli do neba (prvotina vzkriesenia). „Lebo aj Kristus raz trpel a zomrel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby nás priviedol k Bohu, usmrtený telom, ale oživený Duchom, v ktorom aj odíduc kázal duchom v žalári…“ (1Pt 3,18-19)

Vzkriesenie

Apoštol Pavol v súvislosti so vzkriesením cituje 2. Žalm: „Môj Syn si ty, ja som ťa dnes splodil“ (verš 7). Jasne tu nejde o narodenie v Betleheme – to len po vzkriesení je znovu obnovený vzťah medzi Otcom a Synom. Je to silné? Je to silné ako celý príbeh vykúpenia a je to silné ako naše znovuzrodenie. Keď zľahčujeme utrpenie Pána Ježiša Krista, odoberáme Mu zo zásluh a sami seba o pochopenie toho, čo vlastne Boh pre nás urobil, čo sa stalo, keď sme sa znovuzrodili, a čo všetko nám patrí. A tiež to oslabuje vďačnosť a lásku.