A toto je svedectvo, že Boh nám dal večný život, a tento život je v Jeho Synovi. (1. Ján 5,11)
Na jednotlivých kontinentoch našej planéty sú viditeľné dramatické zmeny. Kým civilizácie, vládnuce kedysi nad obyvateľstvom a pokladmi kontinentov blednú, zatiaľ sa iné možno stanú - po tisícročnom útlaku a poddanstve - hoci aj svetovou veľmocou. Výsledkom hospodárskeho súperenia jednotlivých štátov či kontinentov môže byť v blízkej budúcnosti aj to, že bývalí vedúci predstavitelia zmiznú zo scény a na ich miesta nastúpia tí, ktorým sa po celé tisícročia ušla iba úloha štatistov. Dnes už aj prognostici jasne vidia, že zatiaľ čo Európa stojí pred jednou z najvážnejších politicko-hospodárskych kríz vo svojej histórii, ázijský kontinent - na čele s Čínou - dostal historicky jedinečnú šancu na pozdvihnutie. V tomto článku budeme pod drobnohľadom skúmať európsku integráciu, a tiež situáciu a vyhliadky Ďalekého východu.
Podľa prognóz, vzťahujúcich sa na vývoj sveta, možno očakávať v budúcich dvoch desaťročiach, že Čína a India budú nevídane vyzdvihnuté. Následkom tohto ale budú svojou rastúcou vojenskou a ekonomickou zdatnosťou znamenať vážne ohrozenie pre Európsku úniu a USA. Prognostici nazývajú 21. storočie jednoducho„ storočím Ázie“ pričom rozkvet Číny a Indie prirovnávajú k tomu, ako sa Nemecko v 19. a USA v 20. storočí stali svetovými veľmocami.
Zatiaľ čo obor Ďalekého východu ožíva čoraz viac, Európska únia - ktorá sama seba považuje za „pupok sveta“ - bojuje s agóniou. Zjednotená Európa nie je z medzinárodného hľadiska ani zďaleka považovaná za významného predstaviteľa svetového hospodárstva, skôr za „chorého“, ktorý nie je schopný vystúpiť z tieňa svojej bývalej slávy.
Experti CIA sa zhodujú na tom, že do roku 2020 bude Čína druhou svetovou veľmocou po USA. Ročný zisk Číny bude onedlho presahovať hospodárske výsledky Západu. Preto trochu naivné - no nekonečne sebaisté - americké spoločnosti budú musieť precitnúť, že už nie sú len oni sami: že im na „chrbát dýcha“ takmer poldruha miliardový zástup, ktorý už nie je chudobný a primitívny, a nečaká na to, aby mu niekto „ zvonku“ poradil odkiaľ má vlastne začať. Aj keď USA budú chcieť aj naďalej zostať rozhodujúcim predstaviteľom svetových udalostí, „novou tvárou“ globalizácie bude už Východ. Po veľkej „amerikanizácii“ bude v budúcnosti podmaňovať nové územia skôr Východná kultúra a jej produkty. Západná polovica zemegule bude čoraz viac nervóznejšia, dalo by sa povedať, že bude horieť od „červenej horúčky“. Niet sa čo diviť, veď Čína vytrhla z biedy obyvateľov celého kontinentu - a to všetko počas komunistického režimu s plánovaným hospodárstvom. Toto sú fakty. Ročný 8-9 % nárast už veru dáva dôvod na vážne dilemy. Kým v Európe zožne isté víťazstvo vo voľbách tá strana, ktorá je schopná vyťažiť čo len 3-4 %, v Číne nestíhajú vymieňať schladzujúce zábaly na rozžeravených mechanizmoch.
Ak ekonómovia západného sveta doteraz prednášali na fakultách, že štátom riadené centralizované plánovanie nepridáva chuti do práce, tak v najbližšej dobe budú musieť k tomu pridať poznámku: s výnimkou Číny! Predstavitelia krajín Ďalekého východu upriamovali v poslednom čase svoju pozornosť na to, aby delegovali regionálnym oblastiam čoraz väčšiu moc a otvorili tak trh zahraničným investorom. Poukazuje sa na to, že Čína obsadzuje čoraz významnejšie hospodárske pozície a to aj v USA. Za uplynulých desať rokov obor Východu zvýšil svoj export do Ameriky šestnásťnásobne, zatiaľ čo import z USA zostáva aj naďalej len jeho zlomkom. Kým si americkí spotrebitelia užívajú požehnania záplav lacného čínskeho tovaru, aby tak ušetrili na nákupoch stámilióny dolárov, zatiaľ im obchodníci Východu odkúpia takmer celý štát. Zástupcovia čínskych firiem „položili svoje ruky“ na obrovské množstvo pozemkov a budov v amerických veľkomestách a veľkú časť svojich miliardových úspor majú uložené v dolároch, ktorých špekulatívne použitie - podľa mnohých - môže znamenať pre americké národné hospodárstvo vážnu ničivú silu.
Kým počas priemyselnej revolúcie bola „dielňou sveta“ Veľká Británia, v týchto časoch bude nositeľkou tohto názvu Čína, veď svetu dodáva výrobky ako napr. - mikrovlnné rúry, kopírovacie stroje, DVD prehrávače, či obuv - týchto takmer 1,5 mld. pracovitých rúk. Nehovoriac o hračkách s označením „Made in China“.
Obor Východu pravdaže pripravuje Amerike aj výzvy iného typu. Podľa prognóz bude v r. 2020 na 100 obyvateľov pripadať 56 ázijských, 19 čínskych, 4 severoamerickí a 5 západoeurópskych občanov. A hoci sa táto prognóza potvrdí až o niekoľko rokov, jej číselná prevaha je už dnes dosť citeľná. Výhody vplyvu väčšiny sú viditeľné už na medzinárodných stredoškolských súťažiach. Kým sa Američanom podarilo zmobilizovať sotva 65 tisíc študentov, zatiaľ Čína vyslala na tieto aktivity spojené so súťažami 100-násobok svojich študentov. Čína a India už dnes vyškoľuje viac odborníkov ako USA. Je tiež všeobecne známe, že Čína má najväčší počet vojakov vo svojej armáde, presnejšie to znamená 2,5 milióna ozbrojených mužov, ktorí môžu čerpať zo štvrtého najväčšieho vojenského rozpočtu na svete. Je nutné dodať, že je to len desatina toho účtu, ktorý vystaví Pentagon z roka na rok, no jeho súčet z roka na rok dynamicky narastá.
Nuž existuje ešte niečo, čo by bránilo Číne v jej rozmachu? Odborníci zo Západu tvrdia, že áno: Okupácia z Východu totiž - popri ich nadpriemerných výkonoch - prináša so sebou aj množstvá rizík. Napríklad: prevaha štátnych podnikov, korupcia, politické konflikty, ďalej možnosti epidémií, či rastúce ceny energie a pokles kapitálového prílevu. Práve pre toto prognostici tvrdia, že USA majú ešte šancu, aby si aj v roku 2020 zachovali svoju vedúcu pozíciu, ako v oblasti hospodárskej, tak v technickej i vo vojenskej. Toto budú môcť dosiahnuť iba ak budú konkurencieschopné, a aj naďalej budú vo vývoji techniky stáť v čele. Postoje Číny a Indie sú totiž v tejto oblasti mimoriadne ohrozujúce. Z ich stratégie sa dá tušiť odkaz agresívneho rozmachu, pričom Amerika odpovedá zatiaľ iba skúmaním stavu a ochranou pozícií. Otázkou teda zostáva nie to, či bude Čína svetovou veľmocou, ale to, že kedy.
A šiesty anjel vylial svoju čašu na veľkú rieku Eufrates, a vyschla jej voda, aby sa prihotovila cesta kráľom od východu slnca.A videl som, že sa zjavili z úst draka a z úst šelmy a z úst falošného proroka traja nečistí duchovia, podobní žabám, lebo sú to duchovia démonov, ktorí robia divy a ktorí vychádzajú ku kráľom zeme a celého sveta, aby ich zhromaždili do boja toho veľkého dňa všemohúceho Boha. (Zj. Jn 16:12-14)
Analytici tvrdia, že USA nikdy nechceli byť na prvom mieste vo svetovej ekonomike, no vždy dodajú, že druhé miesto je pre ne predsa len neprijateľné. Európska únia si napríklad pred rokmi vytýčila cieľ, podľa ktorého do roku 2010 dosiahne - ba prevýši, hospodárske výsledky USA. Európsky sen sa začína pomaly rozplývať - ekonomické výhody USA sa totiž stali „nedovoznými“. Produktivita 25-tich štátov zjednotenej Európy nie je schopná predstihnúť produktivitu USA, pritom obyvateľstvo Severnej Ameriky tvorí sotva viac než polovicu obyvateľstva Únie.
Spoločným rysom vzťahov USA a EÚ sú dnes - závislosť a súperenie. Predstavitelia európskych štátov často ani neskrývajú svoje antipatie a odmietnutie voči severoamerickým myšlienkam a ich zahraničnej politike. No napriek tomu sa každý večer „pomodlia“, aby aj zajtra tak dobre fungovala americká ekonomika ako včera. Štáty Únie totiž dokážu navigovať svoje ošumelé plachetnice výlučne na vlnách hospodárskych aktivít USA. Zdá sa, že v tomto prípade útvor prerástol svojho tvorcu, veď myšlienky slobody a produktivity - tak typické pre Ameriku - sa kedysi dávno preplavili do nového sveta práve z európskych miest. Korene, ktoré sú zanechané na starom kontinente, dnes už treba hľadať lupou. Žiaľ, štatistické údaje vynášajú rozsudok aj nad európskou kultúrou: neschopné hospodárstvo, pokles pôrodnosti, pokles investícií, mravný úpadok, atď. Spoločenstvo túžiace po žatve - no bez sejby!
Odkiaľ pramenia tieto anomálie? Podľa ekonómov sú za chatrnú európsku produktivitu zodpovedné hlavne zriadenie prosperujúcich štátov a rozdelenie funkcií vo vláde. Keby štát menej hovoril do rozpočtu, tak by omnoho viac usmerňoval cestu financií vplyv zákona, a nie aktuálne lobby. Je dokázané, že nové štátne rozpočty neriešia rovnomerne možnosti a šance, a ani problém deficitu spoločenskej solidárnosti. Členské štáty jednoducho nie sú schopné vzdať sa „sociálnej nirvány“, a ani sa pozrieť do očí problémom.
Pritom bezhraničné štátne dotácie sú príčinou toho, že agrárna politika EÚ sa dostala na pokraj krachu. Zatiaľ čo poľnohospodárstvo Francúzska bez miery čerpá zo spoločného rozpočtu, výsledkom zásad trhu je to, že ceny európskych potravín sa držia pod ich reálnou mierou. Len sa zamyslime! Kým veľká časť obyvateľstva sveta hladuje, my tu v Únii vynakladáme mimoriadne úsilie, aby sme si náhodou nekupovali drahšie potraviny!
No tento istý problém sa vyskytuje aj v súvislosti so školstvom. Najväčšími obeťami tzv. štúdia zadarmo - samozrejme, financované daňovníkmi - sú samotní študenti. Sú to práve oni, ktorí utrpia najväčšiu ekonomickú škodu, pretože sa po ukončení štúdií nemôžu okamžite zamestnať. „Obed nie je zadarmo!“zdôrazňujú s obľubou guruovia newyorskej burzy. A skutočne! To, že takýto systém nie je udržateľný, potvrdzujú ukazovatele zamestnanosti. Nedostatok pracovných miest zaťažuje oblasť ekonomiky a vďaka sociálnemu systému sa táto kríza iba prehlbuje. Vďaka ireálne vysokým podporám v nezamestnanosti - v mnohých krajinách - sa nielenže ľudia nesnažia nájsť si prácu, ale im týmto vlastne dopomôžu odvyknúť si od nej.
Ďalším na „smrť odsúdeným výmyslom“ európskej sociálnej siete je tzv. vymeriavací dôchodkový systém. V tomto systéme vlastne nikto nezaopatruje seba, ani budúcnosť svojej rodiny, no každý pracuje na predchádzajúce generácie - na minulosť. Tým pádom námaha vynaložená v prítomnosti a časť daní, nie sú v správnom pomere s odmenami a vyplácaním v budúcnosti.
Sprievodné znaky krízy Európskej únie
A keďže je jedným z problémov EÚ demografia - t.j. stárnutie obyvateľstva, je tento dôchodkový systém, žiaľ, odsúdený (aj so svojimi klientami) na neúspech a biedu. A to ešte nie je všetko! Štát vezme od ľudí merito ich mzdy a navyše zničí v ich srdciach aj súcit s najbližšími. „Keď si mi už vzal peniaze, tak sa aj postaraj!“ Európania si už zvykli, a aj to očakávajú, že sa o ich deti a dôchodcov postará štát! A starostlivý štát takto vytlačí rodinné vzťahy do ústavov. Je možné, že v „rozprávkovo-krásnych“ domovoch dôchodcov deportovaní starí ľudia majú vďaka starostlivému personálu naplnené všetky potreby, ale isté je aj to, že to nie je pre nich to najdôležitejšie! Akonáhle ich umiestnia v domove dôchodcov, už ich zvyčajne nikto nenavštívi.
Klesajúci počet ľudí mladej generácie nepodkopáva iba fungovanie klasického systému zaopatrovania. Neustále narastá zadĺženosť obyvateľstva. Hlavnou príčinou tohto javu je jeho neschopnosť našetriť si. A keďže ľudia majú radšej nadštandardný než úsporný životný štýl, môžeme očakávať, že sa priepasť medzi reálnym a ideálnym stavom bude čoraz viac prehlbovať. Toto ale postupom času spôsobí obrovský kapitálový deficit, čo sebavedomá Európa pocíti ako ďalšiu facku. Zdá sa totiž, že zatiaľ čo sú európske dôchodkové vklady neustále v mínuse, v USA dosahujú v tejto oblasti profit, presahujúci mieru inflácie.
Nie je prekvapením ani to, že v takejto životu odcudzenej, frustrovanej spoločnosti ani politici nevytvárajú hodnoty hodné nasledovania. Konflikty záujmov Veľkej Británie, Francúzska a Nemecka sú dnes už také napäté ako balón tesne pred prasknutím. Z vyššie uvedených javov krízy môžeme konštatovať, že Únia bude demokraticky vedená za cenu veľkých problémov. Kým v časoch minulých nemali problém politickí vodcovia ako napr. Adenauer a DeGaulle sadnúť si k jednému stolu, aby sa dohodli, dnes obsadzujú „stoličky otcov“ takí štátnici, ktorí nikdy nezažili svetovú vojnu, a tiež ani to, aké požehnanie, či kliatbu znamená prítomnosť, či deficit medzinárodného konsenzu. Európa teda stojí pred ťažkým obdobím a zdá sa, že v terajšom globálnom zaradení nestojí veru na „slnečnej“ strane.
Toto budú pravdepodobné dôsledky terajších procesov - v tom prípade, ak sa dovtedy nestane nejaká nečakaná udalosť. Ale to by bolo dosť prekvapivé...
Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Új Exodus, september 2005
| Bude vojna? | | | Logos 10 / 2019 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |
| Čo bude po korone | | | Logos 4 / 2020 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |
| Šťastný nový rok prajem! | | | Logos 1 / 2019 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |
| Pokračujeme | | | Logos 8 / 2017 | | | Jaroslav Kříž | | | Pokračujeme |
| Církev víry Brno | | | Logos 10 / 2017 | | | Tomáš Kuba | | | Predstavujeme |
