Manilské mega-prebudenie

Je nedeľa, asi 10.00 hod. ráno, a pastor Joey Bonifacio kráča preplneným parkoviskom zboru Victory Fort v Manile na Filipínach. Mieri na jednu z 94 bohoslužieb, ktoré prebiehajú počas víkendu. Na stretnutiach slúži 51 pastorov v 15 okrskoch celého hlavného mesta. Pastor Bonifacio slúži v zbore Victory Fort, ktorý geograficky patrí k hlavnému mestu Manila a jeho širšiemu okoliu. Bonifacio pôsobí ako jeden z deviatich pastorov multigeneračného zboru, ktorý má viac ako 62 000 členov vo veľkomestskej aglomerácii Manily.

Na bohoslužbu dobieha už trochu neskoro, ale ako kráča zastrešeným átriom pred zborovou budovou, uvidí skupinku šiestich vysokoškolákov a na chvíľu sa zastaví. Študenti z neďalekej Univerzity v Makati vybavení zápisníkmi, perami a Bibliami intenzívne diskutujú o kázňach, ktoré počuli počas uplynulého týždňa.

Cirkev Victory na Filipínach za posledných 12 rokov narástla každý rok takmer o 25 % a teraz má 62 000 členov. Základom tohto úžasného rastu je jednoduchý princíp: učeníctvo.

Spev chváliacich už pastorovi Bonifaciovi pripomína, že by sa mal zapojiť do bohoslužieb, no predsa sa zastaví a pozorne sleduje skupinu študentov. Patria do jednej z 5 000 študentských skupín, ktoré sa stretávajú na rôznych miestach v tomto obrovskom dvanásťmiliónovom hlavnom meste Filipín. Každý deň v týždni sa v kanceláriách, kaviarňach, školách či domovoch stretáva niekoľko skupín, niekedy stretnutia vychádzajú na takmer každú hodinu dňa.

Aj napriek nádherným chválam, silnému kázaniu a pôsobivej atmosfére si pastor Bonifacio uvedomuje, že hoci je nedeľná bohoslužba dôležitá, stretnutie malej skupiny v átriu je základom. Prečo? Pretože „srdce“ zboru Victory a v podstate celé Božie hnutie, ktoré existuje v tomto ázijskom veľkomeste, sa dá vyjadriť jedným jednoduchým slovom – učeníctvo.

Čo môže vybudovať skutočný vzťah?

Pastora Bonifacia nebolo treba veľa presviedčať o skutočnej sile učeníctva. Koniec koncov, niekdajší podnikateľ si uvedomoval, že ovocie, ktoré získal ako mladý kresťan, prišlo vďaka tomu, že bol vedený skúsenejším kresťanom. Taktiež patril medzi prvých, ktorí zažívali prvotný exponen­ciálny rast zboru.

V roku 1986 Bonifacio podnikal v chemickom priemysle. Ako mladý veriaci kresťan sa začal spolu s manželkou Marie a ich troma malými deťmi angažovať v cirkvi. Raz ich pastor pozval domov na večeru. Bonifacio sa necítil veľmi vo svojej koži, lebo nikdy predtým nestrávil s členmi zboru čas mimo cirkvi. Jeho žena Marie sa na večeru patrične pripravila a prišla do domu pastora Steva Murrela oblečená v najlepšom oblečení. Obaja, Marie aj Bonifacio, však boli mierne prekvapení, keď ich americký pastor pri dverách privítal v náručí so svojím polročným synom, iba v krátkych nohaviciach, tričku a bosý.

„Na Stevovi a jeho žene Deborah ma hneď prekvapilo, že pri stretnutí pôsobili ako ‚obyčajní‘ ľudia – ľudia, s ktorými sa môžeme spriateliť,“ spomína Bonifacio. „Neviem prečo, ale asi som mal mylné predstavy o pastoroch a stretnutie s ním som si predstavoval príliš formálne. Od pastora som takú uvoľnenú atmosféru nečakal. Steve mi zrazu prišiel taký skutočný a priateľský.“

V ten večer sa dva manželské páry spriatelili a ich priateľstvo, ktoré trvalo viac ako desaťročie, zasiahlo každú oblasť ich života, viery, rodiny a povolania. Pastor Murrell nielenže na začiatku duchovne budoval Bonifaciovu vieru, ale ich rodiny spolu trávili prázdniny, ich deti spolu vyrastali a dokonca žili ako susedia 12 rokov. Počas tohto obdobia sa Joey a Marie zbudovali vo viere, v poznaní Slova a potom boli pripravení vyškoliť ďalších nových učeníkov. Po niekoľkých rokoch služby, kedy Bonifacio súčasne aj pracoval, sa nakoniec začal službe venovať naplno a stal sa členom pastoračného tímu v zbore Victory a zároveň senior pastorom v ďalšom zbore Victory Makati na jednom manilskom vysokoškolskom internáte. Medzi prvými ľuďmi, ktorých sa odvážil osloviť, boli obchodníci. Tým, ktorí potom začali chodiť do cirkvi, sa začal intenzívne venovať. Budoval ich ako učeníkov a posilňoval v nich pevné duchovné základy a biblické pravdy. Avšak obchodníci bojovali so zaneprázdnenosťou a bolo pre nich takmer nemožné stretávať sa hoci aj raz za týždeň. Bonifacio bol aj napriek takému „hendikepu“ rozhodnutý získať túto malú skupinu mužov pre Boha. Keď zistil, že jeden z podnikateľov hráva pri východe slnka golf v miestnom golfovom klube, Bonifacio navrhol, aby sa skupina stretávala každú stredu o šiestej ráno.

„Nebol to čas, ktorý som pôvodne plánoval pre naša stretnutia, ale ak títo muži mali priestor na stretnutie iba takto skoro ráno, rozhodol som sa tam pre nich byť,“ spomína Bonifacio. „Učeníctvo je vzťah – vzťah s Bohom a s inými ľuďmi.“

A práve toto budovali. Niekoľko rokov sa Joey, George, Tony, Poseng a Boom pravidelne stretávali každú stredu. Keď skupina začínala, boli títo muži novoobrátení kresťania. Každý bojoval s nejakým problémom. Niektorí mali problémy v manželstve, iní boli ešte poviazaní hriechom alebo boli v dlhoch. Ale ako plynul týždeň za týždňom, Joey otváral Bibliu a ukazoval mužom zo skupiny, ako nasledovať Ježiša a uplatňovať Jeho slovo v každodennom živote. Onedlho sa začala premena.

Nielenže do života získali pevné biblické základy, ale stretnutia ich posilnili a pripravili ich činiť ďalších učeníkov. Dnes sú títo muži vedúcimi v cirkvi. Vyjadrené Ježišovými slovami – ako sa vo Victory všade hovorí – oni teraz vlastne pomáhajú ostatným „nasledovať Ježiša a byť rybármi ľudí“.

Ako to odovzdať ďalej

„Mnohí pastori robia chybu, keď si myslia, že dva najvýznamnejšie ukazovatele rastu zboru, na ktorých záleží, sú zbierka a počet účastníkov na nedeľnej bohoslužbe,“ hovorí Pastor Murrel, „Tieto čísla nás často pomýlia a nehovoria celý príbeh.“

Murrelov vlastný životný príbeh je vnútorne spätý s týmto zborom a pokračuje v ňom aj napriek jeho terajšiemu významnému postu: Murrel pôsobí ako prezident globálnej kresťanskej siete Every Nation Churches and Ministries, vďaka čomu cestuje po svete a je takmer každý týždeň v inom meste. Sám o sebe však tvrdí, že misionárom sa stal náhodou. S manželkou Deborah prišli v roku 1984 ešte ako čerství novomanželia na misiu na Filipíny. Mali tu stráviť asi mesiac. V tom čase bola ich misijná služba zameraná na vysokoškolské internáty Mississippskej štátnej univerzity a v podstate nemali v pláne začínať žiadnu rozsiahlu misiu na ázijských súostroviach. Na túto zahraničnú misiu ich vybral ich známy Rice Broocks, ktorý bol evanjelistom a spoluzakladateľom misijnej služby Every Nation.

Práve vďaka tomuto významnému elementu učeníctva sa jedinečná kultúra zboru Victory rozšírila „ako vírus“, odkedy pastor Murrel v roku 1984 zbor založil. Za posledných dvanásť rokov bol ročný nárast členov niečo medzi 20 až 25 percent. Minulý rok sa do zboru pridalo okolo 10 000 nových členov. Ježiš venoval väčšinu svojho času a energie tomu, aby pripravil dvanásť učeníkov a nesnažil sa vyučovať masy. Takto cielene budovať učeníkov má aj dnešná cirkev. V cirkvi je kladený dôraz na vzťahy a učeníctvo – bez ohľadu na to, koľko ľudí je v zbore.

A tak skupina 65 amerických vysokoškolských študentov odišla na misiu do Manily. Bolo to v období študentských nepokojov a protestov proti režimu Ferdinanda Marcosa. Avšak i napriek politickej nestabilite boli srdcia mladých Filipínčanov otvorené a pripravené pre zmenu. Tak vznikol nový študentský zbor so 165 novými členmi a ako sa blížil odchod amerického evanjelizačného tímu, začali uvažovať o tom, čo urobiť ďalej. Niekoľko týždňov upevňovali filipínskych študentov v evanjeliu a vo viere, ale potom Steve a jeho tím rýchlo prišli na to, že je dôležité učiniť z novoobrátených ľudí aj skutočných učeníkov. Nemali na výber. Čas hral dôležitú úlohu. „Nanešťastie, nebolo dosť času na dlhé vyučovania a školenia,“ hovorí Murrel. „Pretože sme samých seba vnímali ako dočasných misionárov, museli sme Filipínčanov rýchlo naučiť zá­kladným evanjelizačných zručnostiam.“ Za pár týždňov sa mali novoobrátení stať tými, ktorí sa budú modliť s ďalšími ľuďmi, aby prijali Krista, budú krstiť, modliť sa s nimi za naplnenie Svätým Duchom a tiež ich vyučovať základným duchovným pravdám.

Pobyt Steva a Deborah sa na Filipínach predĺžil najprv z jedného mesiaca na tri a potom z troch mesiacov na 28 rokov. Táto potreba činiť učeníkov nikdy neopustila gény zboru Victory. Vedúci dodnes ďalej nasledujú Ježišovu výzvu činiť učeníkov tým, že veriacich zapájajú do zborového života, budujú v nich biblické základy, pripravujú ich do služby a zmocňujú k tomu, aby činili ďalších učeníkov – čomu v zbore hovoria „Štyri E“ učeníctva (Engage, Establish, Equip, Empower – pozn. prekl.).

To vysvetľuje, prečo sa pastori tohto zboru radujú z počtu novokrstencov (minulý rok 4 613) a počtu súčasných členov učeníctkych skupín (5 009) oveľa viac ako z celkového počtu veriacich v zbore (62 000).

„Som unavený, keď vidím, že niektorí aj veľmi zaviazaní pastori sa zaoberajú vecami, ktoré nie sú bezpodmienečne dôležité a ktoré nemôžu zmeniť naše životy,“ hovorí Murrell. „Každý, koho zaujíma rast, sa musí zaujímať o čísla. Trik je ale v tom, že treba hľadieť na čísla, na ktorých záleží.“

Naozaj, vzhľadom na to, že tento manilský zbor patrí podľa štatistík rastu do skupiny „megazborov“, mohlo by to vyzerať ako vychvaľovanie; pri takom náraste členov je veľmi jednoduché padnúť do pasce čísel. No odhliadnuc od štatistických údajov, ktoré si vedúci zboru stanovujú ako svoju prioritu, aj niektoré iné čísla stoja za zmienku – a určite pre Murrella, Bonifacia a ich tím veľa znamenajú:

• 351 – od roku 2007 sa život 351 so­ciál­ne znevýhodnených stredoškolských a vysokoškolských filipínskych študentov radikálne zmenil prostredníctvom cirkevnej nadácie Real LIFE (Skutočný život). Žiadne čísla však nevyjavia celý príbeh. Nadácia vznikla v roku 2003, založil ju Dr. Joey Castro, lekár a pastor, ktorý sníval o poskytovaní štipendia chudobným študentom, ktorí by inak nemohli získať univerzitné vzdelanie. Program Real LIFE začal fungovať v sociálne slabšej oblasti neďaleko strednej školy Rizal (stredná škola, ktorá má 24 000 študentov a svojho času patrila do Guinessovej knihy rekordov ako škola s najväčším počtom študentov na svete). Tento program sa rozšíril do ďalších 22 miest; obsahuje školenia a usmernenia pre vedúcich, ktorí mali potom na starosti rozvoj a starostlivosť o túto sociálne znevýhodnenú komunitu.
• 2 252 – k júnu tohto roku mal zbor 2 252 učeníckych skupín (s názvom Victory groups – Víťazné skupiny). Tie sa stretávajú v hlavnom meste, ale aj v jeho okolí. Model zboru Victory ukazuje, že budovanie skupín funguje aj mimo mestského prostredia. Cirkev nedávno založila sedem nových zborových misijných skupín mimo hlavného mesta. Počet týchto skupín sa rozrástol na 56.
• 330 – zbor má momentálne v rámci Filipín 330 učeníckych skupín na stredných a vysokých školách. Len v okolí hlavného mesta pôsobí ohromujúci počet 100 skupín.
• 120 – prostredníctvom vzdelávacieho programu School of World Missions (Škola svetovej služby) zbor Victory vyškolil misionárov, ktorí boli schopní porozumieť a adaptovať sa kultúre v rámci Ázie a sveta. V Ázii a na Blízkom východe tak mohlo pribudnúť 120 nových zborov. Niektorí zakladatelia zborov išli dokonca až do Sydney, Petrohradu, Madridu, Dubaja či San Francisca.

Cirkev bez tváre

V Spojených štátoch amerických platí, že „tvárou“ nejakého známeho národného megazboru je väčšinou pastor, ktorý je známy. Renomovaní pastori ako Joel Osteen, T. D. Jakes, Ed Young, Rick Warren, Andy Stanley alebo Bill Hybels. Ale ak komukoľvek v tomto zbore položíte otázku: „Kto je hlavný predstaviteľ zboru Victory?“, väčšinou dostanete rozdielne odpovede.

V evanjelikálnych kruhoch by mnohí povedali, že tvárou zboru je Manny Carlos, ktorý je predstaviteľom Filipínskej rady evanjelikálnych cirkví (Philipine Council of Evangelical Churches – PCEC). V podnikateľskej sfére by ste počuli odpoveď – Bonifacio. V sociálne slabých mestských štvrtiach v okolí strednej školy Rizal by ľudia povedali – Castro, ktorý slúžil roky ako pastor zboru Victory Pasig. Ultramaratónci by odpovedali Ferdie Cabiling, ktorý pastoroval zbor Victory Ortigas a v jedných pretekoch zabehne viac ako niektorí za celý rok. V manilskom univerzitnom prostredí, kde zbory začali fungovať od roku 1984, by určite spomenuli meno Gilbert Foliente, ktorý vedie niekoľkotisícový zbor stredoškolských a vysokoškolských študentov – Victory U-Belt.

„Srdce“ zboru Victory a v podstate celé Božie hnutie sa dá vyjadriť jedným jednoduchým slovom – učeníctvo.

Takže, koho zbor to vlastne je? Pre zbor Victory – ktorý dokonca neuvádza mená vedúcich pastorov na svojich webových stránkach – je odpoveď jednoduchá.

„Našou úlohou je budovať učeníkov,“ hovorí často Murrel. „Ježiš povedal, že On bude budovať svoju cirkev.“ Je to vyjadrenie muža, ktorého blog má názov „Vedúci proti svojej vôli“ a ktorý prejde cez zborové parkovisko bez toho, aby ho niekto z členov zboru spoznal. Keďže Murrel nikdy neplánoval na Filipínach zostať dlho, nechcel ani okolo seba vybudovať zbor. Jeho stratégia bola skôr vybaviť a posilniť miestnych vedúcich, ktorí mali potom cirkev viesť ďalej lepšie, ako by to vedel urobiť on ako „náhodný“ misionár. A pastori ako Bonifacio sú živý dôkaz, že táto stratégia fungovala a funguje.

Je 11.30 hod. doobeda. Bohoslužba, ktorá začala o desiatej, už skončila a uvádzači sa chystajú na poobedňajšiu bohoslužbu. Pastor Bonifacio stojí vonku a rozpráva sa s ľuďmi, ktorí opúšťajú raňajšiu bohoslužbu a idú na obed. Potom sa rozhliadne po hale smerom k stolom a spozoruje, že skupina študentov z Univerzity v Makati už tam nie je. Nahradili ju učenícke skupiny. Okolo tých istých stolov už vidí sedieť diskutujúcich, ako hovoria o aplikovaní Božieho slova, ktoré bolo práve kázané.

Usmeje sa, pozdraví pár ľudí a začne sa pripravovať na poludňajšiu bohoslužbu, ktorá začína o 12.00 hod. Je to druhé najdôležitejšie stretnutie toho dňa.