Martýri Veľkého poslania

História prenasledovania kresťanov

20. časť: Obdobie protestantských misií

Vystúpenie francúzskych revolucionárov malo v Anglicku neočakávaný efekt. Mnohí sa s nezvyčajnou pozornosťou začali obracať k biblickým proroctvám, pretože vláda teroru zavedená na druhej strane kanála im pripomínala utrpenia popísané v Knihe Zjavenia Jána. Z následkov politického prevratu, ktorý prebehol vo Francúzsku, sa dali vyčítať také znamenia, ktoré potvrdzovali, že sa blíži koniec vekov. Apokalyptické očakávania boli tak podnetom k prvým misiám modernej doby.

Chaotickým udalostiam, ktoré sa dovtedy diali, zrazu začali pripisovať prekvapivo aktuálnu dôležitosť. Uvažovali, či nebývalé rúhanie sa Bohu, ktoré vo veľkom rozsahu ovládlo Európu, nepoukazuje na to, že sa naplnil čas Danielovho proroctva, či to nie je zúrivý hlas malého rohu na hlave šelmy s desiatimi rohmi. „A otvorila svoje ústa rúhať sa proti Bohu, rúhať sa jeho menu a jeho stánu i tým, ktorí stánia na nebi – a myslí si o sebe, že zmení časy aj zákon.“

S postupom francúzskej revolúcie nadobudli biblickí učitelia presvedčenie, že toto všetko – spolu s opisom trinástej kapitoly Zjavenia Jána – sa plní priamo pred ich očami. Zdalo sa, že zavedenie nového „revolučného“ kalendára a korunovácia prostitútky ako „Bohyne rozumu“ v katedrále Notre Dame podčiarkujú apokalyptickú udalosť, ktorá sa stala v roku 1798, kedy francúzske čaty pod vedením generála Berthiera vtrhli do Ríma, vyhlásili Republiku a pápeža poslali do vyhnanstva. Toto si vysvetľovali ako „smrteľnú ranu“, ktorá predpovedá koniec pápežskej hegemónie.

Pre Angličana Edwarda Kinga a iných učiteľov biblických proroctiev to znamenalo, že žijú posledné časy: Kristus je predo dvermi a začne sa obdobie milénia. Dlhá noc čakania bola takmer úplne ukončená. Pod vplyvom týchto myšlienok vo Veľkej Británii znovu ožil milenizmus, prebudil sa záujem o otázku návratu Židov do pravlasti a s obnovenou horlivosťou očakávali Kristov druhý príchod. Na ostrove vznikali novodobé „prorocké školy“ s cieľom hlbšieho štúdia proroctiev vzhľadom na posúdenie znamení posledných čias.

Títo kresťania vedeli, že Ježiš spojil ukončenie obdobia spásy s podmienkou, podľa ktorej musí každé etnikum počuť evanjelium. Dané poznanie ich povzbudilo k tomu, aby naplnili posledný Ježišov príkaz, ktorý dal pred svojím nanebovstúpením – Veľké poslanie: „A tak iďte, čiňte učeníkmi všetky národy krstiac ich vo meno Otca i Syna i Svätého Ducha učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal.“

„Posaďte sa, mladý muž!“

Viacerí čoraz viac chápali zasľúbenie vyliatia darov Ducha Svätého, ktoré je zapísané v Knihe proroka Joela ako predznamenie návratu Ježiša Krista na zem a očakávali naplnenie uvedeného proroctva. Aj toto prispelo k tomu, že augustínska teória argumentov v 19. storočí, podľa ktorej po ukončení apoštolskej doby Boh stiahol zo zeme zázraky, bola neudržateľná. Uprostred storočia sa v Európe a v Amerike začala prvá veľká vlna uzdravovacieho pomazania Ducha Svätého, hoci toto prebudenie veľmi napádali v Amerike písmom i slovom aj v kruhoch charizmatických metodistov zachovávajúcich tradíciu.

V anglosaskom svete bol za ortodoxnú formu kresťanskej viery považovaný kalvinizmus. Takzvaný hyperkalvinizmus ovplyvnil augustínskymi myšlienkami o zániku darov Ducha Svätého aj činnosť misie. Predstavitelia hyperkalvinizmu poverenie zvestovania evanjelia – zvlášť do posledných končín zeme – „vyhostili“ do éry apoštolov. Toto ilustruje aj prípad, keď William Carey (anglosaskí autori ho nazývajú otcom moderného misijného hnutia) v anglickom Northamptonshire predložil svoje plány týkajúce sa Veľkého poslania predstaviteľom kalvínskej odnože baptistickej cirkevnej moci.

Apokalyptické očakávania boli podnetom k prvým misiám modernej doby.

Jeden z členov zboru reagoval na to takto: „Mladý muž, posaďte sa! Ak Boh bude chcieť obrátiť pohanov, tak to urobí aj bez vašej a mojej pomoci!“ V centre raného prebudenia stáli aj puritánski evanjelisti, z ktorých najznámejší boli John Eliot, David Brainerd a Jonathan Edwards. Ich misia bola zameraná na zasiahnutie severoamerických Indiánov. George Whitefield sa pohyboval aj v kultúrach iných národov, ale ako evanjelista nepobudol u nich dlhší čas.

Už pred nástupom 19. storočia niektoré nekalvínske skupiny túžili po záchrane duší v ďalekých krajinách. Spomedzi nich vynikli priekopníci pietistov, ktorí uplatňovali základné zásady misií. Takýmito boli napríklad: zásada založenia domovského zboru alebo úloha podporných modlitieb pre záchranu duší. V herrnhutských moravských spoločenstvách niesla misijné bremeno každá rodina: buď poskytla jedného člena rodiny pre dielo, alebo materiálne a finančne zaopatrovala jedného misionára. Stávalo sa, že niektorí sa postavili do služby evanjelia priam ako otroci, len aby bola zotretá spoločenská priepasť medzi nimi a tými, ku ktorým boli poslaní. Pietistom bolo jasné, že odovzdanosť misijnej práci je ťažko dosiahnuteľná bez zaviazanej podpory domácich, ako to aj neskôr povedal William Carey pred svojím odchodom do Indie, kde slúžil zvestovaním evanjelia do konca svojho života: „India je zlatá baňa. Ja do nej zostúpim a budem kopať, ale vy ma musíte istiť lanami.“

Ukrižovaní jezuiti

Misiológovia pripisujú z veľkej časti na účet hyperkalvinizmu to, že vystúpenie protestantov zaostalo za katolíckou expanziou o poldruha storočia. Od 16. storočia boli hlavnými aktérmi šírenia katolíckej viery jezuiti; v Európe to bola protireformácia a mimo kontinentu – v Indii, Afrike, Latinskej Amerike a inde – misijná činnosť. V plnení oboch poslaní zohrávali rozhodujúcu úlohu vzdelávacie inštitúcie. Medzi prvými siedmimi členmi rádu, ktorý založil Ignác z Loyoly v roku 1540, bol František Xaverský. O dva roky neskôr spolu s dvomi Tamilmi učil rybárov na brehoch Indie katolícku vierouku. Údajne počas jediného mesiaca pokrstil desaťtisíc Indov. V oblasti Tamil Nadu na týchto základoch budovali jezuiti svoju misionársku činnosť až do 18. storočia. Neskôr sa následkom európskej náboženskej krízy úplne stiahli, pretože v roku 1773 zaniknutý rád nemohol vysielať ďalších misionárov a navyše sa zrútila francúzska základňa financovania katolíckej misie. (V roku 1814 ale pápež Pius VII. tento rád znovu obnovil.)

František Xaverský začal v roku 1549 prácu aj v Japonsku, no v štáte, ktorý bol pred cudzími vplyvmi mimoriadne uzavretý, boli jezuiti po istom čase vystavení tvrdému prenasledovaniu. V roku 1597 ich v Nagasaki ukrižovali a v roku 1638 Európanov z Japonska úplne vyhostili.

Ich prvoradou misijnou stratégiou bolo získanie centra moci: v Číne si napríklad Matteo Ricci a jeho spolupracovníci ako cieľ vytýčili obrátenie samotného cisára. Snažili sa prispôsobiť miestnej kultúre v plnej miere a bez konfrontácií chceli preorientovať myslenie miestnej elity, čo bolo presným opakom toho, čo robili misijne aktívne rády – dominikánsky a františkánsky.

Zoči-voči kanibalom

V 19. storočí napokon prichádza doba protestantských misií. Do historického vývoja zasiahla napríklad vedecko-technická revolúcia a tiež pozdvihnutia či pády jednotlivých kolonizačných ríš.

Vďaka protestantskej kolonizácii sa pre misionárov otvorili dovtedy uzatvorené územia, hoci existovali miesta, kde oni boli skôr. V tomto období sa začali črtať kontúry predmetu modernej misiológie s takými otázkami ako napríklad: určenie (definovanie) vzoru apoštolov, vzťah misie a zborových štruktúr, vzťah evanjelia a sveta, respektíve vzťahy miestnych náboženstiev alebo prežitie kresťanstva v cudzej kultúre. Najrozmanitejšie zbory zakladali jeden po druhom misijné organizácie a vznikali spoločnosti biblických prekladateľov.

Misijná horlivosť Williama Careyho zostala aj napriek prekážkam až do konca jeho života neochvejná.

Prvá americká misijná spoločnosť založená v roku 1810 nepodporovala slobodných kandidátov, lebo podľa ich názoru manželské páry lepšie zvládnu rôzne problémy aj pokušenia v sexuálnej oblasti. Než vycestovali na misiu, museli byť minimálne dva mesiace predtým zasnúbení a spoločnosť ponúkala pomoc aj pri výbere partnera; mali zoznam kandidátok-misio­nárok s týmto poslaním, boli to mladé, bohabojné, vzdelané, vyškolené a „dobre vyzerajúce“ dámy. Manželské páry často už týždeň po uzavretí manželstva odcestovali na misijné územie. O vyškolenie sa starali také školy ako napr. Andover Seminary, ktorá bola založená v roku 1808 a jej „mladšia sestra“ Mount Holyoke College, fungujúca od roku 1837. V prvej pripravovali na misijnú prácu mužov a v druhej ženy. Mladí ľudia, ktorí boli pripravovaní na Andover Seminary, často hľadali celoživotného partnera na Mount Holyoke. Toto fungovalo tak úspešne, že mladšiu školu neskôr nazvali „továrňou na rebrá“; do roku 1887 každá piata americká misionárka vyšla práve odtiaľto. V období medzi rokmi 1820 až 1840 vyslali do sveta takmer šesťsto misionárov, medzi inými na Havaj, Borneo, Cejlón, do Indie, Barmy, Číny, Thajska, Perzie, Palestíny, Turecka, Južnej a Západnej Afriky, do Brazílie. V znamení „Sola Scriptura“ vystavali misionári svoju službu na troch hlavných činnostiach: kázali, prekladali Bibliu a zakladali školy.

Misijná horlivosť britského baptistu Williama Careyho (1761–1833), prvého predstaviteľa misijnej éry, zostala aj napriek prekážkam až do konca jeho života neochvejná. Po tom, ako odmietli jeho plány na nottinghamskej konferencii duchovných, kázal na základe Izaiáša 54,2-3: „Rozšír miesto svojho stánu, a nech roztiahnu čalúny tvojich príbytkov; nezabraňuj! Roztiahni na dlhoko svoje povrazy a upevni svoje kolíky! Lebo sa rozmôžeš napravo i naľavo, a tvoje semä bude dedične vládnuť národami, a pusté mestá osadia.“ S jeho pomocou vznikla 2. októbra 1792 Baptistická misijná spoločnosť.

V nasledujúcom roku bol vymenovaný za misionára v Bengálsku a neodkladne sa odplavil do Indie, kde počas štyridsiatich rokov nepretržite slúžil kázaním evanjelia. Pripravil úplné preklady Biblie v bengálskom, orijskom, maratskom, hindskom, assámskom a sanskritskom jazyku a čiastočne ju preložil do 29-tich iných jazykov. Veril, že popri bezprostrednom kázaní Slova Božieho môžu poslúžiť obráteniu Indov aj iné činnosti; so svojimi spolupracovníkmi neúnavne pracoval aj v oblasti medicíny, botaniky, školstva, poľnohospodárstva a kníhtlače.

Úspešne bojoval proti takým neľudským miestnym zvyklostiam, ako napr. pálenie vdov zaživa, ktoré prebiehalo ako súčasť pohrebného obradu ich manželov, vraždenie nemluvniat či ponechanie chorých napospas osudu, prípadne aj urýchlenie ich smrti. William Carey svojím príkladom inšpiroval celý rad misionárov. Dnes sú po ňom pomenované školy a inštitúcie misionárov.

Angličana Davida Livingstona pozná svet skôr ako bádateľa (objaviteľ Viktóriiných vodopádov), popritom sa rovnako venoval aj misijnej činnosti. Čierna Afrika, nazývaná tiež „cintorínom belochov“, si vyžiadala životy väčšieho množstva protestantských misionárov než ktorýkoľvek iný kontinent. Oproti ázijským krajinám tu začalo misijné dielo s istým oneskorením, no práve tu sa aj najviac zúročilo v počte obrátených.

Aj tretie britské meno sa v misiológii stalo pojmom: Hudson Taylor (1832-1905), zakladateľ čínskej misie, ako prvý prenikol z čínskych pobrežných území do rozsiahleho vnútrozemia.

Najznámejší americkí priekopníci Adoniram Judson (1788–1850) s manželkou Ann (1789–1826) boli tí, ktorí si želali spolupracovať s Careym v Indii. Na palubu nastúpili ako kongregacionalisti, no počas dlhej plavby prestúpili na baptistickú vieru a William Ward, spolupracovník Careya, ich aj pokrstil.

Britská východoindická spoločnosť, ktorá mala do značnej miery kontrolu nad indickým hospodárstvom, z obchodno-politických dôvodov zakázala obracanie domorodcov – aj Carey mal s nimi problémy – a tak sa Judsonovci usadili napokon v Barme (dnešné Mjanmarsko). Tu sa počas vojenského konfliktu medzi Barmou a Anglickom dostal Adoniram Judson na dva roky do väzenia, útrapy ktorého prežil len vďaka tomu, že Ann pravidelne podplácala jeho strážcov.

O týchto neblahých podmienkach sa Ann zmieňovala domácim vo svojich dlhých listoch, a tak vznikol v Amerike ich skutočný „klub povzbudzujúcich“. V Mjanmarsku používajú Judsonov preklad Biblie do dnešných dní.

Keď sa v roku 1848 vylodil, nežil tu ani jediný kresťan. Keď v roku 1872 odišiel, nebol tu už ani jediný pohan.

Hoci prvými hviezdami, a dnešnou terminológiou povedané, celebritami, ktoré oslavoval anglosaský svet, boli práve títo ľudia, popri nich aj mnoho tisíc iných misionárov prežívalo problémy v misijnej oblasti, často až po hrob. John Williams (1796-1839) bol jedným z prvých služobníkov v ostrovnom svete Tichého oceánu, volali ho aj apoštolom južných morí. V roku 1817 sa s niekoľkými spolupracovníkmi utáboril na Tahiti, kde spolu založili centrálu. V novembri roku 1839 navštívil so svojím spolupracovníkom ostrov Nové Hebridy (Vanuatu), kde ich domorodci kyjakmi dobili až na smrť a potom ich zjedli. Rovnaký osud stihol aj Jamesa Chalmersa (1840–1901) a jeho mladého spolupracovníka Olivera Tomkinsa. Chalmers pracoval 33 rokov na misijnom poli v Novej Guinei, kde na jednej prieskumnej ceste zomrel martýrskou smrťou.

No mladých veriacich, ktorí boli presvedčení o svojom misijnom povolaní, neodstrašili ani takéto prípady. Keď jedného z nich doma ešte pred odchodom upozorňovali na hroziace nebezpečenstvo zo strany ľudožrútov, povedal len toľko: „Vaše telo spustia jedného dňa do hrobu, kde ho požerú červy. Či už bude telo pokrmom pre červy, alebo pre kanibalov, Boh nám obom dá nové vzkriesené telo – tak aký je v tom rozdiel?“

Úspech služby presbyteriánskeho priekopníka misie južných morí, Johna Gedieho, stráži nápis v jednom ostrovnom chráme: „Keď sa v roku 1848 vylodil, nežil tu ani jediný kresťan. Keď v roku 1872 odišiel, nebol tu už ani jediný pohan.“

John Coleridge Patteson (1827–1870), absolvent Oxfordu, anglikánsky biskup Melanézie, bol aj dozorcom anglikánskych misií v tichomorskom ostrovnom svete. Plynulo hovoril dvadsiatimi rôznymi jazykmi. 21. septembra 1871 v ranných hodinách, cestou na ostrovy Santa Cruz, kázal na palube o Štefanovej mučeníckej smrti. Keď sa vylodili – ešte v ten istý deň – ho domorodci zabili kopijami, aby tak pomstili piatich ľudí zo svojho kmeňa, ktorých v minulosti zavraždili bieli obchodníci. Pattesonovo oduševnenie, ktoré v sebe živil k misionárskemu povolaniu, sa „nalepilo“ na tisícky ďalších. Kapitán Allen Gardiner (1794–1851) viedol prvú dlhodobú protestantskú misiu v Južnej Amerike. Po tom, ako sa britský námorný dôstojník naplnil Kristovou láskou a spaľujúcim ohňom záchrany duší, začal evanjelizovať spolu s istým poľským kolegom medzi juhoafrickými obyvateľmi černošského kmeňa Zulu, no búrska vojna ich dielo zmarila. Gardiner chcel nakoniec vycestovať do Novej Guiney, ale holandská moc mu neumožnila zrealizovať jeho smelé plány, neskôr však rozbehol svoju prácu na výbežku juhoamerického kontinentu – v Ohňovej zemi. Tamojší domorodci žili na tak nízkej životnej úrovni, že ich nazval „chýbajúcim očkom Darwinovho reťazca“. Gardinerovi sa nepodarilo získať ich dôveru. Napokon so svojimi šiestimi spolupracovníkmi zahynul hladom v pustej zemi, pretože ich loď so zásobami, ktorá prichádzala každého pol roka, meškala a doplávala príliš neskoro. Priebežne prichádzali do tejto oblasti aj iní misionári, ktorým sa postupne podarilo mnohých z domorodcov uviesť na cestu viery.

Povstanie boxerov proti „cudzím diablom“

Vyššia kultúrna úroveň (kultúrna nadradenosť) protestantských misionárov spôsobila neraz chaos, v niektorých prípadoch aj katastrofu. Takýmto príkladom je príbeh Marcusa a Narcissy Whitmanových, ktorí založili misiu v severoamerickom Oregone medzi cayuskými Indiánmi. Whitmanovci otvorene kritizovali aj také zvyky indiánskych kmeňov, ktoré neboli v rozpore s Bibliou. Pre cayuských Indiá­nov nepripadalo do úvahy oddelenie náboženského a rodinného života, a keď sa niektorí spomedzi nich chceli zúčastniť na bohoslužbách u Whitmanových, Narcissa si z nich robila posmech. Indiáni napokon skoncovali s týmito „nafúkanými“ manželmi a popritom zabili aj mnoho ďalších bielych obyvateľov.

Najzávažnejší útok sa udial v Číne 31. decembra 1899, kedy reakcionári odvliekli Sidneyho Brooksa, 24-ročného misionára, ktorého celé hodiny mučili a napokon aj zavraždili. Vďaka tomuto zločinu sa sťažnosti na správanie Číňanov nijako nezmiernili. O šesť mesiacov neskôr sa tisíce vidiečanov na severe krajiny pustili do búrania kaplniek, kostolov, sirotincov, nemocníc, škôl, vrážd misionárov a čínskych kresťanov. Boxerské povstanie zasadilo modernému protestantskému misijnému hnutiu najvážnejšiu ranu. A hoci povstanie malo veľa rôznych dôvodov, dnes sa hovorí o arogancii cudzincov ako o hlavnej príčine jeho vzniku.

Od roku 1840 si zahraničné vlády vynútili v Číne jednu dohodu za druhou. Krajinu si medzi sebou rozdelili Angličania, Američania, Francúzi, Holanďania, Španieli, Nemci a Japonci, ktorí si ukrojili najväčší diel. Navyše si užívali status „mimo územia cudzincov“ a takto ich nemohli brať na zodpovednosť za žiadny skutok. Mnohí nezakrývali postoj odmietnutia voči pôvodným obyvateľom a pre nich sväté tradície sa stali predmetom verejného výsmechu.

Ku koncu roku 1890 už mal toho všetkého čoraz väčší počet Číňanov dosť. Na čelo povstania sa postavila „Spoločnosť zjednotených pästí“, čiže boxeri. Ich pôvod bol neznámy, no v tomto čase ich už obkolesovala akási mystická aura. Ich poznávacím znamením bola červená stužka na zápästí a žltý hodvábny pás (opasok). Domnievali sa, že keď sa prostredníctvom čarovania a mágie dostanú do tranzu, budú pred zbraňami cudzincov nezraniteľní.

Propagandisti roznecovali nenávisť proti „cudzím diablom“. „Diabolskú“ podstatu rozdelili na niekoľko kategórií: „prvotriedni diabli“ boli cudzinci, na kresťanstvo obrátení Číňania boli „druhotriedni diabli“ a s cudzincami spolupracujúci kolaboranti boli „treťotriedni diabli“.

Boxerské povstanie zasadilo modernému protestantskému misijnému hnutiu najvážnejšiu ranu.

Na tisíce rozširovali medzi obyvateľstvom letáky, v ktorých obviňovali misio­nárov zo Západu okrem iného zo sucha, ktoré bolo príčinou veľkej biedy v krajine. V januári v roku 1900 udalosti nabrali rýchly spád. Na cisárskom dvore v Pekingu mala reakcionárska sila veľký vplyv. Koncom zimy a začiatkom jari povstalci stupňovali svoje útoky. Plienili dediny a prvýkrát bolo počuť správy o tom, že prelievajú krv čínskych kresťanov. V júni sa už rozpútalo hotové peklo – podpaľovali budovy misionárov a zabíjali kresťanov. V strede júna vlna násilia zasiahla aj Peking. Medzinárodná vojenská sila, utáborená na pobrežiach, vstúpila do akcie v záujme obrany Európanov a obsadila niekoľko čínskych pevností. Túto akciu však chápala cisárovná ako vojenskú výzvu a 24. júna vydala nariadenie, v ktorom stálo: ,,V celej Číne pozabíjať všetkých cudzincov!“ Povstanie bolo zúfalou reakciou proti kolonizácii a hoci nebolo vyslovene motivované nepriateľstvom voči kresťanstvu, predsa sa hlavne zavraždení misionári a obrátení čínski kresťania rátali na stovky.

Ju Hsun, vodca provincie Shansi, viedol najkrvavejší masaker. Dňa 9. júla čínskych kresťanov spolu so všetkými protestantskými misionármi, ich rodinami, katolíckymi kňazmi a mníškami predviedli v putách pred vodcu a následne ich zabili mečmi – často jediným úderom. Ich sťaté hlavy vystavili v klietke nad vstupnou bránou mesta. Správy o krviprelievaní donútili ostatných čínskych kresťanov a misionárov s rodinami utiecť buď pešo, alebo na osloch na vzdialenejší vidiek. Celé dni a týždne sa ukrývali ako štvané zvery – niektorí boli omilostení, iní pomreli.

Dňa 14. augusta medzinárodná vojenská expedícia oslobodila Peking. Neskôr bolo mesto vyrabované. Surovosti pokračovali aj na vidieku; podľa opisu istého britského kapitána pozabíjali množstvo nevinných, mierumilovných domorodcov, alebo ich olúpili. „Celé územia nemilosrdne a nezmyselne zrovnali so zemou.“ No aj medzi „misionármi“ sa našli takí, ktorí sa rabovania zúčastnili. Množstvo misijných spoločností žiadalo odškodné.

Tertuliánov výrok „krv kresťanov je semenom“ sa v Číne potvrdil ako naozaj pravdivý. Odvaha zahraničných aj domorodých martýrov sa v nasledujúcom desaťročí stala základom na trojnásobný nárast cirkvi. Žiaľ, aj pol storočia po týchto udalostiach, ešte stále rástol hnev Číňanov. Nástupom komunistov k moci v roku 1949 napokon došlo k vyhosteniu všetkých „cudzích diablov“ z krajiny.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek