Misijné skupiny majú budúcnosť

V prvý májový týždeň sme navštívili misijné skupiny v Plzni, Ústí nad Labem a v Hradci Králové. Pri tej príležitosti som využil čas a vedúcim bratom som položil niekoľko otázok.

Prvým mestom bola Plzeň v Západočeskom kraji, kde prácu vedie Robert Štepán, pôvodom z Banskej Bystrice. S manželkou Jitkou majú tri deti.

Rasťo: Povedz nám, Robo, ako začala práca tu v Plzni?

Robo: Vyštudoval som biblickú školu v Brne. Po čase sme sa presťahovali do Domažlíc a potom do Prahy, kde sme aj chodili do zboru. Po čase sme na modlitbe prijali povolanie začať prácu v Plzni. Využili sme prvú príležitosť a presťahovali sa. Vedeli sme o jednej rodine z tohto mesta, ktorá hľadala cirkev a ktorá by išla v prúde Svätého Ducha, ale v Plzni také spoločenstvo nebolo. Po presťahovaní sme sa začali stretávať na modlitbách a pomaly rozbiehať prácu. Sme tu od novembra 2009. Do mesiaca sme sa rozrástli a dnes mohlo byť na zhromaždení niekoľko desiatok ľudí.

Aké máte aktivity v rámci misijnej skupiny?
V stredu máme domáce skupiny, v nedeľu zhromaždenie a v piatok modlitby. A samozrejme, ľudia sú povzbudzovaní aj k tomu, aby osobne evanjelizovali.

Povedz nám, aký je stav zborov v Plzni?
Tak, už samotné pozadie mesta je zaujímavé, lebo v erbe mesta sú zakotvené symboly Rímskej cirkvi a keď boli Čechy na 90 percent protestantské, Plzeň stála pri Vatikáne. Údajne tu nikdy neprebehla reformácia. Tento vplyv a trend je zrejmý aj dnes, lebo rozsah ekumény je na české pomery nevídaný. Ovplyvnilo to tradičnejšie skupiny, aj skupiny, ktoré v deväťdesiatych rokoch boli vcelku zapálené.

Keďže nie si na plný úväzok, máš aj civilné zamestnanie – povedz nám niečo o tom.
Profesiou som konštruktér a za 12 rokov som to neopustil. Získal som v tom určitú prax, ktorú teraz môžem zhodnotiť v tej práci, ktorú robím.

Ako vidíš prepojenie na banskobystrický zbor?
Ja pochádzam z banskobystrického zboru. Aj prácu tu v Plzni sa snažím robiť pod vplyvom učenia a videnia zboru Milosť a dokonca si uvedomujem, že človek nemôže fungovať sám ako pastor. Je dôležité patriť pod apoštolskú autoritu, ak chce niekto niesť efektívne ovocie, pretože je potrebné mať nadhľad nad vecami. Uvedomujem si potrebu byť s ľuďmi, ktorí slúžia v pomazaní. To bol aj dôvod, prečo sme začali pravidelne dochádzať na konferencie do Banskej Bystrice, aktívne odoberáme časopis Logos, máme doma širokú zbierku CD a DVD s vyučovaniami a literatúru produkovanú zborom v Banskej Bystrici.

Druhé mesto, ktoré sme navštívili, bolo Ústí nad Labem. S Martinem Petrem sa poznám od roku 2001, keď sme spolu začali študovať na Akadémii sv. Pavla v Budapešti.

Rasťo: Martin, v skratke nám porozprávaj o svojom obrátení.

Martin: Obrátil som sa v roku 1990 a v tom roku som bol aj pokrstený. V deväťdesiatom prvom som sa zoznámil a zároveň oženil so Svetlanou, s ktorou budeme oslavovať 20. výročie svadby. Od začiatku sme vnímali, že chceme nielen žiť, ale aj slúžiť Bohu tak, ako sme to videli v Budapešti. V roku 2004 došlo k tragickým udalostiam v našom živote a v dôsledku následných komplikácií sme v roku 2007 opustili zbor, v ktorom sme boli, a zblížili sme sa s ľuďmi z KS, kde sme boli pastorom Jardom prijatí. Dva roky sme dochádzali do pražského zboru, kde sme toho veľa prijali. Potom v roku 2009 nás pastor vyzval založiť prácu v Ústí. V úvode sme s menšou skupinou, ktorá sa postupne rozrastala, začali pracovať a evanjelizovať aj napriek útokom a rôznym protivenstvám. Sme vďační za podporu bratov zo Slovenska. Nedávno boli v Banskej Bystrici na konferencii pokrstení niekoľkí ľudia a nejaké krsty sme mali aj tu v Ústí. Ďalší sa obrátili a pripojili sa k tomuto dielu. Každú stredu máme evanjelizačné zhromaždenie alebo premietanie, v piatok spoločné modlitby a v nedeľu bohoslužbu.

Máš aj civilné zamestnanie?
Áno, v nadväznosti na to, že som bol vedúcim pobočky Inštitútu zväzu účtovníkov, začal som podnikať v tejto oblasti. Mám vzdelávaciu firmu práve so špecializáciou na účtovníctvo, dane, výpočtovú techniku. Darí sa nám veľmi dobre, čo umožňuje podporovať aj začínajúcu prácu.

Napriek tomu, že ste na západnej hranici Česka, ste pravidelní návštevníci konferencie v Banskej Bystrici.
Áno. My sme hľadali cirkev, ktorá bude napojená na prácu v Budapešti. Keď sme sa zoznámili s pastorom Jardom, pochopili sme, že on je osobou, ktorá je Bohom daná pre túto prácu primárne na Slovensku, ale aj pre Čechy. Potom sme si aj určili naše priority, čo sa týka účasti na konferenciách. Od roku 2007 sme nechýbali na žiadnej.

A čo chystáš na leto?
Pripravujeme evanjelizáciu s Mariánom Červeníkom, ktorý príde s karavanom. Chceme ďalej pokračovať v premietaní a osobnej evanjelizácii. Prijali sme víziu zdvojnásobenia všetkého, čo nám Boh zveril.

Posledným mestom bol Hradec Králové, kde sme sa rozprávali s Petrom Šakarovom, tridsaťšesťročným bývalým profesionálnym hráčom hokeja.

Rasťo: Peter, povedz nám, ako si sa obrátil, za akých okolností, a ako si začal žiť ako kresťan.
Peter: Obrátil som sa v roku 1992 počas kampaní Steva Rydera, aj keď nie priamo na jeho kampaniach. Ale vtedy sa obrátilo veľa mladých ľudí. Bol som celkom úspešný športovec a vlastne to bol celý môj život. Bola to hlavná náplň môjho života. Popritom som mal chvíle, keď som cítil prázdnotu a uvedomoval som si, že musí byť niečo viac než to, čo žijem. Potom mi kázal evanjelium priateľ, ktorý sa obrátil počas stanovej evanjelizácie Harvestu. Rozprávali sme sa o vyvolávaní duchov, čo ma predtým zaujímalo, a on mi hovoril z Božieho slova, že je to okultizmus a je to hriech pred Bohom. Hovoril mi o Ježišovi, o ktorom som mal dovtedy predstavu, že je len pribitý na kríž a to je všetko. Usvedčila ma jedna veta, že Ježiš zomrel za mňa. To ma zasiahlo a ja som to prijal. Ešte mi povedal, že kde sa dvaja alebo traja stretnú v Jeho mene, tam je On prítomný a ja som až hmatateľne vnímal niečo nové – bola to akoby hmla. Dnes viem, že to bola Božia prítomnosť. Vedel som, že Kristus bol pri nás. Pretože aj kamarát bol krátko obrátený, nevedel, čo máme urobiť, len mi vravel, aby som nešiel do pekla, že mám prijať Ježiša Krista do svojho života. Keď som išiel domov, až som sa bál, aby som nezomrel, aby som sa stihol obrátiť. A ešte ten večer som doma pokľakol a vyznal Pána. Trvalo mi skoro rok, kým som začal chodiť do zboru, lebo som sa hanbil. Kamarát, ktorému som ja svedčil, začal chodiť do zboru a rozprával mi o úžasných veciach, ktoré Boh koná v zbore. Až potom som sa odvážil tam ísť. Tam ma to zasiahlo a hneď som vedel, že som doma. Ďalších päť rokov som chodil do zboru v Hradci.

Kedy ste v Hradci začali s touto prácou?
V roku 1998 som dostal ponuku hrať hokej za Prostějov. Tam som začal chodiť do zboru k pastorovi Radkovi Hasovi, kde akurát hľadali cestu ďalej a napojili sa na banskobystrický zbor Milosť. Potom som sa, žiaľ, dostal do stavu nedeľného kresťana, keď som si žil pre seba a do zboru som chodil len okrajovo. Zmena nastala okolo roku 2000, keď som spolu s pastorom navštívil Zbor viery v Budapešti.
Tam som znovu prežil silný Boží dotyk a Božiu moc, ako to bolo na začiatku v deväťdesiatych rokoch aj v Čechách. To ma „nakoplo“. Potom sme sa vrátili späť do Hradca. Tu som postavil dom a chcel som sa zapojiť do nejakého zboru, ale nikam to neviedlo. Preto sme dochádzali do Prostějova a nabalilo sa na nás niekoľko ľudí, ktorí chceli viac, a tak sme dochádzali aj na konferencie do Bystrice. Vôbec som nemal predstavu, že budem zakladať zbor a podobne. Začali sme sa stretávať u nás doma a modliť sa vo štvorici, potom sme začali pomaly rásť a Radek Hasa nás dochádzal povzbudzovať. Potom bol u nás aj pastor Jardo, čo nás veľmi povzbudilo. Ani som nečakal, že by niekedy mohol prísť. To ma povzbudilo, že to mám brať vážne a že nie je márna práca v Pánovi. Aj keď som váhal, nakoniec sme založili misijnú skupinu a začal som ju viesť. Našli sme si priestory a začali sme rásť. Takže, začínali sme s malou skupinou, ale dnes nás pravidelne prichádza niekoľko desiatok. A máme víziu ďalej rásť. Nechceme zostať undergroundovou cirkvou. Aj preto sme vzali nové priestory, ktoré sa dajú časom rozšíriť.