Mnoho zmôže modlitba spravodlivého

Svedectvo Anny Launovej

Milí čitatelia Logosu, chcela by som sa s vami podeliť so svedectvom o manželstve – z môjho pohľadu ako manželky. Chcela by som povzbudiť sestry, ktoré sa ešte len stanú manželkami, a snáď aj tie, ktoré už nimi sú, a zároveň každého v tom, že mnoho zmôže modlitba spravodlivého a nikto, kto volá na meno Pánovo, nebude zahanbený.

Jedna z prvých rád, ktorú som počula ohľadne manželstva, bolo „odporúčanie“, že za budúceho manžela je potrebné sa začať modliť približne od siedmich rokov. Vydesilo ma to, lebo v tom čase som mala už asi pätnásť a teda zjavne veľký časový sklz. Nehovoriac o tom, že som ani nebola znovuzrodená a nemala som ani potuchy o tom, ako sa modliť. Toto odporúčanie mi však utkvelo v pamäti.

Prešlo ešte zopár rokov, kým som prijala Ježiša do svojho srdca, znovuzrodila som sa a modlitby sa stali súčasťou môjho života. Všetko to začalo počas štúdia v Bratislave na jednom z internátov. Bývala som na izbe s ďalšími kresťankami, hľadali sme Pána, modlili sme sa za našich spolužiakov a ako sa blížil koniec štúdia, postupne častejšie aj za naše budúce zamestnanie a, samozrejme, špeciálne aj za našich budúcich manželov. Najprv sme sa začali každý večer modliť dve – tri, ale postupne sa pridávali ďalší a nie raz nás bolo toľko, že sme sa ledva zmestili do izby. Verím, že tam niekde bol položený dobrý základ nášho manželstva. A skutočne tie modlitby boli vypočuté, lebo každá z nás si po škole našla prácu, ale čo je dôležitejšie, každá z nás sa vydala za bohabojného muža.

Som veľmi vďačná aj za mojich rodičov, lebo nám prirodzene dali veľmi pekný obraz o manželstve a rodine. K tomu sa pridali kázne a vyučovania o manželstve, ktoré vo mne budovali správny svetonázor. Postupne (ako mi pribúdali roky) som si začala hľadať zasľúbenia o manželstve. Čím viac som spoznávala Božie slovo, tým viac som odmietala zdeformovaný pohľad mnohých romantických filmov a očakávala som, kedy sa už konečne objaví ten môj vysnívaný Boží muž. Vzala som si k srdcu radu, aby sme na svoje životné situácie hľadali verše v Biblii. Aj ja som si našla zopár, ktoré boli moje a ktoré som vyznávala. Dokonca som si ich napísala do mobilu a kedykoľvek v práci som si telefón na chvíľku vytiahla, posilnila vieru a pracovala som ďalej. Postupne sa môj postoj menil od očakávania, aké to bude úžasné, keď mňa bude niekto milovať a keď ja budem mať niekoho, s kým budem tráviť čas (čo všetko je dôležité a nepopieram to) – k uvedomeniu si, že Boh ženu stvoril ako pomoc mužovi roveň. A začala som sa vidieť viac v tejto úlohe.

S Kamilom sme sa spoznali v zbore. Pravidelne sme sa stretávali na bohoslužbách a ani vo sne mi nenapadlo rozmýšľať o ňom ako o budúcom manželovi. Jedného dňa som si začala pripúšťať túto myšlienku, a tak som to, samozrejme, konzultovala na modlitbách (alebo som sa to skôr snažila Bohu vyhovoriť). Postupne som si ho začala viac všímať, vážiť si ho, že mal správne názory na mnohé veci a vedel ma povzbudiť. Začala som šípiť (asi ako posledná v okolí), že ku mne cíti niečo viac ako len k sestre. Vďaka zopár dobre mieneným radám a „štuchancom“ od pastora a bratov mi jedného dňa vyznal lásku… no a potom bola svadba.

Onedlho oslávime desiate výročie a prežili sme rôzne obdobia, občas aj nejaké to ťažšie. Vtedy prídu znova na rad moje verše, pripomeniem si, čo (koho) mi Pán zasľúbil. Nie raz som sa rozhodla veriť viac tomu, čo hovorí Božie slovo o mojom mužovi, ako tomu, čo som aktuálne cítila. A zrazu som dokázala vidieť danú situáciu z inej perspektívy. Nikto ma nevie rozosmiať tak ako Kamil a zároveň ma nikto nevie tak nazlostiť. No neľúb ho… stále viac a viac. Ale keď sa obzriem naspäť, tak musím potvrdiť to, čo zaznelo na jednej konferencii: príbeh o premenení vody na víno bol prirovnaný k manželstvu. Tak ako v tom príbehu bolo na neskôr zachované to lepšie víno, tak aj naše manželstvá môžu byť rokmi lepšie. Presne naopak, ako to vidíme všade okolo nás. Keď som na Silvestra bilancovala uplynulý rok, uvedomila som si, že ozaj je rokmi náš vzťah lepší a stále viac kvalitnejší.