Modlitby za uzdravenie fungujú!

Volám sa Zdeno Danihel, žijem vo Veľkých Levároch, mám 50 rokov. S manželkou Ivonou máme dve dcéry a jedného syna. Už sme aj starí rodičia – máme jedného vnuka. Zhruba pred piatimi rokmi som ochorel na rakovinu hrubého čreva. Keď som išiel do nemocnice na Klenovú, diagnostikovali mi stupeň štyri, čo je už posledné – neliečiteľné štádium, ale skúšali to liečiť. Absolvoval som operáciu, kedy mi zobrali tridsať centimetrov hrubého čreva, a tiež som absolvoval chemoterapiu. Potom malo nasledovať ožarovanie. Manželka medzitým pozerala rôzne alternatívne možnosti liečenia a tiež videla inzerát o liečení v Malackách. Povedala mi, nech sa tam ideme pozrieť, a tak sme tam jedného dňa prišli. Vidím mladých ľudí, ktorí začali spievať chvály Bohu. Predtým som si vôbec nevedel predstaviť, ako tie liečenia môžu vyzerať. Zistil som, že sa tam študuje Biblia, že máme veriť v Ježiša, ktorý nás uzdraví. Tak sme tam začali chodiť. Chodil som tam asi mesiac alebo dva, keď mi robili CT s tým, že som mal absolvovať ešte ožarovanie. Po vyšetrení CT som išiel za doktorkou, ktorá mi povedala, že som úplne zdravý. Neveril som tomu, lebo som mal ešte metastázy do pečene. Tak som tam pristavil jednu vrchnú sestru, moju známu, a dal som jej do ruky ten papier, ktorý som dostal. Ona ho prečítala a tiež mi tvrdila, že som zdravý, k čomu mi gratulovala. A tak navštevujeme tento zbor už štvrtý rok.

Chcem povedať, že už je to dvadsaťpäť rokov, čo sme s manželkou spolu a stále sme niečo hľadali. Vedel som, že medzi nebom a zemou existuje niečo viac. Chodil som aj do kostola, ale to ma trochu sklamalo. Keď som videl tých ľudí, ktorí sa tam modlia, a potom vyjdú von a správajú sa inak, nepáčilo sa mi to. Takisto aj všelijaké spoločenstvá, ktoré som poznal, kázali niečo, ale správali sa inak. Nedávalo mi to zmysel. Čítal som aj Bibliu, ale nechápal som ju, nešiel som do hĺbky.

Teraz by som chcel povedať, čo sa stalo mojej manželke približne pred mesiacom. Praskla jej cievka v mozgu a zalialo jej pravú stranu mozgu. Ja som bol vtedy v práci, ale volala mi dcéra, aby som rýchlo prišiel domov. Pred domom už stála záchranka a previezli ju na Antolskú do Bratislavy. Išli sme tam celá rodina. Bol pondelok asi jedenásť hodín dopoludnia. Čakali sme tam zhruba do druhej na doktora. Potom prišla doktorka a povedala, že je to päťdesiat na päťdesiat a že sa máme pripraviť na najhoršie – že viac nevedia a čakajú na CT. Medzitým prišla aj zdravotná sestra a hovorila, že nie je žiadna šanca. Nevedel som, čo mám robiť a začal som sa modliť k Bohu. Potom som aj zavolal Ľubovi, aby sa modlil aj on. Ako sme tam stáli, syn mi povedal: „Tato, poďme sa modliť za mamu.“ Tak sme sa modlili k Pánu Bohu, aby ju zachránil, aby sa vrátila a tak ďalej. Netrvalo ani pol hodinu a prišla doktorka a začala nás odtiaľ vyháňať. „Prosím vás, opustite sálu, odvážame ju na Kramáre, bude sa operovať.“ Vraj našli nejakú možnosť, ako ju operovať. Tak sme išli za ňou na Kramáre. To bolo asi okolo štvrtej, pol piatej, keď ju previezli a operovali ju asi okolo jedenástej, pol dvanástej. Operácia trvala zhruba do pol šiestej rána. Potom prišiel chirurg, hovoril, že operácia dopadla dobre, našli problém, odstránili ho a na druhý deň (v stredu) ju majú prebúdzať. V takýchto prípadoch údajne treba človeka operovať do dvoch alebo troch hodín, inak zomrie. Ivonu operovali po zhruba jedenástich hodinách. Zobúdzali ju v stredu okolo desiatej, jedenástej. Ja som prišiel za ňou a ona ma spoznala, čo bol obrovský pokrok. Keď som tam chodil, doktor mi hovoril, že treba rátať s následkami, že môže zostať ochrnutá, nemusí vidieť, počuť, môže zostať na vozíčku a podobne, lebo keď má niekto takúto diagnózu, vždy tam niečo zostane. Vďaka Bohu, manželka je zdravá, vidí, počuje, chodí, vníma, vrátila sa jej pamäť. Je zdravá, vďaka Bohu.

Zaujímavá je jedna vec. Každý večer sme sa celá rodina modlili. Deti ma volali: „Tato, poď, ideme sa modliť za mamu.“ A keď sme sa doma modlili, jej stav sa zo dňa na deň zlepšoval, ale stalo sa to, že sme sa jeden čas prestali za ňu modliť. A ja, keď som za ňou chodil, zistil som, že sa jej stav začal zhoršovať. Tak sme pokračovali v modlitbách až k tomu, že je doma a je v poriadku. Vďaka Bohu! Dokonca, primár mi sám raz povedal, že oni urobili všetko, čo mohli urobiť a že už je to len na nej a na Bohu. Mali jej robiť ešte jednu operáciu, ktorá je v takýchto prípadoch úplne bežná, lebo sa jej v hlave vytváralo nadmerné množstvo moku a mala na to vývod. Mali jej robiť takú operáciu, že jej poza ucho zavedú do brušnej dutiny hadičku, kde by sa ten mok strácal. Po CT však zistili, že operácia nie je nutná, lebo tento mok sa jej upravil. Tak si predstavte, že po takom zásahu ona je zdravá, vidí, chodí…

Predtým, než sa toto stalo, deti na nás reagovali tak, že nás nechceli počúvať, keď sme im niečo hovorili o Bohu. Teraz je vidno, že sú také iné. Viac dbajú o rodinu a, dokonca, všimol som si, že sa aj samy modlia. Nie síce nahlas, ale samy sa modlia.

Vďaka Pánu Bohu, že sme sa obrátili a poznáme Ho. Chcel by som povzbudiť aj druhých ľudí, aby sa obrátili k Bohu v mene Ježiša Krista. A nech sa modlia. Robil som aj ja všelijaké hriechy, nie som ešte ani teraz dokonalý, mám hriechy aj teraz, ale je dôležité, že sa modlím k Bohu za odpustenie mojich hriechov a aby ma viedol Duchom Svätým, aby som sa hriechov vyvaroval, aby som ich už nerobil. Chcem byť oddaný Ježišovi Kristovi a chcem, aby Mu bola oddaná celá moja rodina, pretože Ho milujeme, lebo On je náš Záchranca. Milujeme Ho nadovšetko. Ďakujeme celému zboru v Bratislave, že sa za nás modlili. Ďakujeme!