Nadprirodzený svet

Kresťanský svetonázor je nadprirodzený

Jedno z najväčších klamstiev, ktoré dnes stále pretrváva v mysliach ľudí na celom svete, je materializmus. Je v silnom rozpore nielen so súčasnou vedou, ale aj s biblickým kresťanským svetonázorom. Prieskum skupiny Barna z roku 2009 odhaľuje, že väčšina amerických kresťanov neverí v skutočnú existenciu satana či Ducha Svätého. Chápu ich len ako symbol zla či dobra. Materialistický svetonázor prenikol do kresťanstva a musíme aj vo svojom živote čeliť tomuto faktu.

Napriek týmto štatistikám vidíme nárast mystiky, okultizmu či konšpirácií a nadprirodzena vo filmoch a na internete. Hoci teda ľudia veľmi neveria v biblického Stvoriteľa, zrejme stále cítia potrebu venovať sa nadprirodzeným veciam. Navyše, vedecká komunita prestáva dôverovať Darwinovej teórii, preto sa začínajú zaoberať napríklad teóriou dávnych astronautov (propagovaná najprv Sitchinom a Denikenom, no dnes už rôznymi vedcami).

Svet podľa Biblie

Kresťanský svetonázor počíta s niečím viac než len s tým, čo vidíme. Centrom kresťanskej viery je viera v nadprirodzený skutok. Ak by nebolo vzkriesenie, márna by bola naša viera a celý systém by sme mohli zabaliť a zmysel života by bol iba v hedonizme („jedz­me, pime, zabávajme sa, veď zajtra zomrieme“). Miera tohto hedonistického myslenia úmerne rastie práve s myšlienkami materializmu. Poďme sa pozrieť trochu bližšie na kresťanský nadprirodzený svetonázor. Budem sa tu venovať niekoľkým rozhodujúcim udalostiam v Biblii a silám, ktoré za nimi stáli. Tradičné náboženské skupiny sa týmto pasážam v Písme vyhýbajú, pretože konfrontujú ich predsudky.

Synovia Boží a koncil bohov

Biblia hovorí o bytostiach, ktoré existovali už v čase, keď sa tvoril tento svet (Jób 38,4-7). Sú nazvané synmi Božími. Biblia neučí polyteizmus (t. j. mnoho bohov), ale učí o nižších božstvách. Termín bohovia (elohim) sa vzťahuje skôr na miesto prebývania ako na nejaké atribúty (napr. všemohúcnosť).

„Postavil sa Boh [elohim] v zhromaždení bohov, uprostred bohov [elohim] súdi.“ (Ž 82,1)

Celý 82. Žalm je venovaný tomu, že existuje Boh nad inými bohmi (synmi Najvyššieho), ktorých súdi za zlú vládu medzi národmi a vydáva súd, že pomrú ako ľudia. Bližšie skúmanie Písma nám odhaľuje, že toto nie je jediné miesto, ktoré o týchto božstvách a Božom koncile hovorí.

Nezbehlí a povrchní čitatelia Písma by mohli namietať, že predsa je len jeden Syn Boží. Ako však vidíme, je to trochu inak. Učenci gréckych textov prišli na to, že Ježiš nie je „jednorodený“, ale „jediný svojho druhu“, pretože grécke slovo monogenés nie je odvodené od slova gennao (splodiť), ale od slova genos (druh). Presne ako Jahve je elohim a žiaden iný elohim nie je Jahve, tak aj Ježiš je unikátny Syn (iba v Ňom sa nachádza podstata Boha Jahve) a žiaden iný zo synov Božích nie je ako Ježiš. Je to trochu hlboká teológia, ale po krátkom zamyslení človek príde na to, že to vôbec nenarúša učenie o Trojici.

Had: kráľ Týru a Babylona

Jób tvrdí, že na toto zasadnutie bohov prichádzal aj anjel viacerých mien (Jób 1,6; 2,1). Podľa proroctva o kniežati Týru vieme, že had zo záhrady Eden, najchytrejší zo všetkých zvierat, nebol iba taký obyčajný had. Chcel predsedať bohom (Ez 28,2). Táto bytosť bola potrestaná a vyhnaná z Edenu do podsvetia. Pokrýval ho všelijaký drahý žiarivý kameň, mal píšťalu a bubny – bol to zastierajúci cherub. Učenci tvrdia, že jeho opis – slovo „pečať“ (Ez 28,12) – vychádza z koreňa semitských jazykov (ch-w-t), kde to znamená „had“.

Pre porovnanie, v Izaiášovi 14. kapitole sa stretávame s istým príslovím či podobenstvom – s kráľom Babylona, pohoničom či utláčateľom s harfami, ktorý prenasledoval národy a ktorého pýcha ho priviedla do podsvetia, kde sú mŕtvi duchovia (refaim). Tento „svietiaci syn rána“ (helel ben-šachar) je evidentne ten istý plaz a anjel z Edenu.

„Ako si len padol z nebies, jasná hviezda, synu rannej zory! Zoťatý si na zem, ktorý si porážal národy. A veď ty si povedal vo svojom srdci: Vystúpim hore do neba; vyvýšim svoj trón nad hviezdy silného Boha a posadím sa na vrchu slávnostného zhromaždenia Božieho, v najvzdialenejších krajoch severu; vystúpim na výšiny oblakov a budem podobný Najvyššiemu! Ale si zvrhnutý do pekla, do najzadnejších kútov jamy.“ (Iz 14,12-15)

Svietiace hviezdy na nebi sú v Písme obrazom anjelov. Opäť vidíme rovnaký cieľ: posadiť sa nad anjelov (členov koncilu) na vrchu božského zhromaždenia, čo malo za následok rovnaký osud: zvrhnutie do podsvetia.

Hebrejské slovo nachaš sa prekladá ako „had“ (keď spoluhlásky n-ch-š sú v tvare podstatného mena). Pôvodná hebrejčina nemala samohlásky a keby sme tieto spoluhlásky prečítali ako nocheš, znamenalo by to „veštec“. Had skutočne priniesol Eve veštbu (nadprirodzenú informáciu), že budú ako elohim. V tvare prídavného mena by však toto slovo znamenalo „svietiaci“. Práve tento adjektívny tvar je v súlade s ostatnými dvomi textami. Zo slova nachaš je odvodené aj slovo nechošeth („bronzový“ alebo „medený“). Mesto Ir-Nachaš (1Krn 4,12) bolo hutnícke mesto bronzu a medi. Tieto kovy žiaria, keď sú leštené. Biblický učenec starých semitských textov, Dr. Michael S. Heiser, tvrdí, že nachaš (had) bol termín bežne používaný k vyjadreniu nebeského strážcu trónu. Jeho svietiaci vzhľad tiež poukazuje na jeho božský pôvod. Jeden fragment z Kumránu (4QAmram, manuskript B) hovorí, že strážcovia (padlí anjeli) mali hadí (reptiliánsky) vzhľad. Vidíme teda vždy vzájomnú súvislosť medzi jagavou nadprirodzenou bytosťou a hadom v rôznych formách.

Had bol prekliaty tak, že bol zvrhnutý na zem, kde má žrať prach. Keďže prach nie je prirodzený pokrm hada, t. j. had doslovne nehlce prach, sme nútení brať tento príbeh ako jeden z troch opisov jednej a tej istej entity.

Anjeli zostúpili na zem

Vieme, že prišla potopa na Zem, no dôležité je, kvôli čomu prišla. Šiesta kapitola knihy Genesis hovorí o tom, že zostúpili na zem synovia Boží, získali smrteľné telá a v zlých žiadostiach so ženami splodili obrov – hybridné monštrá. Dodnes však mnohé denominácie tento príbeh vykladajú inak, len nie nadprirodzene. Držia sa tzv. setitského výkladu (že synovia Boží sú potomkovia Séta), ktorý prišiel do cirkvi koncom štvrtého storočia, avšak nie je logický ani nemá podporu u židovských vykladačov. Židovskí pisatelia prijali aramejské podstatné meno „nafila“, ktoré znamená „obor“ a v množnom čísle je toto slovo nefilim. Ani teória o tom, že by išlo o kráľov či ľudských vládcov, nie je uspokojivá. Setitská ani kráľovská teória nedokážu vysvetliť vznik obrov (nefilim).

Peter ani Júda sa nebránili nadprirodzenému výkladu tohto príbehu a dokonca sa obrátili ku knihe Enoch, aby tento názor posilnili (2Pt 2,1-10; Jud 5-7).

Mezopotámia mala niekoľko verzií príbehu o katastrofickej potope s veľkou loďou, kde sa zachránili zvieratá a ľudia. Spomínajú aj skupinu mudrcov (apkallus), vlastníkov obrovskej múdrosti pred potopou. Títo apkallus boli nadprirodzené bytosti. Mnohých považovali za zlých a sú neodlúčiteľnou súčasťou mezopotámskej démonológie... Inými slovami, apkallus sa párili s ľudskými ženami a vyprodukovali kvázi-božských potomkov… Nedávna kritická práca na doske Epos o Gilgamešovi odhaľuje, že Gilgameš bol obor, ktorý získal poznanie spred potopy. (Dr. Michael S. Heiser)

Jeden zo židovských textov z intertestamentálneho obdobia naznačuje, že anjeli prichádzali s cieľom pomôcť, ale akonáhle získali telo, nevedeli odolať jeho žiadostiam (detailom sa vo svojich prácach venuje Prof. Dr. Stuckenbruck). Avšak pravdepodobnejšie výklady sa nachádzajú v už spomenutej knihe Enoch, ktorá opisuje, že strážcovia, synovia neba, rozhodnutie zrady a vzbury vykonali už v nebi. Medzi kumránskymi textami boli nájdené aj iné zvitky a fragmenty, ktoré uvádzajú niekoľko mien týchto nefilimov a medzi nimi aj meno Gilgameš.

Oblasť refaimských obrov bol región Bašanu. V semitských jazykoch bašan znamená „had“. Kananejci boli presvedčení, že v Bašane sa nachádzajú brány pekla. Vrch Bašan je totožný s horou Hermon, kde podľa knihy Enoch pristáli padlí anjeli. Na tomto mieste (Banias, resp. Cézarea Filipova) mali Kananejci kultické miesto zasvätené bohu Baal, ktorý bol bohom mŕtvych. Podľa ugaritických textov Baal bol známy niekoľkými titulmi: „Pán Zafonu“ (vysvetlenie nižšie v článku), „kráľ bohov“, „princ Baal“ (Baal-zebul), „knieža, pán podsvetia“ (zbl ba’al ’arts) ale najmä „jazdec v oblakoch“.

Biblia spomína obrov aj po potope. Existujú tri najčastejšie výklady o tom, ako sa tieto bytosti opäť objavili na zemi. Prvá možnosť je, že to bolo prenesené cez niekoho z Noachovej rodiny (tzv. semeno hada). Po druhé, že nejaký obor prežil (napr. kaftorim – morskí ľudia), pretože potopa nemusela byť úplne globálna. A tretia možnosť je, že tieto anjelské invázie sa udiali viackrát. Prvé dve teórie majú isté nedostatky. Tej tretej sa dnes drží väčšina vykladačov. To tiež znamená, že ak sa to udialo viackrát, je možné, že sa to môže udiať znova.

Ježiš hovorí, že v posledných časoch nastane doba Noacha. Aj Pavol naznačuje v 1. liste Korinťanom 11, že sa to môže opäť stať kvôli necudnosti žien.

„V tých dňoch boli obri na zemi, a tiež i potom, kedykoľvek vchádzali synovia Boží k ľudským dcéram a rodili im. To boli tí siláci, ktorí sú od veku mužmi povestného mena.“ (Gn 6,4)

V dávnych mezopotámskych textoch vystupujú strážcovia ako anunnaki, čo sa dá preložiť ako bohovia na výsosti (nebeskí bohovia) alebo kráľovský potomok / semeno [Sumérsky slovník]. Zecharia Sitchin to prekladá nesprávne ako „tí, ktorí prišli z neba“, pretože týmto tlačí teóriu o dávnych mimozemšťanoch či bohoch-stvoriteľoch z inej planéty.

„Anunnaki boli najmocnejší, najvýznačnejší a istým spôsobom vyššou triedou a vodcami iných. Na začiatku Atrahasis, tieto vyššie úrovne božstiev, prinútili iných pracovať… Tí, čo pracovali, boli Igigi… Neskôr (nevieme kedy a prečo), sa situácia obrátila a tí druhí reprezentovali nebeské božstvá, zatiaľ čo Anunnaki sa stali bohmi, ktorí obývali podsvetie.“ (Religion of Ancient Mesopotamia, Jean Bottero)

Neskôr boli Anunnaki známi ako pekelní bohovia. Opäť tu teda vidíme, že rôzne kultúry (Sumer, Asýria, Babylonská a Akadská ríša), ktoré neboli veľmi naklonené voči Izraelu, hovorili o tých istých udalostiach podobne ako hovorí Biblia. Anunnaki podľa akadských textov dozerali na proces miešania božského a ľudského. To nám vykresľuje rovnakú myšlienku DNA hybridizácie ako Biblia, Enoch či kniha Jubileí.

Babylonská veža: vydedenie národov

Babylon nebol iba o rozptýlení jazykov a ustanovení hraníc. Iba podrobné skúmanie Písma odhaľuje, čo sa skutočne stalo pri rozdelení národov v Babylone. Opäť tu zohrali úlohu padlí anjeli a nevieme sa vyhnúť nadprirodzenému výkladu.

Babylonská veža bola mezopotámska posvätná veža, tzv. zikkurat (štruktúra podobná schodovitým pyramídam), o ktorých ľudia z Mezopotámie verili, že sú božskými sídlami, kde sa stretá nebo so zemou (dnes by sme ich nazvali bránami alebo portálmi či dverami do duchovného sveta). Podobne ako v Gn 6 sa nachádzali ľudia „mena“, tak vidíme aj zmysel Babylona: urobiť si meno. Nefilim sú opísaní ako mocní bojovníci (gibborim). Aj Nimrod, zakladateľ Babylona, bol nazvaný týmto titulom (gibbor).

V Babylone si ľudia snažili urobiť meno tým, že vybudujú vežu, ktorá dosiahne do ríše bohov. Keďže ľudstvo nechcelo poslúchať Najvyššieho Boha, ale uctievali svojich bohov (reálne padlé bytosti), Boh Jahve ich vydedil a odovzdal týmto iným nižším božstvám. Ponechal si však jeden národ – Izrael.

„Keď delil Najvyšší národom dedičstvo, keď rozdeľoval synov Adamových, staval hranice jednotlivým ľudstvám podľa počtu synov Božích. Podielom Hospodina je jeho ľud, Jákob je jeho najdrahším dedičstvom.“ (Dt 32,8-9)

„A aby si nepozdvihol svojich očí k nebesiam a keby si videl slnko, mesiac a hviezdy, všetko vojsko nebies, aby si nebol pohnutý k tomu, že by si sa im klaňal a slúžil im, ktoré to veci udelil Hospodin, tvoj Boh, všetkým národom pod celým nebom. Ale vás vzal Hospodin a vyviedol vás zo železnej pece, z Egypta, aby ste mu boli ľudom dedičstva, ako je tomu dnes.“ (Dt 4,19-20)

Prvý text hovorí o tom, že Boh určil národy pod správu synov Božích a v druhom texte vidíme, že Boh udelil synov Božích týmto národom. Sú to akoby dve strany jednej mince.

„On z jedného stvoril celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme, vymedzil ľuďom čas a hranice bývania…“ (Sk 17,26)

Medziiným si všimnime, že sú vymedzené nielen geografické hranice, ale aj presné časové úseky, t. j. koniec aiónov je pevne daný.

Izrael

Boh povolal Abraháma, aby išiel do jednej konkrétnej krajiny a jeho potomkovia sa stali národom s vlastnou zemou a len im bolo zakázané uctievať iné božstvá ako Boha Jahve. Boh si „stvoril“ nový ľud, aby vykonali Jeho vôľu. Vyslobodil ich z Egypta cez Mojžiša tak, že porazil egyptských bohov. Izrael bol vyvolený a povolaný k tomu, aby sa oddelil od iných božstiev a priľnul k jedinému pravému Bohu. Boh o nich povedal: „Izrael je môj syn, môj prvorodený.“ (Ex 4,22)

Cirkev

Uvedené tri vzbury sú zodpovedné za to, v akých problémoch sa ľudstvo dnes nachádza. Ježiš však neprišiel napraviť len jednu z nich, ale všetky. Ježiš je odpoveďou na otázku smrti (príbeh hada), infekciu ľudstva zlom (príbeh padlých anjelov) a poskytuje východ spod vplyvu zlých božstiev (keď sa pohania dostali pod ich správu a pod ich oslepenie). Vyliatím Svätého Ducha na kresťanov – aj na pohanov všetkých národov, si Boh začal nárokovať národy späť do svojho vlastníctva.

Na počiatku Boh Jahve chcel, aby sa celá Jeho rodina zúčastňovala koncilu. Zostupoval na túto zem a stretával sa s človekom na vyvýšených a zavlažených miestach (Eden, por. Ez 28,13-14, ale aj napr. Sinaj alebo Sion – hora Božia; viď Ž 48,1-2). Chcel, aby ľudia mali nadvládu (Gn 1,28), ale bohom tohto sveta sa stal diabol (2Kor 4,4).

Stará zmluva obsahuje záznam dlhej vojny medzi Bohom Jahve a nižšími bohmi, medzi deťmi Boha živého a národmi, aby znovu obnovil pôvodný význam Edenu. V Novej zmluve sú Synmi Božími označení ľudia, ktorí sa narodili z Boha (znovuzrodení kresťania), ktorí sú vedení Duchom Božím.

„Kto víťazí, zdedí všetko, a budem mu Bohom, a on mi bude synom.“ (Zj 21,7)

Oslávení svätí a anjeli

„Lebo nie anjelom podriadil budúci svet, o ktorom hovoríme.“ (Žd 2,5)

„Budúci svet“ začal Božím kráľovstvom na zemi a úplne sa prejaví až v tzv. mesiášskom období. Anjeli nemajú také postavenie moci ako mali. Anjeli nedostali možnosť pokánia ani nápravy. Boh Otec neposlal svojho unikátneho Syna zomrieť za anjelov, ale za ľudí. Ľudia preto získali v Kristovi výnimočnejšie postavenie než anjeli. Boh chce naďalej vykonávať svoju vôľu v spolupráci s členmi koncilu, preto postavil svoju cirkev a brány pekla nevedia pred jej vplyvom obstáť (toto o Cirkvi prehlásil Ježiš v oblasti Bašanu na juhozápade hory Hermon). Cirkev vedie vyčerpávajúcu vojnu voči kniežatstvám a mocnostiam uplatňovaním autority.

Boh činí svojich anjelov služobníkmi voči kresťanom. Biblický učiteľ, Charles Capps, tvrdí, že je nevyhnutné poznať službu anjelov, aby mohli intervenovať. Je to rovnaký princíp ako pri uzdravení: človek musí vedieť o tom, že ho Boh chce uzdraviť, aby mohol byť uzdravený. Tak isto aj Boží anjeli budú konať v prospech ľudí, ktorí o tejto možnosti vedia.

Ježiš povedal, že by mohol kedykoľvek požiadať Otca a On by mu pristavil viac ako sedemdesiatdva tisíc anjelov (Mt 26,53). Človek si povie: „No, dobre, ale Ježiš je predsa Syn Boží.“ Kto si myslíš, že si ty, keď si sa znovu narodil? Navyše, Ježiš na tejto zemi chodil ako človek pod pomazaním Svätého Ducha, aby nám dal príklad.

V 5. kapitole Zjavenia Jána sa nachádza príbeh o zasadnutí božského koncilu. Dodnes sa vedú debaty o tom, kto sú tí dvadsiati štyria starší, ktorí sú v bezprostrednej blízkosti Boha. Návrhov je viac, napríklad: dvadsaťštyri kňazských divízií Izraela alebo dvanásť kmeňov Izraela a dvanásť apoštolov. Potom to môžu byť bytosti božského koncilu nie ľudskej podstaty. Ale je možnosť aj taká, že sú to oslávení ľudia, ktorí reprezentujú všetkých veriacich – t. j. ľudia ako synovia Boží (zdokonalení ľudia), v oslávených telách, premenení na obraz Krista, zúčastňujúci sa Kristových atribútov neporušiteľnosti a nesmrteľnosti.

„A mnohí z tých, ktorí spia v zeme prachu, sa zobudia, a to jedni na večný život a druhí na potupu a na večný hnus. Ale rozumní sa budú skvieť ako jas oblohy, a tí, ktorí privodia mnohých k spravodlivosti, ako hviezdy na večné veky.“ (Dn 12,2-3)

„Vtedy sa budú spravodliví skvieť ako slnce v kráľovstve svojho Otca.“ (Mt 13,43)

Pohľad na posledné dni

Ohľadom vyvrcholenia konfliktu medzi Bohom a zlými anjelmi existuje jedna teória, ktorá stojí za povšimnutie. V najsevernejšej časti Izraela (oblasť Dánu) ležal spomenutý región Bašanu a hora Hermon. Nepriateľ Boží v Biblii vystupuje pod pojmom kráľ severu.

V miestach ako Sidon, Týrus a Ugarit bolo centrálne uctievanie Baala – tieto mestá Sýrie a Fenície boli domovom Baala. Apostázia severného kráľovstva Izraela je možno sčasti dôsledkom susedstva s týmito krajmi. Najbolestivejšie útoky na Izrael prišli z Mezopotámie – zo severu: v roku 722 pred n. l. dobyla Asýria desať kmeňov severného kráľovstva Izraela a v troch inváziách Babylona, medzi rokmi 605 a 586 pred n. l., bolo zničené južné kráľovstvo Júdu a Benjamína.

Konkrétnejšie, Baalov domov bola hora, dnes známa ako Jabel al-Akra’, ktorá je situovaná na severe Ugaritu. V dávnych časoch bola známa ako Cafon („sever“; Capanu v ugaritickom jazyku). Bola to božská hora, miesto, kde Baal mal koncil, keď vládol bohom Kanánskeho panteónu. Baalove miesto malo byť na „výšinách Capanu/Zafonu“. (Dr. Michael S. Heiser)

Povedomie o severe, ktoré mali Židia z doby Starého zákona, malo nielen geografický charakter, ale aj mytologický. Podľa Ezechiela Góg príde z „výšin severu“ (38,15; 39,2). Mnohí biblickí učenci považujú Góga za formu novozákonného antikrista. Podľa výkladov starého judaizmu by mal antikrist vyjsť z kmeňa Dán, ktorý je z oblasti Bašanu (Dt 33,22; Gn 49,17).

Čo je zaujímavé, hebrejský termín Harmagedon sa podľa niektorých vykladačov nevzťahuje na údolie Megido. Podľa nich, na základe Zachariáša 12:9-11, sa posledný konflikt udeje v Jeruzaleme. Har-magedon totiž znamená „hora Magedon“ a v Megide sa nenachádza žiadna hora. Z pohľadu hebrejčiny je možné sa z tohto slova dopátrať k fráze har mo’ed (kvôli výslovnosti h-r-m-‘-d). Táto fráza sa nachádza v Iz 14,13:

„Veď v srdci si si povedal: Do nebies vystúpim, až nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón, sídliť chcem na vrchu zhromaždenia [hebrejsky: har mo’ed], na najkrajnejšom severe [Mýtické sídlo bohov (porov. Ž 48,3).].“ (Ekum. preklad)

Tento beelzebul či antikrist sa pokúsi o posledný zúfalý útok na Ježiša na mieste, kde Boh máva svoj koncil, na hore Sion v Jeruzaleme. Avšak Ježiš ho porazí i všetky jeho hordy.

Zdroje:
https://www.barna.org/barna-update/faith-spirituality/260-most-american-christians-do-not-believe-that-satan-or-the-holy-spirit-exis#.V40ARnqVZkQ
Dr. Michael S. Heiser, The Unseen Realm: Recovering the supernatural worldview of the Bible, 2015, ISBN 978-1-57-799556-2
Charles Capps: Angels
https://www.logos.com/ugaritic