Nalomený kríž

História prenasledovania kresťanov

28. časť: Vyznávači a veriaci vo Führera v nacistickom Nemecku

Totalitný národno-socialistický štát nielenže chcel mať pod kontrolou všetky oblasti spoločnosti, ale tiež – čo vyplýva z jeho podstaty – duše ľudí, ktorí obývali jeho územie. Uprednostnením árijskej rasy nechceli dosiahnuť iba získanie životného priestoru, ale aj úplné popretie židovsko-kresťanských vyhlásení, totálne vyhubenie židovského národa, v ktorom sú podľa nacistov geneticky zakódované univerzálne etické zákony, a neskôr zničenie každej formy kresťanskej viery. Národní socialisti, ktorí si hovorili „veriaci v Boha“, svojimi skutkami jasne dokázali, že neveria v Boha, ktorý je zjavený v Písme svätom. Ich cieľom bolo násilné zatlačenie veriacich do pasivity, aby tak umožnili zrod „Novej Európy“.

Keby sme národný socializmus neskúmali vyslovene ako politický program, potom by bolo prekvapujúce (tak by nás prekvapilo), koľko náboženských prvkov by sme našli v zámeroch a v praxi nacizmu. Predovšetkým disponoval jednou historickou víziou, v ktorej sa nová Nemecká ríša – nazvaná Tisícročnou – snažila o naplnenie mystických cieľov árijského ľudu. Mala vlastný náboženský jazyk, náboženské liturgie a sväté rituály, ktoré sa zabudovali do okruhu metafor krvi a ohňa. Medzi náboženské rituály patrili každoročne slávené Dni strany ríše, kedy veriaci vyhľadávali dejisko rituálov ako pútnické miesto.

Dni strany v Norimbergu

Keď nacisti prevzali moc v januári 1933, každoročne oslavovali Dni strany v Norimbergu vytvorením rituálneho priestoru tak, aby predstavitelia nemeckého ľudu mohli spoločne zbožňovať svojho mesiáša – Adolfa Hitlera. Postavili Kongresovú halu, aby v nej Führer raz za rok predniesol svoju reč pred niekoľko desaťtisícovým davom členov strany. Podľa vzoru pergamského oltára Diovi bola postavená tribúna a vyvýšené miesto pre rečnícky pult, čo malo slúžiť tomu, aby Hitler mohol predniesť svoj prejav pred širokou verejnosťou.

Začiatkom jesene, v septembri, na Dni strany ríše prichádzala zo všetkých kútov krajiny Hitlerova mládež, ktorá pešo, na spôsob púte, prešla často aj niekoľko sto kilometrov. O týchto cestách boli natočené aj propagandistické filmy, ktoré tak poukazovali na mladosť a silu budúcnosti nacizmu. Pohanské predstavy a pojmy sa zmiešali s kresťanskými prvkami. Zvlášť to bolo pravdou pre elitu nacistov, SS, organizovanú a vedenú Heinrichom Himmlerom. Pri večnom Vodcovi Ríše stálo za každých okolností dvanásť generálov SS, napodobňujúc tým vzťah Ježiša a dvanástich učeníkov. Táto organizácia sýtená hlbokým okultizmom a nordickou (severskou) mytológiou vedome bojovala proti žido-kresťanským vyhláseniam. Pozdrav Führerovi vyjadrený rukou zdvihnutou smerom k nacistickej zástave v Tretej ríši napĺňal mnohých až „zbožným pokojom“. Národný socializmus mal vlastného mesiáša: Adolfa Hitlera. Hnutiu nechýbala ani vlastná biblia – Mein Kampf (Môj boj), Hitlerova program udávajúca kniha, ktorú napísal vo väzení.

Konkordát Ríše

Nacisti vystúpili s dôrazom na záujmy rodiny a rasy a sľubovali porážku ateizmu a komunizmu. Týmto odviedli pozornosť mnohých veriacich od podstaty: od otázky novej viery. Na počiatku veľa kresťanov chápalo národný socializmus ako morálnu obnovujúcu silu pre nemecký národ. A hoci bolo z nacistickej rétoriky možné vyčítať ich úmysly vyhubiť národy, predstavitelia kresťanstva a veriaci ich – omylom – považovali len za politickú stranu. Kým prišli na to, že je tu reč o konkurenčnom náboženskom hnutí, bolo neskoro, nacisti už vtedy „zhltli“ celý štát. V podstate už nezostala možnosť uplatnenia záujmov. Najväčšie šance zostali ešte katolíckej cirkvi, ktorá – na rozdiel od roztrieštených štruktúr protestantizmu – bola centrálne riadenou inštitúciou. Preto ju nacisti považovali – z pohľadu národného socializmu – za omnoho nebezpečnejšiu ako protestantov. O zastupovanie záujmov katolíckej cirkvi sa starali práve tie občianske strany, ako napríklad Zentrum, ktoré nacisti tvrdo vylúčili z moci.

Na počiatku veľa kresťanov chápalo národný socializmus ako morálnu obnovujúcu silu pre nemecký národ.

Biskupi katolíckej cirkvi Nemecka odopreli službu sviatosti predstaviteľom nacistických myšlienok po prevzatí moci. Vznikol vážny duchovný rozpor medzi veriacimi a tými, čo popierali Boha. Po 8. júli 1933 sa ale všetko zmenilo. Vtedy totiž podpísali konkordát, ktorý bol jedným z najvýznamnejších krokov k medzinárodnej konsolidácii hitlerovskej moci. „Predseda vlády“ a štátny tajomník Vatikánu Eugenio Pacelli (neskôr pápež Pius XII.) viedol prípravné rozhovory bez vedomia katolíckej cirkvi Nemecka. Touto dohodou chcel zabezpečiť práva a výsady katolíckej cirkvi Nemecka. Po tomto nemohli vikári zakázať ani jedinému katolíckemu veriacemu vstúpiť do nacistickej strany. Konkordát prakticky bránil tomu, aby sa katolícky klér a sčasti aj laici mohli postaviť na odpor voči nacistom. Ako sa nacistická politika – z pohľadu rasy, ale aj v iných ohľadoch – radikalizovala, pred katolíkmi boli dve možnosti: buď porušia konkordát, alebo budú mlčať. Väčšina si zvolila druhú možnosť. Aj napriek tomu nacistické vedenie a ich úrady neprestajne obťažovali cirkev: zabrali katolícke materské školy, členov cirkvi falošne obvinili, zo škôl odstránili krucifixy, dali zatvoriť cirkevné tlačiarne a zabraňovali fungovaniu takých sociálnych programov a činností, ktoré sa starali o „nežiadúce osoby“ kvôli rasovej príslušnosti. Pod vplyvom týchto okolností vydal pápež Pius XI. encykliku „S pálčivou starostlivosťou“, v ktorej odsudzuje rasizmus. Tento obežník aj napriek zákazu vpašovali do Nemecka, kde ho v marci prečítali v každom kostole v tom istom čase.

Nahnevaní nacisti pokračovali v obťažovaní katolíckych veriacich, no v roku 1939 koncom jesene s tým prestali. Nútený pokoj zbraní mal jednoduchý dôvod: vypukla druhá svetová vojna a Hitler totálne zničenie kresťanstva odložil na neskôr, veď nateraz potreboval milióny katolíkov na fronte. Konflikt sa ale ešte niekoľkokrát obnovil: od jesene 1939 prebiehal tzv. program T-4, čiže vyhladzovanie desaťtisícov duševne chorých nemeckých občanov.

Masové vyvražďovanie sa, samozrejme, nedalo utajiť. Keď tieto správy prenikli do širších kruhov verejnosti, munsterský biskup August von Galen vo svojej verejnej kázni pozdvihol hlas proti programu násilnej eutanázie, čo vyvolalo ostré procesy v širokých kruhoch obyvateľstva. Tým dosiahol, že nacisti prestali s masovým vyvražďovaním duševne chorých.

Proti pokusu o vyhladenie Židov protestovalo už len niekoľko málo významných kňazov: Konrad von Preysing, berlínsky biskup, a Joseph Frings, kolínsky arcibiskup. Oboch prenasledovalo a obťažovalo Gestapo. Na zhromaždení fuldských katolíckych biskupov v roku 1943 vznikla ostrá diskusia o tom, či majú ako katolícka cirkev po­zdvihnúť svoje hlasy proti vyvražďovaniu Židov.

Napokon, s odvolaním sa na konkordát a vedení nacionalistickým cítením, túto možnosť zavrhli. Môžeme vidieť, že vplyv konkordátu prehlušil slová svedomia.

Radšej Nemci ako kresťania

Ohliadnime sa teraz za tým, ako sa vyvíjal osud tradičného protestantizmu. Teológovia a vodcovia protestantských zborov, nasledovníci luterskej reformácie, formovali nemeckú kultúru zvestovaním Slova v národnom jazyku a v znamení poslušnosti politickým stranám. Cirkevný systém podriadili v moci postaveným, preto sa nemecké cisárstvo po rozpade roku 1918 stalo labilným. Veľká väčšina protestantských cirkevných vodcov – ešte aj nepriateľ systému Martin Niemöller – vítali nastolenie nacistickej moci. Naproti tomu, keď chceli národní socialisti centralizovať a mať „pod palcom“ po provincii roztrúsených protestantov, vypukli protesty.

Sotva rok po nastolení nacizmu sa nemecká protestantská cirkev rozdelila na dve časti. Pokus o nastolenie národnosocialistickej moci v rámci cirkvi sa spustil prostredníctvom tzv. Kirchenkampfu, ktorý ovplyvňoval všetky nemecké cirkvi, no najsilnejší vplyv mal na protestantskú.

Jedným z prvkov pokusu o nacistickú centralizáciu bolo to, že v mene nemeckých kresťanov pod vedením ríšskeho biskupa Ludwiga Müllera založili novú cirkev. Neopierali sa o Bibliu a cirkevné náuky, ale v prvom rade o nacistickú ideológiu. Chceli byť radšej Nemcami než kresťanmi. Súhlasili s politickým a rasistickým úsilím nacistov, ktoré chceli dosiahnuť aj vo vnútri cirkvi.

My, nemeckí kresťania, tvoríme najprednejšiu frontovú líniu národného socializmu. Pre Adolfa Hitlera žiť, bojovať a zomrieť je to isté ako vysloviť áno kristovskej ceste.

Novú zmluvu odmietli ako „príliš židovskú“ knihu. Ako cieľ si vytýčili očistenie kníh Novej zmluvy od každého židovského prvku a vplyvu. Chceli vylúčiť tých duchovných vodcov, ktorí nemohli dokázať svoj čistý árijský pôvod. Samotný Müller o tom vyhlásil nasledovné: „My, nemeckí kresťania, tvoríme najprednejšiu frontovú líniu národného socializmu. Pre Adolfa Hitlera žiť, bojovať a zomrieť je to isté ako vysloviť áno kristovskej ceste.“

Keď nemeckí kresťania získali v cirkevných voľbách väčšinu, povstala jedna skupina a zrodila sa Cirkev vyznania. Dnes na nich môžeme pozerať ako na veriacich, ktorí sa postavili proti nacizmu. V máji roku 1934 v meste Wuppertal zvolali synodu, kde vydali vyhlásenie Barmenského teologického vierovyznania. V ňom vyjadrili svoju vieru v Ježiša Krista ako Slova, ktoré sa stalo telom, že len skrze Neho môže získať človek odpustenie hriechov; že cirkev nie je ľudskou organizáciou, ale je spoločenstvom veriacich v Ježiša Krista ako Spasiteľa. Vyhlásili tiež: úlohou štátu je zaručiť pokoj a nastolenie práva. Nezasahovali však do rasistickej politiky a nepodnecovali veriacich k skutkom.

Výrazná osobnosť Cirkvi vyznania, duchovný vodca Martin Niemöller – dnes často citovaný – trpko vyhlásil: „Najprv odvliekli komunistov a ja som nepovedal nič, pretože som nebol komunista. Potom odvliekli socialistov a ja som nepovedal nič, pretože som nebol socialista. Potom odvliekli členov odborovej organizácie a ja som nepovedal nič, pretože som nebol člen odborovej organizácie. Potom odvliekli Židov a ja som nepovedal nič, pretože nie som Žid. Napokon prišli aj pre mňa a vtedy už nezostal nik, kto by pozdvihol svoj hlas za mňa.“ A skutočne tomu tak bolo.

Vyznávači viery proti Hitlerovi

Náboženský odpor v počiatočnom období režimu prebiehal výlučne v náboženskom rúchu. Bola ešte možnosť správať sa nonkonformne. Po roku 1935 sa tlak na nemeckú spoločnosť a cirkvi stupňoval, preto sa do popredia dostala politická nepoddajnosť. Počas vojnových rokov sa Cirkev vyznania ako politický odpor rozpadla. Okrem iného aj preto, lebo duchovných povolali do vojenskej služby. Verní, ako ovce bez pastiera, sa buď rozutekali a vzdali sa, alebo – v malom množstve – sa dostali do podzemného odboja. Medzi nich patril Dietrich Bonhoeffer, ktorý sa v roku 1935 vrátil z Londýna a pripojil sa k Cirkvi vyznania ako vedúci kazateľ seminára. V roku 1940 mu bolo umožnené publikovať a vydal dve knihy: Spoločenstvo svätých a Nasledovanie.

Bonhoeffer sa v určitých oblastiach nedokázal oddeliť od nesprávnych názorov svojej cirkvi, zvlášť v otázkach rasy. „Smutnou pravdou je, že Bonhoeffer bol omnoho lepším človekom, ako ho predstavuje jeho teológia,“ píše o ňom historik Frank H. Littel. Napokon ho v roku 1940 Gestapo zadržalo. Zakázali mu hlásanie Božieho slova, vyučovanie a publikovanie. Prostredníctvom svojho švagra sa zapojil do nemeckého odbojového hnutia. V roku 1943 ho zatkli a odsúdili. Svoj trest si odpykával v berlínskom vojenskom väzení Tegel, odkiaľ sa mu podarilo vďaka istému strážnikovi, sympatizantovi, prepašovať množstvo necenzurovaných listov.

Po nevydarenom pokuse o atentát na Hitlera z 20. júla 1944 ho spolu s viacerými členmi Abwehru odviedli do mučiarne RSHA. Odtiaľ ho premiestnili do Buchenwaldu, neskôr do koncentračného tábora Flossenburg. Keď začiatkom apríla 1945 objavili tajný denník admirála Canarisa, Hitler nariadil popravu všetkých spolupracovníkov Abwehru za sprisahanie. Na osobitný príkaz Himmlera, vodcu ríšskej SS, dňa 9. apríla v skorých ranných hodinách Bonhoeffera vo Flossenburgu obesili.

Veľká väčšina členov protestantskej cirkvi – sčasti pod vplyvom zastrašovania – zostala voči systému pasívna a lojálna, plniac si ciele ako dobrí občania. No tých, ktorí sa nejakým spôsobom postavili proti režimu, bez váhania odvliekli do koncentračného tábora. V dachauskom lágri bol osobitný barak, kde sa nachádzali kňazi a duchovní, ktorí sa nepoddali režimu.

Malé cirkvi a Führer

V čase prevzatia moci národnými socialistami bol v Nemecku veľký počet takých kresťanov – alebo kresťansky vyzerajúcich náboženských skupín, ktoré boli podobne ako historické zbory konfrontované s nacistickou mocou.

Zatiaľ čo vo vedení nacistickej strany boli – aspoň čo sa týka praktických otázok – odlišné koncepcie vo vzťahu ku katolíckej a protestantskej cirkvi, menšie zbory im nastolili naliehavejšie otázky. Boli im, okrem iného, podozrivé ich vzťahy so zahraničím a účasť v evanjelických organizáciách (subjektoch). No, boli medzi nimi aj takí, ktorí si zvolili morálny aj praktický odpor. Vedúce zbory sa snahou minimalizovať svoje vzťahy so zahraničím s tichou poslušnosťou viac-menej vyhli pozornosti Gestapa.

Lester Sumrall, americký duchovný, vo svojom životopise napísal, že keď kázal v roku 1937 v Nemecku, zistil, že istá časť letničných prijala a uznávala Hitlera ako takého vodcu, od ktorého očakávala, že utlmí boľševizmus. Natoľko Führera uznávali, že mu urobili zbierku aj napriek tomu, že ich nacistické vedenie vnímalo ako sektu a urobilo všetko pre to, aby ich skupiny zlikvidovalo. Prenasledovanie malých zborov začalo v roku 1934, ich skúmanie a likvidácia boli výsostnou úlohou bezpečnostnej polície. Mená neposlušných zvýraznili, aby tým ostatných zastrašili a takto ich kontrolovali a zatlačili do pasivity. Vyvolalo to nasledovné reakcie: najmenšie zbory Nemecko opustili a ostatná väčšina sa snažila nejako sa s režimom vysporiadať.

Veľká väčšina členov protestantskej cirkvi – sčasti pod vplyvom zastrašovania – zostala voči systému pasívna a lojálna, plniac si ciele ako dobrí občania.

Adventisti od prvej chvíle verejne deklarovali svoj nacionalizmus a vernosť nacistickej strane. Pozmenili liturgiu tak, aby bolo možné z nej vyčleniť texty zo Starej zmluvy a vypracovali spôsob spolupráce so štátom. Avšak istá skupina členov Reformného hnutia Adventistov neurobila kompromis a prijala prenasledovanie pre vieru. Nacistické vedenie malo možnosť zakázať niekoľko „siekt“, a predsa tak neurobilo. Prevažná časť zúčastnených strán totiž uisťovala nacistické strany o svojej podpore, ďalej spolupracovala na naplnení cieľov režimu, a keď nie, tak sa ticho stiahla do ilegality. Pokiaľ bolo možné kontrolovať ich činnosť, nevystúpili voči nim, no po vojne by čakala každú slobodnú cirkev radikálna likvidácia.

Tu musíme vyzdvihnúť jednu teologicky nekresťanskú cirkev – Bibliu však prijala – ktorej členovia neurobili s nacistami ani jediný kompromis: reč je o Svedkoch Jehovových. Zvolili si radikálne inú cestu než taktizujúci katolíci, protestanti či slobodné cirkvi. Ignorovali zákazy zhromažďovania a evanjelizovania, vo svojich článkoch otvorene poukazovali na hriechy nacistického režimu, so zvláštnym dôrazom na prenasledovanie Židov. Neboli ochotní vziať do rúk zbraň, vzdať hold nacistickej zástave ani sa zdraviť „Heil Hitler“. Napriek zákazu spoločne študovali Bibliu. Gestapo na nich nemilosrdne udrelo. Najprv ich uväznili a potom sa v roku 1935 medzi prvými dostali do táborov ako nepolitickí odporcovia systému. Označili ich fialovými trojuholníkmi ako ľudí študujúcich Bibliu. Kedykoľvek mohli byť oslobodení, keby uznali právo existencie nacistického režimu a zapreli svoju vieru. Nevieme o takých, ktorí by to boli urobili. Z takmer dvadsaťtisícovej skupiny viac než jedenásťtisíc poslali do táborov, kde takmer dvetisíc z nich prišlo o život. Deti odtrhli od rodičov, aby ich potom vychovávali v nacistických rodinách. Dvestosedemdesiat z nich popravili kvôli tomu, že zapreli vojenskú službu z dôvodu svedomia.

Ako to predvídal Martin Niemöller – hoci on samotný sa v začiatkoch zastal iba Židov obrátených na kresťanskú vieru, ako duchovný Cirkvi vyznania – v roku 1937 si prišli aj po neho. Bol obvinený zo zneužitia úradu duchovného. Po siedmich mesiacoch vyšetrovania ho súd odsúdil na peňažný trest a prepustil na slobodu. Hitler vydal zvláštny príkaz, aby duchovného, ktorý nechcel zavrieť ústa, znova uväznili. Najprv ho odvliekli do koncentračného tábora Sachsenhausen neďaleko Berlína, v roku 1941 ho previezli do Dachau, kde bol do roku 1945 väznený až do svojho prepustenia. Tento duchovný, ktorý si toho prežil naozaj dosť, po vojne poukazoval vo svojich početných verejných písomných aj verbálnych prehláseniach na to, že najväčšou chybou, ktorej sa dopustili nemeckí kresťania počas vlády nacizmu, bolo to, že zostali pasívni voči teroru.

A týmto vlastne asistovali všetkým tým ohavnostiam, ktoré sa v tom čase diali: „Nemeckí kresťania sú Bohu dlžní väčšou zodpovednosťou než národní socialisti, SS či Gestapo. Mali sme rozpoznať nášho Pána Krista v životoch trpiacich, prenasledovaných bratoch nezávisle od toho, či boli komunisti, alebo Židia.“

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek