Pokračujeme

Milí čitatelia Logosu,

tento úvodník píšem krátko pred konferenciou, preto mi nedá nenapísať o pocite, ktorý ma zakaždým pred takouto akciou premkne. Týmto pocitom je vďačnosť. Som kresťanom od roku 1991, to znamená, že už jedno štvrťstoročie sledujem dianie v cirkvi a som jeho aktívnou súčasťou. Keď vidím rastúce zbory, tisícky Kristom premenených životov a novú generáciu kresťanov, ktorých som poznal ako malé deti, a dnes vidím, ako sa z nich stávajú Boží služobníci, uvedomujem si, že Boh napĺňa svoje sľuby.

Keď pozorujeme, ako sa cirkvi darí, rastie a rozvíja sa, nemôžeme ju nemilovať. Doslova pred očami sa nám napĺňajú slová apoštola Pavla: „A on ustanovil jedných za apoštolov, iných zasa za prorokov a iných za ohlasovateľov evanjelia, iných ustanovil za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, až kým všetci nedospejeme k jednote viery a poznania Božieho Syna, v dokonalého človeka, ktorého mierou dospelosti je plnosť Krista. Aby sme už neboli nedospelí, sem-tam hádzaní a zmietaní závanom hocijakého učenia – ľudskou úskočnosťou, chytráctvom a ľstivým zvádzaním na blud.“ (Efezanom 4,11-14) Služobné dary – Bohom povolaní služobníci, budujú cirkev, ktorá rastie a vyvíja sa k dokonalosti. Túto dokonalosť charakterizuje poznanie Božieho Syna, viera, pripravenosť k službe Pánovi a imunita voči bludným učeniam. Na každej konferencii sme svedkami toho, že naše zbory sa vyvíjajú práve týmto smerom a naším spoločným cieľom sú veľké, fungujúce a zrelé zbory, ktoré porastú v každom meste v Česku aj na Slovensku a ľudia v nich budú vo veľkých počtoch nachádzať spasenie v Ježišovi Kristovi. Táto vízia sa nám uskutočňuje pred očami a my naozaj máme byť za čo vďační. Buďme vďační za cirkev! Nech nás v tom posilní čítanie tohto nového čísla Logosu.