Priniesli oheň

História prenasledovania kresťanov

23. časť: Priniesli oheň

Kresťanstvo bolo koncom 19. storočia z historicko-kultúrnych dôvodov zdanlivo chránené, no z hľadiska spoločenského sa čoraz viac stávalo náboženským hnutím bez významu a moci. Heslom doby bol pokrok, ktorý bol čoraz viac chápaný ako konečný ciel nezávislosti od Boha. V prírodných vedách evolučná teória, vo filozofii radikálne myšlienky Marxa, Nietzscheho a ich stúpencov a v teológii predstavitelia biblickej kritiky tvrdili, že k uskutočneniu snov jednotlivca aj spoločnosti je potrebné prekročiť „obmedzenia viery“.

Tradičné kresťanstvo nenachádzalo odpoveď na nové výzvy: katolícka cirkev si proti silnejúcej vlne racionalizmu zvolila stiahnutie do ústrania (v roku 1870 vyhlásili dogmu neomylnosti pápeža), zatiaľ čo väčšina protestantských zborov hľadala kompromis so svetskými hnutiami, väčšinou na úkor biblických právd. V období tejto krízy, na začiatku 20. storočia, nečakane prišlo letničné prebudenie, ktoré náhle zažilo ostré útoky, ako zo strany vedcov, tak aj zo strany teológov i novinárov. Fyzické útoky, v prvom rade od rasisticky ladených organizácií, znášali letniční pastori a zbory už aj v Spojených štátoch a nárastom hnutia prerástli do ešte ničivejších podôb, a to vo svetovom meradle.

Presne v prvý deň 20. storočia, sa zrodilo letničné hnutie.

Následkom hnutí uzdravenia a posvätenia v 19. storočí, presne v prvý deň 20. storočia, sa zrodilo letničné hnutie. 1. januára 1901 v Topeke, v štáte Kansas, v biblickej škole metodistického kazateľa Charlesa Parhama, zostúpil Duch Svätý na istú poslucháčku, Agnesu Ozman, ktorá začala hovoriť novými jazykmi. Toto znamenie samo osebe nebolo neznáme. Už v tridsiatych rokoch predchádzajúceho storočia sa objavilo medzi anglickými irvingovcami, neskôr sporadicky v Amerike a veriaci sa rozchádzali v odpovedi na otázku, či je od Boha, alebo nie. Prevažná väčšina duchovných vodcov sa poponáhľala so zápornou odpoveďou. Príčinou toho bolo, že hoci už od wesleyánskeho prebudenia používali pojem krst v Duchu Svätom, spájali s ním iné skúsenosti, a to v prvom rade radikálne posvätenie, neskôr aj rôzne fyzické prejavy. Parham ako prvý vyhlásil, že hovorenie novými jazykmi je sprievodným potvrdením krstu Duchom Svätým. No letničná skúsenosť nepochádzala z Parhamovho tábora, ale rozšírila sa prostredníctvom služby jeho učeníka Williama Seymoura, ktorý bol vedúcim misie v Los Angeles na Azusa street, kde krst Duchom Svätým prijalo množstvo veriacich.

Kritici obnovy

Prví letniční kresťania sa tešili zo znovuobjavenej skúsenosti a verili tomu, že sila tejto skúsenosti prinesie obnovu a požehnanie do celej cirkvi. Letniční vedúci vykladali biblické zjavenie doslovne, podľa neho malo v posledných dňoch prísť mohutné vyliatie Ducha, sprevádzané znameniami. Mysleli si, že každý triezvo zmýšľajúci kresťan, ktorý má v sebe ducha života, rozpozná, že znovuobjavené charizmatické prejavy sú platné aj dnes. Tento prostý a naivný optimizmus sa však rýchlo rozplynul, pretože hnutie sa čoskoro stretlo s trpkými protivenstvami. Keď baptistickí, presbyteriánski a metodistickí veriaci, ktorí zažili letničnú skúsenosť, prišli do svojich zborov, vylúčili ich z ich vlastných spoločenstiev, ktoré milovali. Keďže nemali na výber, museli si založiť nové zbory, aby tak mali vlastný domov, kde by mohli slobodne uctievať Boha. Pod prvých päťdesiat rokov histórie hnutia sa podpísalo odmietnutie a prenasledovanie. Niektorí letniční veriaci bolestivo znášali, že ich často ponižujúcim spôsobom vylúčili zo spoločnosti. Spoločnosť ich väčšinou ignorovala a ich deti v škole posmešne prezývali „váľajúci sa svätí“. Väčšina letničných veriacich videla v „oddelení sa od sveta“ cenu, ktorú museli zaplatiť a s radosťou ju podstúpili, len aby si zachovali a šírili svoju vieru. Po roku 1906, počas prvých dvoch generácií, sa proti hnutiu vznieslo veľké množstvo kritiky. Je možné, že väčšina kritikov hovorila úprimne, lenže bez poznania neboli schopní pochopiť podstatu hnutia. Iní zasa nevyberanými spôsobmi a prostriedkami útočili necestne a hrubo. V rokoch Ku-Klux-Klanu, zákazu požívania alkoholu a hospodárskej krízy, taká cnosť, akou je tolerancia, upadla do zabudnutia. Nuž, ako to už v takýchto prípadoch zvyčajne býva, nespravodlivá kritika sa ukázala ako sebazničujúca, ale vec letničných v konečnom dôsledku posunula vpred. Čím bol útok krutejší, tým viac rástla zvedavosť, čo sa to vlastne medzi letničnými deje. Prevažná väčšina kritikov sa dopustila veľkej chyby tým, že na základe niekoľkých zlých príkladov odsúdili celé hnutie, namiesto toho, aby vyslovili názor na základe zhodnotenia celého rozsahu letničného kresťanstva, ktorého duchovno, morálka a spôsob bohoslužby boli verejné. Najnemilosrdnejší kritici nevedeli pravdepodobne nič o vzorných príkladoch hnutia a už vôbec nepochopili duchovno, ktoré chceli letniční kresťania rozšíriť. Podľa historika Vinsona Synana sa v 20. storočí v Amerike zmenili vzťahy medzi letničnými veriacimi a okolím: najprv ich prenasledovali, čo sa dialo v širokej škále a rôznymi spôsobmi, a v histórii amerického kresťanstva sa ho dostalo najviac práve im zo všetkých kresťanských skupín, potom nastúpila tolerancia, vzápätí ich prijali a napokon ich hnutie podporovali.

Mediálne útoky a Ku-Klux-Klan

Prvé odsúdenia pochádzali z pera novinárov, ktorí často používali komické a znevažujúce výrazy, no pritom nepoznali teologické pozadie hnutia. Istý reportér z Time v Los Angeles sa hneď pokúsil v článku Divoký Babylon jazykov popísať „javy na Azusa street“. Frank Bartleman, jeden z vedúcich a kronikár hnutia, charakterizoval tieto správy takto: „Boli sme v mnohom prenasledovaní, zvlášť zo strany novinárov. Písali o nás hanlivo, no o to viac ľudí to k nám pritiahlo.“ Podobne sa vyjadrovali o hnutí aj cirkevné noviny. Napokon takéto články škodili najviac médiám samotným a hnutie bolo predstavené verejnosti zadarmo. Desaťtisíce ľudí spoznali vďaka médiám letničné sprievodné javy. No, žiaľ, milióny získali informácie o hnutí len v mediálnej podobe, ani v najmenšom nie z objektívnych mediálnych správ o letničnej praxi, no násilné útoky boli vyvolávané aj zo strany rasisticky ladených más. Počas obdobia niekoľkých desaťročí vôbec nebolo zriedkavým javom, že sa vyhrážali pastorom, zbili ich alebo ich vyhnali z mesta, podpálili stany a veriacich, ktorí sa modlili v nových jazykoch, obhadzovali pokazenými vajíčkami a zhnitými paradajkami. Ich studne či vodné pramene často znečistili alebo otrávili. Zvlášť v oblasti juhu a stredozápadu sa objavili aj vraždy. Za týmito zverstvami stála v hlavnej frontovej línii istá odnož Ku-Klux-Klanu – „Noční jazdci“. Po občianskej vojne tento klan pravidelne napádal domovy letničných veriacich. Svoje obete zavliekli do hôr, priviazali ich ku kmeňu stromu a zbičovali ich do bezvedomia, potom rozrezali povrazy a odišli. Dokonca ešte aj v tridsiatych rokoch sa vo veľkomestách občas konalo bičovanie letničných kresťanov.

Fred Bosworth bol jedným z najznámejších vodcov uzdravovacieho hnutia letničného prebudenia. V auguste 1911 prijal pozvanie slúžiť černošským letničným, za čo takmer zaplatil životom. Po skončení služby ho na železničnej stanici čakala dvadsaťpäťčlenná skupina mužov vyzbrojená pálkami a zlomenými veslami. Po tom, ako ho takmer ubili na smrť, prijal silu od Ježiša ako Uzdraviteľa, vstal a pešo prešiel na najbližšiu stanicu vzdialenú dvadsať kilometrov. Matke napísal, ako vysoko si cení, že mohol mat účasť na Kristovom utrpení a cestou zo srdca odpustil svojim trýzniteľom a modlil sa za nich.

Po občianskej vojne Ku-Klux-Klan pravidelne napádal domovy letničných veriacich.

Letniční pastori by sa boli márne pokúšali obrátiť sa o pomoc na úrady, ba niekoľkých aj uväznili kvôli obsahu ich kázní a zvlášť kvôli modlitbám za uzdravenie chorých. Pouličné bandy mohli vandalským spôsobom beztrestne pustošiť a ničiť zborové budovy alebo rušiť verejné bohoslužby.

Pre nižšie spoločenské vrstvy znamenali letniční kresťania v priebehu niekoľkých rokov „ľahkú korisť“. V roku 1947 na stanovej evanjelizácii v Tulse strieľal do evanjelistu Orala Robertsa istý ostreľovač. Guľka zasvišťala vzduchom niekoľko centimetrov od hlavy vtedy ešte neznámeho kazateľa. Neskôr sa Roberts (zomrel v roku 2009) stal jedným z najvýznamnejších predstaviteľov letnično-charizmatického hnutia a jeho meno sa dostalo ako prvé z predstaviteľov tohto hnutia do samostatného článku veľkého lexikónu Encyclopaedia Britannica.

Fundamentalisti proti Letniciam

Je všeobecne známe, že občianske vojny sú zo všetkých vojen tie najkrvavejšie, najukrutnejšie a najtrpkejšie. Toto sa obrazne vzťahuje aj na bojové správanie sa v náboženskom svete. Tie najtvrdšie boje zúria medzi najbližšími rodinami, ktoré majú v skutočnosti viacero zhodných názorov, než tých, ktoré ich rozdeľujú. Zvlášť pravdivé to bolo pri prvých útokoch proti letničným kresťanom. Na základe tohto sú pochopiteľné drsné protivenstvá Hnutia svätosti a fundamentalistických cirkví.

Keďže letničné hnutie v Amerike vzniklo ako výhonok Hnutia svätosti a počas svojho trvania sa prehnalo cez množstvo jeho zborov, nieto sa čo diviť, že práve tieto tradičné zbory zvlášť rázne odmietli vieru letničných. Obviňovali ich najmä z toho, že hovorenie v jazykoch je dôsledkom posadnutia démonmi. Typickú formu tejto kritiky predstavuje Alma White v diele Démoni a hovorenie v jazykoch (1912), kde letničné bohoslužby predstavuje ako „neprirodzené, odporné“ a ako „vrchol uctievania démonov“. Osobu Seymoura tu vyhlasuje za „Satanov nástroj“. Napriek tejto kritike jej manžel bol horlivým letničným veriacim a modlil sa v jazykoch.

Hlavnú príčinu odporu zborov Hnutia svätosti proti letničným možno hľadať v tom, že boli „konkurentmi na trhu“, ktorých cieľom bolo zasiahnuť tie isté spoločenské vrstvy. Svoje predsudky všeobecne zhrnuli proti, z ich pohľadu, najväčšiemu nebezpečenstvu glosolálii (hovorenie v nových jazykoch). Napríklad Cirkev letničných nazarénov vymazala zo svojho názvu v roku 1919 výraz „letniční“.

Zhruba podobne možno vysvetliť aj odpor fundamentalistov. Mnohí napodobňovali myšlienky Almy White a iných kritikov z radov zborov Hnutia svätosti o „posadnutí démonmi“. Napríklad, Louis Bauman v roku 1941 napísal, že v týchto dňoch je zo všetkých satanských znamení pravdepodobne najrozšírenejšia démonická imitácia apoštolského daru jazykov. A dodáva: „Prvým Satanovým zázrakom bolo to, že had prehovoril v jazykoch. Zdá sa, že tento prvotný zázrak robí aj v modernej dobe.“

H. J. Stollee udal podobný tón. Letničné bohoslužby prirovnával k pohanským africkým a eskimáckym rituálom a vyhlásil: „Toto hnutie je podvod, pretože je satanské – takýto je súd Písma svätého. Potvrdzujú to roztržky, nemravnosti a šialenstvá, ktoré vnikli všade do cirkvi.“ Najbolestivejšie rany pochádzali od vážených kazateľov evanjelikálneho kresťanstva. Pritom práve oni boli tí, ktorí vyzývali veriacich k modlitbám za to, aby sa v posledných dňoch zopakovali Letnice. A predsa, keď prví letniční veriaci začali hovoriť, že ich skúsenosť je naplnením tohto očakávania, bez milosti ich odmietli. H. A. Ironside v roku 1912 vo svojom diele Pravá a falošná svätosť vyjadril najznámejšiu protiletničnú myšlienku. Ironside, ktorý slúžil najprv v Armáde Spásya neskôr u baptistov, zaútočil s podtónom zborov Hnutia svätosti. Letničných nazval „šeredným hnutím hovoriacich v jazykoch, v kruhu ktorých sa nachádza živná pôda pre najhrubšie formy poverčivosti a fanatizmu“.

Tie najtvrdšie boje zúria medzi najbližšími rodinami, ktoré majú v skutočnosti viacero zhodných názorov.

R. A. Torrey, známy učiteľ Hnutia svätosti keswického smeru, urobil slovom aj písmom veľa pre to, aby upozornil cirkev na krst v Duchu Svätom. Modlitby v jazykoch predsa len tituloval „opičením sa“ a na svojich bohoslužbách ich zakázal používať. Jeho najznámejšou kritikou bolo to, že letničné hnutie „rozhodne nie je od Boha, veď ho založil sodomita“. Najznevažujúcejšie vyhlásenie proti hnutiu odznelo z úst G. Campbella Morgana, podľa ktorého je letničné hnutie „Satanov posledný vývratok“.

Posledné vyjadrenie k tejto téme je od Benjamina B. Warfielda, veľaváženého princetonského fundamentalistického teológa, ktorý bol veľkým zástancom augustínskeho názoru o zániku duchovných darov. Vo svojich dielach Perfekcionizmus a Napodobeniny zázrakov tvrdí, že od ukončenia prvého obdobia cirkvi Boh neurobil ani jediný zázrak.

Vo svetle hore uvedených vyhlásení nie je prekvapivé, že tábor fundamentalistov letničné hnutie čo najrozhodnejšie odmietol. Urobili to aj napriek tomu, že letniční prijali veľkú väčšinu ich doktrín. Zvlášť to platilo v prípade vyučovania o vytrhnutí pred príchodom Kristovho tisícročného kráľovstva (premilenializmus).

Formálne odmietnutie letničných zo strany fundamentalistov sa udialo v roku 1928, kedy ich World Fundamentalist Association (Svetové združenie fundamentalistov) vylúčilo a nazvalo „fanatikmi a odporcami Písma Svätého“. Neskôr, v roku 1944, Carl McIntire, ktorý zastupoval podobný smer, v mene Rady amerických kresťanských cirkví ohodnotil modlitby v jazykoch ako „jedno z veľkých znamení apostázie“.

S podobnými pocitmi žijú až do dnešného dna fundamentalistické centrá ako vysoká škola Jerryho Falwella (Liberty Baptist College) v Lynchburgu, v štáte Virginia alebo v juhokarolínskej Bob Jones University v Greenville. Falwell vyhlásil, že nikomu, kto sa modlí novými jazykmi, nedovolí, aby vstúpil na pôdu fakulty alebo pristúpil k rečníckemu pultu zboru (Thomas Road Baptist Church).

Bob Jones University je známa tým, že ten, koho prichytia modliť sa novými jazykmi, musí zbaliť svoje kufre a opustiť fakultu počas dvadsiatich štyroch hodín. Asbury Theological Seminary niekoľko rokov neprijal na svoju fakultu poslucháčov z radov letničných kresťanov.

Kruhy fundamentalistov a Hnutie svätosti letničný odkaz takmer v plnej miere odmietli biblickými citátmi a teologickými argumentmi. Ich úprimné, no osudné úsilie, že „chránia vieru“, ich viedlo k odsúdeniu údajne nebezpečných vyučovaní a učiteľov. V tom istom čase, opustiac teologickú arénu, často podávali príbehy o nemorálnostiach, o „davových psychózach“, ktoré podľa nich charakterizovali letničné bohoslužby.

Kritika freudistov

Letničné hnutie medzičasom vzbudilo pozornosť takých psychológov a sociológov, ktorí jeho vznik nevysvetľovali na teologickom základe. Prvé takéto osobnosti boli tak isto odmietavé ako fundamentalistickí kritici a kritici hnutia svätosti, no väčšina z nich boli profesori na prestížnych univerzitách a seminároch, ktorí hnutie interpretovali vo svetle práve najmodernejších teórií – najmä z pohľadu freudizmu. O hnutí sa rozmáhali najmä nasledovné tvrdenia: sú tam prítomné duševné choroby, psychická nestabilita, neurasténia, potlačenie sexuality, chudoba a nevzdelanosť, formy správania sa spodiny spoločnosti a pod.

Prvé a najnepriateľskejšie učenie pochádza od Alexandra Mackieho, ktorý v roku 1921 svoju knihu nazval veľavravným titulom Dar jazykov – veda o patologických aspektoch kresťanstva. V jeho očiach boli tí, ktorí sa modlili cudzími jazykmi, obetami akejsi mentálnej alebo psychickej choroby. Na základe dnes už nevedeckej teórie – frenológie, v tých časoch ešte uznávanej, podľa ktorej existuje súvis medzi tvarom lebky, črtami tváre a charakterovými vlastnosťami či inteligenciou jedinca (toto podporovalo aj teóriu rasy nacistov) Mackie tvrdil: „Lebka a mentálna úroveň človeka, ktorý sa modlí v jazykoch, sú úplne rovnaké ako u zločincov.“

Letničných tiež obviňoval z toho, že povzbudzujú a praktizujú všetky formy „volnej lásky“ a sexuálnej perverzity. Mackie, ktorý bol presbyteriánskym pastorom, v epilógu svojho diela obviňuje celé letničné prebudenie a konštatuje: „Kresťanstvo dlho trpezlivo vyčkáva, aby vyšlo najavo, či sú jazyky od Boha. No všetko toto je choroba, chudoba, vyhorenie a výplod zločinnosti. Nepochádza to od Boha.“ Z pera profesora na univerzite v Yale, Georgea Bernarda Cuttena, vzišla v roku 1927 najvplyvnejšia štúdia s názvom: Historická a psychologická analýza modlitby v nových jazykoch. Po dlhom skúmaní histórie Cutten vyvodil záver, že glosolália je: „Stav spätý s mentálnou chorobou, psychologicky vyvolané hypnotické rozrušenie.“

Po roku 1970 historické cirkvi preukázali ochotu pripustiť možnosť fungovania duchovných darov aj v moderných dobách.

Neskôr písané psychologické knihy o letničných skúsenostiach boli už trochu objektívnejšie. A hoci dôkladne a do hĺbky lúštia psychologické korene a dôsledky modlitby v jazykoch, nepripisujú ich praktizovanie poruchám osobnosti. Až v šesťdesiatych rokoch začínajú vychádzať na svetlo sveta také analýzy, ktoré v tejto súvislosti letničných rehabilitujú v plnej miere. Takou je napríklad štúdia Williama W. Wooda z roku 1965 na Dukeovej univerzite. Autor tvrdí, že letničná viera nevedie k poruchám osobnosti človeka, práve naopak, obráteným, ktorí mali predtým dezorientovanú osobnosť, dopomohla k tomu, aby našli duševnú rovnováhu a svoje miesto v živote. Na prekvapenie Wooda vychádza najavo, že letničná viera ponúka riešenie v socio-kultúrnom chaose a poskytuje riešenie problémov pochádzajúcich z nízkeho spoločenského statusu.

Liston Pope vo svojom klasickom diele z roku 1936 Mlynári a kazatelia a aj iní autori v sociologických knihách poukazujú na nízku spoločenskú úroveň väčšiny raných letničných kresťanov. Pôvod a vývin letničiarstva vysvetľujú z pohľadu hospodárskych a spoločenských vplyvov. Tieto analýzy predstavujú letničiarstvo ako „náboženstvo chudobných“, ale po druhej svetovej vojne tento názor pomaly ustupoval a letničná viera začala prenikať aj do strednej vrstvy spoločnosti. Od roku 1960, kedy novoletničné hnutie prerazilo do kruhov tradičných zborov a vysokej vrstvy spoločnosti, tieto názory napokon stratili svoju vierohodnosť. Hore uvedené psychologické a sociologické štúdie do určitej miery predsa len prispeli k správnemu pochopeniu hnutia, napriek tomu, že o tejto téme nediskutovali z pohľadu teológie a k zásadám letničnej viery nemali čo povedať.

Postupné zmiernenie

Až na konci 60-tych rokov, keď nastúpilo charizmatické hnutie, prišiel čas na to, aby sa názory a pohľady na letničných začali skúmať ako legitímna otázka kresťanstva a zvážili ju na základe Písma Svätého. Väčšina týchto prác hneď automaticky neodmietla letničné učenia, ale ich celé prehodnocovala stanovenými exegetickými metódami. V podstate môžeme povedať, že tieto štúdie sú vedecké s triezvymi vyhláseniami, hoci s ich závermi prevažná väčšina letničných nesúhlasí, pretože čo sa týka napríklad jazykov, nechápu ich ako prvotné potvrdenie krstu v Duchu Svätom.

Prvé takéto dielo s názvom Teológia Ducha Svätého: letničná skúsenosť a svedectvo Novej zmluvy napísal presbyterián Frederick Dale Bruner. Spomeňme aj dielo Jamesa D. G. Dunna Krst Duchom Svätým: opätovné prehodnotenie novozmluvného učenia o duchovných daroch vzhľadom na dnešné letničiarstvo. Obaja profesori Novej zmluvy napriek podrobnému rozpracovaniu tém a za cenu vyčerpávajúceho úsilia došli k nesprávnym záverom.

Vcelku táto situácia znamenala oproti predchádzajúcim rokom obrovský krok vpred. Väčšina kresťanov, ak vôbec vyslovila svoj názor o letničných, tak iba v súvislosti s ich znevýhodnením v oblasti ekonomickej, kultúrnej a psychologickej. Len kritici v kruhoch Hnutia svätosti a fundamentalistov hodnotili biblické chápanie a teologické tvrdenia letničiarstva, ktoré okamžite a otvorene odmietli. Väčšina kresťanského sveta, hlavne v tradičných denomináciách, ani nevedela o existencii tohto hnutia.

Otázkou zániku chariziem, respektíve ich obnovy, sa takmer nikto nezaoberal. Pokiaľ sa v niektorom zbore tu a tam vyskytla glosolália, túto vec ošetrili len a len podľa poriadku a pokynov daného zboru a nie na biblickom základe. No po roku 1970 historické cirkvi jedna za druhou preukázali ochotu pripustiť možnosť fungovania duchovných darov aj v moderných dobách a odmietli tak teóriu ich zániku. Dovtedy však museli letniční kazatelia a zbory v Európe či v iných častiach sveta strpieť vážne prenasledovanie.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek 2011