Radosť

Jedným z hlavných tónov šťastného života je určite radosť

Čo o nej hovorí Biblia a aké sú jej aspekty? Má kresťan právo na radosť, alebo to patrí len do svetského šťastia? Na tieto otázky a oblasť radosti sa pozrieme v nasledujúcom článku.

Začneme textom z mesiánskeho žalmu, ktorý napísal Dávid. „Vždy si predstavujem Hospodina pred sebou, lebo je po mojej pravici, aby som sa nepohnul. Preto sa raduje moje srdce, a moja sláva plesá, áno, ešte i moje telo bude bývať bezpečne. Lebo nezanecháš mojej duše v ríši smrti; nedáš svojmu svätému, aby videl porušenie. Dáš mi znať cestu života. Radosti do sýtosti je pred Tvojou tvárou, rozmanitého blaženstva v Tvojej pravici na večnosť.“ (Žalm 16,8-11)

Radosti do sýtosti je pred Tvojou tvárou, rozmanitého blaženstva v Tvojej pravici na večnosť.

Hneď na úvod sústreďme svoju pozornosť na výrok: „Radosti do sýtosti je pred Tvojou tvárou.“ Takáto je atmosféra v nebi. Nemáme dôvod si myslieť, že Boh je neprimerane prísny a stále nás len odsudzuje. Boh je sudca, ale tí čo prijali Krista za Spasiteľa, prešli zo smrti do života a neprídu už na súd, ale majú účasť na večnom živote (Ján 5,24).

Radosti do sýtosti. Tu je reč o stave hojnosti, pretekania, dostatku radosti. Žiaľ, svet v ktorom žijeme, je neradostný a aj kresťania často reprezentujú viac ducha tohto sveta ako Božiu prirodzenosť. Jedenásty verš dáva kľúč k zdroju radosti. Je to Jeho blízkosť.

Radosť ako zdroj sily

Pri obnove Jeruzalema, keď sa vrátili Židia z núteného exilu z Babylona, jednu z prvých vecí, čo urobili, bolo obnovenie bohoslužby. Avšak ich rekcia bola nevhodná, nesprávna. Namiesto toho, aby sa tešili a radovali, že sú späť a majú opäť možnosť uctievať Jahveho, začali vzlykať, nariekať a padli do náboženskej depresie. No Nehemiáš aj Ezdráš boli Boží ľudia a rýchlo zastavili celé zhromaždenie a ukázali im, že teraz nie je čas plakať, ale radovať sa, lebo z toho sa vie vyslobodiť duch človeka a nabrať novú silu. „Potom riekol Nehemiáš, a on bol tiršata, a kňaz Ezdráš, učený v zákone, a Levitovia, ktorí vyučovali ľud, všetkému ľudu: Tento deň je svätý Hospodinovi, vášmu Bohu, preto nesmúťte ani neplačte! Lebo plakal všetok ľud, keď počuli slová zákona. A povedal im: Iďte a jedzte tučné a pite sladké a posielajte čiastky tomu, kto nemá nachystaného; lebo tento deň je svätý nášmu Pánovi, a nermúťte sa, lebo radosť Hospodinova je vašou silou.“ (Nehemiáš 8,9-10)

Radosť Pánova je najväčší relax. V nej sa človek oslobodí a obnoví. Toto videnie posilňuje aj prorok Izaiáš. „Budete čerpať vodu s radosťou, z prameňov spasenia.“ (Izaiáš 12,3)

Počiatok, priebeh a záver je radostný

Vstup do Božieho kráľovstva nie je podmienený narodením sa v kresťanskej cirkvi, ale prijatím Evanjelia. Evanjelium v preklade znamená dobrú, radostnú správu. Gréci používali toto slovo napríklad pri vyhratej vojne. Posol zvestoval Evanjelium čiže radostnú správu o víťazstve. Úvod života kresťana je radostný, že ho Boh miluje, dal svojho Syna za neho, chce ho požehnať atď. Už v predchádzajúcom odstavci sme spomenuli, že radosť dáva silu, takže aj v bežnom živote pri prechádzaní rôznymi okolnosťami nám pomáha Pánova radosť. Apoštol Pavol opakovane zdôrazňuje v liste Filipským 4,4: „Radujte sa v Pánovi vždycky, a zase len poviem: Radujte sa!“ Za zamyslenie stojí práve slovo vždycky. O večnej radosti zase píše Izaiáš: „... a vyslobodení Hospodinovi sa navrátia a prídu na Sion s radostným prespevovaním, a večná radosť bude na ich hlave, veselosti a radosti dôjdu, a zármutok a vzdychanie utečie.“ (Izaiáš 35,10)

Nové víno – len do nových kožíc

V Evanjeliu podľa Marka, v druhej kapitole, Ježiš odhalí tajomstvo, do akej nádoby Boh naleje nové víno. Asi každý pozná odpoveď. Do novej kožice. V starom svete, keď ešte nepoznali plast, dávali tekutiny na cestu do nádob vyrobených z koží. Malo to jednoduchý dôvod, hlinené sa mohli rozbiť a kovové sa nedali tak ľahko kúpiť, pričom aj tie boli pri dlhších cestách nepraktické. Tiež, ak hovoríme o novom víne, musíme si uvedomiť jeho rozpínavosť. Ak by sa použili staré, málo pevné kožice, obsah by vyšiel nazmar, lebo by ich rozpínavosť nového vína roztrhala. Okrem toho sa koža natierala olejom, aby bola pružná, aby sa nevysušila pri vysokých teplotách, ktoré na Blízkom východe nie sú ojedinelé. Čo je teda nová kožica v súvislosti s antropológiou kresťana? Ide v prvom rade o znovuzrodenie ducha, nové srdce a myseľ. V kontexte nášho článku chcem vyzdvihnúť tu poslednú – myseľ. Bez metanoie – t. j. zmeny myslenia je takmer nemožné zostávať v radosti Pánovej. Ak dovolíme starým postojom, náladám, cynizmu a zlým myšlienkam panovať nad nami, nikdy sa trvalo nevyslobodíme a radosť bude len pojem.

„Molový“ životný pocit

Molové tóny môžu byť pekné v klasickej hudbe, ale ak sú v duši kresťana, nedonesú nič dobré. Tak ako sme už predtým povedali, že v nebi a v pomazaní je hojnosť radosti a požehnania, tak práve vidieť málo života a požehnania pri ľuďoch, ktorí sú stále vážni, zahorknutí, smutní, zadumaní. Aj bohoslužba pre nich znamená ešte viac ,,zvesiť“ svoju tvár. V kontraste s týmto je Šalamúnov výrok: „Radostné srdce je výborným liekom; ale zronený duch suší kosti.“ (Príslovia 17,22) Samotný úrad Mesiáša a Jeho ciele ukazujú práve na to, aby vyslobodil človeka zo stavu zúfalstva, zrútenia, duševných ťažôb. „... pretože ma pomazal Hospodin, aby som zvestoval pokorným Evanjelium; poslal ma obviazať skrúšených srdcom, vyhlásiť zajatým slobodu a väzňom otvorenie žalára, a vyhlásiť rok milosti Hospodinov a deň pomsty nášho Boha, potešiť všetkých zarmútených, obrátiť pozor na zarmútených Siona, dať im okrasu miesto popola, oleja veselosti miesto smútku, odev chvály miesto ducha malomyseľnosti.“ (Izaiáš 61,1-3)

Prehnaná zodpovednosť

V stredoeurópskom regióne je rozmnožený postoj prehnanej zodpovednosti. Môže to pochádzať z prísnej výchovy, menejcennosti a pocitov strachu. Taký Kanaďan alebo Austrálčan nežije s týmto ťažkým životným pocitom. Vedia byť uvoľnení, bez kŕča a dokážu sa povzniesť nad okolnosti. Ak je posunutá hranica zodpovednosti do prísnosti a zákonníctva, človek vedome alebo nevedome vkĺzne do všetečnosti. Má potrebu všetko vyriešiť akonáhle príde na nejakú chybu. Samozrejme, že v živote sa nedá všetko hneď vyriešiť, preto taký človek rýchlo vzbĺkne hnevom, ľahko zahorkne a automaticky ho to vystrčí z milosti a radosti. Ako človek, tak aj kresťan nevie niesť viac zodpovednosti, iba na koľko má silu. Markantným príkladom je Jonatán, syn Saula. Jeho prehnaný pocit zodpovednosti voči otcovi mu zabránil mať podiel na Dávidovom kráľovstve. Veď mohol byť druhý po Dávidovi, mohol mať budúcnosť, ale skončil v porazeneckom tábore na vŕškoch Gilboe! My sa musíme rozhodnúť, kde budeme. Či v tábore Dávida s tým, že získame víťazstvá, alebo zostaneme v jame úzkoprsých, nostalgických myšlienok a nevojdeme do tých požehnaní, ktoré Boh pre nás pripravil.

Dávidov úspech

Okrem hlavných čŕt Dávidovho úspechu, ako sú chvála, modlitebný život, kochanie sa v Slove (Ž 119), viera, vidíme ešte jednu dôležitú črtu a tou je schopnosť triezvo posúdiť veci a udalosti a ísť ďalej. Ak sme povedali, že Jonatánovi bola jeho prehnaná zodpovednosť konečnou zastávkou, tak Dávid sa vedel tomuto veľmi dobre vyhnúť. Už v mladosti sa vedel oslobodiť od útokov zo strany vlastných bratov a možno aj určitého odmietnutia zo strany rodičov. Po tom, ako bol pomazaný za kráľa, prišlo ešte veľa bojov do jeho života. Hlavne Saul chcel viackrát zničiť Dávida. Pri jednom zo Saulových pokusov hodiť do Dávida kopiju, utiekol až do Nóba ku kňazovi Achímelechovi. Netrápil sa očistnými zákonmi a vzal chleby predloženia. Avšak v tom čase tam bol aj Doeg Edómsky, ktorý potom informoval Saula, že Dávid bol u Achímelecha. Saul dal s nepochopiteľnou krutosťou vyvraždiť sedemdesiat kňazov a unikol iba Ebiatár, syn Achímelecha. A tu sme pri koreni veci. Pre poctivého Stredoeurópana by bol pocit zodpovednosti za kňazov Hospodinových taký veľký, že by nedokázal ísť ďalej. Nikoho by popritom ani nenapadlo, že Saul padne až k takýmto činom. To sa nedalo predpokladať. Dávid vedel o Doegovi. Potom Ebiatára prijal k sebe do exilu. To isté vidíme pri prevezení truhly do Jeruzalema. V prvom pokuse skončili v polovici svojho snaženia tragédiou s Uzom. Uza cítil zodpovednosť za truhlu, preto keď sa išla zošmyknúť z voza, chytil ju a práve to ho zničilo. Dávid sa aj zľakol, aj sa hneval, ale nakoniec z Písma našli poriadok, ako je možné truhlu preniesť a dokončili svoj plán vo veľkej radosti a s Božím požehnaním. Ale kto bol vinný za Uzovu smrť? Dávid? Veď on to celé vymyslel. Kňazi? Že nepoznali levitský zákon transportovania svätej truhly? Alebo Uza, ktorý vystrel svoju ruku k truhle a aj za to zaplatil? O správnej odpovedi môžeme len diskutovať. Tak isto je to v živote kresťana. Môžeme sa hnevať a zahorknúť na to či na ono, alebo môžeme veci odovzdať Bohu a jednoducho ísť ďalej v Božích plánoch s radosťou.

Hriech ťa okradne o radosť

Dávid bol jednoznačne Boží človek. Napriek tomu jedným hriechom s Betšebou a následnou ľsťou na Uriáša, sa dostal do poľutovaniahodného stavu. Myslel si, že to len tak prejde, a nebude sa tým zaoberať. Zostal v tom stave viac ako pol roka a malo to následok aj na jeho zdravotný stav. Následné udalosti opisuje Žalm 32 a 51. Sú to najznámejšie Žalmy týkajúce sa vyznania hriechov. Nie náhodou tam Dávid žiada o obnovenie radosti zo spasenia. Ale nielen tak závažný a viditeľný hriech ako je cudzoložstvo pripraví kresťana o radosť. V známom príbehu márnotratného syna v pozadí vystupuje jeho starší brat. V kontexte našej témy je zvlášť poučný. Starší brat nielenže neupadol do bezmedzného hrešenia, ale aj zostal u otca a tvrdo pracoval. Očakával všetku pozornosť a dedičstvo. Niekedy v budúcnosti, lebo z jeho vlastných slov vieme, že si nedovolil od otca nič pýtať. Skutočný stav jeho srdca vyšiel najavo až pri návrate mladšieho brata a pre neho nepochopiteľného otcovho odpustenia. Ani to nebolo dosť a v podstate to ho najviac nahnevalo, že jedli to vykŕmené teľa. Otec musel opustiť hostinu a ísť za starším synom ho prehovárať, aby porozumel, že jeho brat bol mŕtvy a ožil. Neúspešné dohováranie ukončil otec výrokom: „... ale veseliť a radovať sa patrilo, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa.“ (Lukáš 15,32) Veseliť a radovať sa v Pánovi je správne! Hlavne po evanjelizácii prichádza tento druh radosti. Starší brat nevedel mať účasť na radosti a hostine pre neodpustenie, závisť, nevraživosť, nenávisť, neprajnosť a horkosť. To sú tie skryté vnútorné postoje, ktoré nás vedia vyviesť z miery a oddeliť od radostného životného pocitu.

Lebo kráľovstvo Božie nie je pokrm a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť vo Svätom Duchu.

List Rimanom

Našej témy sa týka sčasti aj veľdielo apoštola Pavla – list Rimanom. Je to pozoruhodné teologické pojednanie, dotýkajúce sa viacerých veľkých tém. Pár vetami sa zjednodušene pozrime na túto epištolu. Motív apoštola napísať odkaz kresťanom do Ríma bol nasledovný. V hlavnom meste ríše pribúdalo stále viac kresťanov z rôzneho etnického aj kultúrno-náboženského pozadia. V tom čase bolo v Ríme štrnásť synagóg a zo Skutkov apoštolov vieme, že na Letnice sa obrátilo viacero miestnych Židov, ktorí boli na sviatkoch v Jeruzaleme. Potom sa obrátili aj Rimania, ktorých evanjelizovali prišlí kresťania, ako aj presťahované komunity z odľahlejších častí ríše. To spôsobilo vnútorné napätia medzi veriacimi, lebo ešte nebol vybudovaný zbor a nebola tam zásadná duchovná autorita, ktorá by stmelila takúto pestrú paletu národností. Pavel sa viackrát chystal do Ríma, ale nebolo mu to umožnené. Nakoniec sa rozhodol napísať veľký list, lebo situácia medzi kresťanmi začala byť kritická. Píše právnickým štýlom, ktorý bol blízky mysleniu Rimanov. V úvode obviní obidve strany – Židov aj pohanov, že všetci zhrešili. Niet dôvodu na pohŕdanie jeden druhým a ukáže, že ani pohania nemajú byť na čo pyšní, ale ani židovskí kresťania sa nemôžu spoliehať na Zákon, lebo ho nevedeli naplniť. Východisko Pavel ukáže v ôsmej kapitole, kde vyzdvihne Duchom Svätým naplnený život. Potom sa znovu vráti k otázke Izraela a jeho budúcnosti. A v desiatej kapitole, opäť posilní videnie o tom, že človek na základe viery a svojho vyznania Krista získava večný život – spasenie. V 14. kapitole ešte zhrnie podstatu ich konfliktov a to, že jedni niečo jedli a druhí to považovali za hriech. Na to Pavol dá silnú argumentáciu, ktorá súvisí s našou témou a to je: „Lebo kráľovstvo Božie nie je pokrm a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť vo Svätom Duchu. Lebo kto v tomto slúži Kristovi, je ľúby Bohu a dokázaný ľuďom.“ (Rímskym 14,17-18) A v 15. kapitole usmerní Rimanov: „A Boh nádeje nech vás naplní každou radosťou a pokojom vo verení, aby ste hojneli v nádeji mocou Svätého Ducha.“ (Rímskym 15,13) Na to, aby sa vedeli miestni veriaci radovať v Pánovi, a tak mať úzke spoločenstvo s Ním, dá kľúč: trpezlivosť. „Lebo všetko, čo je tam prv napísané, je napísané na naše poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a skrze potešenie písem mali nádej. A Boh trpezlivosti a potešenia nech vám dá myslieť na jedno a na to isté medzi sebou podľa Krista Ježiša.“ (Rímskym 15,4-5)

Smutná Stará zmluva?

Mnohí majú predstavu o Starej zmluve, že bola vážna, ťažká, prísna. To ale v nej samotnej nečítame. Niekoľko textov z Mojžišovho zákona: „A siedmeho mesiaca, desiateho dňa toho mesiaca dáš všade trúbiť na trúbu radostného pokrikovania.“ (Leviticus 25,9) „A radovať sa budete pred Hospodinom, svojím Bohom, vy i vaši synovia i vaše dcéry i vaši sluhovia i vaše dievky i Levita...“ (Deuteronomium 12,12) „A radovať sa budeš na svoju slávnosť.“ (Deuteronomium 16,14) „... lebo Hospodin, tvoj Boh, ťa požehná v každej tvojej úrode a v každej práci tvojich rúk, a nebudeš iného robiť, len sa radovať.“ (Deuteronomium 16,15)

Dokonca ich služba mala byť konaná s radosťou: „... preto, že si neslúžil Hospodinovi, svojmu Bohu, s radosťou a ochotou srdca, majúc všetkého množstvo.“ (Deuteronomium 28,47) A takto vyzerala inaugurácia Šalamúna: „A všetok ľud išiel za ním hore, a ľud pískal na píšťaly, a všetci sa radovali veľkou radosťou, tak, že sa až zem trhala od ich radostného kriku.“ (1Kr 1,40)

Dávidova radosť v Pánovi: „Vtedy sa radoval ľud, že tak ochotne obetovali, lebo celým srdcom obetovali Hospodinovi ochotne. Aj sám kráľ Dávid sa radoval veľkou radosťou.“ (1Kron 29,9) Obnovenie Jeruzalema za Nehemiáša: „A obetovali toho dňa veľké bitné obeti a radovali sa, lebo ich Boh obdaril veľkou radosťou, ba i ženy i deti sa radovali, takže bolo počuť radosť Jeruzalema naďaleko.“ (Nehemiáš 12,43) Mohli by sme pokračovať ešte dlhým zoznamom, ale nie je na to priestor citovať všetky starozákonné texty spomínajúce radosť.

Záver

V liste Židom na začiatku je popísaný stav Krista. Miloval spravodlivosť a nenávidel neprávosť, preto ho Boh pomazal olejom veselia. To je kľúčom. Vyhovujúci stav srdca prinesie pomazanie radosti. Nakoniec si pripomeňme úvodný a hlavný text našej témy Žalm 16: „Radosti do sýtosti je pred Tvojou tvárou, rozmanitého blaženstva v Tvojej pravici na večnosť.“

Peter Málik