Ropa a vojna

Pred tridsiatimi piatimi rokmi, 6. októbra 1973, vypukla štvrtá arabsko-izraelská vojna. Keďže bola sobota a začal sa sviatok Jom Kippur (Deň zmierenia), do histórie sa tento vojnový konflikt zapísal pod názvom „Jom Kippurská“ vojna.

Pred vypuknutím tzv. „Jom Kippurskej“ vojny v roku 1973 Izrael vedel, že sa v arabskom svete niečo pripravuje, ale nevedel presne čo. Úhlavný nepriateľ Izraela, egyptský prezident Gamál Násir, bol už mŕtvy. Jeho nástupca Anwar Sadat (v úrade od 15. októbra 1970 až do atentátu na jeho osobu 6. októbra 1981, ktorý vykonal Egyptský islamský džihád) nebol podľa izraelskej premiérky Goldy Meierovej vo vzťahu k Izraelu o nič lepší. Sadat však na rozdiel od svojho predchodcu Násira mal aj brilantné politické schopnosti. Zatiaľ čo jeho predchodca Násir sa vo svojich plánoch na zničenie Izraela spoliehal iba na Sovietsky zväz, Anwar Sadat sa snažil získať USA na sprostredkovanie mierovej zmluvy s Izraelom. Sadat rokoval priamo so štátnym sekretárom americkej vlády Williamom Rogersom. Tieto rokovania úspešne brzdil a komplikoval hlavný poradca pre národnú bezpečnosť USA Henry Kissinger. Dôvodom jeho konania bolo to, že on sám chcel sprostredkovať mierové urovnanie egyptsko-izraelského sporu. Znechutený vnútornými rozpormi vo vláde USA a v dôsledku toho márnym čakaním na americkú odozvu jeho mierových návrhov, rozhodol sa Sadat, že prinúti Izrael vrátiť egyptské územia sám - (išlo o územie Sinajského polostrova, ktoré Izrael obsadil v tzv. Šesťdňovej vojne v roku 1967). Obrátil sa so žiadosťou o vojenskú pomoc a spravodajskú podporu na Sovietsky zväz. ZSSR mu samozrejme veľmi rád vyhovel. K podpore svojich „arabských bratov v zbrani“ a v boji proti „bašte západného imperializmu na Blízkom východe“ - Izraelu, prúdili do Izraela množstvá agentov sovietskej vojenskej rozviedky GRU - (Glavnoje Razvědyvatělnoje Upravlenije). Sovieti boli ochotní poskytovať Sadatovi spravodajskú pomoc, ale poskytnúť mu útočné balistické rakety, ktoré spočiatku prisľúbili, neskôr odmietli. Sadat, urazený týmto postojom Sovietov, odkázal im, ako aj USA, že on navráti Egyptu jeho stratenú česť sám, bez toho, aby mu v tom superveľmoci pomohli. Predohra k štvrtej arabsko-izraelskej vojne bola pripravená.

... „Saudi“ a „opec“

Nikto ho nebral vážne, všetci sa mu vysmiali - Sovieti, Izraelci aj Američania. Pre superveľmoci bol iba bezvýznamný vodca z krajiny tzv. tretieho sveta, ktorého usmernia tam, kde chcú oni, kedykoľvek sa im zachce. Izraelci boli presvedčení, že Sadat ich za tejto situácie nemôže ohroziť. Mýlili sa. Mali si uvedomiť, že saudskoarabská ropa je životne dôležitá pre USA a egyptský prezident Sadat vyvíja enormný tlak na kráľa Faisala, hlavu saudskoarabskej kráľovskej rodiny. Medzi oboma vládcami neboli zásadné politické rozdiely. Obidvaja boli arabskými nacionalistami. Kráľ Faisal bol dokonca ešte dôraznejší vo svojich požiadavkách na likvidáciu Izraela. Kráľ Faisal zdedil po svojom otcovi Ibn Saudovi (zakladateľ saudskoarabského kráľovstva) dostatok fanatizmu a nijako svoju nenávisť k Izraelu netajil. V roku 1973 sa ropný trh vyformoval tak, že USA už boli prakticky úplne závislé od saudskoarabskej ropy. Bolo to o dvanásť rokov skôr, ako sa pôvodne predpokladalo a situácia sa mala naďalej vyvíjať v prospech Saudskej Arábie. Ďalším faktom, ktorý ovplyvnil rozhodnutie kráľa Faisala podporiť egyptského prezidenta Sadata, bolo to, že Sadat sa odklonil od prosovietskeho postoja svojho predchodcu Násira. Bolo to prvýkrát, čo sa Egypt obrátil na Saudskú Arábiu o pomoc. V máji 1973 sa rozhodol kráľ Faisal pre ekonomickú vojnu proti „patrónom“ Izraela na Západe. Pohrozil predstaviteľom ARAMCA - (Arabian American Oil Company), že buď presvedčia americkú vládu k zmene postoja voči Izraelu, alebo musia počítať s protiopatreniami s arabskou ropou. Onedlho sa stretol kráľ Faisal s predstaviteľmi amerických ropných spoločností v Ženeve. Jeho varovanie bolo strohé: ak chcú americké ropné spoločnosti naďalej profitovať zo saudskej ropy musia presvedčiť svoju vládu k zmene politiky voči Izraelu. Ďalej vyhlásil, že nedopustí, aby Saudská Arábia bola izolovaná od boja svojich arabských bratov za navrátenie Palestíny do arabských rúk. Ropní magnáti už videli, ako im miliardové zisky z ťažby a predaja „čierneho zlata“ miznú v nenávratne. Ponáhľali sa do Washingtonu a začali vyvíjať silný tlak na vládu prezidenta Richarda Nixona. Prezident Nixon, vláda, ako aj ministerstvo obrany nebrali vyhrážky kráľa Faisala vážne. Mnohokrát už predtým hrozil kráľ verejne v televízii Západu a najmä USA zastavením ropných dodávok, ak neprestanú podporovať Izrael. Tentoraz však kráľ hrozil osobne pri obchodných rokovaniach. A to bol nový fakt. V prvej polovici septembra 1973 sa tlak arabských producentov ropy naďalej zvyšoval. Do hry vstúpil nový kľúčový hráč - OPEC.

Každá západná krajina, ktorá by poskytla Izraelu pomoc, by musela počítať s arabským ropným embargom

OPEC - (Organization of Petroleum Exporting Countries) - Organizácia krajín vyvážajúcich ropu. OPEC vznikla z podnetu Venezuely, ako reakcia na politiku znižovania cien ropy, ktorú veľké anglosaské ropné spoločnosti ako: SHELL, BRITISH PETROLEUM (BP), EXXON, GULF, TEXACO, MOBIL a SOCAL presadzovali v ropných krajinách. Organizácia bola založená 14. septembra 1960 v hlavnom meste Iraku v Bagdade. Zakladajúcimi členmi boli: Irak, Irán, Kuvajt, Saudská Arábia a Venezuela. Do roku 1973 sa pridali: Alžírsko, Indonézia, Katar, Líbya, Nigéria a Spojené Arabské Emiráty. Cieľom tejto organizácie bolo koordinovať ropnú politiku členských štátov, zaviesť národnú kontrolu ropných zdrojov, zvýšenie príjmov z predaja ropy, kontrola vývozných cien a postupný prienik členských štátov na svetový trh. V podstate išlo o boj proti západným ropným monopolom. Sídlom organizácie sa stala Viedeň. Ministri členských štátov, zodpovední za rezort ropného priemyslu, sa začali pravidelne stretávať, aby určovali ceny ropy a od roku 1982 začali určovať tzv. produkčné kvóty ropy. Práve v deň vypuknutia „Jom Kippurskej“ vojny, 6. októbra 1973, sa začali vo Viedni rokovania medzi arabskými členmi OPEC a západnými ropnými spoločnosťami. Západné ropné spoločnosti ponúkli zvýšenie cien ropy o 15 %. Arabskí producenti ropy chceli dvojnásobok. Arabské armády víťazili nad Izraelom, preto bol vhodný čas „pritlačiť Západ k múru“. Každá západná krajina, ktorá by poskytla Izraelu pomoc vo vojne, musela počítať s arabským ropným embargom. Na „váhach rozhodovania“ sa ocitla existencia Izraela proti ekonomike Západu. 16. októbra sa arabskí členovia OPEC dohodli na zvýšení ceny ropy o 70 %. Ako vojnový konflikt pokračoval, 19. októbra vyhlásila Líbya úplné embargo na dovoz ropy do USA. 20. októbra sa pridala aj Saudská Arábia. Okrem toho Saudská Arábia ohlásila zníženie svojej produkcie ropy o 20 % mesačne. Po podpísaní prímeria medzi Izraelom a jeho arabskými susedmi sa arabskí členovia OPEC dohodli na zastavení dodávok ropy do krajín, ktoré v „Jom Kippurskej“ vojne podporili Izrael. Dodávky ropy boli okrem USA zastavené Portugalsku, Holandsku a Juhoafrickej republike. 5. novembra sa arabskí členovia OPEC dohodli na 25 % znížení ťažby ropy. 25. decembra zvýšili arabskí producenti, s výnimkou Iraku, cenu za barel (159 litrov) o 70 % až dovtedy, kým sa Izrael nestiahne z území, ktoré obsadil v „Jom Kippurskej“ vojne a neuzná práva Palestínčanov na ich štát.

... „Jom Kippurská“ vojna

„Jom Kippurská“ vojna začala 6. októbra 1973 o 14. hodine útokom egyptskej armády na izraelskú Bar-Levyho pevnosť - obrannú líniu na Sinajskom polostrove. Keďže v ten deň začal židovský sviatok „Deň zmierenia“ trvalo približne 400-tisícovej izraelskej armáde viac ako šesť hodín, kým bola pripravená brániť svoju vlasť. Proti Izraelu zaútočila približne 300-tisícová egyptská, 60-tisícová sýrska, 20-tisícová iracká armáda a niekoľko tisíc Jordáncov, Maročanov, Líbyjčanov, Sudáncov, Tunisanov, Kuvajťanov, Saudov a dokonca aj Kubáncov. Početný stav útočiacich arabských armád bol vyšší ako stav všetkých armád NATO v tom čase v západnej Európe. Izraelská premiérka Golda Meierová vyzvala 9. októbra svetové spoločenstvo o pomoc. Západné krajiny sa ako obyčajne „odmietli angažovať“ v prospech Izraela. Od druhej polovice šesťdesiatych rokov sa radikálna tzv. Nová ľavica stala hlavnou silou západnej, dovtedy umiernenej, tradičnej sociálnodemokratickej ľavice. Pre Novú ľavicu bol charakteristický prehnane kritický, až priamo nepriateľský postoj k vlastnej spoločnosti a západnej civilizácii a zároveň pozitívny vzťah ku všetkým jej nepriateľom. Nová ľavica obdivovala Sovietsky zväz, medzinárodný komunizmus, tzv. národne-oslobodzovacie hnutia v krajinách tzv. tretieho sveta, ako aj domáce západoeurópske teroristické skupiny, akými boli „Brigate Rosse“ - „Červené brigády“ v Taliansku, alebo RAF - „Frakcia červenej armády“ v Nemeckej spolkovej republike. Tieto boli vytvárané za priamej pomoci sovietskych tajných služieb KGB a GRU, ako „predvoj“ pripravovaného vojenského konfliktu sovietskeho bloku so Západom, v snahe čo najviac oslabiť „prehnitú západnú spoločnosť“. A práve preto, že Izrael bol prozápadnou a proamerickou krajinou, začalo sa nepriateľstvo Novej ľavice obracať aj proti Izraelu. Ďalším faktorom, ktorý ovplyvňoval negatívny postoj Novej západoeurópskej ľavice voči Izraelu, bol tzv. pragmatický postoj založený na ústretovom postoji Západu k arabským krajinám kvôli arabskej rope. 14. októbra rozhodol prezident USA Richard Nixon o dodávkach vojenskej pomoci Izraelu, ale európski spojenci USA v NATO odmietli poskytnúť svoje letiská pre americké lietadlá kvôli doplneniu paliva na let do Izraela. Svetlou výnimkou bolo Portugalsko, ktoré dovolilo americkým lietadlám medzipristátie na Azorských ostrovoch k doplneniu pohonných hmôt. Prezident Nixon poveril ministra obrany Jamesa Schlesingera a hlavného poradcu pre národnú bezpečnosť Henryho Kissingera tajnými vojenskými dodávkami pre Izrael. Prílety amerických lietadiel do Izraela boli naplánované tak, aby pristáli za tmy, boli urýchlene vyložené a vzlietli ešte pred svitaním, aby sa o tom arabské krajiny nedozvedeli a nemohli obviniť USA z podpory Izraela. Silný vietor na Azorských ostrovoch však spôsobil zdržanie a americké lietadlá tak pristáli v Izraeli 15. októbra až ráno. Arabský svet zistil, že USA podporujú Izrael v „Jom Kippurskej“ vojne a o niekoľko dní nato zastavili dodávky ropy do USA. Izraelská armáda prešla za pomoci z USA tajne dodaných zbraní TOW 15. októbra do protiútoku proti egyptskej armáde v priestore priesmykov Mitla a Gidi na Sinajskom polostrove (podrobnejšie v LOGOSE č. 5/2005). Celý nasledujúci týždeň izraelská armáda úspešne likvidovala svojich protivníkov ako na Sinaji, tak aj na Golanských výšinách. Generálny tajomník ÚV KSSZ Leonid Iljič Brežnev pohrozil prezidentovi USA Richardovi Nixonovi priamou sovietskou vojenskou intervenciou na Blízkom východe, ak USA nedonútia Izrael, aby zastavil svoje bojové operácie proti arabským armádam. 25. októbra sa situácia vyostrila tak, že obidve superveľmoci zvažovali vzájomný jadrový útok. 26. októbra „Jom Kippurská“ vojna skončila. Izrael na nátlak USA upustil od likvidácie a prepustil obkľúčené arabské armády. Izrael stratil 2656 vojakov, arabskí útočníci mali približne 12-tisíc mŕtvych. Výmena vojnových zajatcov medzi Izraelom a Egyptom sa uskutočnila 15. novembra. Jedným z dôsledkov izraelského víťazstva v „Jom Kippurskej“ vojne bolo aj podpísanie mierovej zmluvy medzi Izraelom a Egyptom, sprostredkované novým americkým prezidentom Jimmym Carterom, ako vôbec historicky prvej s niektorou z arabských krajín, ktorú podpísali v americkom Camp Davide nový izraelský premiér Menachem Begin a egyptský prezident Anwar Sadat v roku 1979.