Rozsudzovanie, alebo obyčajné sudičstvo

Evanjelikálne kresťanstvo má jednu chorobu (má ich viac, ale táto je dosť pandemická), a tou je „rozsudzovanie“. Samozrejme, že všetko treba pomeriavať Písmom, ale nie tak, aby sme sa neustálou kritikou obmedzovali a oslabovali tak, že nakoniec nikto nebude chcieť nič robiť a nebudeme dosahovať žiadne výsledky v Božej práci. Verte mi, že tento nešvár je jedným z hlavných dôvodov (ak nie najhlavnejší), prečo evanjelikálne kresťanstvo živorí.

Pozrime sa, ako sa tieto myšlienky prejavujú v praxi. Ak niekto pracuje, evanjelizuje, káže alebo povzbudzuje, ostatní – od malého po veľkého – ho pozorujú a posudzujú. Vôbec nie sú sústredení na to, aký má evanjelizačná kampaň alebo kázeň v cirkvi cieľ. Je to presne tak, ako keď niekomu predložíte pečenú rybu, ale on namiesto toho, aby zjedol mäso, sústredí sa na hľadanie kostí. Najhoršie na tom je, že všetci sú presvedčení, že to tak má byť. Nehrozí, že by niekto jednoducho a s vierou prijal Božie slovo. Ak by nebola kritika, bolo by to podozrivé, ľudia by mali dojem, že opúšťajú pravovernosť.

Korene tohto rozsudzovania sú v gréckej filozofii. Filozofia samotná vlastne nemôže dať žiadne definitívne odpovede. Iba tam je prebudenie, kde sa s takýmito móresmi vysporiadajú. Najhoršie na tom je, že toto správanie sa prenieslo z cirkvi aj do verejného priestoru – na webstránky a sociálne siete. My ako kresťania na facebookovej stránke prezentujeme Božie slovo, s ktorým chceme oboznámiť spoločnosť a zboriť tak zlé predstavy o Bohu. Také pravdy ako napríklad: Ježiš je Kristus, Ježiš vstal z mŕtvych a to, že je potrebné pripraviť sa na stretnutie s Ním, oznamujeme ako fakty. Ak polemizujú neveriaci, radi sa pustíme do argumentácie, horšie však je, ak sa do polemiky pustia znovuzrodení ľudia, v ktorých je nutkavá, neodolateľná, neskrotiteľná potreba rozsudzovať a vyjadrovať svoj subjektívny názor.

Niektorí kresťania často hovoria o potrebe daru rozlišovania duchov. Treba však dobre rozumieť, čo majú na mysli. Chcú vyvolať dojem, že za ich rozsudzovaním podľa subjektívneho pohľadu, určeného náboženským svetonázorom, je samotný Boh. Znovu pripomínam, že všetky dary, vrátane daru rozlišovania duchov, sú na to, aby sme donášali viac ovocia. Rozhodne tento dar nie je na to, aby sa do neho obliekla obyčajná náboženská kritika, ktorá sa v človeku zobudí, ak sa stretne s niečím, čo vybočuje z rámca jeho úzkoprsého náboženského myslenia. Donášajme ovocie – a tu je vhodné, aby sme citovali slová Rein­harda Bonnkeho: „Sedím na kombajne a žnem, o hlodavce sa nestarám.“