Šamanizmus vo svetle Biblie

Mnohí nazývajú našu kultúru kresťanskou, no v skutočnosti sa zakladá na šamansko-pohanských mýtoch, ktoré sa vbudovali aj do historického kresťanstva, do ľudových rozprávok, povestí a v detskej literatúre žije dodnes. Neskôr sa to prenieslo aj do vyspelej kultúry. Dnes šamanistický svetonázor prežíva svoju renesanciu: popularizujú ho rockové opery, jeho symboly a znaky sú používané na nacionalistických podujatiach. Čoraz viac je tých, ktorí svoju národnú identitu vidia v zdanlivo kresťanskom neopohanstve.

Kolíska vzbury

Moderní ľudia si myslia, že staré pohanské kulty sa dajú zosúladiť s kresťanskou kultúrou, ba priam prekvitá názor, že neexistuje rozpor medzi šamanizmom a starovekou kresťanskou kultúrou, no keď podrobne preskúmame pôvod šamanizmu a židovsko-kresťanské presvedčenie, vyjde najavo, že je medzi nimi neriešiteľný rozpor. Keby sme skúmali pôvod šamanizmu, tak nás - ako mnohé podobné náboženstvá - zavedie až k babylonskému mystickému náboženstvu, ktoré založil Nimrod. Podľa Biblie sa prvé generácie po potope zhromaždili v Babylone a pod vedením Nimroda položili základy kultom, ktorých pôvod bol v čarovaní.

Pojem čarovanie v Biblii znamená niečo úplne iné, ako sme zvyknutí v bežnom jazyku. Presne nám tento výraz definuje prorok Samuel. „Lebo vzbura je taký hriech ako čarodejníctvo a svojvôľa ako modlárstvo a bohovia. Preto, že si ty zavrhol slovo Hospodinovo, zavrhol aj on teba, aby si nebol kráľom.“ (1Sam 15,23)

Čarovanie je teda taký duchovný vplyv, ktorý vypôsobí v ľuďoch neposlušnosť a odpor voči Božej vôli. Babylonská ríša a jej mystické náboženstvo vznikli z čarovania, na čo nám poukazuje aj meno Nimrod, ktorého pôvod je v hebrejskom výraze marad, čo znamená vzburu, čo nám potvrdzuje aj Biblia: „... Nimrod, hrdina lovu pred Hospodinom ...“ v origináli „... mocný lovec proti Hospodinovi ...“ Za Nimrodom teda stál v skutočnosti zlý anjel, ktorý má podľa Biblie meno podľa mesta Babylon „dcéra Babylonu“ a jeho najsilnejšou zbraňou podľa proroka Izaiáša je čarovanie. „Ale príde na teba to oboje náhle, jedného dňa, siroba i vdovstvo, v plnej miere príde na teba, oboje a to aj pri množstve tvojich čarov, pri veľkej sile tvojich bosoráctiev.“ (Iz 47,9)

Odtiaľto teda pochádza duchovný vplyv, v dôsledku ktorého sa ľudstvo usídlené v Babylone odvrátilo od Stvoriteľa, a takto si určilo svoju vlastnú identitu.

Stavba babylonskej veže bola symbolom pokusu o nezávislosť, pričom plnila aj kultické ciele. Tiež bola pôsobiskom duchovného sveta, získavania okultných znalostí a miestom styku so zlými duchovnými bytosťami. Na vrchole veže býval najvyšší kňaz, ktorý sa raz do roka za slávnostného rituálu zjednotil s božstvom, čo znamená, že ľudstvo sa vrátilo do stavu pred potopou a podriadilo sa vedeniu a usmerneniam satanských bytostí. Táto vzbura, ktorá sa rozmohla po celom vtedajšom svete, privolala na seba Boží súd, ktorý sa prejavil v etnickom a jazykovom rozdelení. Následne im bolo Bohom nariadené, aby osídlili celú zem. K tejto udalosti sa viaže vznik a počiatok sťahovania národov, ktoré sa rozdelili do počtu sedemdesiatich. „Keď delil Najvyšší národom dedičstvo, keď rozdeľoval synov Adamových, staval hranice jednotlivým ľudstvám podľa počtu synov Izraelových.“ (5Moj 32,8)

Počet osôb Jakobovho domu v Egypte bolo sedemdesiat duší, a dodnes sa traduje, že počet národov na zemi je sedemdesiat. Podľa rabínskej tradície stojí nad každým národom jedno anjelské knieža. Šesťdesiatdeväť ich je padlých a nad Izraelom stojí vybrané anjelské knieža - ochranca Michael.

Keďže národy pochádzajú z Babylona, aj staroveké pohanské náboženstvá majú jeden základ, ktorým je čarovanie - vzbura voči Božej vôli. Preto sa staré pohanské náboženstvá nemôžu zosúladiť so židovsko-kresťanskými vyhláseniami, no sú úspešne zladiteľné so zdanlivou kresťanskou kultúrou, ktorá sa odcudzila biblickému svetonázoru.

Totemizmus je odpoveďou šamanizmu na otázky mnohých národov, podľa ktorého sa duchovná bytosť zjaví v obraze určitého zvieraťa, od ktorého pochádza daný národ, ktorý potom to zviera uctieva ako svojho boha. Mýtické príbehy sa podávajú z generácie na generáciu a žijú v spomienkach ľudí. Sú to deformácie biblického vyhlásenia, že národy sa v Babylone dostali pod vplyv zlých anjelov.

Prorok Daniel dostal od Božieho anjela zjavenie o tom, že jednotlivé národy sú pod vedením duchovných bytostí. „A riekol mi: Neboj sa, Danielu, lebo od prvého dňa, ako si priložil svoje srdce, aby si rozumel a ponižoval sa pred svojím Bohom, uslyšané sú tvoje slová, a ja som prišiel príčinou tvojich slov. Ale knieža perzského kráľovstva stálo oproti mne dvadsaťjeden dní. A hľa, Michael, jedno z prvých kniežat, mi prišiel na pomoc, a ja som pozostal tam, pri perzských kráľoch.“ (Dan 10,12-13) Podľa uvedeného perzské knieža a anjel Michael nie sú ľudia, ale anjelské kniežatá stojace nad národmi.

V zajatí minulosti

Podstatou šamanského obrazu sveta je animizmus, podľa ktorého má všetko bytie, každá prirodzená udalosť dušu a ducha. Ducha má človek, zviera, rastlinstvo, skaly, vodstvo aj vrchy. No ducha má vraj aj dážď, sneženie, vietor, búrka aj vojna. Podľa animistického ponímania vývoj rastliny neurčuje pôda, výživa či počasie, ale duch rastliny, duch dažďa a duch zeme.

Podľa tohto chápania sa nadprirodzený svet zlučuje s prirodzeným svetom, preto všetky zmeny v hmotnom svete pripisujú nadprirodzeným príčinám.

Biblický svetonázor rozhodne oddeľuje transcendentný svet od hmotného, a tvrdí, že hmotný svet je podriadený fyzikálnym zákonitostiam, ktoré mu určil Boh. Tento biblický názor neznamená, že medzi týmito dvomi časťami univerza nie je vzájomný vplyv, no oproti animistom tvrdí, že prejavy nadprirodzena v hmotnom svete nie sú každodennou záležitosťou - sú výnimočné.

pohanské náboženstvá majú jeden základ, ktorým je čarovanie

No nielen mimo kruhov kresťanstva, ale dokonca aj v rámci evangelikálnych zborov sa stávajú také omyly, že niekto zotrie hraničnú čiaru medzi týmito dvoma svetmi, pričom si myslí, že za každým jeho problémom stoja zlí duchovia. Preto potom hľadá riešenie problému v neustálej konfrontácii s démonmi.

Podľa tvrdenia Biblie nemajú neživé veci a rôzne udalosti dušu ani ducha, a preto nemôžu uškodiť ani pomôcť.

Ako je to ale s duchom a dušou človeka? Podľa animistov je dobré udržiavať dobré vzťahy s duchmi zosnulých rodinných príslušníkov, pretože sa vraj môžu z druhého sveta vrátiť, pričom sú schopní škodiť, alebo pomáhať, podľa toho, akej cti sa im od pozostalých po smrti dostáva. Z takéhoto strachu pramení zdeformované myslenie, ktoré vedie k tomu, že v animistickej kultúre dostávajú mŕtvi väčšiu úctu ako živí. Z tohto potom vyvstáva kult smrti, s prehnanou okázalosťou prebiehajúce pohrebné obrady, uzmierenia s mŕtvymi a iné povery.

Preto zohráva v šamanizme veľkú úlohu úcta a zaviazanosť voči tradíciám, kultu predkov a spomienky na minulosť. Šamanistický názor chápe prítomnosť aj budúcnosť z hľadiska minulosti, a úspech budúcnosti vidí vo vernosti k minulosti. Toto sa potom prenáša na celý národ, ktorého úspech závisí od toho, či ľudia dodržiavajú zvyky predkov, z čoho nutne vyplýva, že tých jedincov a spoločenstvá, ktoré nenasledujú šľapaje predkov, vidia ako nepriateľov spoločnosti, pričom za čestných ľudí považujú tých, ktorí sa snažia vyhovieť príkladu predkov. No predkovia nemali v živote iba ctnosti, ale aj hriechy, ktoré by sme nemali nasledovať. Skutočné obrátenie má v sebe schopnosť odvrátenia sa nielen od vlastných neprávostí, ale aj od hriechov našich predkov.

Prorok Daniel tomuto veľmi dobre rozumel, preto v babylonskom zajatí vyznával Bohu tiež hriechy praotcov, aby došlo k vyslobodeniu ľudu z útlaku.

Biblické zmýšľanie je na rozdiel od šamanského zamerané na prítomnosť a budúcnosť z perspektívy večnosti, a životné ciele a štýl prispôsobuje k biblickému merítku večnosti, a nie minulosti. Podľa biblického názoru sa po smrti duch a duša človeka oddelia od tela, a dostanú sa na miesto, ktoré určil Boh, preto sa duchovia zosnulých predkov nezdržujú v priestore nad zemským povrchom. „Či snáď tým, ktorí pomreli, učiníš zázrak? Alebo azda mŕtvi vstanú, aby ťa chválili? Sélah. Či sa bude rozprávať o tvojej milosti v hrobe? O tvojej pravde v zahynutí? Či sa bude znať tvoj zázrak vo tme alebo tvoja spravodlivosť v zemi zabudnutia?“ (Ž 88,11-13) Nebo bolo až do vzkriesenia Pána Ježiša Krista uzavreté aj pre spravodlivých zosnulých. Prechodne sa dostali do podsvetia - šeolu - ktorý teológovia považujú za centrum zeme. Z príbehu boháča a Lazara vidíme, že v šeole bolo vyhradené miesto pre zatratených, a tiež prechodné miesto pre spravodlivých, ktoré sa nazýva lonom Abrahámovým. Porozumeli sme, že ani z jedného ani z druhého miesta nebolo možné dostať sa späť na zem. V tomto príbehu prosí boháč Abraháma, aby poslal niekoho zo zosnulých k jeho ešte žijúcej rodine, aby tak boli zachránení a vyhli sa miestu zatratenia, kde sa on práve nachádzal. „A Abrahám mu povedal: Majú Mojžiša a prorokov, nech tých počúvajú! A on povedal: Nie, otče Abraháme, ale keby niekto z mŕtvych išiel k nim, budú činiť pokánie. Na to mu povedal Abrahám: Ak nepočúvajú Mojžiša a prorokov, neuverili by, ani keby niekto vstal z mŕtvych.“ (Lk 16,29-31)

Z tohto všetkého vyplýva, že sa duchovia predkov nemôžu vrátiť na zem. Napriek tomu sa predsa stala jedna výnimočná udalosť v En-dore, kedy sa duch proroka Samuela vrátil na zem, aby oznámil Saulovi jeho budúcnosť, no z tohto nemôžeme vyvodiť taký záver, že sa duchovia predkov bežne vracajú na zem.

Záhady, bájky, povesti

Ľudia, ktorí realitu vysvetľujú na základe animistického názoru a za všetkým vidia duchovné príčiny, sa kvôli svojmu strachu snažia upokojiť duchov, alebo ich uvoľniť pre naplnenie svojich zámerov pomocou zložitých okultných praktík. Túto úlohu bol schopný naplniť vo svete náboženstva šaman.

Šaman je v skutočnosti špiritistické médium, ktoré je podľa šamanistického vyznania schopné nadviazať vzťah s rôznymi duchmi: škodlivých odohnať, znemožniť ich vplyvy, alebo sa s nimi uzmieriť, iných duchov pozvať na pomoc do akejkoľvek situácie napr. do oblasti zdravia, počasia alebo úrody. Hlavnou úlohou šamana je sprostredkovanie kontaktu s duchmi a mŕtvymi, predpovedanie budúcnosti a čarovanie. Šamanom nemohol byť ktokoľvek, musel to byť človek vyvolený, predurčený nejakou telesnou anomáliou, napr. že sa narodil so šiestimi prstami, alebo s nejakou kosťou v tele navyše.

Najdôležitejšou známkou vyvolenia však bolo to, keď sa dotyčný dostal do tranzu a celé dni bol mimo seba, alebo kolaboval, čo občania obce chápali tak, že si ho vybrali duchovia, aby práve on bol šamanom. Tzv. vyvolená osoba sa začala po prvej takejto skúsenosti pripravovať - často z donútenia - na šamanstvo. Neskôr sa učila prostredníctvom rôznych okultných techník - užívaním halucinogénnych prostriedkov z muchotrávky, hlbokým dunivým hlasom, poskakovaním, tancom, alebo recitáciou či spevom preklínať, alebo dobrorečiť - dosiahnuť extatický stav. Keď dosiahol stav blúznenia, nadviazal vzťah s tými duchmi, o ktorých si myslel, že sú to duchovia predkov, alebo šamanskí bohovia. Stav blúznenia naďalej stupňoval - v stane sálala horúčava z ohňa a vzduch bol preplnený dymom z bylín, ktoré obsahovali živicu, a boli poukladané na kameňoch. Refrén blúznivých piesní šamanov pozostával zo slov: „Hoj blúznim z poblúznenia.“

Keď Mojžiš upozorňuje na okultné hriechy, spomenie aj šamanov. „Nenájde sa u teba nikto taký, kto by viedol svojho syna alebo svoju dcéru cez oheň, ani veštec ani planetár ani zaklínač ani čarodejník ani bosorák ani dopytujúci sa vešteckého ducha ani vedomec alebo taký, ktorý by sa niečo pýtal mŕtvych. Lebo ohavnosťou je Hospodinovi každý, kto to robí, a práve pre tie ohavnosti ich vyháňa Hospodin, tvoj Boh od tvojej tvári. Dokonalý budeš s Hospodinom, svojím Bohom, lebo tieto národy, ktoré ty zaujmeš do dedičstva, počúvajú na planetárov a na veštcov, ale tebe nedal Hospodin, tvoj Boh, aby si tak robil.“ (5Moj 18,10-14)

Do prvej - väčšej časti patrí predpovedanie budúcnosti. Predpovedanie budúcnosti nepochádza od Boha a zvedavcov, ktorí si dajú veštiť, umiestni tento duch pod silný démonický tlak. Títo démoni sa potom zo všetkých síl snažia urobiť všetko preto, aby sa predpovede naplnili. „A stalo sa, keď sme išli na modlitbu, že sa stretla s nami akási dievčina, ktorá mala vešteckého ducha a ktorá veštením poskytovala svojim pánom veľký zárobok. Tá chodila za Pavlom a za nami, kričala a hovorila: Títo ľudia sú sluhami najvyššieho Boha, ktorí vám zvestujú cestu spasenia. A to robila za mnoho dní. Ale Pavel s nevôľou to nesúc obrátil sa a povedal duchu: Rozkazujem ti v mene Ježiša Krista, aby si vyšiel z nej! A vyšiel v tú istú hodinu.“ (Sk 16,16-18)

V tomto prípade hovoril nečistý duch z dievčiny pravdu, no vplyvom týchto rečí sa nikto neobrátil až dovtedy, kým Pavol nečistého vešteckého ducha z dievčiny nevyhnal. Tento duch držal pod tlakom čarovania celé mesto, čím bolo jeho obyvateľstvo oddelené od Božej vôle. Tento druh hriechu - podľa Mojžišovho Zákona - privolal na človeka okamžite trest smrti. „A muž alebo žena, v ktorých by bol veštiaci duch, vyvolávajúci duchov, alebo duch vedomca, istotne zomrú, ukameňujú ich; ich krv bude na nich.“ (3Moj 20,27)

Medzi okultné hriechy patria aj tie, ktoré súvisia s čarovaním a majú veľmi veľa rôznych podôb. Šamani používajú napríklad bielu mágiu na liečbu chorých, alebo sa ňou snažia ovládať prírodné sily, či zabezpečiť dobrú úrodu. Pomocou čarovania sa im darilo privolať hromy, blesky alebo dážď. Niektoré formulky sa dokonca zachovali vo forme riekaniek. „Svieť slniečko, svieť!“ alebo „Padaj dáždik, padaj!“

Ďalšou kategóriou okultných hriechov je dopytovanie sa mŕtvych (vyvolávanie duchov). Keďže sa duchovia mŕtvych nemôžu dostať do blízkosti zemského povrchu, s kým sa to potom vlastne šamani stretávajú a komunikujú vo svojich extatických stavoch?

Podľa tvrdenia Biblie má duchovný svet - popri dobrej časti, ktorú tu na zemi zastupujú Bohom a Duchom Svätým vyvolení anjeli - aj zlú časť. Do tej druhej časti patrí aj špeciálna skupina démonov - „familiárni duchovia“, ktorí sa počas stáročí až tisícročí viažu na jednotlivé rodiny a majú za úlohu zabrániť rodinám v naplnení Božej vôle. Familiárni duchovia na základe pokrvnej väzby prechádzajú z mŕtveho člena rodiny na pozostalých potomkov a ochraňujú spomienky na predkov. Potom sa títo Satanovi služobníci zjavia špiritistickému médiu ako duchovia predkov. Mojžišov zákon uvaľoval trest smrti na tých, ktorí vyvolávali duchov mŕtvych aj na tých, ktorí komunikovali s démonmi.

Lezenie na strom v extáze

Pre eurázijského šamana je vrcholom duchovného cestovania do neba siahajúci strom, známy aj z ľudových rozprávok, ktorý má názov „strom života“ a je veľmi podobný (aj funkciou) mezopotámskym chrámovým vežiam. Podľa šamanov je tento mýtický strom-obor pupkom zemegule a spojením s duchovným svetom, ale nikto okrem šamana ho nedokáže objaviť. Aj samotný šaman ho môže nájsť iba v extatickom stave, kedy je schopný naň vyliezť. Na konároch je možné objaviť sedem svetov nad sebou, kde sa zdržiavajú duchovia prapredkov. Čím dávnejšie zosnuli, tým sú vo vyššom nebi. No a v tom najvyššom nebi bývajú šamanskí bohovia. Týchto šaman navštívi počas svojho duchovného cestovania a pýta si od nich radu, pomoc alebo veštbu, ktorú po návrate z tejto cesty odovzdá dopytujúcim sa.

Vstup do nadprirodzeného sveta sa môže uskutočniť výhradne v súlade s Božou vôľou, v opačnom prípade to Božie slovo nazýva hriechom a okultizmom. Cestovanie šamanov na strom je tajomným, skrytým, záhadným získavaním okultných vedomostí, ktoré malo za cieľ stretnutie so satanskými mocnosťami, a nie s Bohom. Vstup do transcendentného sveta sa deje skrze znovuzrodenie podľa Božej vôle, obrátenie, vodný krst a krst Duchom Svätým. Takýmto spôsobom možno prežiť vnútornú duchovnú zmenu, Božiu nadprirodzenú silu, legálnu známosť o duchovnom svete a o nadprirodzených veciach bez toho, aby sme sa dostali do pazúrov diabla.

Preklad: Zlatka Radnotyová

Zdroj: Nový Exodus