Sebecké ambície

Biblia označuje hriech za príčinu každej nespravodlivosti na svete. Nenapraviteľné škody nespôsobuje iba v životoch jednotlivcov. Z nespasenej ľudskej prirodzenosti neustále plynú také pocity, rozhodnutia a skutky, ktoré sú schopné zmariť ľudské vzťahy, ničiť rodiny, priateľstvá i spoločnosti, ba i celé národy.

Od počiatku hriech nie je súkromnou záležitosťou. Zhrešil jeden človek a dôsledok hriechu - smrť, sa stala trpkou skúsenosťou pre celé ľudstvo. Takže hriech je súčasťou histórie. Biblická viera nekompromisne bojuje so zlom, hriechom, chorobnými závislosťami, so smrťou a jej zákerným šíriteľom, lebo spoznala, že to nie je iba morálne zlo, ale zároveň konečným odtrhnutím od prameňa života a príčinou večného zahynutia.

S rozmachom evanjelia skrze vieru v Ježiša Krista množstvo ľudí prijalo Bohom ponúknutú nadprirodzenú pomoc - vyslobodenie z večnej smrti. Týmto je zároveň jasné, že každý jednotlivec je zodpovedný sám za seba. Pridajme k tomu, že je to koniec-koncov aj v jeho vlastnom záujme, aby svoje skutky uvážil z večnej perspektívy - podľa Božích noriem. Biblia neupozorňuje výlučne na nebezpečenstvá života iba na báze individuálneho chápania, ale v záujme zachovania spasenia jednotlivca pripomína nebezpečenstvo hriechu. Nezamlčuje ani to, že nespravodlivosti dokážu urobiť nevinným ľuďom zo života peklo. Proti tomuto faktu nič neznamená obľúbený ospravedlňujúci výrok: „Som jednoducho človek, nič, čo je ľudské, nie je mi cudzie.“ Otázka znie: „Je nenávisť ľudská? Je vražda ľudská?“ Odpoveď znie: „Nie!“ Je to hlboko neľudské, ba protiľudské! Hriech a smrť nie sú charakteristické rysy „človeka večnosti“ - hoci dokážu prebývať v človeku spolu s jeho protichodnými pocitmi, bojujúc s nimi. Nebolo to vždy, a ani nemusí byť našou nevyhnutnou súčasťou, v súčasnosti je však nepriateľom nielen jednotlivca, ale aj celej ľudskej spoločnosti.

V liste Galaťanom sa nachádza celý zoznam telesných skutkov človeka. Medzi telesnými - inak povedané, medzi prejavmi hriešnej prirodzenosti nájdeme aj také hriechy, ktoré v prvom rade ničia ľudské vzťahy. Sú to nasledovné hriechy: čarovanie, nepriateľstvá, zvady, žiarlenia, hnevy, dráždenia, rôznice, sekty, závisť. (Gal 5:20-21a)

Pozrime sa teda najprv na čarovanie, čo to vlastne je, a ako pôsobí.

Čarovanie (farmakeia)

- použitie liekov (drog, opiátov, omamných prostriedkov) nejakého druhu pre magický efekt, čarodejníctva, čary

Tento výraz pôvodne znamenal užívanie liečivých prípravkov. Neskôr sa jeho význam rozšíril nielen na liečivé kúry, ale aj na otravu spôsobenú niektorými prípravkami - čarovaním. Keď sa ľudia odtrhnú od Božej sily a majú pred sebou takú veľkú prekážku, ktorú nedokážu prekonať čisto ľudskou silou, siahnu po prostriedkoch čarovania. Napríklad, ľudia liali „liečivo“ do rieky preto, aby ju utíšili. Ak sa táto činnosť nasmeruje na ľudí, cieľom je, aby sa stali „liečiteľnými“, takými, ktorých možno „ošetriť“. Skrze čarovanie je možné ovplyvniť celé masy ľudí, „utíšiť“ - obrať ich o silu, do určitej miery ich omámiť. Tento istý výraz sa vzťahuje aj na výrobu omamných prostriedkov. Pozorujúc udalosti týchto dní, vidíme smutnú, no veľmi realistickú prognózu popísanú v Knihe Zjavenia Jána s ohľadom na posledné časy, o jednom z najväčších problémov ľudstva, ktorý bude držať mnohých v putách. V tých dobách nebudú ľudia ochotní zanechať uctievanie cudzích bohov, démonov, vraždy, krádeže a rôzne druhy čarovania, aj napriek apokalyptickým úderom svetového rozsahu. Výraz, ktorý sa prekladá ako chytráctvo (prefíkanosť), znamená pôvodne farmakeiu - magickú formu čarovania. Biblia považuje za čarovanie aj získavanie (prípravu) drog, omamných prostriedkov.

Do tohoto globálneho obrazu chorobných závislostí patrí aj vyhlásenie o Veľkom Babylone. Tak, ako je Egypt „rodiskom“ a obrazom mágie, tak je Babylon „rodiskom“ veštenia a falošných kultov. Spoločným znakom historického, aj toho posledného Babylonu bolo aj bude to, že je to nielen mestský štát, ale aj náboženský systém. Je domovom synkretizmu - vyjmúc biblické vierovyznanie - ktorého je úhlavným nepriateľom, napodobiteľom a falšovateľom. Jeho najväčším hriechom je to, že zaviedol a odcudzil ľudstvo „omámením, očarením“ (farmakeia), od poznania živého Boha. Podstatou čarovania, kúzlenia, je odovzdanie zdanlivo liečivého prípravku, ktorý ale v skutočnosti spôsobuje otravu. Pod jeho vplyvom sa ľudia dostávajú do stavu poblúdenia a omámenia. Pôvodne sa tento výraz používal na vyjadrenie prípravy liečiv (alebo zdanlivých liečiv), čo uplatňovali lekári rôznych období, kúzelníci, čarodejníci, bosorky, ľudoví liečitelia a šamani. Neskôr sa pod týmto názvom rozumeli čarovné (omamné) nápoje, temná činnosť bosoráctva a miešania jedov. V staroveku nazývali farmakos alebo farmakeus, takého čarodejníka, ktorý používal k liečbe alebo k uvedeniu človeka do tranzu drogy a omamné látky. Dnes tomu zodpovedajú všetky odvetvia mágie, okultné praktiky, ktoré uvoľňujú činnosť démonov, čoho cieľom je kontrola mysle a vôle človeka. Takáto činnosť je hriechom aj v tom prípade, keď je to vykonávané s úmyslom liečiť - ale uzdravenie má byť dosiahnuté nadprirodzenými silami. Nemýlime sa, keď tvrdíme, že v Európe sú masovo nekriticky prijímané rôzne odvetvia prírodného liečiteľstva, ktoré radíme do kategórie čarovania - tie, pre ktoré je charakteristické, že sú poprepletané prvkami povier a mágie. Do tejto kategórie patrí aj kontrola nad myslením a vôľou človeka, okrem toho aj široká škála praktík kontroly až po hypnózu, ktorými sú v rozpore s Božou vôľou, ovplyvňovaní jednotlivci aj spoločenstvá.

Egypt nebol pre ľud Izraela iba miestom útlaku politickou mocou. Exodus bol viac, než len to, že národ, ktorý bol v otroctve, sa zrazu stal slobodným. Exodus bol vyslobodením spod útlaku okultnej štátnej moci. Egypt - to je temnota samotná, krajina uctievania smrti, ríša čarovania. Faraónovu moc mumifikovali okultisti. Septuaginta a preklad Starej zmluvy z 3. storočia pred n.l. používa na „tajomné majstrovstvo zaklínania“ výraz čarovanie. Je možné, že PR-making zodpovedá farmakei. (?) Čarodejníci faraónovho dvora vystúpili proti Mojžišovi ako oficiálna opozičná sila. Boli schopní napodobniť prvé dva zázraky, no na tretíkrát už zlyhali a museli priznať, že „je to Boží prst“!

Aj Nová zmluva spomína dve udalosti, kde skúsení okultisti prevádzali svoje „majstrovstvá“ nezávisle od autorít zboru. Šimon-mág videl za touto činnosťou apoštolov peniaze, a od Petra chcel odkúpiť duchovnú moc, hoci zo začiatku sa zdalo, že aj on vykročil na cestu viery. (Sk 8:1) Čarodejník Barjezus - Elymas chcel odvrátiť pozornosť prokonzula Sergia Pavla od zvesti evanjelia. (Sk 13:8)

No apoštoli odhalili vnútornú skazenosť a zlé motívy týchto ľudí. Pavol vyslovil na Barjezusa súd: „Ale sa im protivil Elymas, čarodejník - lebo tak sa prekladá jeho meno - a hľadal odvrátiť prokonzula od viery. Ale Saul, ktorý sa volá i Pavel, zrazu naplnený Svätým Duchom, pozrel uprene na neho a povedal: Ó, ty plný všetkej ľsti a každej nešľachetnosti, synu diablov, nepriateľu každej spravodlivosti, či neprestaneš prevracať priame cesty Pánove? A teraz hľa, ruka Pánova príde na teba, a budeš slepý a nebudeš vidieť slnka do času. A naskutku pripadla na neho mrákava a tma, a chodiac dookola hľadal, kto by ho viedol za ruku. Vtedy, keď videl prokonzul, čo sa stalo, uveril a žasol nad učením Pánovým.“ Čarodejníci nezožali súd hneď keď prevádzali okultné praktiky, ale vtedy, keď sa otvorene postavili na odpor Božiemu dielu. Biblia nás nenecháva na pochybách v tej záležitosti, že ani šamani, ani prírodní liečitelia, špiritisti, kúzelníci, čarodejníci, mágovia, bosoráci a im podobní, nebudú dediť Božie Kráľovstvo. A čo potom tí, ktorí diablovu moc používajú na poškodenie Božieho ľudu! „Ale bojazlivým a neverným a ohavným a vrahom a smilníkom a čarodejníkom a modlárom a všetkým luhárom bude ich diel v jazere, ktoré horí ohňom a sírou, čo je druhá smrť.“ (Zj 21:8) „A vonku budú psi a čarodejníci a smilníci a vrahovia a modlári a každý, kto má rád a činí lož.“ (Zj 22:15)

Nepriateľstvá (echthra)

- vojny, odpor

Biblia opisuje nepriateľstvo ako múr, ktorý oddeľuje ľudí od seba. Zákon, zmluvy a zasľúbenia postavili nezmieriteľne proti sebe Izrael a ostatné národy. Okrem toho je medzi Bohom a národami tiež vystavaný múr. Ba čo viac, aj medzi Bohom a Izraelom je napätie. Apoštol Pavol vysvetľuje Efežanom, že medzi toto nepriateľstvo dvoch frontov niekto priniesol pokoj: Ježiš Kristus, ktorý nás vďaka znovuzrodeniu učinil bratmi: „... lebo on je náš pokoj, ktorý učinil oboje jedno a zboril aj priehradný múr … zrušiac vo svojom tele nepriateľstvo, zákon prikázaní, záležajúci v rôznych nariadeniach, aby tých dvoje, Židov a pohanov, stvoril v sebe v jedného nového človeka činiac pokoj, aby zmieril oboch v jednom tele Bohu skrze kríž zabijúc na ňom nepriateľstvo.“ (Ef 2:14-16)

Podľa Biblie sa metafyzický boj medzi dobrom a zlom v dejinách prejavil v nezmieriteľnom nepriateľstve medzi Bohom a týmto svetom. Boh tak miloval tento od Neho odtrhnutý svet, že poslal svojho Syna, aby ten, kto verí v Neho, nezahynul, ale mal večný život. No svet odmietol Syna, ktorého poslal Otec. Apoštol Jakub upozorňuje tých, ktorí veria, že pokiaľ uzavrú zmluvu s týmto svetom (v tom zmysle, že ak odmietnu Boha ako realitu) nutne budú s Ním v nepriateľstve: „Cudzoložníci a cudzoložnice, či vy neviete, že priateľstvo sveta je nepriateľstvom s Bohom? Tedy ktokoľvek by chcel byť priateľom sveta, stáva sa nepriateľom Božím.“ (Jak 4:4)

U tých, ktorí sa už raz postavili na stranu Božiu, no hľadajú jednotu s týmto svetom, sa nutne obnoví nepriateľstvo s Bohom. Toto osobné nepriateľstvo nemôže byť nasmerované bezprostredne voči Bohu, ale voči Jeho predstaviteľom.

Výraz echthra znamená nenávisť, odpor, opak priateľstva. „A Pilát a Heródes sa stali priateľmi jeden s druhým toho dňa, lebo predtým si boli nepriateľmi.“ (Lk 23:12) Aj z tejto časti Písma vidno, že tu išlo o trvalý nepriateľský vzťah, a nie o nejaký krátkodobý, chvíľkový.

Nepriateľstvo medzi Bohom a svetom prežíva jednotlivec často ako konflikt vlastných morálnych pocitov so svetskou mocou. Jeho svedomie a zmysel pre spravodlivosť, ktoré ho motivujú k dobrému vzťahu s Bohom, sa dostávajú do rozporu s očakávaniami moci. Pilát vedel, že Ježiš je spravodlivý a nevinný, a vedel aj to, že bol vydaný napospas moci zo závisti. Dovtedy sa snažil prepustiť ho na slobodu, kým sa nedostala jeho vernosť voči cisárovi do rozporu s príkazom, že musí nevinného človeka prepustiť. Zvrat nastal v tom momente, keď žalobcovia nečakane predstavili Ježišovu moc ako opozičnú. „Od tej chvíle ho hľadal Pilát prepustiť. Ale Židia len kričali a vraveli: Ak tohoto prepustíš, nie si priateľom cisára; každý, kto sa robí kráľom, protiví sa cisárovi. Vtedy Pilát počujúc tie slová vyviedol Ježiša von a sadol si na súdnej stolici, na mieste, zvanom litostróton, kameňodlažba a židovsky gabata, vyvýšené miesto.“ (Jn 19:12-13)

Zvady (eris)

- spory, diskusia, nesúhlas, súperenie

Kto je lepší? Telesný človek na takéto otázky odpovedá rivalitou, politickými či vojnovými konfliktami. Zvady spravidla idú ruka v ruke so závisťou. V Novej zmluve je zvada spomenutá sedemkrát, z toho ju apoštol dvakrát spomína spolu so závisťou, štyrikrát so žiarlivosťou a raz v súvislosti so sporom o Zákon. Z uvedeného môžeme teda vydedukovať, že za vojnovými konfliktami, bojmi, politickými či rodinnými spormi, pracovnými a právnymi dohadmi stoja závisť a žiarlivosť. Najhlavnejšou príčinou sporov je teda závisť. Súperenia, zvady sa prejavujú útlakom, náhlym výpadom človeka proti človeku a pod., vychádzajú zo závisti a žiarlivosti, čoho cieľom je, aby ten druhý nemohol prejaviť svoje schopnosti, aby sa snáď nedokázal ako lepší.

V 1Kor 3:3 Pavol upozorňuje kresťanov na to, že pokiaľ je medzi nimi závisť, rivalita, rôznice, nezhody, nejednota, svedčí to o tom, že ešte nie sú duchovní, pretože tieto prejavy sú znakom nezrelosti a telesnosti. Korinťanom píše aj toto: „Lebo sa bojím, aby som vás, keď prídem, nenašiel nejako takých, akých nechcem, a zase vy, aby ste mňa nenašli takého, akého nechcete; aby snáď nebolo svárov, (súperenie, rivalita, spory) závistí, hnevov, hašterení (popudlivosť, podráždenosť, prchkosť, prudkosť) pomlúv (ohováranie, obviňovanie, potupovanie, žaloby, ponosy) pletích, nadúvaní sa, bojov, nepokojov (nezmierlivosť, neústupnosť a sebecké ambície).“ (2Kor 12:20)

Rivalita je teda spojená so závisťou - čo potvrdzuje jej negativitu - a ide ruka v ruke s obviňovaním, ohováraním, osočovaním a zaujatosťou.

Žiarlenia (dzélos)

- podozrievavosť, prudkosť, náruživý záujem, činné nadšenie, krajnosť

V skutočnosti je to pobádanie (nútenie) k skutku, nadchnutie, roznietenie. Je to oduševnená snaha napodobňovať iného človeka, žiarlivostné kopírovanie. Hovorieva sa: „Ako mu je dobre!” - horlivá snaha byť na mieste toho druhého. Iné vyjadrenie: náruživý záujem, horlivá podozrievavosť, prudkosť, obdiv, považovanie iného človeka za šťastného, závisť („Ako ti je dobre!“). Takáto prudká horlivosť nie je duchovný postoj, je to telesný, hriešny postoj vychádzajúci zo skazenej prirodzenosti.

Hnevy (thymoi)

- pohyb s použitím sily, vyhranený afekt duše alebo mysle, zúrivosť, vášeň

Tento pojem zahŕňa v sebe rôzne pocity, pohnútky, a tiež srdce ako miesto prudkých vášní, pocitov. Znamená tiež životnú silu, vôľu, odvahu aj sebaistou. Jednou z najsilnejších pohnútok je hnev a zlosť (zúrivosť). Sú to egocentrické, sebecké pohnútky. Z tohoto pochádzajú zlé žiadosti a vášne. „A tí, ktorí sú Kristovi, ukrižovali svoje telo s jeho vášňami a žiadosťami.“ (Gal 5:24)

Dráždenia (eritheia)

- sebecká snaha, sebeckosť, rivalita

Tento výraz znamená vážny politický boj, súperenie, zápas, boj o pozíciu. Na základe anglického prekladu Biblie (NIV) ich môžeme nazvať sebeckou ambíciou. Ide o také úsilie, priebojnosť, sebeckú ambíciu, ktorou dotyčný bojuje o pozíciu. Táto sebecká ambícia sa prejaví v odpore voči spravodlivosti, pravde. „... a svárlivým (ex eritheia) a tým, ktorí neposlúchajú pravdy, ale poslúchajú neprávosť, bude prchlivosť a hnev; súženie a úzkosť na každú dušu človeka, ktorý robí zlé, na dušu Žida predne, i Gréka.“ (Rim 2:8)

Popri boji o pozíciu Biblia spomína vždy aj závisť. Jakub, pastor jeruzalemského zboru, rozhodne označuje závisť a boj o pozíciu ako pozemskú, psychickú, démonickú múdrosť ako ovocie skazenosti. „Ale ak máte horkú závisť a svár (eritheia, sebecké ambície, boj o pozíciu) vo svojom srdci, nechváľte sa a neluhajte proti pravde. Tá múdrosť neprichádza zhora, ale je pozemská, telesná, démonská. Lebo kde je závisť a svár (eritheia - sebecké ambície, boj o pozíciu) tam je aj nepokoj i každá zlá vec.“ (Jak 3:14-16)

Ako Pavol, tak aj Jakub stavia múdrosť, ako dobré ovocie Ducha Svätého, oproti múdrosti pozemskej, psychickej, démonskej, aj so svojimi dôsledkami. Teda tam, kde je prítomná horkosť a závisť, a z toho vyplývajúci boj o pozíciu, sú prítomné už aj iné hriechy. Tu použitý výraz boj, svár, vojny - akatastasia (nestabilita, zmätok, revolúcia, povstanie, rozkol, priečnosť) - v sebe zahŕňa aj rozruch, chaos, neporiadok, pochybnosti, nepokoj, zneistenie, vzburu. Vojna je protikladom mieru. Boh nie je Bohom rôznic, nepokojov, nezhôd a nejednoty, ale Bohom pokoja: „... lebo Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja.“ (1Kor 14:33)

Telesné ambície spôsobujú nepokojný, nestabilný stav, ktorý plodí nestálosť v medziľudských vzťahoch. Dráždenia - sebecké ambície sú vhodnými politickými prostriedkami pre kampane so zlými motívmi, aby tak vznikli vzbury, ako sa to stalo napríklad v Efeze. Zlatník Demeter pre zisk inicioval kampaň, ktorá spôsobila, že sa celé mesto nahrnulo do divadla a bolo naplnené zmätkom - synchisis (zmätok, chaos, hurhaj, pobúrenie). „A celé mesto bolo razom naplnené zmätkom, a vrhli sa jednomyseľne do divadla strhnúc so sebou Gája i Aristarcha, Macedoncov, Pavlových spolucestovateľov.“ (Sk 19:29)

Apoštol Pavol vymenúva popri prežitých skúškach ako sú žaláre, bitky, hlad, prebdené noci a iné, aj zmätok, nepokoj - ktorý počas služby vytrpel. „Ale vo všetkom sa odporúčame ako služobníci Boží, v mnohej trpezlivosti, v súženiach, v nedostatkoch, v úzkostiach, v úderoch, v žalároch, v nepokojoch, v prácach, v bdeniach, v pôstoch.“ (2Kor 6:4-5)

Telesné ambície ale nevypôsobujú iba boj o politickú moc, stáva sa, že pobádajú aj ľudí v cirkvi - dokonca aj pri hlásaní evanjelia - pre čo nie je možné v takomto prípade túto službu považovať za čistú - práve kvôli sebeckým ambíciám.

Rôznice (dichostasia)

- nejednostnosť, nezhody, striktne stáť bokom, skupina vo vnútri spoločenstva

Výraz doslovne znamená dvojitý postoj, rozdelenie. V našich prekladoch listu Galaťanom musíme pod pojmom „rôznice“ rozumieť také skutky a postoje človeka, ktoré spôsobujú rozdelenie, oddelenie, vzburu, odtrhnutie, zdvojenosť, neistotu, nejednoznačnosť. Posledná kapitola listu Rimanom obsahuje také upozornenie, aby pozorovali na tých, ktorí sa stavajú na odpor učeniu a stránili sa ich. „A prosím vás, bratia, žeby ste mali pozor na tých, ktorí robia rôznice a pohoršenia na odpor učeniu, ktorému ste sa vy naučili, a stráňte sa ich. Lebo takí ľudia neslúžia nášmu Pánu Ježišu Kristovi, ale svojmu vlastnému bruchu a dobrými a peknými rečami zvádzajú srdcia tých, ktorí nemyslia na zlé.“ (Rim 16:17-18)

Sekty (hairesis)

- separatistická skupina

Tento výraz znamená: stranu, smer, náboženské prúdy. Dnes sa používa väčšinou na vyjadrenie náboženských skupín. V Novej zmluve znamená v rámci cirkvi nebezpečné, bludné učenie. V tomto zmysle napomenul apoštol Peter cirkev ohľadom falošných učiteľov, ktorí zavádzajú do nebezpečných poblúdení. Zájdu až potiaľ, že zaprú Pána ako Spasiteľa, a mnohí budú nasledovať ich skazenosť.

Herézia nie je nič iné, než bludné učenie, odklonenie sa od cesty pravdy, čo v cirkvi neznamená - podľa apoštola Petra - malú skupinku, ale mnohých (davy). „Ale bývali aj falošní proroci medzi ľudom, ako aj medzi vami budú falošní učitelia, ktorí postranne uvedú sekty zatratenia a Veľpána, ktorý ich vykúpil, budú zapierať a uvedú tak na seba náhle zahynutie. A mnohí budú nasledovať ich prostopaše, pre ktorých sa budú rúhať ceste pravdy.“ (2Pt 2:1)

Výraz hairesis v podstate znamená: strhnúť, uchvátiť, zadovážiť.

V Novej zmluve sa vzťahuje výraz hairesis aj na smery saducejov a farizejov. V tejto súvislosti sa rozumie v prvom rade strana, škola, oddelená skupina. „Ale to ti vyznávam, že práve cestou, ktorú nazývajú sektou, svätoslúžim Bohu svojich otcov veriac všetkému, čo je napísané v zákone a v prorokoch, ...“ (Sk 24:14)

Pavol nazýva kresťanstvo cestou (prvý názov), čo Biblia zase nazýva obrazne životným štýlom. „Blahoslavený muž, ktorý nechodí podľa rady bezbožných, na ceste hriešnikov nestojí a na stolici posmievačov nesedí.“ (Ž 1:1) „Ten, kto hovorí, že zostáva v ňom, je povinný, ako on chodil, i sám tak chodiť.“ (1Jn 2:6)

Pojem rôznice znamená v rámci cirkvi trhlinu (natrhnutie, roztrhnutie). Apoštol Pavol píše do Korintu: „Lebo musia i herezie byť medzi vami, aby aj tí, ktorí sú dokázaní, boli zjavení medzi vami.“ (1Kor 11:19) „Sektárskeho človeka po jednom a po druhom upravení odbi vediac, že taký človek je prevrátený a hreší súc sám sebou odsúdený.“ (Tít 3:10-11)

Je to dostatočný dôvod, prečo máme takýchto ľudí obchádzať. Sektársky človek „vezme veci do svojich rúk“. Samozvoleným zákonom obsadí službu iného človeka a pripojí k sebe ľudí, ktorí nie sú jeho, a zajme ich. Ten, kto sa k nemu pripojí, dostáva sa pod jeho moc - zajatie. Apoštol Peter na to hovorí vo svojom druhom liste: „Ale bývali aj falošní proroci medzi ľudom, ako aj medzi vami budú falošní učitelia, ktorí postranne uvedú sekty zatratenia a Veľpána, ktorý ich vykúpil, budú zapierať a uvedú tak na seba náhle zahynutie. A mnohí budú nasledovať ich prostopaše, pre ktorých sa budú rúhať ceste pravdy.“ (2Pt 2:1) Sektár „berie veci do svojich rúk“, chytí (lapí), uchváti, obsadí, vezme od iného, zajme.

Závisť (phtonos)

Závisť ide ruka v ruke so žiarlivosťou a oduševnenou túžbou napodobňovať. Práve závisť bola najhlavnejšou príčinou toho, že Ježiša vydali do rúk Rimanom: „... lebo vedel, že ho zo závisti vydali.“ (Mt 27:18)

Závistník a žiarlivec si zažiada niečo, čo nie je jeho, o čom si ale myslí, že mu to patrí. Alebo si aspoň myslí, že by to mohlo patriť jemu, keby mu nestál v ceste majiteľ. No nestačí, že závidí cudzí majetok, vzťahy, schopnosti, možnosti, ale pridá k tomu aj odmietnutie dotyčného. Závistník sa urazí na toho, komu závidí. Preto je závisť zároveň zlý motív, sťažovanie sa, žaloba, odmietnutie a zamedzovanie s iskrou k roznieteniu. Postoje, ktoré bežne nazývame podraz, úder pod pás, skríženie plánov, ciest, zrušenie (zrušil ma) hádzanie polien pod nohy inému, zmietnutie (zmietol ma) nie je nič iné než závisť. Závisť môže pochádzať z cudzích učení, rečí, (ktoré sú v protiklade) odklonené od toho, čo vyučoval Ježiš počas svojej pozemskej služby a čo vyučuje dnes cez Božie slovo skrze Ducha Svätého. „Ak niekto inak učí a nepristupuje k zdravým slovám, slovám nášho Pána Ježiša Krista, a k učeniu, zodpovedajúcemu pobožnosti (bázni Božej), je nadutý a nerozumie ničomu, ale chorobneje na škriepky a hádky o slová, z čoho povstáva závisť, (sťažovanie si, zlé motívy, zamedzenie, odmietnutie) zvada, (rivalita, hádka, boj) rúhania, zlé upodozrievania, (kladenie podmienok so zlým motívom) neprestajné hašterenia na mysli porušených ľudí a pozbavených pravdy, ktorí sa domnievajú, že pobožnosť je telesný zisk. Od takých sa vzdiaľ.“ (1Tim 6:3-5)

Apoštol Pavol nás napomína, aby sme neboli: žiadostiví prázdnej chvály navzájom sa vyzývajúc, jedni druhým závidiac. (Gal 5: 26)

Na záver jeden príklad na to, že vôbec nie je jedno, kto s akými motívmi vstúpi do služby v zbore. Čo sa týka zvestovania evanjelia, je mimoriadne dôležité mať čisté motívy. V liste Filipanom čítame, že mnohí ešte odvážnejšie hlásali evanjelium po tom, čo zatkli Pavla: „A väčšina z bratov v Pánovi, súc posmelení mojimi putami, ešte lepšie sa odvážili bez bázne hovoriť slovo Božie. Niektorí síce aj pre závisť a svár, ale niektorí aj zo záľuby hlásajú Krista, jedni z lásky vediac, že som na to, aby som bránil evanjelium a iní zase zvestujú Krista zo svárlivosti, nie čiste, domnievajúc sa, že spôsobia mojim putám súženie.“ (Fil 1:15-17)

V tomto odseku Písma čítame o aktívnych služobníkoch, že zatiaľ čo jedna časť prinášala ovocie ducha - ich služba bola vyživovaná z lásky, z dobrých motívov, - tá druhá časť to robila s nečistými motívmi - telesne (s hriechom). Voľný preklad tohoto odseku nám dáva tušiť jeho vážnosť: ...niektorí síce aj zo závisti, zlých motívov, so sťažovaním si, zamedzovaním, zo súperenia, rivality a sváru, ale niektorí aj zo záľuby, dobrej vôle, s radosťou, túžbou, súhlasiac, spokojne hlásajú Krista. Niektorí však z rivality, sebeckých ambícií, pre získanie pozície (autority, úcty), nie čisto, nie sväto, domnievajúc sa, že tým znásobia moje utrpenia a tlaky, jedni z lásky vediac, že som na to, aby som bránil evanjelium. (voľný preklad Fil 1:15-17)

Chceme všetkých v cirkvi povzbudiť, aby zanechajúc hriechy, slúžiac s láskou, sväto, dobrovoľne s radosťou a v čistote, niesli ovocie Ducha Svätého.

Preklad: Zlatka Radnotyová

Zdroj: Nový Exodus - december 2000