Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda. (2. Korinťanom 3,17)
Nicholas Winton sa narodil rodičom nemecko-židovského pôvodu v Anglicku. Jeho matka Barbara bola prvým dievčaťom v Nemecku, ktorej sa podarilo zložiť maturitu. V Londýne, kam odišli v roku 1907 z Nemecka pred stále rastúcimi antisemitskými náladami, rodine nevyhovoval životný štýl emigrantských rodín. Wertheimerovci (neskôr Wintonovci) boli vylúčení zo židovskej komunity. Židovstvo totiž hralo u Barbary a v celej rodine veľmi malú úlohu, ale nikdy sa nesnažili popierať svoj pôvod, označovali to za „detinstvo a stratu času“.
Zo svojich troch detí mala Barbara najradšej práve Nicholasa. Začal navštevovať školu v Hampsteade. V tej dobe ho dali rodičia pokrstiť, a tým sa akoby zriekli židovskej viery. Rodičia doma hovorili nemecky a anglicky, a to vyžadovali aj od svojich detí. Nechali si zmeniť meno z Wertheimerovci na Wintonovci a tým nadobro opustili judaizmus. Bývali však aj naďalej v Hampsteade, kde sídlila židovská komunita, čím dali najavo, že svoj pôvod nezavrhujú.
Záchranu 669 prevažne židovských detí z Čiech v roku 1939, si začiatkom septembra v Prahe na 1. nástupišti hlavnej železničnej stanice pripomenuli stovky ľudí vrátane samotných zachránených detí a ich potomkov. „Všetky dobré skutky sa nekončia v čase, ale v podstate trvajú na večnosť. A to je na tom to úžasné. A je to pripomenutie obrovskej ľudskosti a odvahy riskovať vlastný život kvôli iným životom a to je niečo, čo si musíme čas od času pripomenúť, keď sa niekedy strácame pod ťarchou každodennosti,“ povedal jeden z účastníkov odhalenia sochy a vypravenia vlaku, minister zahraničných vecí ČR, Jan Kohout. Vypravenie Wintonovho vlaku využil aj predseda českého Senátu Přemysl Sobotka na pripomenutie hrozby antisemitizmu a extrémizmu nielen v Česku či Európe, ale na celom svete.
Tento historický vlak dorazil na londýnsku stanicu Liverpool v piatok 4. septembra 2009. Do Londýna priviezol pamätníkov legendárnej akcie na záchranu stoviek židovských detí z nacistami okupovaného Československa pred 70 rokmi. Okolo 20 seniorov, ktorí vďaka takzvaným „kindertransportom“ prežili holokaust, priamo na nástupišti privítal ich záchranca Nicolas Winton. Bývalý burzový maklér židovského pôvodu organizoval prevozy tesne pred začiatkom druhej svetovej vojny, keď sa mu podarilo dostať do bezpečia 669 detí. Niektoré z nich sa rozhodli symbolicky zopakovať cestu „Wintonovým vlakom“ po trase Praha – Londýn, ktorú absolvovali za tri dni.
„Pre mňa je ako otec,“ povedal o Wintonovi Joseph Ginat, ktorý cestoval do Anglicka v auguste 1939, keď mal 10 rokov. Medzi zachránenými deťmi bol aj jeho brat a dve sestry. Ich matka zomrela v koncentračnom tábore Osvienčim. Storočný Winton, pôsobiaci krehkým dojmom, nakrátko vstal z invalidného vozíka a podával ruku ľuďom vystupujúcim z vlaku. „Je úžasné vidieť vás všetkých po 70 rokoch,“ povedal počas emotívneho stretnutia, ktoré bolo pre niektoré z „detí“ prvým osobným kontaktom so svojím záchrancom. Celému projektu venujú značnú pozornosť aj britské médiá. Denníky píšu o „britskom Schindlerovi“ a stanica BBC vysielala priebežné reportáže z vlaku. Na stanici v Liverpool Street bol pred šiestimi rokmi odhalený pamätník účastníkom detských vlakov. Ale poďme sa na život tohto nesporne zaujímavého človeka pozrieť pekne chronologicky.
Sir Nicholas Winton sa narodil 19. mája 1909 v Londýne.
Winton si vždy želal lietať. Začal teda navštevovať pilotné kurzy v severnom Londýne a v roku 1933 získal kvalifikáciu pilota. Zoznámil sa tiež s Amy Johnson a Jimem Mollisonovcami. Keď neskôr v roku 1942 vstúpil do R.A.F. (anglického kráľovského letectva), bol jeho zrak na pilota už veľmi slabý. Jeho ďalším koníčkom bol šerm a v roku 1938 patril medzi tých, ktorí mali vyberať britský šermiarsky tím pre olympijské hry, ale všetko prekazila vojna. Medzitým pracoval pre firmu Ullman a spol. Bol vysielaný na zahraničné cesty, aby otváral spoločnosti spoločné účty. Navštívil Grécko a Egypt. Stále intenzívnejšie si uvedomoval to zvláštne napätie, ktoré vládlo v jeho rodine. Od polovice tridsiatych rokov dvadsiateho storočia k nim do Hampsteadu začali chodiť príbuzní a priatelia, ktorí utekali z Nemecka pred epidémiou zvanou nacizmus. Winton si začal uvedomovať skutočnú situáciu a nebezpečenstvo, ktoré hrozí Židom.
Keď si vtedy dvadsaťdeväťročný muž krátko pred Vianocami roku 1938 balil batožinu na lyžiarsku dovolenku vo Švajčiarsku, nevedel, že namiesto toho odíde do Prahy, kde sa ujme záchrannej misie a vezme na seba obrovskú úlohu zorganizovať evakuáciu ohrozených detí z Československa. Winton na to spomínal nasledovne: „Všetko sa to stalo počas jedného telefonického rozhovoru v decembri 1938. Chystal som sa odísť nasledujúci pondelok lyžovať so svojím priateľom Martinom Blakeom. Zavolal mi a povedal jednoducho: „Zrušil som dovolenku a dúfam, že urobíš to isté. Odchádzam do Prahy. Dostal som veľmi zaujímavú úlohu a potrebujem tvoju pomoc. Mám hrozne naponáhlo a nemám čas na podrobnosti, ale moja adresa je hotel Šroubek Praha. Príď, ako najskôr môžeš.“ Bez meškania zrušil dovolenku a rezervoval si letenku do Prahy. Keď dorazil do hotela Šroubek, Blake mu začal rozprávať o utečencoch, ktorí utekajú zo Sudet do Československa pred príchodom Hitlerovej armády. Martin bol vyslaný britským výborom pre utečencov z Československa (B.R.C.R.) a snažil sa z krajiny dostať dospelých (predovšetkým politikov, intelektuálov a umelcov). Nevyriešenou otázkou zostávali židovské deti.
Výbor B.R.C.R. mal od mníchovskej krízy v Prahe kanceláriu, ktorú viedla Doreen Warrinerová. Ich členovia pomáhali dostávať do bezpečia tých dospelých, ktorí boli najviac ohrození. Nejestvoval nikto, kto by zorganizoval hromadný odchod ohrozených detí, dokiaľ sa na scéne neobjavil Nicholas Winton. Vyriešiť tento problém bolo nesmierne ťažké. Pomoc potrebovali tisíce detí. Rodičia detí stáli pred kanceláriou a boli ochotní zostať v ČSR, ak sa nájde spôsob, ako deti dostať do bezpečia. Niektorí boli bohatí, iní nemali ani na obed. Najhorší bol fakt, že nikto nemohol rodičom zaručiť, či sa so svojimi deťmi po vojne v Anglicku stretnú. Winton si uvedomoval, že musí spísať zoznam najnaliehavejších prípadov. V Prahe bolo päť výborov, ktoré sa zaoberali jednotlivými skupinami utečencov: židovskou, komunistickou, rakúsko-nemeckou a politicky exponovanými spisovateľmi. Winton sa snažil s týmito výbormi jednať, ale všetci ich členovia boli tak zaneprázdnení, že odmietali s Wintonom jednať.
Nicholas sa teda chopil iniciatívy sám, obvolal všetkých päť výborov a povedal im, že mu bol predložený iba jeden zoznam; ak nedostane do dvadsaťštyri hodín tie ostatné, použije len jeden. Zvolená stratégia mala úspech. S pomocou všetkých piatich výborov bol zostavený zoznam, z ktorého boli vybrané najviac ohrozené deti. (Pri tejto príležitosti sa Wintonovi dostala do rúk mapa s dátumami, kedy má Hitler v úmysle obsadiť rôzne európske krajiny. Nikto jej ale neveril…). Už za týždeň priniesla akcia ovocie a transport asi 20 detí odlietal do Švédska. Ako neoficiálna osoba mohol Winton jednať tam, kde zamestnanci rôznych výborov boli sledovaní nacistami. Navštevoval tábory, angažoval sa u Červeného kríža a neuvedomoval si, že je v Prahe len na dovolenke so súhlasom zamestnávateľa. Winton preto požiadal svojho šéfa, aby mu dovolenku predĺžil aspoň o týždeň. Zostal v Prahe ešte desať dní a vrátil sa do Londýna vybavený stovkami fotografií a podrobnosťami o deťoch, ktoré boli napísané na zozname. Obracal sa na rôzne organizácie, ale bez úspechu. Buď im chýbali financie, alebo mali plný stav. Vedel, že sa bez oficiálneho poverenia ďaleko nedostane, a keď výbor B.C.R.C. otáľal s vydaním takéhoto poverenia, vzal celú vec do vlastných rúk. Pre začiatok dal vytlačiť na listový papier záhlavie „Britský výbor pre utečencov z Česko-Slovenska (B.C.R.C.)“. Pod tým stálo výraznými písmenami Detská sekcia a ešte nižšie Wintonova súkromná adresa.
Než začala naozajstná záchranná akcia, bolo sa treba obrátiť na britské ministerstvo vnútra. Jeho úradníci sa pýtali: „Načo to ponáhľanie?“ Nikto ešte nebral Hitlera ako hrozbu vážne. Pretože Wintona nikto nesponzoroval a všetko robil na vlastnú päsť, bolo všetko ešte zložitejšie a zdĺhavejšie. Než dostal víza, musel predložiť žiadosť pre každé dieťa zvlášť, ďalej lekárske vysvedčenie a dôkaz, že je pre dieťa pripravený domov a má ručiteľa alebo pestúna, ktorý je ochotný ho živiť a posielať do škôl až do 17 rokov jeho veku. Ďalej musel zložiť záruku päťdesiat libier na možné vrátenie dieťaťa späť do krajiny. Aby obdržal čo najlepšie výsledky, dal Winton vytlačiť karty s fotografiami, ich menami a vekom, aby si budúci ručitelia mohli vybrať. Kvôli nezáujmu z nepochopenia situácie a pre nedostatok ľudí vydávalo cudzinecké oddelenie ministerstva víza tak pomaly, že ľudia, ktorí riadili exodus detí v Prahe, museli dokumenty falšovať. Každé dieťa muselo mať svoje britské aj tranzitné vízum, bolo treba objednať vagóny a neskôr celé vlaky na transport.
Vrátil sa do Londýna. Aby získal povolenie pre organizovanie imigrácie, musí poskytnúť záruku za každé dieťa vo výške 50 libier a zároveň nájsť rodiny, ktoré by sa o tieto deti starali až do ich veku 18 rokov. Vo dne Winton pokračoval bez prerušenia vo svojej práci burzového makléra, ale po nociach diktoval svojej sekretárke listy, aby skontaktoval každého, kto by mohol pomôcť. Čas tlačil, a tak sa Winton obrátil na noviny a za pomoci svojej matky a svojich priateľov rozbehol kampaň „VYBERTE SI SVOJE DIEŤA“.
Svoj „hlavný stan“ rozbalil Winton v kaviarni hotela Šroubek (dnes Evropa) na Václavskom námestí v Prahe. Denne prichádzali noví a noví žiadatelia. Samozrejme, že akcia mala svoje pravidlá. Každé dieťa dostalo pred odjazdom z pražskej Wilsonovej stanice číslo a mohlo si viezť dva kufre. Prvý zoznam dvadsiatich detí, pre ktoré boli nájdené domovy a sponzori, predložil Winton 14. marca 1939 – deň pred nemeckou inváziou a okupáciou toho, čo ešte z Československa zostalo. Situácia bola zo dňa na deň horšia. Winton nelenil a získaval styky v rozhlase, v novinách, v školách. Ponuky sa len hrnuli: od Židov a židovských organizácií, kresťanských rodín a inštitúcií, od duchovenstva, učiteľov, lekárov. Wintonovou hlavnou starosťou bolo deti umiestniť, ale našli sa aj takí, ktorí jeho prácu kritizovali. Prekážalo im rozdelenie súrodencov. Winton na to odpovedal takto: „Uvedomte si, že v Británii bola hospodárska kríza a ľudia mali málo peňazí. Nový domov ponúkali deťom väčšinou nižšie stredné vrstvy. Prijať jedno dieťa bol obrovský čin. Keby som bol čakal na rodiny ochotné prijať dvoch súrodencov, väčšina detí by sa nedostala preč.“
Samozrejme, že jestvovali problémy so získaním povolenia ku vstupu do krajiny. Ministerstvo vnútra konalo často veľmi pomaly, a tak organizácia mnoho dokumentov falšovala, aby umožnila deťom rýchly odchod. Tieto falšované dokumenty boli pri príchode do Londýna deťom vymenené za pravé a ťažkosti nekončili, medzi židovskými náboženskými komunitami v Británii a niektorými kresťanskými organizáciami vznikli trenice, ale Wintonova odpoveď bola britká: „Lepšie je na vieru obrátené židovské dieťa, ako mŕtve dieťa.“
Keď sa londýnska kancelária Výboru B.C.R.C. mala uzatvoriť, zhromaždil jeho kolega Lewinsohn všetky dôležité listy, články a správy a namiesto toho, aby ich zlikvidoval, venoval ich Wintonovi na pamiatku. Na záver akcie spomína Winton nasledovne: „České železnice sa niekedy vyhrážali, že nedovolia vlakom odísť, ak nebude zaplatená vysoká čiastka a ja som dostal z Prahy naliehavú žiadosť o ďalšie financie. Aj keď sme mali veľmi málo peňazí, vždy sa nám podarilo zaplatiť včas. Niektoré požiadavky nemeckých úradov boli smiešne. „Máte zaplatený poplatok za psa ?“ pýtali sa občas. Keď niekto odpovedal, že psa nemá, nariadili mu, aby prišiel do zajtra s potvrdením, že nemá psa.
Winton vítal v Anglicku každý transport s vydesenými a plačúcimi deťmi a osobne ich predstavoval ich novým náhradným rodičom. Niektorí z týchto ľudí sa stali jedinými, ktorí pre tieto deti vytvorili rodiny. Iné deti získali po vojne iných rodičov.
Dobré skutky sa nekončia v čase, ale v podstate trvajú na večnosť
Posledný transport – ten najväčší – mal odísť z Prahy 1. septembra 1939. Toho dňa vtrhol Hitler do Poľska a hranice boli preto uzatvorené. Na stanici sa už zhromaždilo dvestopäťdesiat detí, ale vlak nesmel odísť. Zúfalstvo rodičov, keď sa o osudnom rozhodnutí dozvedeli, bolo nepredstaviteľné. Všetky tieto deti odviezli neskôr nacisti do koncentračných táborov. Vyhlásenie vojny znamenalo koniec detských transportov. Hranice boli neprechodné. V časovom rozpätí od 14. marca 1939 do 2. augusta 1939 sa celkovo v 9 transportoch spoločným úsilím podarilo evakuovať 669 detí.
Za druhej svetovej vojny Nicholas Winton slúžil v R.A.F. a pretože bol presvedčeným pacifistom, angažoval sa tiež v Červenom kríži. Po vojne zastával rôzne funkcie v humanitárnych organizáciách OSN. Po odchode do penzie sa venoval miestnym charitatívnym činnostiam.
Na jeho činy by sa asi zabudlo, keby jeho žena Grete v roku 1988 neobjavila zoznamy detí a listy rodičov, ktoré chcel Winton vyhodiť. Na otázku, prečo o záchrannej misii nepovedal ani svojej žene, odpovedal: „Predsa každý muž má pred svojou manželkou nejaké to tajomstvo.“ Jeho chránenci Wintona objavili až päťdesiat rokov po tom, čo im zachránil život, a za veľkého záujmu verejnosti mu v Londýne v roku 1988 pred televíznymi kamerami spoločnosti BBC poďakovali. BBC pozvala Wintona a jeho „deti“ do relácie nazvanej „That‘s Your Life“. Tam sa ocitol po tom, čo jeho žena odovzdala dokumenty historičke Elizabeth Maxwellovej. Stretnutie bolo prekvapením pre obe strany. Winton nevedel, že osoby sediace v publiku sú zachránené deti, a ony, že jemu vďačia za život. Šok, slzy a dojatie boli nefalšované.
28. októbra 1998 prijal Nicholasa Wintona k súkromnej návšteve prezident Václav Havel vo svojej kancelárii na Hradčanoch. Toto sú jeho slová: „Je to prekrásny príbeh - vyžaruje z neho duševná sila a je dôkazom toho, že na tejto zemi sa stále ešte dá konať dobro. Domnievam sa, že v normálnom obchodníkovi sa len výnimočne prejavia náhle tak humánne city a zároveň i veľká múdrosť a predvídavosť, že impulzívne podnikne a dokáže uskutočniť taký čin, aký ste urobil vy, pán Winton, keď ste si uvedomil, aké nebezpečenstvo hrozí tým deťom. Väčšina z nich by holokaust neprežila. Vy ste zorganizoval, a potom aj uskutočnil ich transport na Západ. A je obdivuhodné, ako ste vtedy pochopil, čo je potrebné urobiť.“ Prezident Havel odovzdal pánovi Wintonovi rad T. G. Masaryka, ktorým ocenil jeho zásluhy na záchranu života 669 detí.
Historikom sa po Grétinom objave podarilo vyhľadať zhruba tri stovky Wintonom zachránených detí. Žijú na všetkých svetadieloch. Sú medzi nimi lekári, umelci, vedci i politici. „Nicky nám dal šancu žiť a my sme mu poďakovali tým, že sme ju maximálne zúročili,“ podotýka dnes známy vojnový spravodajca Joe Schlesinger. A profesorka oxfordskej univerzity, vdova po mediálnom magnátovi Elisabeth Maxwellová, sa zase zaslúžila o to, že sa zachránené deti (dnešní osemdesiatnici) so svojim záchrancom a jeho rodinou po rokoch stretli.
Anglická kráľovná mu dňa 11. marca 2003 prepožičala titul člena Najvznešenejšieho radu Britského impéria, jeho celé meno preto znie: Sir Nicholas Winton.
Väčším darčekom je podľa neho možno fakt, že potomkov zachránených detí je dnes už niekoľko tisíc. „My sme pozvali na ambasádu mnoho detí, ktoré dnes už majú svoje vlastné deti, a to bol asi ten najkrajší darček k narodeninám pre sira Nicholasa Wintona, keď sa dozvedel, že počet potomkov zachránených je dnes už vyše 5 000.“
Zdroj: Wikipedia, webnoviny.sk, kultura.sme.sk
