Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v Jeho meno... (Ján 1,12)
V tomto článku sa budeme zaoberať otázkami podobnými týmto:
Ľudia vo svete mnohokrát disponujú takými frázami, otázkami a sloganmi, ktoré vedia kresťanov zaskočiť, ale v skutočnosti nie sú nič iné ako nafúknuté nezmysly:
Už v roku 2002 83% amerických tínedžerov tvrdilo, že morálna pravda závisí od okolností a 75% dospelých sa prikláňalo k morálnemu relativizmu. Nie je to však nič nové. Už Protagoras tvrdil, že ľudská spoločnosť je štandardom pravdy. Platón ho citoval, keď povedal: „Človek je meradlom všetkého.“ Avšak v niekoľkých uplynulých rokoch tieto názory vyšli do popredia, spoločnosťou sú akceptované a už sa sotva nad nimi niekto zamyslí, či sú pravdivé alebo nie.
Po temných dobách stredoveku, v čase renesancie, resp. obrody (1400-1700) prišiel do popredia zdravý rozum. Toto vyprodukovalo množstvo intelektuálov, ktorí sa začali zaoberať štúdiom a Bibliou, najmä Pavlovými listami, pôvodnými biblickými jazykmi a na človeka sa začali dívať s dôstojnosťou. V roku 1517 začala reformácia a od tohto okamihu sa začala autorita morálky navracať späť k Písmu. Neskôr, v období osvietenstva (1700-1800), to však prekročilo určitú hranicu a rozum sa stal centrom. Z toho vzišli filozofie ako napríklad existencializmus, kvôli ktorému sa dnešná spoločnosť nachádza v tejto relativistickej šlamastike. Dnes ide nevedomý človek do kina a tam vidí film, ktorý je nasiaknutý bezbožnými filozofiami a tieto nasáva, hoci len pozerá romantickú komédiu alebo „nevinnú“ animovanú rozprávku.
Nuž, problém nastáva, keď sa opustí zdravý rozum, logika a normálny úsudok a vojde sa do východnej mystiky (všetky cesty vedú do neba) alebo do prehnaného rozumovania bez biblického zjavenia a človek povie: „Som už tak múdry, že Boha môžem vynechať.“ Takto „múdrym“ sa stal aj Darwin.
Dnešný relativizmus má veľmi ďaleko od Einsteinovej teórie relativity, ktorá tvrdila len to, že na jednu vec je možné sa pozrieť a hodnotiť ju z viacerých uhlov. Einstein však nikdy netvrdil, že pravda je relatívna. Podobne ako sa trendovým výrazom stala v osemnástom storočí evolúcia, tak v devätnástom storočí začali ľudia omieľať slovo relativizmus. Problém však vznikol, až keď John Dewey (1859-1952) začal písať o Americkom pragmatizme. Podľa neho sa ľudia nemali pýtať otázky, čo je správne a čo nie, ale čo funguje. Z tohto ľudia pochopili, že to, čo funguje, je dôležitejšie ako správnosť či pravdivosť veci. Tu môžeme nájsť korene situačnej etiky, ktorá dala študentom extrémne hypotetické situácie, ktorými sa mali zaoberať, napr.: „Ak by ti niekto priložil zbraň na čelo a požadoval by od teba niečo nemorálne, urobil by si to, ak by to zachránilo životy ľuďom?“ Táto situačná etika začala rozmazávať „správne“ a „nesprávne“. Deti zo 60. či 70. rokov sú dnes rodičmi či starými rodičmi detí, ktoré majú veľmi plytké morálne hodnoty.
Naša násilná, narcistická, nezainteresovaná, „najprv ja“ kultúra je logickým výsledkom „pravdy ako relatívneho, subjektívneho a neoveriteľného konceptu“. Dnes dokonca 54 % evanjelikálov neverí v absolútnu pravdu.
Božie slovo tvrdí niekoľko dôležitých faktov ohľadom sveta a jeho názorov: bohom tohto sveta je diabol, ktorý cez oklamanie zvádza svet, aby ľudia nepochopili evanjelium preto, aby neprišli k poznaniu pravdy a neboli spasení. Sú to pevnosti v mysli človeka, ktoré je potrebné zboriť, aby sa mu v hlave trochu rozsvietilo. Napríklad, Skutky 17,4 hovoria o tom, že ľudia sa obracali aj na základe presviedčania argumentáciou, t. j. prví kresťania ovládali kresťanskú apologetiku.
Francis Schaefferbol kresťan, teológ a filozof, ktorý už v roku 1968 dobre predpovedal dnešný stav kultúry: ako sa vytratí zdravý rozum zo spoločnosti a ako sa zrelativizuje pravda. Pravda už nie je jasná, objektívna alebo stála, ale je vecou „chuti“. Dnes je vo svete jediné absolútno: tolerancia, ktorá nikoho nesmie súdiť.
Čoraz častejšie sa stretávame s vyjadrením, že pravda je vždy niekde v strede, čo, žiaľ, vychádza práve zo silného vplyvu relativizmu. Nie je to však nič iné, len slová „všetko je relatívne“ prezlečené v inej fráze. Náboženský pluralista Wilfred Cantwell Smith vyhlásil, že „vo všetkých definitívnych záležitostiach, pravda leží nie v buď-alebo, ale v aj-aj“. Táto myšlienka je obsiahnutá aj v tzv. jing-jang. Iní tvrdia, že „rozumnosť kresťanstva“ nie je nič iné než „západná logika“ a pravdu potom dávajú východným mystickým myšlienkam.
Relativisti tvrdia, že ak existuje nezhoda, potom realita musí byť relatívna. Nezhody ale vychádzajú len z nedostatku celého obrazu (objektívnej reality) alebo je to preto, že ľudia majú odlišné základné predpoklady, z ktorých vychádzajú. „Pravda je uprostred“ je v podstate len zbavenie sa zodpovednosti hľadať objektívnejšiu skutočnosť. Nezhody nedokazujú relativizmus, ale len nedostatok poznania objektívnej skutočnosti či mylné domnienky.
Pravda nemôže byť niekde v strede, keď sa riešia otázky či existuje alebo neexistuje Boh, alebo či si kresťanské a budhistické svetonázory protirečia.
Treba rozlišovať medzi súdením a tým, že niekto je sudcovský a posudzovačný. Kresťania by nemali vystupovať odsudzujúco, avšak každý človek robí denno-denne množstvo rozhodnutí (súdov). Posudzovačnosť je však neprimeraný pocit morálnej nadradenosti nad iným človekom.
To, že relativisti začnú hovoriť: „Nesúďte, aby ste neboli súdení,“ je mnohokrát morálna lenivosť, odmietnutie morálne hodnotiť. Preto sa treba vždy opýtať ľudí, čo myslia pod pojmom „súdiť“. Ak si myslia, že súdenie je povedať, že iný človek nemá pravdu, potom nie je nesprávne „súdiť“ niekoho, že „súdi“ iného?
Relativistická mantra: „Kto si, že ma súdiš?“ je veľmi chabá. Americký filozof Francis Beckwith odpovedal na jednej prezentácii takto: „Ja určite mám právo robiť morálny súd. Som racionálny človek, ktorý si je vedomý určitých základných princípov logického a morálneho myslenia. Myslím si, že som kompetentný. Tvoje vyjadrenie, že nemám právo robiť morálne súdy, je samo osebe súdom o mne. Tvoje vyjadrenie si preto protirečí.“
Podľa definície tolerujeme to, čo neschvaľujeme alebo o čom veríme, že je nesprávne. Svet túto definíciu úplne obrátil: pretože nechcete uznať, že to, čo robím, je správne, ste netolerantní. S týmto súvisí dnes bežný fenomén: hovoriť na dobré zlé a na zlé dobré. Opäť vidíme snahu vo svete prekrútiť a zahmliť skutočný význam slova a snahu o prepis jazyka: tolerancia ako akceptácia.
Skutočná tolerancia neprijíma všetky pohľady ako legitímne. Skutočná tolerancia dáva ľuďom právo s niečím nesúhlasiť. Tolerancia je negatívny postoj – nesúhlas, odpor alebo odsúdenie myšlienok či skutkov, pretože sú nesprávne. Tolerancia vie pomôcť dvom ľuďom s rozdielnym názorom neodmietnuť sa. Písmo toto pozná pod pojmom „znášať sa navzájom“ (Ef 4,2; Kol 3,13).
Tolerancia je pre relativistov najdôležitejšia cnosť. Všimnime si napríklad to, že homosexuálni aktivisti vidia chápanie ľudí, ktorí držia tradičné hodnoty rodiny ako nesprávne a nelegitímne. Ich vlastným jazykom by sa potom dalo o nich povedať, že práve oni sú netolerantní. Kvôli tomuto majú relativisti logické rozpory vo svojom myslení.
Relativizmus zakazuje presviedčanie. Jedna osoba raz hovorila iným ľuďom o tom, akí sú znovuzrodení kresťania úzkoprsí a arogantní, lebo hovoria iným o svojej viere, aby ich obrátili na svoje názory. Jeden človek jej na to povedal: „Ty ich obviňuješ z toho, že sa snažia obrátiť mysle ľudí k tomu, v čo veria. Ty robíš presne tú istú vec, keď sa snažíš presvedčiť iných, aby verili tebe namiesto tomu, čo hovoria oni.“
Pre relativistov je typické presviedčať, aby kresťania nepresviedčali. Snažia sa kresťanstvo dostať na privátnu úroveň. Je pravda, že viera je osobná, ale musí byť otvorená na diskusiu, aby ju mohla verejnosť skúmať. Veď aj Pavol sa ohradil pred kráľom Agripom II., že tieto veci sa nediali „v tajnosti“ (Sk 26,26). Fakty kresťanstva sú historicky overiteľné. Jednoduché hovorenie ľuďom, ktorí chcú počúvať, čomu veríme, je úplne v poriadku.
Existuje pravda a morálka alebo sú to len veci pohľadu či názoru?
Perspektivisti tvrdia, že naše poznanie je obmedzené kontextom, t. j. osobnými historickými a kultúrnymi súvislosťami. Keďže nemáme ohľadom nejakej veci dokonalé poznanie (ako má Boh), potom všetky naše názory musia byť relatívne. V niečom to síce je pravdivé, lenže relativisti zašli až tak ďaleko, že tvrdia, že nemáme žiadnu relevantnú známosť, hoci aj limitovanú.
Samotný fakt, že vnímame vplyv kultúry, znamená, že ňou nie sme predurčení. Navyše, samotní perspektivisti stoja pred obrovským hlavolamom: Ako vedia, že tento ich pohľad je správny? – Netvrdia to len z pozície svojho vlastného kultúrneho pozadia? Ľudia, ktorí teda tvrdia, že neexistuje jeden spôsob, ako sa dá na vec pozrieť, nám vlastne tvrdia práve jeden spôsob, ako sa pozerať na veci – tým ich spôsobom.
1. Relativisti vylučujú (sú exkluzívni), pretože náboženskí pluralisti tvrdia, že exkluzívne tvrdenia kresťanov sú zlé. Svet chápe kresťanov ako arogantných, pretože majú rezervovaný (exkluzívny) postoj. V tomto sú relativisti nedôslední a nelogickí, lebo sami robia to, z čoho obviňujú kresťanov.
2. Relativizmus nie je logický. Relativizmus popiera poznanie. Ak povieš, že niečo vieš, potom v skutočnosti nie si relativista. Pravda však musí byť v zhode s realitou a logickou súvislosťou.
3. Keď začneme tvrdiť, že pravda je všetko to, čo povieme, potom ďalší prirodzený krok je moc nad druhými. Pravdou potom totiž manipulujú tí, čo sú postavení v moci. Filozof John Searle hovorí, že relativizmus „uspokojuje základnú túžbu po moci“. Ak už vieme, že relativisti sú vo svojich vlastných názoroch absolutistami, potom rozumieme aj tomu, že je to celé jedna veľká manipulácia s ľudskými názormi. Na tomto dnes fungujú médiá.
4. Relativizmus spolu s pluralizmom tvrdia, že všetky náboženstvá majú pravdu. Toto zlyháva v logike: zákon logickej zhody (A nemôže byť zároveň aj nie-A) a zákon vylúčeného stredu (Buď je niečo A alebo nie-A). Buď teda má jedno náboženstvo pravdu alebo druhé, inak by to bol logický nezmysel. Logické je toto vyhlásenie: Hinduizmus, kresťanstvo a islam sa môžu mýliť, ale nemôžu mať všetky pravdu.
5. Ľudské chyby predpokladajú existenciu pravdy. Rozpoznanie omylu znamená, že moja myšlienka nebola opretá o objektívnu pravdu. Ako neporiadok predpokladá poriadok, slepota predpokladá existenciu zraku, tak aj omyl existenciu niečoho pravdivého.
6. Relativisti majú problém s existenciou zla. Zlo je prekrútenie dobrého. Môže existovať dobro bez zla, ale nie zlo bez dobra. Môže existovať správne bez nesprávneho, ale nemôže existovať nesprávne bez toho, že by najprv neexistovalo to správne. Ak je zlo reálne, potom musí byť reálne aj absolútne dobro. Z toho vyplýva, že relativizmus nemá pravdu.
Relativizmus je nástroj v rukách ateistickej kultúry, ktorým chcú spochybniť Božiu morálku. Je to preto, lebo morálka hovorí o povinnostiach a zodpovednostiach. Morálka vyžaduje cnostný charakter. Už to je pre niektorých dosť, že morálka vôbec niečo vyžaduje, tak sa proti nej búria.
Svet relativizmom potlačil kresťanstvo na privátnu úroveň. Kresťanskú vieru nechápu ako verejnú pravdu, ktorú je potrebné skúmať a hľadať, ale ako niečo, čo sa týka individuálneho pohľadu. Relativisti si totiž myslia, že hľadanie akejkoľvek pravdy je márnosť. Relativizmus útočí nielen na pravdu, ale aj na krásu či dobro. Stačí si všimnúť dekadentné umenie v postmodernizme alebo popieranie morálky.
Keď sa relativizuje pravda, relativizujú sa aj hodnoty. Hodnoty sú ústredné názory alebo túžby, ktoré vedú či motivujú naše postoje a činy. Absolútna pravda je niečo, čo je vždy pravda – či s tým človek súhlasí alebo nie, či to zakúsil alebo nezakúsil. Fakty sa menia, ale pravda zostáva pravdou aj pri zmene okolností.
Už od počiatku ľudstva existuje princíp, ktorý predzvestoval existenciu falošných filozofií dnešných dní. Je to príbeh Kaina a Ábela. Kainova životná filozofia bola jednoduchá:
Žiaľ, všetky tri tieto myšlienky museli byť zavrhnuté. Princípy neurčuje človek, ale Boh. Človek nebude súdený podľa svojich myšlienok, ale na základe toho, čo určil Boh. Kain sa stal relativistom a vzbúril sa proti tomu, čo Boh určil ako normu. Relativisti sa síce pýšia neutralitou, no v skutočnosti sa nechcú dať usvedčiť zo zlého, a preto sú dokonca hrozbou pre spoločnosť. Veď prečo by sa mala rešpektovať sloboda iného človeka, keď neexistuje objektívna pravda? Napokon, morálka Kaina vyústila do vraždy.
Skutočný dôvod, prečo sa ľuďom páči relativizmus, či už morálny alebo kultúrny, je ten, že odmietajú zodpovednosť. Zodpovednosť je pre nich náklad, ktorý ich zaťažuje a musia sa ho zbaviť. Tlačia pred sebou problémy a nechcú ich riešiť. Je to tak preto, lebo morálka vyžaduje snahu.
Nechcú vojsť do manželstva, radšej zostanú na hromádke. Nechcú zápasiť a vyhrať nad svojimi skazenými túžbami, tak sa pridajú k zvráteným klubom a spolkom, kde rovnaký osud zdieľa viac ľudí. Chcú sa zbaviť viny a svedomia, tak zlé pomenujú dobrým.
To isté platí napr. o nechcenom tehotenstve – žena na seba nevezme zodpovednosť a radšej sa zbaví ťažoby. Ospravedlní si to rôznymi dôvodmi, napr.: „Ešte som mladá a mám dlhý život pred sebou“ alebo „veď mám na to právo, je to predsa moje telo“. K tomuto jedna múdra myšlienka: „Kto chce, hľadá spôsoby. Kto nechce, hľadá dôvody.“ Nikto sa však nebude vyhovárať a vysmievať pred Bohom. Nie je možné sa zbaviť zodpovednosti a z tohto celého existuje len jedna cesta: akceptácia Božej cesty a pravdy.
To, že človek odmieta morálnu zodpovednosť, ešte neznamená, že neexistuje. Niečo môže byť pravdou aj vtedy, keď o tom nikto nevie, keď to nikto nepripúšťa, keď s tým nikto nesúhlasí, keď to nikto nenasleduje alebo aj vtedy, keď to tvrdí iba Boh.
Táto povrchnosť a odmietnutie o niečom dobre porozmýšľať, je dnes obrovskou prekážkou pri hovorení evanjelia. Evanjelium človeku nasekáš na drobné, povieš mu ho ako malému dieťaťu, tak, ako ho tebe nikto predtým nepovedal, ideš sa tam na ulici pomaly rozliať, no ten človek sa nechce ani zamyslieť. Berie to iba ako zaujímavý názor jedného človeka v oceáne ďalších názorov. Svojou vlastnou vôľou však odmieta skúmať pravdu.
Pavol tejto téme venuje 1. kapitolu Rimanom. Tvrdí, že ľudia zadržujú pravdu neprávosťou, hoci to, čo sa môže vedieť o Bohu, vedia na základe stvorenia, keď sa pozrú okolo seba. Ľudia sa však len vyhovárajú úplne márnymi myšlienkami. V skutočnosti nájsť pravdu nie je ťažké. Ťažké je pravdu akceptovať. Prijatie pravdy o stave človeka, o jeho morálnej zodpovednosti a jeho figových listoch vôbec nie je ľahké. Vyžaduje to vlastnosť, po ktorej je veľký dopyt, ale malá ponuka: pokoru.
Odmietnutie objektívnych morálnych hodnôt je motivované snahou o autonómiu a život bez Boha. Relativisti sú však len vtedy relativistami, keď sa majú dobre. V prípade, že sú v ohrození, rozmýšľajú inak. Mučení väzni, detské prostitútky, znásilnení a inak zneužití ľudia by im vedeli dlho rozprávať o objektívnych morálnych hodnotách. Aj v kultúrach, kde žijú kanibali, by vedeli povedať, že týranie dieťaťa je vždy a všade zlé. Morálny konflikt ešte neznamená, že neexistuje žiaden morálny štandard.
Morálny relativizmus nevie priniesť pozitívnu reformu. My však vieme, že takéto reformy sa udiali uprostred prevrátenej spoločnosti. Všimnite si napr. mená ako William Wilberforce (vystúpil proti obchodu s otrokmi), Martin Luther King (kazateľ, bojoval za práva občanov USA) alebo Corrie ten Boom (ktorá riskovala svoj život kvôli záchrane Židov v čase holokaustu).
Podľa apologéta Paula Copana zlatým pravidlom je Pravda →Boh → Ježiš. Prvým krokom je ustanovenie, že je možné poznať pravdu a že sa pred ňou nedá utiecť. Druhým krokom je diskusia, že existuje Boh, ktorý Boh je ten pravý a že Biblia ponúka odpovede na všetky životné otázky. Kresťanstvo totiž ponúka omnoho lepšie odpovede než všetky ostatné svetonázory. Posledný krok je akceptovanie faktu, že Ježiš je tou jedinou cestou k Bohu.
Použité zdroje:
Paul COPAN, True for you, but not for me
Chip INGAM, Culture Shock
John MacArthur, Think Biblically!: Recovering a Christian Worldview
http://www.allaboutphilosophy.org/moral-truth.htm
| Júdov list | | | Logos 12 / 2009 | | | Daniel Šobr | | | Preklad Biblie |
| Buď jednoznačný! | | | Logos 6 / 2016 | | | Daniel Šobr | | | Vyučovanie |
