Slovenské národné povstanie

O sobitné miesto v slovenskej historiografii má Slovenské národné povstanie, ktoré vošlo do slovenských dejín ako najmasovejší akt protifašistického odporu a patrí k najsvetlejším stránkam slovenských dejín. Sviatok SNP je aj najväčší zdroj polemík, legiend a protichodných interpretácií v slovenskej histórii. Sviatok SNP je kontroverzným orieškom slovenských dejín, pretože bol vždy ideologický a tendenčne zneužívaný aktuálnou politickou mocou. Už pri vypuknutí SNP ho vtedajšia politická propaganda na čele s Jozefom Tisom označila ako „puč Čechov, luteránov, Židov a boľševikov“. Neskôr si komunistický režim urobil zo SNP politickú modlu svojho hrdinského odporu voči klérofašizmu. Po roku 1989 ožili nacionalistické vášne, historici ako Milan Ďurica alebo František Vnuk s podporou biskupa Jána Sokola začali glorifikovať katolícky štát a jeho prezidenta Jozefa Tisa. SNP vyhlásili za protinárodné a škodlivé. Nerobím si ilúzie, že očistím SNP od všetkých ideologických náterov, ale chcem, hlavne mladej generácii, ktorá už ani netuší, o čom to bolo, prezentovať kresťanský pohľad na SNP.

Čo predchádzalo SNP

V roku 1938 začal Hitler a Nemecko napĺňať svoje plány na svetovládu a začal diktovať svoju vôľu a svoju predstavu o usporiadaní sveta iným národom v Európe. Demokratický svet sa bránil agresii totalitnej veľmoci a Hitler rozpútal celosvetové vojnové šialenstvo. Bola to vyhrotená situácia, kde existovali len dve strany. Na jednej strane nacionalistický šovinizmus a fašizmus a na druhej strane demokratické princípy a sloboda. Aj Slováci sa museli rozhodnúť, na ktorú stranu sa pridajú.

Keď Hitler urobil z Európy trhací kalendár, dal Slovensku veľkolepú ponuku vytvoriť si samostatný nezávislý štát. Tejto ponuky sa chopila Ľudácka strana, ktorá presadzovala nacionalistický socializmus na Slovensku a vyhlásila Slovenský štát na čele s prezidentom Jozefom Tisom, predsedom Hlinkovej ľudovej strany a súčasne katolíckym kňazom.

Od začiatku existencie Slovenského štátu bolo jasné, že samostatné Slovensko je len pokrytecké gesto Hitlera, aby demonštroval svetu svoju veľkorysosť chrániť slobodu malých národov. V skutočnosti bol Slovenský štát len satelit nacistického Nemecka, ktorý mal pomôcť svojmu ochrancovi uskutočniť mocenské plány. Deklarovaná nezávislosť sa prakticky skončila po uzavretí zmluvy Slovenského štátu a Nemecka v januári 1940. Táto vojensko-hospodárska zmluva zaradila Slovensko do vojnovej osi zla Berlín-Rím-Tokio.

Po uzavretí tejto zmluvy, politické vedenie Slovenska prispôsobilo politický a ústavný systém nacistickému vzoru. Tiso prijal titul vodca a prevzal aj s vládou výkonnú moc na Slovensku. Moc na Slovensku prevzalo radikálne krídlo Hlinkovej ľudovej strany, ktorá rozpútala protičeské, protimaďarské a protižidovské nálady. Jedna z priorít vtedajšej moci bola „židovská otázka“.

Antisemitská propaganda na jednom svojom letáku hlásala: „Žid nie je výtvor Boží, ale diabolský, preto Žid nie je človek, len ako človek vyzerá. Ten, kto Židov akýmkoľvek spôsobom chráni, alebo podporuje, toho trest Boží neminie.“ Takto sa propagandisticky pripravila pôda pre prijatie ŽIDOVSKÉHO KÓDEXU, ktorý nadobudol platnosť 10.9.1941 a stal sa jedným z najkrutejších protižidovských zákonov v novodobých dejinách Európy. Po prijatí kódexu sa vystupňovalo ťaženie proti židovskej komunite ako rasovo vyčlenenej skupine, ktorú treba vyčleniť z hospodárskeho a spoločenského života, arizovať ich majetok, zbaviť ich občianskych práv a slobôd. Cieľom bolo takzvané KONEČNÉ RIEŠENIE židovskej otázky, odstrániť všetkých Židov zo Slovenska. S neskrývanou horlivosťou začali oddiely HSĽS zákon uplatňovať v praxi. Aj nemecký pozorovateľ si pochvaľoval iniciatívu Tisovho Slovenského štátu pri riešení židovskej otázky, ktorý vraj bol oveľa iniciatívnejší ako Hortyho Maďarsko. Pri arizácii zhabali ľudovci majetok Židov v hodnote 4,5 miliardy korún. Medzi arizátorov patril napríklad aj spisovateľ Ľudo Ondrejov, Matica slovenská, alebo rímsko-katolícky biskup Ján Vojtaššák, ktorý arizoval kúpele v Bánovciach. Následne bolo v 57 vlakových súpravách deportovaných 57 752 Židov do koncentračných táborov, kde zahynulo 57 000 Židov.

Ďalším zločinom klérofašistického štátu bolo nasadenie 17 000 slovenských vojakov na východnom fronte po boku Wehrmachtu proti Rusku. Propaganda ospevovala hrdinstvo slovenských vojakov, ktorí v záujme civilizácie vedú hrdinský boj proti „židoboľševizmu“. Ekonomicky Slovenský štát prosperoval, pretože priemysel ťažil z vojenskej výroby pre nemeckú armádu. Totalitná moc ľudovcov si užívala arizovaný majetok, úspešne ničila každý pokus o opozíciu a zdalo sa, že všetko je v absolútnom poriadku... Ale situácia na východnom fronte sa začala dramaticky meniť. Nemecké vojsko prehrávalo bitku za bitkou a front sa nebezpečne blížil ku východným hraniciam Slovenska. Stovky slovenských dezertérov, ktorí sa vracali na Slovensko z východného frontu, svedčili o zverstvách nemeckej armády páchaných na východnom fronte. Židovskí utečenci z koncentračných táborov rozprávali neuveriteľné svedectvá o krutej genocíde Židov v Poľských vyhladzovacích táboroch. Najväčší rozruch na Slovensku spôsobili dvaja slovenskí židia – Rudolf Vrba a Alfréd Wetzlér, ktorí svedčili o masových vraždách v Osvienčime. Poslali list prezidentovi Tisovi, kde opisovali nacistické zverstvá páchané na Židoch v koncentračných táboroch. Hoci si tento list Tiso prečítal, deportácie Židov nezastavil.

Pod vplyvom týchto udalostí narastal politický a spoločenský odpor voči klérofašistickej vláde Jozefa Tisu. Väčšina Slovákov nikdy nesúhlasila s podporou nemeckého fašizmu a odmietala servilnosť Tisovej vlády voči Nemecku. Bolo jasné, že Tiso zavliekol Slovensko do vojny, ktorá Slovensku len uškodí. Väčšina inteligencie odmietala politiku rasovej neznášanlivosti a totalitnej moci, ktorá odstránila politickú, ale aj náboženskú slobodu na Slovensku. Vznikol antifašistický odpor, ktorý spojil skupiny ľudí s rôznymi politickými ale aj náboženskými názormi. Ich cieľom bolo odstrániť nenávidený nacizmus a obnoviť demokraciu a občiansku slobodu. Tento odboj podpísal takzvanú „Vianočnú dohodu“, ktorá mala za úlohu pripraviť ozbrojené povstanie a zvrhnutie vlády Slovenského štátu. V tej dobe sa skrývalo v slovenských horách veľa partizánskych skupín, vytvorených z ukrývajúcich sa Židov, dezertérov z východného frontu, utečencov z koncentračných táborov a ruských vojakov.

Dôležité pre úspech povstania bolo zariadiť prechod slovenskej armády do rúk protifašistickej koalície. Velenie Slovenskej armády, hlavne generál Čatloš, nebol dostatočne rozhodný, preto sa tento zámer nepodarilo realizovať. Partizánske vojenské skupiny podnikali nekoordinované a chaotické akcie, čo bolo zámienkou pre nemeckú armádu, aby vtrhla na Slovensko a začala vojensky obsadzovať Slovenské územie. S okupáciou Slovenska súhlasila aj slovenská pronemecká vláda.

To urýchlilo a skomplikovalo vyhlásenie Slovenského národného povstania, ktoré ešte nebolo úplne pripravené. V dôsledku nemeckej intervencie povstanie vypuklo predčasne bez podpory armády, čím sa oslabili vyhliadky na úspech. Slovenská národná rada vyhlásila povstanie slovenského ľudu proti ľudáckemu režimu a z vysielača v Banskej Bystrici nariadila mobilizáciu. Partizáni a revolučné národné výbory zosadzovali na strednom Slovensku fašistických predstaviteľov moci a obnovovali demokraciu. Celé stredné Slovensko sa dostalo pod kontrolu povstalcov. Na povstaleckom území vytvoril podplukovník Ján Golian povstaleckú armádu, ktorá sa postavila proti invázii nemeckých vojsk. Povstalecká slovenská armáda odporovala nemeckému Wehrmachtu dva mesiace. Po dvoch mesiacoch bolo povstanie kruto potlačené a obnovená fašistická vláda Jozefa Tisu.

Až potom sa odhalila krutosť a zvrhlosť fašistickej ideológie. Začalo to rozdávaním vyznamenaní nemeckým vojakom z rúk prezidenta Jozefa Tisu, ktorý rozdával vyznamenania nemeckým vojakom za to, že zabíjali slovenských obyvateľov ...

Potom začali kruté represálie na bývalom povstaleckom území. Nemecké jednotky spolu s jednotkami Hlinkovej gardy mučili a vraždili slovenské obyvateľstvo. Po potlačení povstania zabili 5034 civilných osôb, vypálili 90 obcí a osád.

Povstanie bolo potlačené a skončilo porážkou, ale toto je jedna z tých prehier, ktoré sú výhrou. SNP je určite svetlým bodom slovenských dejín, pretože Slováci spolu s príslušníkmi iných národov, ktorí sa do povstania zapojili (Česi, Bulhari, Francúzi, Nemci, Poliaci), odmietli vtedajšie zlo, ktorým bol fašizmus s rasovou a náboženskou neznášanlivosťou. Naši otcovia jasne deklarovali, že nechcú totalitný katolícky štát a dištancovali sa od fašizmu a antisemitizmu. Takto sa Slovensko rehabilitovalo v očiach demokratického sveta a vďaka SNP sme neskončili na smetisku dejín ako klérofašistický štát, ale dostali sme sa medzi štáty proti-hitlerovskej koalície. Povstalci sňali zo Slovenska potupný biľag kolaborácie s nacizmom.

Sviatok SNP je aj najväčší zdroj polemík, legiend a protichodných interpretácií v slovenskej histórii

Dnes je odkaz týchto udalostí veľmi aktuálny. So znepokojením sledujeme prebudenie antisemitskej a rasovej neznášanlivosti na Slovensku. Nezodpovední politici podnecujú nacionalistické vášne a rasovú neznášanlivosť v celej Európe. Koncom júla sme mali v Žiline hosťa z Varšavy, pastora Jaceka Slabého. Využil som príležitosť a opýtal som sa ho na kontroverzného katolíckeho kňaza Tadeuša Rydzyka. Je to známy antisemita, ktorý svoje nenávistné antisemitské vyhlásenia prezentuje vo svojom rádiu Mária, teraz aj vo svojej televízii. Opýtal som sa pastora Slabého, ako je možné, že v Poľsku, kde sa nachádzajú otrasné mementá fašistického antisemitizmu ako je Osvienčim, môže jeden katolícky kňaz verejne šíriť nenávisť a antisemitizmus? Ako si mohol dovoliť povedať prezidentovi, že je „oddaný prisluhovač židovskej loby“ a prezidentovu manželku nazval „čarodejnicou, ktorá by mala podstúpiť EUTANÁZIU“? Chce snáď tento kňaz obnoviť plynové komory...?

Ani katolícka cirkev na Slovensku dodnes neprekonala komplex z toho, že niektorí jej predstavitelia sa podieľali na vojnových zverstvách, a tak sa dnes pohrobkovia ľudáckeho režimu snažia o účelovú interpretáciu dejín a ospravedlňujú zlyhania Jozefa Tisu či Jána Vojtaššáka. Pravda je však taká, že Slováci v SNP odmietli zlo; to zlo, ktoré predstavoval fašizmus s politikou xenofóbie a antisemitizmu. Aj my, kresťania 21. storočia, tak, ako naši otcovia, musíme odmietnuť zlo a postaviť sa na stranu biblickej pravdy.