Stručný prehľad biblických pojmov - IX. časť

IX. časť: CH

Cherubovia

Cherubovia sú okrídlené nebeské bytosti s telom podobným ľudskému majúce buď dve tváre (človeka a mladého leva, Ez 41,18-19) alebo v Ezechielovom videní Božej slávy štyri tváre (cheruba, človeka, leva a orla) a štyri krídla (Ez 10,21). V prvej kapitole vidíme podobné okrídlené bytosti a aj keď tu nie je výslovne uvedené, že ide o cherubov, ich popis sa zhoduje s 10. kapitolou Ezechiela s jediným rozdielom, že v tomto prípade jedna zo 4 tvárí týchto bytostí nie je tvárou cheruba, ale tvárou býka (Ez 1,10).

S cherubmi sa stretávame už na začiatku Biblie, v knihe Genezis, kde ich úlohou bolo strážiť prístup k stromu života (Gn 3,24). Keď sa na túto strážnu funkciu cherubov pozrieme v kontexte viacerých biblických miest, ktoré hovoria, že Pán „tróni nad cherubmi“, môžeme povedať, že tieto okrídlené bytosti sú aj osobnými strážcami Boha a symbolizujú Božiu prítomnosť a neprístupnosť (1Sam 4,4; 2Sam 6,2; 2Kr 19,15; Ž 80,2; Ž 99,1). Práve z tohto dôvodu boli cherubovia vyobrazení s rozprestretými krídlami nad zľutovnicou, vekom truhly zmluvy, kde v Mojžišovom svätostánku prebývala Božia prítomnosť. Z rovnakého dôvodu ich vyobrazenia nachádzame tiež na stenách Šalamúnovho chrámu (1Kr 6,29.35). Je zaujímavé, že cherubovia sú jedinými bytosťami, ktorých bolo dovolené v chráme vyobraziť. Nikde sa však nestretávame s tým, že by boli oni alebo ich obrazy akokoľvek uctievané.

Chlieb

Chlieb predstavoval v biblických časoch hlavnú potravinu a tiež najdôležitejší produkt starovekého Blízkeho východu. Chlieb sa zvyčajne piekol z jačmennej alebo pšeničnej múky, prípadne zo zmesi obilnín. Do chlebového cesta sa niekedy pridávala aj šošovicová alebo fazuľová múka. Táto životne dôležitá potravina ovplyvnila jazyk aj symboliku a slovo „chlieb“ bolo od najstarších čias všeobecne používaným výrazom pre potraviny (Gn 3,19; Pr 6,8), aj mana, padajúca z neba, bola označovaná ako nebeský chlieb (Ž 105,40).

Z pohľadu Novej zmluvy je dôležité zmieniť pojem „chlieb každodenný“, o ktorý prosíme Otca v modlitbe Pánovej (Mt 6,11). Najčastejším výkladom tohto slovného spojenia je, že ide o prosbu o naplnenie našich každodenných životných potrieb. Pán Ježiš hovorí tiež o sebe ako „Božom chlebe“ alebo o „chlebe života“ a ukazoval tak na svoju dôležitosť pre spasenie a každodenné osobné duchovné nasýtenie veriacich (J 6,32-35). Človek totiž nepotrebuje iba fyzický pokrm, ale aj duchovný: Človek bude žiť nielen z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst. (Mt 4,4)

V kresťanstve je dôležité aj symbolické používanie chleba a vína pri Pánovej večeri. Chlieb tu predstavuje Kristovo telo obetované za naše hriechy a víno jeho nevinnú krv preliatu na kríži. (1Kor 11,23-34)

Chodiť

Sloveso chodiť je v biblickom myslení a vyjadrovaní veľmi dôležité. Oproti jeho používaniu v slovenčine má v Biblii širší význam. Chodenie je v Písme často používané ako metafora správania, životného štýlu či aktívneho života, ktorý je v Biblii symbolicky označovaný ako cesta. Chodiť s Bohom teda znamená žiť vo vzťahu s Bohom (Gn 5,22; Gn 6,9), nechodiť podľa rady bezbožníkov znamená nežiť tak, ako nám radia bezbožní ľudia (Ž 1,1), a chodiť duchom znamená viesť aktívny duchovný život pod priamym vplyvom Ducha Svätého (G 5,16).

Chrám

Keď Biblia hovorí o Pánovom chráme, nemá na mysli hocijakú sakrálnu stavbu či modlitebňu, ale jednu konkrétnu historickú stavbu. Boží chrám stával na Chrámovej hore v Jeruzaleme. Toto miesto bolo prorocky zjavené kráľovi Dávidovi, ktorý ho kúpil od Jebúseja Aravnu. Samotnú stavbu chrámu nakoniec zrealizoval Dávidov syn Šalamún okolo roku 960 pred Kr. (1 Kr 5-6). Jeruzalemský chrám bol, podobne ako predtým Mojžišov prenosný svätostánok, miestom bohoslužby a prinášania obetí. Bol akousi zväčšenou murovanou podobou Mojžišovho stánku a v priebehu histórie bol dvakrát prebudovaný. Prvýkrát išlo o obnovu zboreného chrámu po návrate Izraelcov z babylonského zajatia, ktoré prebiehalo v rokoch 520 - 515 pred Kr., a po druhýkrát bol kompletne prestavaný medzi rokmi 19 pred Kr. a 64 po Kr. Túto druhú prestavbu chrámu inicioval kráľ Herodes Veľký a jej výsledkom bola podoba chrámu a jeho okolia, ktorú poznáme z evanjelií a spisov Jozefa Flávia. Židovský chrám v Jeruzaleme bol rozbúraný rímskym vojskom roku 70 po Kr. Do dnešnej doby sa zachovali obvodové múry chrámového priestranstva, ktorého západný múr je v súčasnosti najposvätnejším miestom židovstva a neprestajne sa pri ňom stretávajú modliaci sa Židia. V časoch Kristových pozostával chrámový komplex z nádvoria pohanov lemovaného Šalamúnovým stĺporadím, na ktoré mohli prísť aj príslušníci pohanských národov, potom z nádvoria žien, nádvoria izraelitov (mužov), a potom zo samotného chrámového nádvoria, na ktorom sa kňazi očisťovali a prinášali spaľované obete. Budovu chrámu tvorili dva hlavné priestory - svätyňa, kde na zlatom oltári prebiehalo pálenie kadidla a kde sa nachádzal sedemramenný svietnik a stôl s chlebami predloženia, a najsvätejšia svätyňa (svätyňa svätých), kde bola za oponou umiestnená truhla zmluvy. Chrám bol pre starozmluvný Izrael najposvätnejším miestom, ktorý každý Žid musel minimálne trikrát do roka navštíviť a priniesť obeť Bohu, a to počas sviatkov Veľkej noci (Pesach), Sviatku stánov (Sukkót) a Letníc (Šavuót).

Nová zmluva zdôrazňuje skutočnosť, že Boh „neprebýva v chrámoch učinených ľudskými rukami,“ ale jeho chrámom postaveným zo „živých kameňov“ je spoločenstvo cirkvi, v ktorom sa manifestuje jeho prítomnosť (Sk 17,24; 1Pt 2,5; Ef 2,20-22; 1Tm 3,15). Za Boží chrám a príbytok je považované tiež telo každého jednotlivého veriaceho, ktorý je povinný ho posväcovať a udržiavať v čistote (1 Kor 6,19-20). 

Chvála

Dá sa povedať, že celá Biblia je doslova prešpikovaná chválami. Jednou z najdôležitejších úloh Božieho ľudu je chváliť Boha a uctievať ho. Biblia vyzýva ku chvále Boha všetko, čo dýcha (Ž 150,6). Podobu takejto chvály vidíme predovšetkým v knihe Žalmov, ktorá je zbierkou chvál a oslavných piesní. Odtiaľ pochádza slávne zvolanie „haleluja“, ktoré je výzvou ku chvále Boha a doslovne preložené znamená: Chváľte Pána! Chválu Boha však v Biblii nájdeme doslova vo všetkých knihách, od Genezis (Gn 14,20) po Zjavenie Jána (Zj 4,11; 5,12; 7,10-12; 11,17-18; 15,3-4; 16,5-7 a ďalšie). Biblická hebrejčina používa pre chválenie Boha tri rôzne slovesá, ktorých doslovný význam nám pomáha porozumieť, akú podobu a intenzitu má mať chvála v životoch veriacich. Prvým slovesom je hálal, ktorého koreň znamená „robiť hluk“, nasleduje sloveso jádá, ktoré je pôvodne spojené s pohybmi a gestami, ktoré chválu Boha sprevádzajú, a posledné sloveso zámar súvisí s hraním a spevom, ktoré sú s biblickou chválou Boha neodmysliteľne späté.