Svedectvo mesiánskeho evanjelistu Zeva Porata

Je málo bývalých ortodoxných Židov, ktorí našli Mesiáša Ješuu z Nazareta, a ešte menej ich o svojej viere v Ježiša Krista verejne hovorí. Jeden z nich je aj brat Zev Porat, ktorého svedectvo teraz prinášame:

Narodil som sa v meste Bnei Brak, ktoré je považované za najortodoxnejšie mesto v celom Izraeli. Žijú v ňom slávni rabíni a tisícky mužov tam trávia celý svoj život štúdiom v rabínskych školách (hebr. ješivót).

Pre nábožného Žida je dôležitá rodová línia jeho potomstva. Tu je moja: otec, starý otec a ďalší predkovia boli rabíni. Niektorí boli dokonca sudcovia rabínov (hebr. dayanim). Môj starý otec, rabín Pinchas Porat, ušiel pred holokaustom z Poľska. Ako utekal, pomohol ešte dvom ženám, sestrám, utiecť s ním. Jedna z nich cestou do Izraela zomrela a druhá sa mi stala starou mamou.

Moja mama sa nenarodila v nábožnom prostredí. Jej otec, Zev Goldman, bol členom izraelského parlamentu (Knessetu) za stranu Likud, na ktorej čele v súčasnosti stojí premiér Benjamín Netanjahu. Avšak keď stretla môjho otca, stala sa členkou ultra-ortodoxnej komunity a v roku 1965 som sa prišiel na svet ja. Môj otec dostal pracovné miesto v Los Angeles ako vedúci židovskej dennej školy a ako rabín synagógy, a tak som vyrastal v južnej Kalifornii. Jedného dňa, keď sme vychádzali zo školy, skupina kresťanov na druhej strane cesty rozdávala letáky a kresťanskú literatúru. Môj otec sa rozhneval a prikázal nám, aby sme sa od týchto ľudí držali ďalej, lebo sú nebezpeční. Povedal mi, že Boh by sa na mňa rozhneval, ak by som čo len zmienil meno Ježiš, lebo je rúhaním voči judaizmu.

Pamätám si, ako som vyrastal, bojac sa obzvlášť dvoch vecí – mena Ježiš a bravčoviny. Po strednej škole ma otec poslal do skutočnej ortodoxnej ješivy – rabínskej školy nazvanej „Emek“ – v meste Los Angeles. Obliekal som si – ako ortodoxný Žid – čierne šaty s čiernym klobúkom a mal som dlhé bokombrady. Môj otec a starý otec – vlastne celá rodina – očakávali, že budem pokračovať v rabínskej tradícii, keďže rabín je medzi ortodoxnými Židmi široko-ďaleko najváženejšia profesia. Ale ja som nikdy nechcel byť nábožný. Bolo to pre mňa príliš náročné, prešpikované rôznymi pravidlami; preto som prosil, nech mi dovolia ísť do verejnej sekulárnej školy. Môj otec nakoniec súhlasil, ale s podmienkou, že budem počas popoludní študovať v synagóge. S deťmi v škole som nemal skoro žiadne vzťahy, keďže som bol „rabínov syn“, a ani som nemal dovolené „vychádzať do sveta“. Tak som vyrastal bez priateľov. Potom môj otec náhle zomrel na srdcovú príhodu a my sme sa vrátili do Izraela a pochovali ho vo vyhradenom cintoríne v Bnei Braku, určenom pre rabínov a nábožných vojakov.

Môj starý otec, rabín Pinchas Porat, vtedy ešte žil a prevzal miesto môjho otca. Dbal, aby som študoval Tóru a Talmud. Mal som ho rád a bol som vďačný, že sa o mňa staral, ale nastal čas urobiť niektoré rozhodnutia. Rozhodol som sa vstúpiť do izraelských vzdušných síl – niečo, čo židovskí ultraortodoxní muži nerobia často. Avšak v tom čase som už dal dole klobúk a nosil som iba jarmulku. Tiež som si oholil bradu. Čoraz menej som inklinoval k židovskej ultraortodoxii.

Som žid. Ak uverím, že Ježiš je Mesiáš Izraela, stratím rodinu, priateľov, zamestnanie, život.

Vo vzdušných silách som sa celkovo vzďaľoval ortodoxnému judaizmu a robil som všetko, čo nie je dovolené ortodoxnému Židovi. Začal som chodiť do barov, pil som a zúčastňoval som sa bitiek. Do toho prišiel internet a ja som na ňom robil všetko, okrem vôle Božej.

Potom som pracoval pre veľkú poisťovaciu spoločnosť a popri tom si privyrábal dva večery týždenne ako hotelový recepčný. V jednu noc prišla skupina z Číny na výstavu potravín v Tel Avive. Z celej skupiny iba jedna žena, Lin, hovorila po anglicky, a tak som skupinu zaregistroval a pomohol im – prostredníctvom Lin – ubytovať sa v hoteli. Zistil som, že Lin je hlavnou kuchárkou v Šanghaji a nejako sme si padli do oka. Čoskoro sme sa zobrali. V dome som na stenách mal stále obrazy rabínov, ako aj ikony proti „urieknutiu“, kým Lin zapaľovala kadidlá soche Budhu.

Jedného dňa, keď som bol na internetovom rozhovore („čete“), niekto sa ma spýtal, odkiaľ som. Keď som povedal „Izrael“, priateľ začal so mnou hovoriť o Ježišovi, o Ješuovi. Samozrejme som mu povedal, že som Žid a že nechcem počuť o Novom zákone, lebo nie je pre židovský národ. „A po druhé,“ povedal som, „prišiel som do četovacej miestnosti, aby som pred Bohom utiekol a nechcem s tebou hovoriť!“

Najjednoduchšia vec by bola stlačiť „zmazať“ a tento chlapík by zmizol z môjho života, ale z nejakého dôvodu (teraz už rozumiem prečo) som tak neurobil. Tento muž, volal sa Todd, mi rozpovedal svoj príbeh. Bol z južnej Kalifornie (kde som vyrastal) a začal so mnou debatovať o Dobrej zvesti. Nedokázal som už stlačiť „zmazať“ (angl. delete).

Todd mi potom povedal: „Počuj, budem ťa vyučovať o pravde v Biblii. Ukážem ti ju zo Starej zmluvy.“ Vďaka Bohu, že tento človek poznal Starú zmluvu! A tak štyri roky, takmer denne, ma Todd vyučoval o Mesiášovi v Tanachu – Starej zmluve. Začal som rozumieť, napríklad, Izaiášovi 53. kapitole, 9. kapitole, prorokovi Micheášovi 5. kapitole, knihe Genesis 3. kapitole, Žalmom 2, 110, 122, či Izaiášovi 7,14. Zapadalo to do seba, ale potom som si povedal: „Aj keby to bola pravda, nemôžem tomu veriť, lebo som žid!“ Ale potom, zhruba v druhom roku Toddovho vyučovania, som začal mávať ťažký spánok. V minulosti som mával problémy, ale teraz to už bolo horšie. Ako som sa prehadzoval na posteli, rozhodol som sa urobiť vlastný výskum o skutočnom židovskom Mesiášovi.

Todd ma viedol na internete a ja som potom robil vlastné vyhľadávanie. Prechádzal som knižnicami a preveroval som si históriu. Študoval som históriu judaizmu a kresťanstva a bol som stále viac zmätenejší. Potom som sa rozhodol, že najlepší spôsob, ako zistiť pravdu, bolo ísť za kým? Za rabínmi, samozrejme! Najskôr som zašiel za mojím starým otcom, rabínom Pinchasom Poratom. V tom čase mal 86 rokov a bol to veľmi pokojný muž. Nešiel som za ním a nespýtal sa „Kto je Mesiáš?“ Nikdy som s ním nehovoril o Ješuovi. Jednoducho som mu ukázal rôzne miesta v Biblii – židovskej Biblii – ktoré mi Todd odkryl pri internetovej konverzácii.

Ukázal som mu Izaiáša 53. Ukázal som mu z tej istej knihy 7,14. Ukázal som mu Jeremiáša 31,31 – o Novej zmluve. Ukázal som mu Genesis 3 a potom Micheáša verš 5,2 (v hebrej. Biblii je to verš 5,1). Starý otec veľmi znervóznel z mojich otázok. Nesmierne ho to zobralo. Čím bol nervóznejší, tým bližšie som sa posúval k nemysliteľnému – k pravde! Vedel som, že bolo niečo zlé v správaní starého otca a rozhodol som sa pozrieť na podstatu veci.

Moja otázka bola: „Kto je to dieťa v Micheášovi 5,2?“ Chcel som odpoveď. „A ty, Betlehem, Efrata, primalý byť medzi tisícami Júdovými, z teba mi vyjde ten, ktorý má byť Panovníkom v Izraelovi, a jeho východiská sú od pradávna, odo dní veku.“ (Roháčkov preklad) Od rabínov som chcel odpoveď: kto je to Dieťa, ktoré existovalo pred založením sveta? Niekto, kto sa stane Kráľom Izraela? Kto bolo to Dieťa?

Po práci som obvykle mával sériu rozhovorov s rabínmi – celkovo ich bolo tridsaťdva – zhruba počas dvoch rokov. Dostal som 26 rôznych odpovedí na tú istú otázku. V tom čase sa Todd takisto so mnou stále rozprával na internete. Nakoniec som sa rozhodol ísť za vrchným rabínom Izraela – v tom čase ním bol Izrael Lau. Rabín Lau poznal dobre moju rodinu, lebo letel do Kalifornie, aby vykonal môj obrad Bar Micva. Jednoducho som sa ho opýtal: „Rabín Izrael Lau, pýtal som sa 32 rabínov, jedným z nich bol môj starý otec. Dostal som 26 rozdielnych odpovedí na rovnakú otázku. Nie je jedna Biblia?“

Posadil sa usmievajúc a povedal: „Zev, opýtal si sa 32 rabínov a dostal si 26 odpovedí. To je v poriadku, lebo je 70 tvári Tóry – 70 tvári Biblie.“ Odpoveď rabína Laua bolo nielen neurčitá a šokujúca, ale pre mňa znamenala v tom okamihu potvrdenie pravdy, ktorú som tak dlho hľadal. Vyšiel som z jeho úradu úplne presvedčený o pravde, no stále jej odporujúci. Povedal som si: „Som žid. Ak uverím, že Ježiš je Mesiáš Izraela, stratím rodinu, priateľov, zamestnanie, život. Nemôžem tomuto uveriť.“ A toto bol môj záver po štyroch rokoch diskusií na internete a dvoch rokoch hľadania a skúmania. Biblia pravdivo hovorí, že židovský ľud je tvrdošijný. Pokiaľ išlo o mňa, bolo to slabé slovo.

Nasledujúcu noc Izrael zasiahol studený front a v našej spálni sme nemali kúrenie. Išiel som spať, no okolo tretej som sa začal veľmi potiť a chvieť. Hneď som spoznal, že mám nadprirodzenú návštevu. Cítil som sťaby elektriku prechádzajúcu mojím telom a nad svojou hlavou som uvidel oblak. Obvykle oblak býva tmavý, ale tento bol jasný a prenikalo cezeň veľmi jasné svetlo. Potom som počul hlas dvakrát volajúci moje meno. Hlas hovoril v hebrejčine „Zev, Zev, Izaiáš 53 je Mesiáš Izraela! Izaiáš 53 je Mesiáš Izraela! Je to pravda!“ Začal som sa silno chvieť. Vedel som, že som spoznal Pravdu. Ako nábožnému židovi (judaista) z rabínskej rodiny mi bolo vštepované, že mám vzťah s Bohom, pretože som žid, ale toto bolo prvýkrát, čo som v skutočnosti mal skúsenosť s prítomnosťou Božou. Cítil som niečo, čo som predtým nikdy v živote necítil. Priamo som sa spojil s Bohom-Otcom prostredníctvom Jeho Syna Ješuu. Zobudil som svoju ženu, ktorá nič nepočula a nič nevidela, a povedal: „Lin! Je to pravda! Mesiáš Izraela je Ješua!“ Lin, stále budhistka, mi povedala: „Choď nazad do postele, Zev. Ten chlap z internetu ti vymýva mozog.“ Ja som povedal: „Nie, Lin! On je Mesiáš!“ Potom uvidela, že celá posteľ bola mokrá od môjho potu – v tú studenú noc. Pochopila, že sa mi niečo prihodilo. Počas jedného týždňa aj ona prijala Ješuu ako svojho Mesiáša a Pána. Po tejto úžasnej skúsenosti, čo som v noci počul hlas Boží, som bol ako v ohni! Chcel som o tom každému rozprávať. Zodvihol som telefón a povedal to mojej mame. Jej odpoveďou bola skľúčenosť a hnev. „Tvoj otec sa obracia v hrobe kvôli tomu, čo si urobil! Rúhaš sa menu našej rodiny. Očakáva sa, že budeš rabínom. Mal by si pokračovať v našej tradícii. Ako nám môžeš vôbec toto urobiť?“

Pokúsil som sa jej povedať: „Ale mama, je to v židovskej Biblii. Sadnime si spolu a ja ti to ukážem. Prines si svoju Bibliu a v nej ti ukážem, že Ješua je Mesiáš. Je to On, narodený v Betleheme a vyrastajúci v Nazarete. To je Mesiáš Izraela!“ Ona na to povedala: „Choď a buď misionárom, ale nezdieľaj sa so mnou!“ Potom ale povolila a povedala: „Budem s tebou hovoriť iba v prítomnosti rabína.“ Vzala ma k rabínovi Stigletzovi z Netanyje, ktorý bol „deprogramátor“ – ten, kto pomáha rodičom vysvetľovať deťom, ktoré začali veriť v Ješuu, že je to proti Starému zákonu a proti judaizmu. Začal mi vysvetľovať, že samotný Ješua nedôveroval úplne Bohu. Dôkazom mal byť jeho posledný výkrik na kríži: „Môj Bože, môj Bože, prečo si ma opustil?“ Vysvetlil som dobrému rabínovi, že Ješua sa takto modlil, lebo ako Baránok Boží vzal na seba všetky hriechy sveta, a preto Boh, ktorý je spravodlivý a čistý, nemohol na neho pohliadnuť, keď bol na kríži. „Okrem toho,“ riekol som: „Ješua citoval modlitbu, ktorú napísal kráľ Dávid v Žalme 22.“ Zdalo sa mi, že rabín zostal prekvapený. Nie som si ani istý, či vôbec vedel, že táto modlitba je v Žalmoch. Každopádne, rabín sa otočil k mojej mame a povedal: „Je vygumovaný. Skončil som. Nemôžem mu pomôcť.“

Mama so mnou neprehovorila dva roky, ale poznáte srdce matky. Nakoniec povedala, že sa so mnou začne stretávať, pokiaľ jej nebudem hovoriť o Biblii.

Musím povedať, že starého otca som miloval viac, ako si viete predstaviť. V tom čase bol už veľmi krehký. Ale keď som mu povedal, že Ješua je Mesiáš Izraela, náhle sa postavil, otvoril sklené dvere za mnou a začal kričať: „Gój! Zradca! Vypadni odtiaľto!“

Začal po mne hádzať taniere a zasiahol ma do hlavy. Tričko som mal roztrhnuté a hlavu zakrvavenú, keď som utekal z jeho domu. Musel som hneď ísť do nemocnice, aby mi to zašili; a doteraz mám jazvu na čele. Ale necítil som skoro žiadnu fyzickú bolesť kvôli bolesti z odmietnutia starým otcom. Pre mňa bol otcom. Toto bolo poslednýkrát, čo som ho vôbec videl. Skúšal som mu niekoľkokrát volať, ale vždy mi povedal: „Odmietni Ješuu alebo nevolaj.“

Keď som išiel na jeho pohreb, videl som tam dvoch najatých strážcov, čo nie je na pohreboch obvyklé. Keď som kráčal na cintorín Ponowicha (v Bnei Brak), títo neobvykle mohutní strážnici prišli a povedali mi, že sa nemôžem zúčastniť pohrebu.

Protestoval som: „To je pohreb môjho starého otca.“ Odpovedali: „Choď preč! Rodina vraví, že k nej už viac nepatríš, zradil si vlastnú rodinu. Zákerne si udrel vlastný národ.“ Nechcel som odísť, ale títo dvaja muži ma fyzicky zodvihli a vyniesli z cintorína. Bolo pre mňa veľmi ťažké byť vyhodený z pohrebu vlastného starého otca.

Čoskoro po pohrebe ma právnik môjho starého otca kontaktoval a pozval do svojej kancelárie. Pretože som bol najstarší syn, starý otec mi nechal časť dedičstva, ktoré by inak pripadlo môjmu otcovi, ktorý zomrel pred niekoľkými rokmi. Vstúpil som do kancelárie, ktorá bola tiež v ortodoxnom meste Bnei Brak, a povedal mi: „Tvoj starý otec ti zanechal štyri milióny šekelov (čo vtedy bolo okolo milión dolárov), tiež ti zanechal pôdu a časť domu s podmienkou, že priamo tu podpíšeš, že neveríš v Ješuu.“ Povedal som: „Neurobím to.“ Právnik sa na mňa pozrel a povedal: „Nikto tu nie je, len podpíš ten papier, zober štyri milióny a rob si, čo chceš.“

Otočil som sa k právnikovi a povedal: „Boh je tu.“ On odvetil: „Ak nepodpíšeš ten papier, peniaze pripadnú tvojim príbuzným.“ Odpovedal som: „Ak je to Božia vôľa, tak nech, ale povedz im, že Ješua im dal tie peniaze!“ A odišiel som.

Avšak peniaze, ktorých som sa vzdal, neboli ani spolovice také bolestivé ako strata môjho starého otca. Môj vlastný otec mi zomrel, keď som mal 16 rokov. Modlím sa za spasenie Izraela a obzvlášť za zvyšok mojej rodiny. Áno, urobil by som to znova – a znova – pretože to nie je ničím v porovnaní s tým, čo Ješua urobil pre mňa!

Pracoval som v spoločnosti Granoflex štrnásť rokov. Bola to lekárska spoločnosť a v tom čase som manažoval 37 pracovníkov. Po práci som každému zvestoval Ješuu. Moja žena Lin a ja sme žili v Tel Avive, kým moje pracovisko bolo blízko Herzlie. Približne po roku a desiatich mesiacoch, čo som bol mesiánskym veriacim, som dostal telefonát z vedenia spoločnosti, aby som sa dostavil do ich kancelárie. V tejto kancelárii som ešte nikdy nebol – fakticky som môjho nadriadeného nikdy nevidel. Videl som len jeho podpisy na dokumentoch a v emailoch. Keď som vstúpil dnu, všimol som si jeho štrikovanú kipu, čo znamenalo, že je nábožný žid.

Povedal: „Zev, sadni si. Počúvam nejaké veci o tebe.“ Spýtal som sa: „Aké veci?“ „Rozprával si o Ješu (hanlivé označenie, aké neveriaci používajú pre Ješuu). Mal by si s tým prestať. Premeníš toto miesto na sektu!“ Povedal som: „Najprv, pán Hamo, ak som robil niečo, čo by ohrozovalo moju prácu, povedzte mi to, prosím. Nehovorím o Ješuovi v práci, robím to po nej.“ Odpovedal: „Nechcem, aby si to robil.“ Povedal som: „Dobre, Moše alebo Dávid hovoria po práci o futbale alebo basketbale. Aký je v tom rozdiel?“ Odpovedal: „Vymývaš mozgy ľudí. Nedovolím to. Príď ku mne ráno a porozprávame sa o tom.“ Mal som veľké obavy.

Nasledujúce ráno som znova prišiel do Rafi Hamosovej kancelárie a sadol si. Pozrel sa na mňa a povedal: „Čo sa bude diať?“ Pozrel som sa priamo na neho a povedal: „Žiadate ma, aby som zaprel Pána Ješuu?“ Odpovedal: „Áno, žiadam.“ Povedal som mu, že nikdy nezapriem Pána Ješuu. On na to: „Si prepustený,“ a ukončil štrnásť a pol roka mojej práce len tak, za dve minúty. Povedal: „Choď nazad do svojej kancelárie, uprac stôl a vráť kľúče od auta. Odchádzaš, žiadne odstupné, žiadna výplata. To je všetko.“

Išiel som nazad do mojej, teraz už bývalej, kancelárie. Bol som veriacim skoro dva roky a s výnimkou spoločnosti mojej ženy som sa vo svojej viere cítil dosť osamelý. Povedal som mojim kolegom v práci, čo sa mi prihodilo. Boli prekvapení a smutní. Vraveli: „Nemôže to urobiť! Nie je to legálne. Nemôže ťa prepustiť bez kompenzácie. Je to nesprávne.“ Vedel som, samozrejme, že majú pravdu. Odišiel som plačúc a stále som plakal, keď som prišiel domov za Lin. Nevediac za čo, modlil som sa dva dni. Potom ma Pán viedol do Písma: „Moja je pomsta.“ Hneď som vedel, že Boh mi hovorí, aby som šéfa nechal tak. Boh s ním bude jednať. Modlil som sa za neho, za jeho spasenie a nechal som ho tak. Nemal som žiaden plat, žiadne odstupné po štrnásť a pol roku práce, ale urobil by som to opäť pre Ješuu.

Teraz som mal iný problém. Začal som si hľadať novú prácu v oblasti, ktorú som poznal – manažment. Ale nemal som žiadne odporúčanie. Priatelia, ktorých som mal predtým, ako som sa stal veriacim, sa odo mňa odvrátili, keďže som už viac nechodil s nimi do barov. Iní ma opustili kvôli mojej viere v Ješuu. Chodil som od zamestnávateľa k zamestnávateľovi a podával žiadosti. Napísal som, že som pracoval ako manažér na jednom pracovisku štrnásť a pol roka a bol som prepustený kvôli mojej viere v Ješuu. Dodal som, že by som pracoval zadarmo šesť alebo sedem dní, aby som sa preukázal – ak nie som dobrý, nezamestnajte ma a neplaťte. Ľudia mi hovorili: „Žiaden problém. Nezaujíma nás, čomu veríte. Zavoláme vám.“ Nikto mi nezavolal.

Prešlo šesť, desať, jedenásť mesiacov. Jedného dňa som čítal Písmo: „Kto nepracuje, nech ani neje.“ Pochopil som, čo mi Boh hovorí: „Ak si nemôžeš nájsť džob, aký by si chcel, ak si nemôžeš nájsť prácu v manažmente, vezmi akúkoľvek prácu, pretože akákoľvek práca je požehnanie.“ Našiel som si prácu, kde nikoho nezaujímalo, čomu verím – umývač riadov. V mojej predchádzajúcej pozícii manažéra som mal veľmi dobrý plat a Lin tiež pracovala ako kuchárka. Kúpili sme si byt a splácali pôžičku, žijúc na dosť vysokej úrovni. Avšak teraz, keď som bol bez práce 11 mesiacov bez akýchkoľvek nezamestnaneckých príspevkov, museli sme minúť všetky úspory a nedokázali sme už udržať náš byt. S dlžobami, aké sme mali, Linina a moja práca nestačili ani na prenájom najmenšieho bytu v Tel Avive. Byt sme preto opustili, kúpili staré auto, napratali do neho všetko, čo sme mali a zamierili na pláž. Na pláži sme si postavili stan, a ako za mojich dní v armáde, so ženou sme sa striedali každé tri hodiny na stráži – dohliadajúc na naše imanie – kým druhý spal. Nebolo to veľmi bezpečné kvôli prostitútkam, drogovo závislým a opitým, ktorí prechádzali okolo nás. V noci sme sa sprchovali na pláži v studenej vode.

V jednu noc sa Lin ku mne otočila a povedala: „Vieš, veríme v Ješuu. Nehovorí Biblia, že Boh sa o nás postará? Nehovorí Biblia, že sme požehnaní?“ Uvažoval som o tom chvíľu a povedal: „Vieš, Boh má požehnanie pre nás; Boh má plán pre nás. Boh nie je ten, kto nás dal sem na pláž. Boh nie je autor zlého, ale Boh to dopustil. Budeme požehnaní.“ Z času na čas som hovoril s mamou, želajúc jej „Šabat šalom“ na začiatku šabatového večera. Bol som jej prvorodený a vždy sa potešila môjmu telefonátu, kde som jej želal pokojný šabatový odpočinok. A tak v jeden piatkový večer som jej zavolal a povedal: „Mama, Šabat šalom!“ Spýtala sa: „Kde si? Nezavolal si mi už niekoľko týždňov!“ Musel som jej povedať: „Mama, žijeme na pláži; už viac nemám domov.“ Odpovedala: „Zaslúžiš si to! Povedala som ti, aby si neveril v toho chlapíka Ješu! Toto je Boží trest! Varovala som ťa pred tým a teraz si všetko stratil. Stratil si priateľov, svoju prácu, svoje bývanie, stratil si všetko!“ Povedal som: „Mama, Boh ma požehná. Boh má pre mňa požehnanie.“ Matkina odpoveď bola: „Mešuga! Blázon! Toto je požehnanie?“ A zložila telefón. Na druhý deň o 11 večer sme sedeli v našom stane, keď sedem ultraortodoxných židov prišlo do stanu. Vedel som, že ich poslala moja mama a bol som si istý, že prišli zlomiť moju vieru. Došli ku mne a povedali: „Zev, nie sme tu, aby sme s tebou bojovali; prišli sme sa s tebou porozprávať. Urobil si chybu, Zev. Máš sa stať rabínom. Odpustíme ti. Poď s nami; vrátime ťa do ješivy (rabínskej školy), nájdeme ti bývanie,“ a vytiahli šek v šekeloch – rovnajúci sa $25 000. Povedali: „Vezmi to a poď s nami!“ Doteraz sme bývali takmer tri mesiace na pláži. Otočil som sa k nim a povedal: „Ďakujem a Boh vás žehnaj, ale ja nikdy nezapriem Pána Ješuu!“ Opľuli ma, obrátili sa preč, prekliali nášho Spasiteľa a odišli. Ďalší deň som išiel autobusom do Jeruzalema a zamieril do záhradného hrobu. Len som tam sedel, modlil sa a plakal. Obvykle mám so sebou hebrejskú Bibliu, avšak teraz som mal anglickú, ktorú mi Todd poslal z Kalifornie – študijnú Bibliu. Nič neindikovalo, že som mesiánskym židom. Ako som sedel v záhrade s mojou anglickou Bibliou, jeden muž z Austrálie vykročil ku mne a spýtal sa: „Ty si mesiánsky žid?“ „Som. Áno, som.“ Povedal: „Duch Svätý mi práve povedal, aby som prišiel, hovoril a modlil sa s tebou.“ Povedal som mu, prečo mám oko s modrinou a aká je moja celková situácia. Povedal som mu všetko a obaja sme prepukli v plač. Pozrel sa na mňa a povedal: „Pán Ješua ťa požehná. Pán Ješua ťa požehná!“ Vymenili sme si emailové adresy a telefónne čísla. Potriasol som mu ruku a išiel po svojom. O tri dni mi zavolali z poisťovacej spoločnosti; povedali, že ma už nejaký čas hľadajú. „Máme šek na 35 000 šekelov (asi 10 000 dolárov), je u nás už 10 rokov a patrí vám.“ V ten istý deň sme s Lin získali peniaze a večer, verte či nie, našli sme byt na prenájom. Hneď v nasledujúci deň sme mali iný hovor od rodiny, v ktorej pracovala moja žena, organizujúc bankety. Ich otec odišiel do USA a nechal pre Lin prémiu $12 000. Neuveriteľné.

Keďže sme ešte nemali mesiánsku kongregáciu, zasievali sme desiatky do Garden Tomb Ministry (Služba záhradného hrobu) v Jeruzaleme. Nasledujúci deň – ďalší telefonát. Osoba povedala: „Pán Porat, hľadali ste u nás prácu.“ (Poslal som tam žiadosť pred jedenástimi mesiacmi.) „Stále si ju hľadáte?“ „Áno!“ Odvetil som. Bola to ponuka od ministerstva obrany pracovať pre armádu. Bol to veľmi dobrý džob v manažmente. A tak za pár dní nám Boh dal financie, miesto na bývanie a dobrú prácu – požehnanie za požehnaním.

A týždeň po tom, čo sa brat modlil so mnou v Záhradnom hrobe, niekto nás telefonicky pozval do mesiánskej kongregácie. Tam som dostal vyučovanie a lásku – a tiež dar Ducha Svätého. Navštevovali sme mesiánske kongregácie po krajine a nakoniec nás Pán doviedol do zboru Tiferet Ješua (Sláva Ješuu) v Tel Avive, s pastorským párom Ari a Shira Sorko-Ram. Teraz naozaj cítime, že sme našli domov v tejto cirkvi. Mojím povolaním je hovoriť všade o Ješuovi. Milujem pouličnú evanjelizáciu a trávim čas svedčením o Ňom s mojimi priateľmi. Navštevujem ľudí, ktorí prežili Holokaust, žehnajúc im potravinami. Usmerňujem novoveriacich, privádzam ich do cirkvi, kdekoľvek žijú. Modlím sa za ľudí v nemocniciach a pravidelne sa stretávam so zelótmi zo židovskej antimisionárskej organizácie Yad L‘Achim, ktorých životnou prácou je ísť proti mesiánskym židovským veriacim v Izraeli. Som členom chváliaceho tímu v kongregácii Tiferet Ješua. A nadovšetko – Lin a ja sme našli Perlu obrovskej ceny.

Zdroj: What is Truth?, Maoz Israel Report, Január 2011