Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. (Ján 14,6)
Vedecké poznatky naznačujú, že vesmír aj naša planéta sú miliardy rokov staré. Biblická chronológia hovorí o tisíckach rokov. Je možné tieto tvrdenia zosúladiť? Existuje teória, ktorá tvrdí, že áno. Nazývame ju „teória medzery“ alebo „teória znovu-stvorenia“. Vychádza z predpokladu, že vesmír vrátane Zeme bol stvorený dávno pred udalosťami, ktoré opisuje 1. kapitola knihy Genezis.
Medzerou, o ktorej je reč, je neurčitý časový interval, ktorý plynul medzi prvým a druhým veršom Genezis. Táto teória na základe nepriamych biblických náznakov a logických argumentov hovorí o svete, ktorý na našej planéte existoval pred tým naším, bol masívne zasiahnutý Luciferovou vzburou voči Stvoriteľovi a následne zničený kataklizmatickými udalosťami, ktorých výsledkom bol stav opisovaný v druhom verši Božej správy o stvorení nášho sveta.
Je potrebné zdôrazniť, že ide o teóriu, nie o biblickú doktrínu, a táto teória sa môže mýliť, prináša nám však veľmi zaujímavé pohľady na biblické dejiny a logické vysvetlenia mnohých ťažko pochopiteľných javov. Poďme sa teda spoločne pozrieť na to, z čoho teória medzery vychádza a s akým pohľadom na dejiny vzniku nášho sveta prichádza.
„Na počiatku stvoril Boh nebesia a zem. A zem bola neladná a pustá, a tma bola nad priepasťou, a Duch Boží sa oživujúci vznášal nad vodami.“ (Genezis 1,1–2; ROH)
Prvý verš tohto dvojveršia opisuje skutočnosť, že Boh je Stvoriteľom nebies a zeme, a že toto stvorenie prebehlo na počiatku, teda na samom začiatku plynutia času. Druhý verš konštatuje neutešený stav zeme ako sveta zaplaveného vodou a zahaleného do temnoty. Tento stav charakterizujú dve prídavné mená neladná (beztvárna) a pustá, po hebrejsky tóhu va bóhu. Tieto termíny si zapamätajte (o chvíľu sa k nim vrátime), teraz sa však poďme pozrieť na sloveso, ktoré sa s nimi v 2. verši spája. „A zem BOLA neladná a pustá…“ Hebrejské sloveso „byť“ (hájá) sa dá preložiť aj iným spôsobom. V podstate totiž znamená „stať sa“ alebo „stávať sa“. Legitímnym prekladom tohto 2. verša je teda: „A/Ale zem SA STALA neladnou a pustou“, takto tento verš napríklad prekladá český Pavlíkův studijní překlad Bible: „I stala se země pustotou a prázdnotou…“ Tu sa teda prvýkrát dostávame k myšlienke, že stav Zeme, charakterizovaný slovami neladná a pustá, mohol byť následkom čohosi, čo sa odohralo v bližšie neurčenom časovom intervale medzi 1. a 2. veršom knihy Genezis.
Tieto dva hebrejské výrazy sa nenachádzajú iba v nami skúmanom texte na začiatku Biblie, ale vyskytujú sa aj v iných pasážach Knihy kníh. Prorok Izaiáš hovorí o Božom súde prichádzajúcom na zem Edóma a v 11. verši hovorí: „A zaujmú ju pelikán a jež; budú v nej bývať kuvik a havran, a roztiahne po nej mernú šnúru tóhu, a použije závažie bóhu.“ (Iz 34,11; ROH)
Iný prorok, Jeremiáš, zapísal nasledujúce výroky: „Vidím zem, a hľa, tohu va bohu, púšť a zmätok, a hľadím na nebesia, a niet ich svetla. Pozerám na vrchy, a hľa, trasú sa, a všetky brehy sa pohybujú, rozrušené. Hľadím, a hľa, niet človeka, a všetci nebeskí vtáci odleteli. Hľadím, a hľa, úrodné pole je púšťou, a všetky jeho mestá sú poborené od tvári Hospodinovej, od pále jeho hnevu.“ (Jer 4,23–26; ROH) Obidve tieto miesta používajú výraz „neladná a pustá“ v súvislosti s Božím súdom ako označenie jeho následkov.
Poďme sa však pozrieť ešte na jeden verš, opäť z knihy proroka Izaiáša: „Lebo takto hovorí Hospodin, stvoriteľ nebies, a on je Boh, tvorca zeme a jej učiniteľ; on ju postavil tak, aby stála; nestvoril jej prázdnej (hebr. tóhu); utvoril ju na to, aby sa bývalo na nej. Ja Hospodin, a niet viacej.“ (Iz 45,18; ROH) Nachádzame tu jasné konštatovanie, že keď Boh stvoril Zem, nestvoril ju „neladnú“, „beztvárnu“, či „neforemnú“, čo sú preklady prídavného mena tóhu. Ak tento výrok budeme chápať doslovne, privedie nás to k logickému rozporu s tradične prekladaným veršom Gn 1,2: „A zem bola neladná a pustá…“ Je to práve teória medzery, ktorá nám ponúka riešenie tohto rozporu.
Nahliadnime spolu ešte raz do Písma, teraz do Mojžišovho zákona, kde čítame: „On je Skala, jeho dielo je dokonalé, všetky jeho cesty sú správne. Boh je verný, bez neprávosti, spravodlivý a priamy.“ (Dt 32,4; SEB) Všetko, čo Boh koná a tvorí, je dokonalé. Neobsahuje to žiadnu chybu, a preto predstava, že by prvotnou fázou stvorenia bol chaos, beztvárna a pustá planéta zahalená v tme, nezapadá do tohto vnímania Boha ako Tvorcu dokonalých vecí.
Ukázali sme si teda, že pre preklad „a zem sa stala neladnou a pustou“ nemáme iba lingvistické argumenty, ale toto chápanie 2. verša knihy Genezis je podložené tiež logickými argumentmi vychádzajúcimi z porovnávania kontextov biblických miest, v ktorých nachádzame tieto špecifické hebrejské slová tohu va bohu.
Predpoklad, že 2. verš Genezis opisuje následok akéhosi nám neznámeho Božieho súdu nad stvorením, ktoré existovalo dávno pred Adamom, podporuje aj skutočnosť, že všade bola tma. Temnotu môžeme tiež považovať za následok Božieho súdu. Biblia hovorí, že „Boh je svetlo a nieto v ňom nijakej tmy“. (1J 1,5; SEB) Tma je teda tam, odkiaľ sa Boh vzdialil.
Tmu spojenú s Božím súdom vidíme napríklad ako jednu z Božích rán, ktoré doľahli na Egypt, keď faraón odmietal prepustiť izraelský ľud vedený Mojžišom (Ex 10,21–23). Iný príklad tmy vidíme pri ukrižovaní Božieho Syna, na ktorého bol vložený všetok hriech sveta (Mt 27,45). Podobne aj „tma nad priepasťou“ môže spadať do tejto kategórie.
V našich úvahách nad tým, čo zapríčinilo súd, ktorý dopadol na Zem, sa nevyhneme úvahe nad pôvodom zla. Keď Boh stvoril prvých ľudí, Adama a Evu, zlo už bolo prítomné na Zemi. V Edene totiž stál strom poznania dobrého a zlého. Keď prví ľudia jedli z jeho zakázaného ovocia, spôsobili tak pád celého ľudstva do hriechu, no zlo a hriech tu boli už predtým. Ďalším dôkazom prítomnosti zla na svete ešte pred pádom prvých ľudí je existencia hovoriaceho hada – Pokušiteľa, ktorého iné biblické texty stotožňujú so Satanom, padlým anjelom, pôvodcom nebeskej vzbury voči Bohu. A práve v srdci tohto padlého anjela sa zrodil hriech v podobe pýchy a túžby po bohorovnosti.
O páde tejto nádhernej a vysokopostavenej bytosti hovoria hneď dva prorocké spisy. Začnime textom proroka Izaiáša: „Ako si len padol z nebies, jasná hviezdo, synu rannej zory! Zoťatý si na zem, ktorý si porážal národy. A veď ty si povedal vo svojom srdci: Vystúpim hore do neba; vyvýšim svoj trón nad hviezdy silného Boha a posadím sa na vrchu slávnostného zhromaždenia Božieho, v najďaľších krajoch severa; vystúpim na výšiny oblakov a budem podobný Najvyššiemu!“ (Iz 14,12–14; ROH) Tento text je súčasťou proroctva proti ukrutnému babylonskému kráľovi, a ako je pri proroctvách pomerne častým javom, prorok uprostred reči konfrontujúcej ľudskú osobu ako keby „prepne“ do duchovnej dimenzie a hovorí o temných silách, ktoré za touto osobou stoja, v tomto prípade ide o bytosť zvanú „Jasná hviezda, syn rannej zory“. Toto hebrejské meno Hellel ben Šachar je preložené v latinskej Biblii ako Lucifer. Tento preklad prevzali aj slávne reformačné Biblie ako anglická King James Version alebo česká Bible kralická. Tento Lucifer sa tak stal Satanom, „Božím protivníkom“, vodcom nebeskej vzbury voči Bohu, ktorá trvá dodnes, zasiahla aj ľudstvo a bude ukončená na konci vekov definitívnym víťazstvom dobra v novom univerze, v Biblii nazývanom „nové nebo a nová zem“. (Zj 21)
O Luciferovom páde hovorí aj kniha proroka Ezechiela: „Človeče, zaspievaj žalospev o týrskom kráľovi a povedz o ňom: Takto vraví Pán, Hospodin: ‚Bol si pečaťou dokonalosti, plný múdrosti a dokonalý v kráse. Bol si v Božej záhrade, v Edene. Bol si odetý rozličnými drahokamami: rubínom, topásom, diamantom, chryzolitom, ónyxom, jaspisom, zafírom, malachitom a smaragdom. Tie boli rukou umelca vsadené do zlata a boli pripravené v deň tvojho stvorenia. Urobil som ťa jagavým cherubom – strážcom. Bol si na svätom Božom vrchu, prechádzal si sa medzi ohnivými kameňmi. Bezchybne si si počínal odo dňa svojho stvorenia až dovtedy, kým sa nezistila zvrátenosť pri tebe. Pri mnohorakom obchodovaní si sa naplnil násilím a zhrešil si. Vtedy som ťa v nemilosti vyhnal z Božieho vrchu a cherub – strážca ťa odstránil spomedzi ohnivých kameňov. Srdce ti spyšnelo pre tvoju krásu, prišiel si o múdrosť kvôli lesku. Zhodil som ťa na zem, postavil som ťa pred kráľov, aby mali potešenie z pohľadu na teba. Množstvom svojich vín, svojím nepoctivým obchodovaním znesvätil si svoje svätyne. Vyviedol som z teba oheň a ten ťa strávil. Zmenil som ťa na popol na zemi pred očami všetkých, ktorí ťa videli.“ (Ez 28,12–17; SEB)
Tieto texty teda hovoria o pradávnej Satanovej vzbure, ktorá musela prebehnúť ešte „pred Adamom“. Zaujímavé je, že tu vidíme stvorený svet, vidíme tu akýsi „prvý Eden“, Boží vrch na ďalekom severe, tajomné „ohnivé kamene“ a tiež „akési národy“, ktoré si „Syn rannej zory“ podmaňoval pred tým, ako ho Boh zrazil z jeho výsadného postavenia.
Ak budeme tieto veci chápať doslovne a pozrieme sa na ne očami teórie medzery, zrazu sa nám pred očami objaví obraz akejsi pradávnej civilizácie spojenej s pádom Satana, ktorú mohol postihnúť Boží súd, ktorého výsledok sme videli v 2. verši knihy Genezis. Niektorí vykladači Biblie tu hovoria o tzv. luciferiánskej potope, ktorej výsledkom bola Zem zaplavená vodou. Teórii o „prapotope“ by mohli nasvedčovať aj slová, ktoré Boh povedal Noachovi, keď sa skončila potopa, ktorá zaplavila svet za jeho čias. Uzavrel s ním zmluvu a povedal mu, že vody potopy už viac nezničia Zem. Naznačuje tu snáď, že Noachova potopa nebola jediná? Ťažko povedať, ale možné to je.
S našou témou súvisí ešte jedna veľmi zaujímavá vec. Známy biblický učiteľ Derek Prince vo svojej knihe „Oni budú vyháňať démonov“ hovorí o tom, že démonov nemôžeme považovať za padlých anjelov. Na podporu svojho tvrdenia uvádza niekoľko argumentov: Anjeli sú vo svojej podstate slávne, majestátne bytosti, majúce duchovné telo a na rozdiel od démonov netúžia po tom niekoho obsadiť alebo posadnúť. Démoni sú oproti tomu bytosťami bez tela, ktoré chcú realizovať svoje hriešne vášne v tele niekoho iného. Keď Pán Ježiš vyhnal légiu démonov z posadnutého muža z Gadary, títo démoni tak túžili po nejakom tele, že prosili Pána, aby im dovolil vojsť aspoň do stáda svíň (Mk 5). Na inom mieste Pán Ježiš vyučuje: „Keď nečistý duch vyjde z človeka, blúdi po miestach bez vody a hľadá odpočinok. Keď ho nenájde, povie si: ‚Vrátim sa do svojho domu, odkiaľ som vyšiel.‘“ (Lk 11,24;SEB) Démoni sú teda nečistými duchovnými bytosťami bez tela, ktoré sa snažia do nejakého tela dostať, a tam realizovať svoje žiadosti.
Ďalší argument Dereka Princea vychádza z jeho dlhoročnej praxe exorcistu. Keď vyháňame nejakého démona, ten sa občas verbálne prejaví. Správanie démonizovaného človeka má ďaleko do „anjelskej vznešenosti“. Je len veľmi ťažko uveriteľné, že nejaký anjel by prosíkal a nadával, ako sa to bežne deje pri vyháňaní démonov.
Zostáva nám teda zodpovedať na kľúčovú otázku: Čo sú to démoni a kde sa tu vzali? A práve tu nám prichádza na pomoc teória medzery. Démoni môžu byť duchovia hriešnych a prevrátených bytostí akéhosi „predadamovského stvorenia“ pod nadvládou padlého Lucifera, ktoré zahubil Boží súd. Keďže vychádzame z predpokladu, že duch je večný, je logické, že aj po vyhladení tejto civilizácie zostali jej duchovia na zemi a dnes ich poznáme ako nečistých duchov alebo démonov. Akokoľvek nám to pripadá bláznivé, táto teória má svoje logické opodstatnenie. Keďže však Biblia o pôvode démonov mlčí, je a zostane iba teóriou.
Náš svet a vesmír je veľmi komplexne a podivuhodne stvorený. Nad jeho dokonalosťou a krásou žasne ľudstvo odnepamäti a nezmenilo sa to ani v modernej materialistickej a ateistickej kultúre. Jednoducho vesmír a príroda sú úchvatné a očarujúce. Je celkom legitímne klásť si otázky, ako to všetko vzniklo a aký je zmysel a cieľ všetkých tých nádherných vecí. Na rozdiel od ateistického svetonázoru nám Biblia prináša odpovede. Tieto odpovede nie sú písané odborným jazykom vedcov, ale sú to teologické výpovede, často v obraznom a poetickom jazyku, písané tak, aby im rozumeli ľudia kultúry starej niekoľko tisíc rokov a rovnako dobre im rozumejú aj „neučení a prostí“ ľudia 21. storočia.
Opis stvorenia, ktorý nachádzame v prvej kapitole Biblie, hovorí o sedemdňovom procese stvorenia, ktoré môžeme vo svetle teórie medzery považovať za „znovu-stvorenie“ alebo obnovenie Zeme. V 2. verši máme obraz Božieho ducha, vznášajúceho sa nad vodami. Táto súvislosť Božieho Ducha so „znovu-stvorením“ vrhá celkom nové svetlo na nasledujúci výrok: „A zase, keď posielaš svojho ducha, tvoria sa, a obnovuješ tvár zeme.“ (Ž 104,30; ROH)
Čo sa týka samotného „prvo-stvorenia“, kniha Genezis ho konštatuje jednou strohou vetou, ktorá hovorí, že prebehlo „na počiatku“. (Gn 1,1) Na iných miestach Starej zmluvy však nájdeme poetické opisy stvoriteľského diela, na ktorom sa podieľala zosobnená Božia múdrosť, po hebrejsky Chochma, čo je výraz významovo podobný gréckemu slovu Logos, označujúcemu Božieho Syna ešte pred vtelením. (J 1,1) Táto Múdrosť hovorí v knihe Príslovia toto: „Prv ako boli vrchy zapustené do základov, prv ako boli brehy, bola som splodená, kým ešte nebol učinil zeme ani polí ani začiatku rôzneho prachu okruhu zeme. Keď pripravoval nebesia, tam ja, keď vymeriaval kruh nad priepasťou, keď upevňoval najvyššie oblaky hore, keď utvrdzoval studnice priepasti, keď kládol moru jeho medze a vodám, aby neprestupovali jeho rozkazu, keď rozmeriaval základy zeme, a bola som pri ňom dielovedúcim a bola som všelijako jeho rozkošou deň ako deň hrajúc sa pred ním každého času…“ (Pr 8,25–30; ROH)
O procese stvorenia sa čosi dozvieme aj v knihe Jób. „Kde si bol, keď som zakladal zem? Oznám, akže znáš rozum? Kto položil jej rozmery, keď vieš? Alebo kto roztiahol po nej šnúru? Na čom stoja a do čoho sú zapustené jej podstavce, alebo kto položil jej uholný kameň, keď spolu plesali hviezdy rána, a keď jasali všetci synovia Boží? A kto zatarasil dverami more, keď sa vyrútilo, vyšlo zo života matky? Keď som rozložil oblak za jeho odev a mrákavu za jeho plienky? A keď som mu vydal svoj zákon a položil som závory a vráta a riekol som: Potiaľto prídeš a nie ďalej, a tu položia hať proti pýche tvojich vĺn!?“ (Job 38,4–11; ROH) V tejto pasáži sa okrem iného dozvedáme, že Boží synovia (s najväčšou pravdepodobnosťou anjelské bytosti) boli prítomní pri stvorení. Toto všetko sa zrejme udialo v pradávnej minulosti, dávno predtým, ako sa Zem stala „neladnou a pustou“.
Myšlienka, ktorú vám teraz predstavíme, je zrejme najrevolučnejšia a opäť ju treba prijímať iba ako jeden z možných (netradičných) výkladov. Apoštol Peter napísal nasledujúcu pasáž:
„Lebo úmyselne nechcú vedieť, že nebesia boli od dávna i zem, ktorá z vody a vodou stojí vedno, slovom Božím, pre ktoré to bezbožnosti vtedajší svet, zatopený vodou, zahynul. A terajšie nebesia i zem sú odložené tým istým slovom a opatrujú sa pre oheň v deň súdu a zatratenia bezbožných ľudí.“ (2Pt 3,5–7; ROH)
Tento text sa týka ľudí, ktorí spochybňujú druhý príchod Pána Ježiša Krista, a má byť pre nich varovaním. Hovorí sa tu o potope, pravdepodobne ide o potopu za čias Noacha. Pred nami však stojí otázka, či náhodou nemôže ísť o tzv. luciferiánsku potopu, o ktorej sme písali vyššie.
V 6. verši čítame, že vtedajší svet „zahynul“, grécke sloveso apollymi, doslova zamená „zničiť“. Svet, ktorý bol „oddávna“, bol teda zničený a my dnes máme „terajšie nebesia a zem“. Môžeme tu namietať, že počas Noachovej potopy, bol svet na relatívne krátky čas (približne jeden rok) zaplavený vodou, ktorá neskôr opadla a Noach mal úlohu svet opäť osídliť. Zdá sa, že svet nebol zničený, ide o stále ten istý svet, bol iba očistený od prevráteného ľudstva, a už vôbec nemôžeme hovoriť o tom, že by nastala nejaká zmena na nebi.
Z uvažovania nad touto pasážou Biblie ako keby nám vyvstali tri rôzne pojmy: 1) nebesia a zem, ktoré boli oddávna – môže sa to vzťahovať na „predadamovské stvorenie“; 2) terajšie nebesia a zem – súčasný svet od Adama do „konca sveta“; 3) nové nebo a zem – ako o nich píše kniha Zjavenie Jána (Zj 21,1).
Opäť však musíme zdôrazniť, že tento výklad citovanej pasáže z 2. listu Petra je iba domnienka a neopiera sa o nepriestrelné dôkazy. Zapadá však do kontextu teórie medzery, a preto je pre nás zaujímavý.
Pozrime sa, čo o prastarom svete a stvorení hovorili vykladači Písiem z minulosti.
Papias z Hierapole (60 – 130 po Kr.) napísal: „Niektorým z nich (z anjelov) dal vládu nad usporiadaním sveta a poveril ich, aby uplatňovali aj svoju vlastnú vládu… no stalo sa, že toto ich usporiadanie sa celkom pokazilo.“ Papias nám teda predkladá tvrdenie, že prapôvodný svet bol pod správou anjelských bytostí, ale pokazil sa. Kardinál Jean Danielou, katolícky biblický vykladač, vysvetľuje: „Andrej z Cézareje hovorí, že Papias učil, že Boh poveril istých anjelov správou Zeme a že oni jeho dôveru zradili.“
V 3. storočí pôsobil Órigenes z Alexandrie (184 – 253 po Kr.). Vo svojej kázni na knihu Genezis učil, že boli dve stvorenia v Gn 1,1 a Gn 1,2 a medzi nimi bola istá časová medzera. Pri prvom stvorení malo ísť o duchovný svet a pri druhom o fyzický svet. Sám Órigenes si však nebol istý, ktoré z nich bolo prvé a ktoré druhé. Sv. Jeroným (347 – 420) napísal, že Órigenes učil, že nejaký svet existoval pred tým naším a ďalší svet bude nasledovať po ňom, a toto sa bude neustále opakovať.
Hugo od sv. Viktora (1097 – 1141) taktiež písal na tému prvých dvoch veršov Biblie: „O týchto záležitostiach sa už viedli mnohé debaty. Mohli by sme k tomu dodať, ako dlho svet zotrvával v tomto neporiadku, kým nenastalo jeho usporiadanie? O tom však, ako dlho zotrvával v tomto stave, sa Písmo nevyjadruje jasne.“
Sv. Tomáš Akvinský (1225 – 1274) analyzoval tieto verše vo svojom diele Summa Theologica a napísal: „Zdá sa mi lepšie pridŕžať sa názoru, že stvorenie nebies a zeme predchádzalo všetkým dňom.“ Znamená to, že najprv došlo k stvoreniu zeme a až potom sa začínajú rátať „dni stvorenia“.
Francúzsky jezuitský teológ Denis Petau (1583 – 1652) poukazuje na časovú medzeru medzi Gn 1,1 a Gn 1,2 a píše: „Na otázku, aký dlhý bol tento interval, nedokážeme odpovedať. Známosť o tom môžeme získať iba prostredníctvom inšpirácie.“
Starý židovský náboženský text Berešít Rabba, komentár ku knihe Genezis datovaný niekde medzi rokmi 300 – 500 po Kr., hovorí: „Iné svety boli stvorené a zničené pred tým, ako bolo rozhodnuté, že tento súčasný svet bude trvalý.“
Samotná teória medzery ako o nej píšeme v tomto článku, bola v roku 1814 spopularizovaná Thomasom Chalmersom, ktorý autorstvo tohto konceptu pripisoval holandskému arminiánskemu teológovi zo 17. storočia menom Simon Episcopius. Chalmers napísal: „Môj vlastný názor, publikovaný v roku 1814, je, že text Gn 1,1 nepatrí do prvého dňa stvorenia, ale vzťahuje sa na neurčité obdobie dávnej minulosti, kedy Boh stvoril svety z ničoho. Za počiatok prvého dňa Božieho diela považujem pohyb Božieho Ducha nad povrchom vôd. Takto bez problémov zosúladíme geologické poznatky s doslovným chápaním Mojžišovho textu.“
Táto veta z 1. listu Tesaloničanom 5,21 perfektne charakterizuje, aký by mal byť náš postoj k teórii medzery. Ako som už písal na začiatku, tento výklad Písma nie je dogmou, ale lingvistickými a logickými argumentmi podložený alternatívny pohľad na úvodné verše Biblie. Táto teória žiadnym spôsobom nemení ústredné pravdy biblickej zvesti o spasení človeka v Ježišovi Kristovi. Mala by nás privádzať k presvedčeniu, že Boh a Jeho diela sú väčšie ako naše predstavy, že Stvoriteľ má všetko pod kontrolou a v neposlednom rade, že rozumové poznanie sa vôbec nevylučuje s vierou v pravdivosť a neomylnosť biblických textov.
Ó, hlbino bohatstva a múdrosti a známosti Božej! Aké nevyspytateľné sú jeho súdy a nevystihnuteľné jeho cesty! (Rim 11,33; ROH)
Použité preklady Biblie:
SEB – Slovenský ekumenický preklad Biblie
ROH – Preklad prof. Roháčka
| Teológia náhrady | | | Logos 10 / 2017 | | | Michal Tausk | | | Vyučovanie |
| O vzťahu vedy a viery | | | Logos 11 / 2017 | | | Miroslav Iliaš | | | Veda a viera |
| Život mi začal dávať zmysel | | | Logos 4 / 2017 | | | Redakcia | | | Skutočný príbeh |
| Znamenia na nebi | | | Logos 4 / 2017 | | | Michal Tausk | | | Veda a viera |
| Posledný konflikt | | | Logos 1 / 2019 | | | Michal Tausk | | | Vyučovanie |
