Tí, ktorí otriasli Anglickom

História prenasledovania kresťanov

16.časť: Tí, ktorí otriasli Anglickom

Metodistické prebudenie 18. storočia bolo v istom slova zmysle obmenou anglického pietizmu. Protestantizmus, ako hlavný prúd, sa v tomto prípade zrodil ako hnutie obnovy anglikánskej cirkvi. Zakladatelia John a Charles Wesleyovci – v obrátení ktorých zohrali rozhodujúcu úlohu herrnhutskí moravskí kresťania – síce nechceli, aby ich hnutie bolo v budúcnosti odtrhnuté od anglikánskej cirkvi, napokon k tomu predsa len došlo. George Whitefield, blízky priateľ bratov Wesleyovcov a na prechodné obdobie aj ich spolupracovník, vniesol do hnutia príchuť kalvínskeho puritanizmu.

Začiatkom 18. storočia sa mnohé európske národy pozerali na Anglicko závistlivým pohľadom. Montesquieu, ktorý v roku 1729 vycestoval do tejto krajiny, sformuloval svoje dojmy takto:

„Anglicko je najslobodnejším štátom sveta. Nepoznám jediný štát jemu podobný. Nazývam ho slobodným, lebo jeho vládca je kontrolovaný, jeho moc je obmedzená a nemá možnosť komukoľvek, akokoľvek uškodiť.“

Metodistické prebudenie

Spoločenské a morálne sféry Anglicka však pod povrchom volali po mimoriadnom zásahu. V obchodných stykoch tohto štátu sa čoraz viac rozmáhalo kupčenie s otrokmi, čo považoval každý vodca krajiny za dôležitý politický program. Podľa súdobého opisu „sa zdá, že celé obyvateľstvo sa oddáva divokým orgiám“. „Za jednu pencu sa opiješ, za dve budeš spitý na smrť. Ak ťa skláti na zem, dáme pod teba slamu,“ oznamovala lichotivá pozvánka pri vstupe do krčiem. Divadlo bolo šokujúco skazené, podľa Wesleyho „obscénnosť divadla páchla totálnou skazenosťou“, diela toho obdobia by aj podľa dnešných meradiel boli označované ako tvrdé porno. Polygamiu a homosexualitu nepovažovali za hriech, rozmáhalo sa násilie. Ľudia holdovali tvrdým, brutálnym športom ako napríklad dráždenie medveďov a býkov, či kohútie zápasy. Dokonca aj ženy bývali aktívne v divokom a často smrteľnom boxe. Počas toho všetkého cirkev spala – podľa názoru niektorých sa anglikáni a unavení nonkonformisti zhodli aspoň v jednom bode: „… nechali diabla na pokoji a nepohli ani malíčkom pre záchranu duší.“ Obrat nastal vystúpením uhladeného anglikánskeho duchovného a jeho priateľov na scénu.

Wesleyho mladosť

John Wesley uzrel svetlo sveta 17. júna 1703 v epworthskej farnosti ako pätnáste dieťa rodičov Samuela a Suzanny Wesleyovcov. Vo svojej mladosti videl po oboch líniách mnohé „búrky“. Po otcovej línii boli starý otec a pradedo zbavení pozície duchovného. Samuel sa vrátil do „lona“ štátnej cirkvi v Oxforde, no aj tak si uchoval bojovného ducha po predkoch. Jeho manželka Suzanna sa už ako trinásťročná (!) rozhodla oddeliť sa od prísneho kalvinizmu. Na Johnov vývin mala jeho bohabojná matka, požehnaná mimoriadnou životnou silou, mimoriadny vplyv. Svoje deti vychovávala so zvláštnou pozornosťou. V nastávajúcom prebudení zohral veľkú úlohu aj jeho starší brat Charles. Bol to práve on, kto v roku 1729 na Oxfordskej univerzite založil „Svätý klub“ – ako ho posmešne nazývali v okolí – do čela ktorého sa neskôr postavil John. Toto spoločenstvo bolo príliš nezvyčajné v nemorálnom oxfordskom prostredí: snažili sa blížiť sa Bohu.

Pravidelne mávali Večeru Pánovu a pre „sakramentalistické“ praktizovanie biblického učenia ich posmešne nazvali biblio-moľmi. Napokon sa na nich nalepil názov „metodisti“, pretože chceli vyhovieť aj pravidlám vyučovania univerzity. Na základe pozvania Charlesa sa k nim pripojil George Whitefield, z ktorého sa stal najvýrečnejší anglický kazateľ všetkých čias. Oni traja boli stĺpmi blížiaceho sa prebudenia v Anglicku. No títo horliví a veľmi nábožní mladí muži ešte nepoznali tajomstvo znovuzrodenia.

Herrnhutské vplyvy

Pre Whitefielda bol rok 1735 rokom veľkého objavu, kedy ako prvý medzi členmi „Svätého klubu“ si po mnohých sklamaniach z hľadania konečne privlastnil dar odpustenia hriechov a spasenia. S radosťou písal svojim príbuzným: „Prišiel som na to, že znovuzrodenie skutočne existuje.“ Zakrátko sa stal známym kazateľom, kým bratia Wesleyovci boli ešte neznámi.

V tom istom roku John a Charles Wesleyovci vycestovali do Ameriky na misiu. Pred cestou ich matka povzbudzovala týmito slovami: „Keby som mala aj dvadsať synov a každý by odišiel s takýmto zámerom, tešila by som sa, hoci by som ich už nikdy viac neuvidela.“ Počas cesty si všim­li istú 26-člennú skupinu. Presídlenci z Herrnhutu bez jediného slova odporu vykonávali tie najpodradnejšie práce na palube. Trpeli ponižujúce zaobchádzanie od ostatných a keď sa uprostred oceánu loď dostala do búrky, vynikli aj svojou odvahou. Zatiaľ čo Angličania vystrašene kričali, oni s pokojom v duši spievali Žalmy. „Vy ste sa nebáli?“ pýtal sa neskôr John vedúceho ich skupiny a dostal túto odpoveď: „Nie, a ani naše ženy a deti sa neboja smrti.“ Toto bolo prvé stretnutie Wesleyovcov s moravskými bratmi.

Whitefielda s radosťou písal svojim príbuzným: „Prišiel som na to, že znovuzrodenie skutočne existuje.“

Ich poslanie skončilo sklamaním. Vedenie kolónie si nárokovalo na ich službu, ktorú však nevideli v zvestovaní evanjelia. Charles sa stal osobným tajomníkom zakladateľa a vodcu štátu Georgia Jamesa Oglethorpe, ale za jeho chrbtom ho ohovorili, čo pokazilo ich vzťahy, a tak sa vrátil do Anglicka. John, ktorý dostal poverenie byť duchovným, sa ešte rok zdržal, ale aj jeho práca skrachovala. Pochopil, že mu chýba niečo, čo je pre službu nevyhnutné: „Prišiel som do Ameriky, aby som obrátil indiánov – sťažoval sa – no mňa, nešťastného, kto obráti?“ Obaja bratia sa so skleslou náladou doma stretli s istým herrnhutským vodcom Petrom Bohlerrom. Po rozhovore s ním došli k presvedčeniu, že im chýba skutočná viera. V máji roku 1738 sa konečne stal zázrak: najprv Charles a o tri dni neskôr aj John odovzdali svoje životy Kristovi a prijali odpustenie svojich hriechov.

V lete roku 1738 strávil John Wesley tri mesiace v Nemecku, v herrnhutskej spoločnosti Nikolausa Zinzendorfa. Toto obdobie mu veľmi pomohlo; posilnený vo viere a s osožnými skúsenosťami sa vrátil do Anglicka. V roku 1739 bol už aj John naplnený akýmsi z neba inšpirovaným ohňom a nasledoval svojho priateľa Georgea Whitefielda v hlásaní evanjelia. Už nečakali, že hriešnici prídu za nimi – oni sami im boli všade v pätách.

Nebeská kométa

Whitefield už v tom čase dávno hlásal evanjelium v moci. V roku 1736, rok po svojom znovuzrodení, prvýkrát verejne vystúpil vo svojom rodnom meste Gloucesterb. V nasledujúcom roku verejne kázal na bohoslužbách hlavne v Bristole a Londýne, kde boli kostoly obsadené do posledného miesta. Týždenne kázal niekoľkokrát, štyridsať-päťdesiat hodín strávil za kazateľnicou a vo svojom pracovnom tempe nespomalil po celý zvyšok života. Podľa niektorých odborníkov, spomedzi všetkých členov „Svätého klubu“ mal Whitefield najjasnejšie videnie o znovuzrodení. Celá jeho služba bola sústredená na odkaz z Jánovho evanjelia 3,7: „Musíte sa znova narodiť!“

Kým rozhorčený klér pred ním zabuchával dvere kostolov čoraz hlasnejšie, v jeho službe začala nová kapitola: pustil sa do verejných evanjelizácií na voľnom priestranstve. Akoby sa ho zmocnilo akési silné magnetické pole, jeho osoba priťahovala masy ľudí. Keď začal zvestovať Slovo v Kingswoode, v okolí Bristolu, pri prvej príležitosti si ho vypočulo dvesto baníkov, ktorých spoločnosť považovala za barbarské zvery a ktorých aj klér obchádzal veľkým oblúkom. O niekoľko dní neskôr ho už obstúpilo štyritisíc ľudí a na tretíkrát desaťtisíc poslucháčov. Pred návštevou v Moorefielde ho upozorňovali, že odtiaľ sa už živý domov nevráti.

Moorefield bol miestom, kde sa stretávala spodina Londýna, plný cirkusových šiatrov, ringov rozličných športov, putík, bol „Mekkou“ šarlatánov, tulákov a vreckových zlodejov. Asi dvadsaťtisíc ľudí ho pozorne počúvalo. Počas jeden a polhodinovej kázne panovalo hrozivé ticho, potom sa poslucháči obracali po stovkách. Všetko sa to opakovalo na podobných miestach – všade tam, kde sa zhromaždil dav, bol aj Whitefield. Podľa údajov z raných spisov nikto od čias apoštolov nedosiahol v boji, kde Boh zápasí o duše, toľké výsledky skrze tak málo, s toľkými prekážkami a za taký krátky čas ako George Whitefield. No nielen kázané slovo malo takéto účinky. „Bohu bolo milé požehnať mnohých skrze moje písané kázne,“ hovoril Whitefield, „dostali sa do tisícok rúk; ľudia zažívajú osvietenie a mnohí sa budujú v tej najsvätejšej viere.“

Vzlet hnutia

Zakrátko, asi po roku od svojho obrátenia, sa aj John Wesley stal ústrednou postavou prebudenia. Skutočne, dnes jeho meno pozná viac ľudí než meno Whitefielda, mimoriadne dynamického evanjelistu. Wesley nielenže hlásal evanjelium, ale bol aj apoštolom prebudenia, staral sa o upevnenie viery znovuzrodených a tiež rozhodoval o záležitostiach cirkvi. Neskôr o svojej úlohe v dejinách cirkvi vyznal toto: „Boh ma viedol takmer nebadane, bez akýchkoľvek predchádzajúcich plánov a úmyslov.“

Spočiatku slúžil tam, kde ho pozval anglikánsky klér, no nerád hovoril k samospravodlivým kresťanom a často ho po druhýkrát ani nepozvali. Po niekoľkých rokoch kázal tým najnežnejším hlasom na Oxfordskej univerzite, no s takou otvorenosťou, že atmosféra okolo neho zmrzla. Viac už na Oxforde neprednášal, hoci ešte aj vo vysokom veku veľmi rád a s vďačnosťou spomínal na túto inštitúciu, ktorej bol za mnohé vďačný. V roku 1739 mu dovolili kázať už iba v siedmich zboroch. Začal teda pracovať v takých vrstvách, ktoré nebola anglikánska cirkev schopná osloviť.

No pre Weslyho znamenalo obrovský skok – keďže bol inou osobnosťou – nasledovať Whitefielda v kázaní na uliciach. Tento pedantný teológ neznášal hluk a rozruch a len neochotne vyhovel Whitefieldovej žiadosti, aby pokračoval v bristolskom diele, kde tak úspešne kázal baníkom. Napokon prekonal svoje predsudky, v čom mu veľmi pomohol biblický príklad v Kázni na hore. V roku 1738 si Wesley osvojil toto posolstvo, v roku 1739 aj kázanie na uliciach – a v nasledujúcom polstoročí zostal obidvom verný. Podobne ako u Whitefielda, aj jeho vystúpenia korunovali okamžité úspechy. Počet jeho poslucháčov v marci z počiatočných dvesto vzrástol na dvadsaťtisíc; diali sa dramatické obrátenia.

Pre neho bolo najdôležitejšie zachraňovať duše a pokiaľ videl, že tomu bránili nejaké cirkevné alebo iné prekážky, prehovoril tvrdou rečou. Keď kázal spoločenskej elite, často sa obracal k prísnejším prorockým odkazom Biblie ako napríklad: „Vreteničie plemä, ktože vám ukázal, aby ste utiekli budúcemu hnevu?“

A keď ho raz pokarhali, aby takéto slová hovoril spodine z prístavnej štvrte, a nie vo vybraných zboroch, odpovedal: „V prístavnej štvrti by som povedal toto: Hľa Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta!“

V júni roku 1739 sa Wesley vrátil do Londýna. Tu už prišiel na chuť kázňam na ulici. Niečo vyše 160 cm vysoký, svetlovlasý kučeravý človek pritiahol svojou prítomnosťou pozornosť. Dosť často sa totiž stávalo, že počas kázne niektorí muži či ženy vykríkli, keď ich Duch Boží v niečom usvedčil. Mnohokrát sa pôsobením Božej sily niektorí ocitali na zemi.

„Boli rozmetaní všade po zemi, akoby do nich udrel blesk,“ – píše vo svojom denníku. (Wesley bol – našťastie pre nastupujúce generácie – jeden z najprecíznejších pisateľov denníkov všetkých čias. Zanechal po sebe dokonca denníky písané šifrovane, ktoré sa podarilo dešifrovať iba v nedávnej minulosti.)

Jeho starší brat Charles vždy uznával Johnovo prvenstvo v Božom diele, hoci mu dal zakaždým na vedomie, pokiaľ sa mu niečo nezdalo správne. (John vyslovene vyžadoval úprimnosť od svojich spolupracovníkov.) Do roku 1756 tiež kázal po celej krajine, no na neho doposiaľ spomínajú v prvom rade ako na žalmistu hnutia; mnohé z jeho 6500 hymien sa spievajú dodnes.

Prvé veľké prebudenie

V auguste roku 1739 vycestoval Whitefield do Ameriky (po tom, čo v predchádzajúcom roku strávil tri mesiace v Georgii). Do Philadelphie prišiel tentoraz s odvážnou vierou: Boh ho použije k tomu, aby spojil trinásť rozptýlených kolónií do jedného bohabojného spoločenstva. A vo svojich očakávaniach sa nesklamal. Jeho príchod sa spojil s plameňom prebudenia, ktoré začal v roku 1734 istý northamptonský pastor, ktorý bol v službách najväčšieho amerického puritánskeho teológa Jonathana Edwardsa. Whitefield sa chopil každej príležitosti kázať, prihováral sa státisícom ľudí a pri tom všetkom založil aj sirotinec. Na jeseň roku 1740 uskutočnil šesťtýždňovú okružnú cestu po Novom Anglicku, pričom jeho služba podobná búrlivému vetru viedla v histórii amerických kolónií k najväčšiemu prebudeniu, ktoré vošlo do dejín cirkvi Nového sveta ako Prvé veľké prebudenie.

Davy ľudí v Bostone, smädných po Dobrej správe, prevýšili kapacitu miest v kostoloch, a tak Whitefield použil anglický spôsob kázania – na voľných priestranstvách. Prebudenie počas osemnástich mesiacov úspešne pokračovalo v New Yorku, New Jersey, Pennsylvánii, Marylande a vo Virgínii. Jeho rozlúčkovú kázeň si prišlo vypočuť približne dvadsaťtisíc ľudí, čo bolo viac než počet obyvateľov mesta v tom čase.

Pre nich nebola ani jedna cesta neschodná, počasie nikdy nepríhodné, ani jedna priepasť príliš hlboká, ani jedna dedina príliš ukrytá, tvrdosť davu nebola prekážkou a ani núdza by ich neodradila.

Cirkevné hradby spadli a obnovené spoločenstvá dbali o záležitosti zvestovania evanjelia s neobvyklou starostlivosťou. Istý David Brainerd – ovocie prebudenia – slúžil zvlášť účinne medzi Indiánmi. Prebudenie dodalo novú hybnú silu aj vysokým školám. Whitefield kázal na Harvarde a Yale. Princeton sa otvoril už ako dôsledok prebudenia. Duchovná sloboda pripravovala cestu dokonca aj politickému liberalizmu. Prebudenie nepriamo prispelo k americkej revolúcii a k vojne o nezávislosť – i napriek tomu, že John Wesley bol proti nim a pri ich vypuknutí sa mnoho metodistov vrátilo do Anglicka. To môžeme sčasti pripísať tomu, že sa americkí metodisti v roku 1784 odtrhli od anglikánskej cirkvi a v 19. storočí sa stali najväčšou cirkvou za oceánom. Na druhej strane, Anglicko mohlo byť Wesleymu vďačné za jeho vplyv a za to, že z Francúzska sa šíriace búrlivé udalosti ich krajinu obišli – myšlienky revolúcie nechali totiž veľkú časť britského obyvateľstva chladnými.

V roku 1741 sa George Whitefield vrátil do Anglicka a päť mesiacov druhej polovice nasledujúceho roku slúžil v Škótsku. Na vrchovine sa usídlili bohabojní ľudia, kde v ovzduší príležitostne vibrovala taká letničná sila, že na to s údivom pozerali aj kazatelia zvyknutí na mnohé iné veci. Pri jednej príležitosti počúvalo jeho kázeň päťdesiattisíc ľudí; toto bola najväčšia bohoslužba v dejinách Škótska. V Amerike uskutočnil sedem evanjelizačných ciest, viac než tucet popri škótskych vystúpeniach aj v Írsku, Holandsku a na Bermudách. Hovorí sa, že si ho vypočulo spolu desať miliónov ľudí a aspoň raz si ho vypočulo osemdesiat percent obyvateľstva americkej kolónie.

Cena prebudenia

Wesley veľmi zdôrazňoval výchovu učeníkov. V Anglicku slúžilo na plný úväzok sedemsto a v Amerike tristopäťdesiat metodistických kazateľov. Keď sa ho pýtali, prečo nepoverí určitých anglikánskych klerikálov starostlivosťou o novoobrátených, odpovedal, že živé kuriatka nepodloží pod mŕtvu sliepku. Títo muži boli skutoční hrdinovia, pretože Wesley od nich neočakával splnenie žiadnej úlohy, v ktorej by im on najprv nešiel príkladom.

Pre nich „nebola ani jedna cesta neschodná, počasie nikdy nepríhodné, ani jedna priepasť príliš hlboká, ani jedna dedina príliš ukrytá, tvrdosť davu nebola prekážkou a ani núdza by ich neodradila“. Metodistickí kazatelia z divokého západu boli zvyčajne robotníci v priemysle, ktorí dokázali prežiť i na ľadovci. Legendárnu povesť si získal Wesleyho americký super­intendent Francis Asbury, ktorého v staršom veku nedokázala znehybniť ani reumatická artritída končatín: po službe ho na jeho žiadosť uviazali do sedla a takto docestoval na ďalšie miesto. Celý jeho majetok sa vmestil do dvoch vriec, ktoré viseli zo sedla.

Metodisti sa starali o tých, ktorí sa dostali na perifériu spoločnosti: o väzňov, siroty a sociálne slabých. Spočiatku to vyvolalo uznanie, no potom sa stali takými nepopulárnymi, že aj tieto dvere pred nimi zabuchli. V roku 1750 píše Wesley vo svojom denníku: „Zakázali nám vstúpiť do väznice Newgate, aby sme snáď nenahovorili väzňov na nejaké zlo, a aj do psychiatrického ústavu Bedlam, aby sme nepriviedli jeho pacientov do šialenstva.“

Ešte aj samotnému Wesleymu zakázali v rodnom meste kázať Božie slovo. V pokoji si vypočul rozsudok, potom sa postavil nad hrob Samuela Wesleyho (ktorý bol kedysi duchovným tohto mesta) a odtiaľ kázal hriešnikom. A hoci ich službu odmietol aj oficiálny klér, predsa len ich najviac prenasledovali tí, ktorí ich potrebovali najviac. Dav odporným spôsobom vyjadroval svoju nespokojnosť, keď nesúhlasil s odkazom kazateľa – hádzali do nich kamene, pokazené vajíčka, zhnitú zeleninu či zdochnuté mačky, alebo tiež, obrátiac sa k nim čelom, vykonávali pred nimi svoju potrebu. V meste Swindon nasmerovali na dvoch známych evanjelistov Johna Cennickra a Howella Harrisa páchnuci odpad z kanálov. Ak niektorého z nich trafili, ten druhý prevzal slovo a pokračoval v kázni. Necúvli ani pred inými, otrasnejšími spôsobmi zastrašovania. Niektorých metodistov zmrzačili, strhali odevy z ich manželiek, pričom tie, ktoré boli tehotné, od úderov potratili. Whitefieldovi sa viackrát vyhrážali, že ho zabijú, a pri jednej príležitosti – mal vtedy štyridsaťdva rokov – ho takmer ukameňovali. Wesley sa dostal v októbri roku 1743 blízko mučeníckej smrti a neskôr vypovedal, že necítil žiadnu bolesť, aj keď ho brutálne bili – a až teraz pochopil, čo si museli vytrpieť raní mučeníci uprostred plameňov, keď ich pálili na hranici. Napokon sa dav nad ním zľutoval a vyslobodil ho z rúk tých, ktorých sám podnietil k brutálnym činom. Stalo sa aj to, že sa Wesley roznietil hnevom a hodil sa do studeného jazera, no potom doplával späť k brehu a pokračoval v kázaní.

William Wilberforce

Wesleymu sa podarilo nájsť súlad aj vo vzťahu cirkvi a jej okolia a vyváženosť medzi vierou a skutkami. Neprechovával ilúzie voči programom, ktoré sa pokúšali o polepšenie spoločnosti, ignorujúc skutočné osobné obrátenie človeka. Ale tiež bolo pre neho nepredstaviteľné, že by sa znovuzrodení veriaci nestali bojujúcimi hrdinami proti sociálnej nespravodlivosti. Bojovali aj proti obchodovaniu s otrokmi. Metodistovi, bojujúcemu poslancovi Williamovi Wilberforceovi, v ktorého šľapajach pokračoval slávny kazateľ, niekdajší obchodník s otrokmi John Newton, vystavali pomník v podobe filmu z roku 2007 s názvom Amazing Grace (Nezlomná vôľa). Wilberforce v britskom parlamente vydobyl víťazstvo, čo Ameriku stálo krvavú občiansku vojnu.

Tí, ktorých volali „dvaja W“

Výrazné postavy metodistického prebudenia Whitefielda a Wesleyho nedokázal nikto a nič odradiť od zvestovania Krista. Whitefield veril v kalvínske učenie o predurčení, zatiaľ čo Wesley v tejto otázke prijal názor holandského reformátora Arminia, ktorý zdôrazňoval rolu slobodnej vôle v rozhodnutí o obrátení. Kvôli odlišným doktrinálnym pohľadom sa neskôr rozišli, ale vždy hovorili jeden o druhom s láskou a úctou. Whitefield sa doslova prepracoval a v päťdesiatom piatom roku života jeho organizmus vypovedal službu. 30. septembra 1770 zomrel v blízkosti Bostonu, kde ho aj pochovali. Wesley ho prežil. Žil mimoriadne disciplinovaným životným štýlom a aj tomu vďačil – okrem Božej milosti – za svoje dobré zdravie i v starobe.

Celých šesťdesiat rokov vstával ráno o štvrtej, o piatej už kázal robotníkom, ktorí išli do rannej zmeny a len takto mali príležitosť počúvať kázané Božie slovo.

V roku 1791 ukončil svoju neobyčajnú životnú dráhu. Počas života precestoval takmer 400 tisíc kilometrov a odkázal vyše 40 tisíc kázní na najrôznejších miestach. V čase ukončenia jeho životnej púte tvorilo metodistické hnutie, ktoré založil, 140 tisíc veriacich a 1500 kazateľov.

Calvin Coolidge, jeden z prezidentov USA (nebol metodistom), o nich povedal: „Amerika sa zrodila uprostred náboženskej obnovy – v pozadí ktorej stáli John Wesley a George Whitefield.“

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek 2011