Tretie miesto

Na počiatku 13. storočia spísal cistercián Caesarius z Heisterbachu rozsiahlu zbierku exempiel (krátkych príbehov s poučením). V jednom z rozprávaní, ktoré sú písané ako dialógy medzi novicom a mníchom, kladie novic mníchovi otázku, ktorá stojí za zamyslenie aj dnes:

„Odkiaľ berieš dôkaz, že po tomto živote sa odpúšťajú hriechy?“ Odpoveď mnícha je veľmi jasná: „Pán hovorí v evanjeliu: Kto by povedal slovo proti Duchu Svätému, tomu nebude odpustené ani v tomto veku ani v budúcom. Z toho vyplýva, že po smrti sa všedné hriechy a trest za hriechy smrteľné, ktoré môžu byť potrestané v očistci, odpúšťajú pre zásluhy a prímluvy svätých, alebo pre modlitby, almužny a iné milosrdné skutky cirkvi bojujúcej [t. j. cirkvi na zemi]. Preto čítame, že Júda Makabejský poslal do Jeruzalema dvanásť tisíc drachiem striebra za hriechy pobitých.“

(Dialogus miraculorum. XII,39)

Caesarius vo svojom texte zaznamenal podstatu koncepcie, ktorá sa vo svojej celistvej podobe zrodila prakticky len chvíľku pred tým, ako svoje dielo spísal – práve na prelome 12. a 13. storočia – teda viac ako tisíc rokov po smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Nesmieme sa však nechať uniesť dojmom, že tisíc rokov po Kristovi si niekto len tak „sčista-jasna“ vymyslel očistec a všetci tomu uverili. Zrod tretieho miesta na onom svete bol dlhý proces, ktorý sa pozvoľna začal už v prvých storočiach existencie cirkvi, no ako pripomína francúzsky historik Jacques Le Goff: „Kto hovorí – hoci i poučene – o očistci v dobe od Rímskej ríše do kresťanstva 13. storočia, od sv. Augustína po sv. Tomáša Akvinského, a potlačuje tým skutočnosť, že sa toto slovo objavilo medzi rokmi 1150 až 1200, tomu unikajú dôležité, ak nie tak najpodstatnejšie aspekty jeho dejín.“

Orodovanie za mŕtvych nemá žiadnu oporu ani v Starom ani v Novom zákone.

Jacques Le Goff je významná osobnosť európskej, ale i svetovej medievistiky. Skúmania očistca sa dotkol vo viacerých svojich publikáciách, no skutočne detailnú analýzu predstavuje predovšetkým v podrobnej práci Zrození očistce. Táto kniha je snáď to najlepšie, čo k dejinám očistca existuje. Stručnejšiu štúdiu je možné nájsť napríklad u Petra Dinzelbachera v knihe Poslední věci člověka s podnadpisom Nebe, peklo a očistec ve středověku a jedno veľmi dobré a zároveň jednoduché vysvetlenie problematiky ponúka tiež Philippé Ariés vo svojich slávnych dvojzväzkových Dějinách smrti. Mená autorov a ich diel uvádzam len preto, aby som prípadných záujemcov mohol nasmerovať na základné odborné práce, ktoré sú uznávané ako odporúčaná (alebo priam povinná) študijná literatúra na univerzitách a aby som vyšiel v ústrety čitateľom, ktorí by sa pýtali, kde som tie informácie vzal. Napriek tomu, že by sme mohli zhotoviť oveľa dlhší zoznam literatúry, tieto knihy sú viac-menej základné a je v nich možné nájsť podstatne detailnejší popis toho, čo tu len stručne načrtnem.

Čo je očistec?

Súčasný katechizmus katolíckej cirkvi očistec definuje v podstate podobne ako Caesarius v 13. storočí. Celé vysvetlenie len trocha viac rozvádza (v paragrafoch 1030 až 1032) a odvoláva sa na autoritu Florentského a Tridentského koncilu, avšak používa presne to isté miesto Písma a tiež odkaz na Júdu Makabejského. Napriek tomu, že cirkevná definícia očistca je veľmi podobná tej z 13. storočia, nájdeme v nej jednu podstatnú zmenu. Hoci slovo očistec evokuje označenie nejakého miesta, súčasná katolícka cirkev sa skôr snaží tento pojem definovať ako akýsi stav. Keď to teda zhrnieme do jednoduchej formulácie na základe katechizmu: slovo „očistec“ označuje konečné očisťovanie vyvolených po smrti, aby mohli dosiahnuť potrebnú svätosť (p. 1030). V tomto článku sa budeme točiť predovšetkým okolo dvoch úplne zá­kladných téz, ktoré sami osebe očistec vystihujú:

1. Očistenie hriechov je možné aj po smrti skrze očistný oheň.

2. Očisťovaným dušiam je možné zmierňovať a najmä skracovať utrpenie prímluvnými modlitbami, almužnami a ďalšími „kajúcnymi skutkami“.

V ďalšom texte budeme veľa hovoriť práve o očistnom ohni a o modlitbách za mŕtvych.

Očistec v Písme?

Kristus učil, že s Božím slovom sa dá narábať dvojakým spôsobom. Môžeme v ňom hľadať informácie, na základe ktorých budeme následne stavať a postavíme tak našu stavbu na skale, alebo môžeme Božie slovo síce počúvať, ale stavať na nejakom inom základe, teda na piesku (Lk 6,47-48). Ježiš označil za správny jednoznačne ten prvý spôsob, no v prípade očistca a zádušných modlitieb pozorujeme práve opačný vývoj. Philippé Ariés vo svojich Dějinách smrti dospel k rovnakému záveru a tvrdí, že orodovanie za mŕtvych nemá žiadnu oporu ani v Starom ani v Novom zákone (okrem spornej pasáže v Druhej knihe Makabejskej), na základe čoho je treba usudzovať, že korene tejto kresťanskej zvyklosti sa nachádzajú skôr v pohanských tradíciách. Ten istý názor, pochopiteľne, zdieľajú aj ďalší historici vrátane Le Goffa. Navzdory tomu však nie je možné Písmo z nášho pojednania vynechať, pretože existuje niekoľko miest, ktoré síce o niečom, ako je očistec nehovoria, no ich výklad mal zásadný význam pri jeho formovaní. Mojím cieľom pritom nebude tento výklad (a jeho prípadné chyby) zdĺhavo komentovať, nie je to ani pointou tohto článku, no napriek tomu bude na vhodných miestach potrebné aspoň načrtnúť niektoré evidentné problémy, ktorým musíme čeliť, ak by sme sa snažili o stotožnenie príslušných textov s doktrínou očistca.

Stará Zmluva

Ako bolo spomínané vyššie, v židovskom Starom zákone nenájdeme žiadny príklad prímluvných modlitieb za mŕtvych. Jediný židovský text, ktorý by mohol tvoriť výnimku, pochádza až z prvého storočia pred n. l. a nájdeme ho v apokryfnej Druhej knihe Makabejskej (12,38-46). Príbeh hovorí o Júdovi Makabejskom a o padlých bojovníkoch, ktorých chceli uložiť do hrobov, no u každého z nich našli modlárske amulety, ktoré mali byť príčinou ich smrti. Začali sa za nich modliť, aby im tento hriech bol úplne odpustený, hoci boli už mŕtvi a Júda nechal navyše vyzbierať peniaze, ktoré poslal ako obetu za hriech do Jeruzalema. Tento počin pisateľ textu označil za „veľmi krásny a šľachetný skutok“. Problém je v tom, že v hebrejskom kánone (Tenach) sa táto kniha vôbec nenachádza a (okrem iného) v súvislosti s tým ju vo všeobecnosti odmietajú aj protestanti. V katolíckych Bibliách jej texty spolu s ďalšími tzv. deuterokanonickými spismi nájdeme a prijímajú ju i pravoslávni (avšak katolícky očistec v nej nevidia).

Židia a teda ani prví kresťania modlitby za mŕtvych nepraktizovali.

Vieme, že hoci Židia a teda ani prví kresťania modlitby za mŕtvych nepraktizovali, niektoré pohanské kulty na druhej strane preukazovali o mŕtvych oveľa väčší záujem. Indície nájdeme dokonca aj v Biblii. V Prvom liste Korinťanom apoštol Pavol hovorí o podivnej praktike ľudí (pohanov), ktorí sa dávali krstiť za mŕtvych (1Kor 15,29). Zaujímavejším poznatkom však pre nás bude, že pohrebné praktiky spojené s prímluvami nápadne podobné tým, ktoré sú zachytené v súvislosti s Júdom Makabejským, poznáme z Egypta. Veľmi jasne ich popísal antický historik Diodóros Sicílsky, ktorý Egypt osobne navštívil niekedy v polovici prvého storočia pred n. l. Súvislosti, ktoré tu nachádzame, sú prinajmenšom zaujímavé. Text z Druhej knihy Makabejskej, mimochodom písaný v gréčtine a nie v hebrejčine, totiž vznikol v Egypte a datuje sa práve do (počiatku) prvého storočia pred n. l.

Nová zmluva

Okrem Druhej knihy Makabejskej stáli pri zrode očistca ešte tri miesta v Novom zákone. Prvé z nich som už citoval v úvode ústami Caesaria z Heisterbachu: „A kto by povedal slovo proti Synovi človeka, bude mu odpustené; ale kto by povedal proti Svätému Duchu, nebude mu odpustené ani v tomto veku ani v budúcom.“ (Mt 12,32 ROH) Podľa stredovekých vykladačov Písma to znamenalo, že odpustenie niektorých hriechov je možné aj po smrti. Tento výklad katolícka cirkev drží dodnes. Odpustenie hriechov po smrti vyplýva z tohto konkrétneho textu len nepriamo, ale vcelku logicky. Na odlišné možnosti interpretácie nevyhnutne narazíme, ak zohľadníme celkový kontext Biblie a nielen tento samotný verš. Podľa iných (najmä protestantských) výkladov je slovné spojenie „ani v tomto veku ani v budúcom“ silným židovským vyjadrením slova „nikdy“ a neskrýva sa za ním žiadny iný význam. Tento výklad podporuje najmä Markovo (3,29) a Lukášovo (12,10) evanjelium, kde nájdeme záznam presne toho istého Kristovho rozprávania, avšak s jednoznačným významom „nikdy“ – nič viac a nič menej. Sporný by mohol byť aj význam slovného spojenia „budúci vek“. Hovorí tu vôbec Kristus o živote po smrti?

Druhé miesto, ktoré nás zaujíma, je prinajmenšom paradoxné, pretože obsahuje prvky, ktoré sú priam v protiklade s očistcom. Ide o príbeh o boháčovi a Lazárovi v evanjeliu podľa Lukáša (Lk 16,19-26). Tento text sa, samozrejme, nepoužíva ako doklad o existencii očistca, no vo vývoji doktríny mal dôležitú úlohu.

Lazár bol chudák, ktorý trpel veľkou núdzou a s nádejou líhaval pri dverách bohatého pána. Boháč sa nad ním nikdy nezľutoval a keď obaja zomreli, boháč sa ocitol v pekle, kde sa veľmi trápil, zatiaľ čo Lazár odišiel do lona Abrahámovho, kde zažíval radosť.

Práve lono Abrahámovo, v ktorom čakali spravodliví, v stredoveku predstavovalo akési „tretie miesto“, z ktorého nebolo možné zostúpiť do pekla, ale len vystúpiť do neba, rovnako ako v prípade neskôr utvorenej predstavy očistca. Le Goff lono Abrahámovo označuje ako „prvé stelesnenie predstavy očistca“. Vzhľadom na charakteristiku tohto biblického miesta odpočinku, ktorá je s konceptom očistca v mnohých základných bodoch úplne v protiklade, znie toto tvrdenie trocha prehnane, avšak myšlienka lona Abrahámovho ako miesta čakania pred Posledným súdom predstave očistca skutočne predchádzala a pretrvávala až do 13. storočia. Očistec sa stal jeho čiastočnou náhradou a zároveň jeho skazou.

Lono Abrahámovo, v ktorom čakali spravodliví, v stredoveku predstavovalo akési „tretie miesto“.

Posledné miesto, ktorým sa budeme zaoberať v súvislosti s očistcom, je z historického hľadiska najdôležitejšie zo všetkých troch novozákonných textov. Ide o tretiu kapitolu Prvého listu Korinťanom, kde Pavol hovorí o ohni, ktorý sa zjaví „v posledný deň“ a „preskúša dielo každého, aké je“. Dôsledkom toho niektorí veriaci utrpia škodu, lebo ich dielo zhorí. Budú síce zachránení, ale len „tak ako skrze oheň“ (1Kor 3,11-14).

Text je mimoriadne problematický a to je možno aj dôvod, prečo ho nenájdeme citovaný napríklad ani v katechizme katolíckej cirkvi, hoci z historického hľadiska je to text obrovského významu. V jednom z katolíckych vydaní Nového zákona priamo nájdeme poznámku, ktorá hovorí, že toto miesto „nemieri priamo na očistec, no tento text je jedným z prvých, ktorými Cirkev jasne formulovala toto učenie“. V stredoveku sa skutočne usudzovalo, že Pavol hovorí o „očistnom ohni“, ktorým budú musieť prejsť všetci kresťania po smrti. Tieto neurčité a hmlisté úvahy žili až do samotného zrodu očistca a zrejme najviac sa oň zaslúžili. Podľa mnohých autorov mali drevo, seno a slama predstavovať rôzne ľahké hriechy. Zlato, striebro a drahokamy symbolizovali dobré skutky. Jeden z otcov očistca, Gregor Veľký, k svojmu výkladu pridal dokonca aj myšlienku, ktorá v biblickom texte paradoxne vôbec nie je. Gregor do svojich úvah zahrnul s úplnou samozrejmosťou aj materiály ako železo, bronz alebo olovo. Tieto sa spáliť nedajú a mali teda predstavovať smrteľné hriechy, ktoré nemôžu byť očistené.

Ak teda budeme hľadať očistec v tejto pasáži Písma, budeme musieť čeliť mnohým problémom. Prvým problémom je samotný kontext, v ktorom sa text nachádza. Ak by sme sa však pozreli viac na podrobnosti, oheň sa podľa Pavlovho rozprávania má zjaviť v deň Posledného súdu, aby „preskúšal dielo“ (nie očistil hriechy) každého kresťana. V ten jeden konkrétny deň. To znamená, že oheň sa ešte nezjavil a je to len predpoveď do budúcnosti. Ak by tento oheň mal predstavovať očistec – očistec ešte neexistuje. V teológii očistca je naopak neodmysliteľným aspektom práve to, že očistec „funguje“ len do dňa Posledného súdu. Pozoruhodným detailom je tiež skutočnosť, že tí, ktorých preskúša oheň, dostanú odmenu a tí, ktorých dielo zhorí, utrpia škodu. Odmena, o ktorej je reč, rozhodne nie je večný život, pretože večný život dostanú aj tí, ktorých dielo zhorí (budú zachránení akoby skrze oheň). Očistec však o žiadnych iných odmenách nehovorí. Je to miesto trestu, nie odmeny.

Aké sú závery? Z nášho krátkeho exkurzu by malo byť zrejmé, že doktrínu očistca tak ako v stredoveku vznikla a tak ako je aj dnes oficiálne definovaná, budeme v Písme hľadať márne.

Starý či mladý očistec?

Očistec, ako „tretie miesto“ v záhrobí, vznikol koncom 12. storočia, snáď niekedy medzi rokmi 1170 až 1180, a rozširovať sa začal prostredníctvom exempiel a kázania v storočí trinástom. Oficiálne bol očistec prvýkrát definovaný na Druhom koncile v Lyone roku 1274 a následne v roku 1439 na koncile vo Florencii. Skutočný triumf viery v očistec a jej masové rozšírenie medzi veriacich priniesla až rekatolizácia po Tridentskom koncile (1545-1563), ktorý očistec definoval dovtedy najpresnejšie v „Dekréte o očistci“. Ariés dokonca súdi, že očistec dokázal definitívne prevalcovať staré predstavy záhrobia práve až v 17. storočí, teda v dobe úspešnej rekatolizácie.

Očistný oheň a modlitby za mŕtvych

Ak budeme hľadať prvopočiatky tohto vývoja, musíme zájsť až do antiky. Modlitby za mŕtvych sa do kresťanskej praxe začali dostávať už pomerne skoro v prvých storočiach po Kristovi. Dokazujú to predovšetkým nápisy na náhrobných kameňoch, avšak je nutné priznať, že prvý nápis, ktorý hovorí výslovne o „vykúpení duše“, sa objavuje až na prelome piateho a šiesteho storočia. Prvotný optimizmus a dobré očakávanie po smrti, ktoré bolo v cirkvi prítomné v prvých storočiach, sa v tejto dobe začalo úplne vytrácať a bolo nahradené strachom. Z kresťanstva sa postupne vytratila istota spásy, ktorá bola taká charakteristická pre ranú cirkev, a nahradili ju hrôzostrašné predstavy pekelných trestov a nepredstaviteľných múk, ktoré po smrti čakajú každého hriešnika. Hroziace zatratenie nútilo ľudí k vymýšľaniu rôznych spôsobov, ako Boha pohnúť k milosrdenstvu. Podľa Ariésa sú práve modlitby za mŕtvych výsledkom tohto „vymýšľania“ a ako správne poznamenáva ďalej: „predstava, že údel zosnulých je možné vylepšovať prímluvami, vyžadovala prijať predpoklad, že spása je neistá a peklo pravdepodobné.“ Približne v dobe rozšírenia modlitieb za zosnulých sa objavujú tiež penitenciály – teda kňazské spovedné príručky, v ktorých bol každý hriech „ohodnotený“ konkrétnym pokáním, prípadne peňažnou sumou. Ak bolo možné hriechy vykúpiť, museli mať svoju cenu.

Úvahy o očistnom ohni založené na texte v Prvom liste Korintským či na zmienke o krste ohňom (Lk 3,16) sa objavujú u cirkevných otcov už v treťom storočí. Známe sú predstavy Klementa Alexandrijského a Origena, ktorých učenie je do značnej miery inšpirované dedičstvom niektorých náboženských a filozofických prúdov pohanského Grécka. Paradoxné je, že jedným z prvých „otcov“ očistca bol práve Origenes, ktorý vyvinul v podstate úplne heretickú koncepciu zavrhnutú samotnou katolíckou cirkvou. Jeho učenie o univerzálnej spáse (apokatastasis) vytvorilo akýsi „očistec“ zo samotného pekla. Podľa Origena totiž neexistuje tak zatvrdený hriešnik, ktorý by nakoniec nemohol byť spasený a každý sa nakoniec po kratšej alebo dlhšej očiste v pekle dostane do neba. Učenie apokatastasis v extrémnejšom vyhrotení dokonca predpokladá spásu aj pre démonov a diabla. Origenovo poňatie nenašlo veľkú odozvu a teda ani pokračovateľov – praví otcovia očistca mali ešte len prísť.

Otcovia očistca

Pevnejšie základy „tretieho miesta“ boli zrejme položené približne v dobe rozšírenia zádušných modlitieb, teda už v 5. a 6. storočí. Zaslúžili sa o to sv. Augustín (354–430) a Gregor I. zvaný „Veľký“ (540–604), ktorých obrovský vplyv zaistil konečné vyformovanie tejto doktríny o viac ako päťsto rokov neskôr.

Severoafrický biskup – Aurelius Augustinus – je osobnosť, bez ktorej snáď ani nie je možné seriózne študovať dejiny stredoveku. Jeho vplyv na teológiu, filozofiu a na celkový vývoj katolíckej cirkvi, a tým pádom aj stredovekej spoločnosti, je v mnohých otázkach zásadný a často je preto označovaný za najväčšiu (teologickú) autoritu stredoveku. Uznával účinnosť modlitieb za mŕtvych a na formovanie očistca mal veľký vplyv svojím rozdelením ľudí do štyroch skupín podľa toho, nakoľko boli „dobrí“ a nakoľko boli „zlí“. Ľudský život sa začal posudzovať podľa dobrých a menej dobrých, zlých a menej zlých skutkov. Podľa toho rozdelil Augustín ľudí na „úplne dobrých“, ktorí vystúpia priamo do neba, na „úplne zlých“, ktorých údelom je peklo, na „nie úplne dobrých“, ktorí musia podstúpiť ešte očistenie v očistnom ohni a na „nie úplne zlých“, ktorí síce pôjdu do pekla, ale ich trest je možné zmierniť modlitbami. V Augustínovom pojatí vznikli teda akési dve prostredné kategórie, ktoré sa v neskorších storočiach zlejú do jednej a z ľudí, ktorí do tejto kategórie budú patriť, sa stanú obyvatelia očistca. Augustín je okrem toho autorom myšlienky, že očistný oheň je bolestivejší ako čokoľvek, čo môže človek na tejto zemi okúsiť. Toto poňatie vďaka teológovej autorite zvíťazí a očistec sa stane miestom hrôzy a  múk, ktoré sa s výnimkou dĺžky trvania ničím nelíšia od tých pekelných.

Ľudský život sa začal posudzovať podľa dobrých a menej dobrých, zlých a menej zlých skutkov.

Až o viac ako storočie neskôr na Augustína nadviaže pápež Gregor Veľký. Dôjde k posilneniu a spopularizovaniu Augustínovho odkazu a Gregor pripojí niekoľko vlastných myšlienok. Tento pápež kladie očistné tresty na zem a nehovorí nič o žiadnom určitom mieste. Naopak, zastáva názor, že očista prebieha na miestach, kde dotyčný človek hrešil a miesto očisty tak zostáva nevymedzené, nejasné a značne individuálne. Jasne však rozlišuje dôsledky ľahkých a smrteľných hriechov. Ľahké hriechy sa dajú odčiniť kajúcnymi skutkami už za života, no čo je podstatné: po smrti je možné podstúpiť očistu tých hriechov, ktoré veriaci príslušným pokáním zaplatiť nestačil. Je však nutné podotknúť, že aj samotná očista a prímluvy živých po smrti sú prospešné len tým, ktorí si to skutkami a svojím životom zaslúžili. Skutočne podstatným „prínosom“ Gregora Veľkého je predovšetkým slúženie omší za zosnulých. V nasledujúcich storočiach sa táto prax veľmi rozšíri a zádušné omše sa stanú najúčinnejším prostriedkom záchrany pred mukami očistného ohňa.

Zdá sa, že po Gregorovi chýbal už len malý krôčik k tomu, aby očistec mohol vzniknúť. Možno áno, no na to aby sa tento „krôčik“ stal realitou, muselo v skutočnosti ubehnúť ešte ďalších päťsto rokov! Počas tohto obdobia vývoj očistca jednoducho stagnoval. Objavujú sa početné videnia o cestách na onen svet, no teóriu očistca nijako prelomovo nerozvíjajú. Existuje očistný oheň a rôzne jeho interpretácie, ktoré sa viac či menej od seba líšia, no väčšinou sú postavené na učení Augustína a Gregora. Augustínove myšlienky o posmrtnej očiste opakuje ešte v polovici 12. storočia aj Peter Lombardský vo svojich slávnych Štyroch knihách sentencií. Iný autor 12. storočia, Peter Pullus, si kladie otázku, kde očista hriechov prebieha a priznáva, že o tomto tajomstve nič nevie. Títo učení muži ani po päťsto rokoch od Gregora Veľkého stále nerozoznávali žiadne „tretie miesto“. Podľa výsledkov rozsiahleho výskumu Jacquesa Le Goffa teda očistec minimálne do roku 1170 neexistuje.

Očistec je na svete

Slovo purgatorium (očistec) sa prvýkrát objavuje v komunite parížskych teológov. Prvým, kto ho použil, by mohol byť Peter Comestor a hoci nie je celkom možné určiť presný rok, mnohé indície naznačujú, že sa tak stalo niekedy v desaťročí 1170 až 1180. Očistec sa konečne zrodil. „Tretie miesto“ malo stanovenú svoju funkciu a konečne aj svoje pomenovanie. Od tejto chvíle prebieha teologická diskusia a svojimi názormi významne prispejú muži ako Peter Cantor, sv. Bonaventura alebo slávny Tomáš Akvinský. Nová koncepcia sa dostáva do exempiel a, samozrejme, do vízií a príbehov o cestách na onen svet. Už niekedy po roku 1180 vzniká slávne rozprávanie o videní írskeho rytiera Oweina v Traktáte o očistci svätého Patrika. Očistec svätého Patrika je konkrétne miesto (jaskyňa alebo jama) na ostrove v írskom jazere Lough Derg, kde sa mal nachádzať vstup do podsvetia a ak tam človek prežil jednu noc, dosiahol úplné odpustenie hriechov. O veľkej popularite miesta i spisu svedčí okrem iného aj Caesarius z Heisterbachu, keď vraví:

Ak niekto pochybuje o očistci, nech sa vydá do Írska, navštívi Očistec svätého Patrika, a pochybovať prestane.

(Dialogus miraculorum. XII,38.)

O očistci pochybovali predovšetkým stredovekí „kacíri“, „heretici“ a Gréci (východná cirkev). Tzv. evanjelické herézy od 13. storočia až po reformáciu mali obvykle jeden spoločný menovateľ – odpor proti očistcu. Svojím odporom rozdúchavali polemiky a teda rozvoju novej koncepcie v podstate napomohli. O víťazstve očistca svedčí okrem iného aj jeden zo skvostov svetovej literatúry z prvej polovice 14. storočia. Danteho Božská komédia, príznačne rozdelená na tri časti: Peklo, Očistec a Raj.

Triumf očistca – baroková zbožnosť a zádušné bratstvá

Počas trinásteho, štrnásteho a pätnásteho storočia sa teda doktrína očistca postupne upevňovala a s ňou tiež počtárstvo a kupčenie s odpustkami, proti ktorému v roku 1517 vystúpil Martin Luther. Paradoxné je, podobne ako v prípade stredovekých heréz, že práve reformácia napomohla definitívnemu presadeniu očistca medzi ľudovými masami v 16. a 17. storočí. Odpor voči niektorej z doktrín katolíckej cirkvi mal často za následok jej posilnenie. Je tomu tak aj v prípade reformácie, ktorá tvrdo vystupovala proti očistcu, odpustkom alebo uctievaniu Panny Márie a svätých. V krajinách, kde rekatolizácia napokon zvíťazila nad protestantizmom (ako napríklad v Čechách a na Slovensku), sa práve tieto prvky vďaka vynikajúcej spolupráci násilných a donucovacích opatrení s rozsiahlou pastoračnou a vzdelávacou činnosťou katolíckych inštitúcií a rehoľných rádov, nevídane posilnili. Viera v očistec sa vyvinula do obludnej podoby. Ľudia sa pripravovali na smrť, ako len mohli. Heslá ako „Cogita mori ante mortem!“ (Mysli na smrť pred tým, než zomrieš!) sú v tejto dobe všeobecne rozšírené a život zbožných katolíkov sa sústreďoval na najrôznejšiu náboženskú aktivitu, ktorá bola štedro odmeňovaná odpustkami. Obrovskej obľube sa tešili predovšetkým zádušné náboženské bratstvá (konfraternity), ktorých činnosť sa veľkou mierou sústreďovala na smrť a zomieranie. Šlo o katolícke spoločenstvá bratov a sestier, ktoré boli zasvätené konkrétnym svätým alebo Panne Márii. Ich najdôležitejšou úlohou bola starosť o mŕtvych. Nielen o ich telá, ale najmä o ich duše. Konfraternity boli obdarené pápežskými odpustkovými privilégiami, ktoré ich členom dávali šance na čo najväčšie skrátenie pobytu v očistci, no panovala tu zároveň obrovská neistota. Nikto v skutočnosti nedokázal povedať, koľko času by v očistci stráviť mal a koľko odpustkov je treba získať. Ľudia často dokonca ani správne nerozumeli učeniu o odpust­koch. Vo všeobecnosti panovalo presvedčenie, že je lepšie získavať odpustky a modliť sa, ako to nerobiť. Prinajhoršom by tá snaha bola iba zbytočná. Iste, nie každý na to musel mať nutne rovnaký názor. Jeden neporiadny český mladík, ktorý si zrejme povedal, že peniaze a čas je možné minúť aj inak ako na spásu otcovej duše, sa vyjadril spôsobom, ktorý nám dnes môže znieť skôr ako úsmevná anekdota, no pre zbožného katolíka 17. storočia to bola bezbožná drzosť. „Jestli jest (otec) v pekle, učiním-li co zaň, nic mu to platno nebude. A pakli jest v nebi, již on toho nepotřebuje. A byl-li by pak v očistci, jakž vy o něm pravíte, tedy nechť se tam čistí, až se očistí.“

Práve preto, aby sa nemuseli „čistiť, až se očistí“, vyhľadávali veriaci členstvá v zádušných bratstvách. Získali tým možnosť obdržať veľké množstvo odpustkov už za svojho života a po smrti mali zaistené neprestajné modlitby a slúženie omší za svoju spásu. Niektoré bratstvá boli ochotné prijať za členov dokonca už mŕtvych ľudí! Títo mŕtvi, ak boli v očistci, mali vo vtedajšom ponímaní vďaka tomu zaistené veľké výhody, pretože sa dostali na zoznam mŕtvych členov bratstva. Mnohí ľudia boli dokonca členmi viacerých bratstiev naraz, aby si tak zaistili ešte väčšie šance na dobrý osud po smrti. A čo viac, tzv. škapuliarové a ružencové bratstvá ponúkali úplné obídenie očistca, ak veriaci splnil určité podmienky (ako napríklad neustále nosenie posvätenej časti odevu na tele a podobne). Všetky konfraternity okrem toho v podstate disponovali plnomocnými odpustkami, o ktorých sa tvrdilo, že učinia dušu človeka tak čistou, ako je dieťa po krste. Pri tak účinných zbraniach proti peklu a očistcu by sme si mohli myslieť, že ľudia boli ohľadom posmrtného údelu pokojní. Nemyslím, že tomu tak bolo. Príznačné je, že v období baroka sa obrovskej popularite tešila literatúra typu ars moriendi (umenie zomierať), ktorá bola návodom „dobrej smrti“, útechou a povzbudením pre zomierajúcich. Nesmierna obľúbenosť týchto spisov podľa mňa svedčí o strachu a neistote. Strach zo smrti je predsa tiež najsilnejším dôvodom, prečo ľudia vyhľadávali členstvo v samotných konfraternitách – a to veľmi často až na smrteľnej posteli. Náboženské bratstvá im dokázali dať aspoň nejakú nádej, že cesta k Božiemu trónu je reálna a za určitých splnených podmienok by to dokonca nemuselo ani bolieť.

A aký to má zmysel?

Na záver nám ešte zostáva zamyslieť sa nad zmyslom a výhodami, aké očistec stredovekej cirkvi priniesol. V tejto chvíli by som mohol rovno začať písať druhý článok. Mohli by sme sa podrobne zaoberať otázkou odpustkov a ich nesporných ekonomických výhod, otázkou moci cirkvi nad obyčajnými ľuďmi, ale i nad kráľmi a cisármi. Mohli by sme riešiť otázku moci nad samotnou smrťou! Cirkev predsa mala vďaka očistcu možnosť priamo zasahovať do smrti a posmrtného osudu zosnulých. Takúto moc nemal žiadny svetský panovník – len pápež. V roku 1300 Bonifác VIII. vyhlásil „Milostivé leto“, kedy bolo každému pútnikovi do Ríma udelené plné odpustenie hriechov. Úplné odpustenie bolo do tej doby poskytované jedine križiakom. V roku 1300 však Bonifác toto neslýchané privilégium rozšíril dokonca aj na mŕtvych (trpiacich v očistci). Udelil úplné odpustenie trestu každému, kto zomrel v Ríme alebo na ceste do Ríma a dokonca každému, kto mal ešte za svojho života pevné odhodlanie púť do Ríma podstúpiť, no už to nestihol.

Tzv. škapuliarové a ružencové bratstvá ponúkali úplné obídenie očistca, ak veriaci splnil určité podmienky.

A čo znamenal očistec pre bežného veriaceho? Možno strach, nádej alebo skôr oboje dohromady. Ako som zmienil v úvode: „v očistci prebieha očisťovanie vyvolených, aby mohli dosiahnuť potrebnú svätosť.“ Vieme už, že učenie o očistci Písmo neobsahuje, avšak téma očistenia hriechov je pochopiteľne prítomná a veľmi jasná. Podľa Biblie nie je možné hriechy zmyť akoukoľvek vlastnou aktivitou a nezmyje ich ani žiadny „stroj“ (zvaný očistec) po tom, ako zomrieme. Očistil nás Ježiš Kristus, keď nás umyl od našich hriechov svojou krvou (Zjv 1,5 ROH). Vzal náš trest na seba, aby sme my trestaní byť nemuseli. Bol prebodnutý za naše hriechy, zdrvený za naše neprávosti. Trest, ktorý nám priniesol pokoj, spočinul na ňom...pre neprávosť svojho ľudu bol ranený...Hospodinovi sa zapáčilo zdrviť ho utrpením... (Iz 53 EKU)

V tomto spočíva jednoduchosť evanjelia, ktoré hlása Biblia. Tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život (Jn 3,16 ROH). Pre tých, ktorí tomu veria, je očistec zbytočný. Veď ak by sme dokázali akýmkoľvek spôsobom odtrpieť alebo vykúpiť tresty za vlastné neprávosti, v tomto veku alebo v budúcom, prečo by bol za nás trestaný Kristus?