Lebo vie Hospodin o ceste spravodlivých, ale cesta bezbožných vedie do záhuby. (Žalm 1,6)
Počas siedmich desaťročí existencie Sovietskeho zväzu sa štátna moc všemožne snažila zlikvidovať kresťanskú vieru a cirkvi. Opakovanými útokmi chcela nastoliť výhradnú vládu ateizmu. A hoci sa prostriedky menili, konečný cieľ zostal vždy ten istý. Počas Stalinovej vlády sa snažili zlomiť cirkev tými najbrutálnejšími násilnosťami, masovo vyvražďovali kňazov a ničili cirkevné budovy. Za Chruščova sa násilie zmiernilo, no naďalej sa nemilosrdne snažili odtrhnúť ľudí od kresťanskej viery. V dobách Brežneva sa už nekonali rozsiahle protikresťanské kampane, ako tomu bolo v predchádzajúcich desaťročiach, ale volili sa radšej menej nápadné prostriedky. Veľkému počtu kresťanov napríklad nariaďovali nútenú liečbu v psychiatrických ústavoch.
Po tom, ako Stalin v druhej polovici dvadsiatych rokov 20. storočia skoncoval so svojimi najdôležitejšími vnútornými nepriateľmi a posilnil svoju moc, pustil sa do grandiózneho uskutočňovania plánov prebudovania štátu; samozrejme, nestrpel pritom žiadne protirečenia. V oblasti ideológie si vytýčil za cieľ totálnu likvidáciu náboženstiev aj s koreňmi. A aby to premenil v činy, v roku 1929 spustil masívnu protináboženskú kampaň. Vo svojej úvodnej reči na XV. zjazde strany Stalin tvrdo odsúdil jej predsedu, pretože nepokračoval v aktívnej a presvedčivej protináboženskej propagande.
Jedným z najdôležitejších cieľov kampane bola likvidácia najpočetnejšej ruskej ortodoxnej cirkvi. Tu sa už podarilo zlomiť najvyššie vedenie cirkvi a učiniť ju poslušným prostriedkom štátnej moci. Najdôstojnejšiu cirkevnú pozíciu v ortodoxnej cirkvi obsadil v roku 1925 patriarcha metropolita Sergij, ktorého však následne spolu s niekoľko sto biskupmi zatkli. Vodcom politickej bezpečnosti sa napokon so zatknutým metropolitom podarilo dohodnúť. Na základe toho mohol Sergij obsadiť úrad ako guvernér patriarchu, ale musel verejne vyjadriť svoju vernosť štátu. V dokumente z roku 1927 prehlásil, že v Sovietskom zväze neprebieha žiadne náboženské prenasledovanie, ba vyjadril vďaku boľševikom za ich starostlivosť o cirkev. Toto vystúpenie radikálne rozdelilo pravoslávnu cirkev a význačná časť kňazstva sa postavila proti novému vodcovi. To spustilo novú vlnu zatýkania v kruhoch oponentov.
Po týchto udalostiach sa začala protináboženská kampaň. V roku 1929 prísne zakázali akýkoľvek skutok pokladaný za náboženskú propagandu. To znamenalo, že náboženské činnosti sa mohli konať výhradne vo vnútri zborových budov. Akékoľvek verejné náboženské prejavy – ako napríklad evanjelizácia, ktorá je jednou zo základných úloh kresťanských cirkví – bola považovaná za porušenie zákona.
Sovietske vedenie sa v záujme dosiahnutia slávy ateizmu usilovalo o radikálne zničenie kňazstva. Brutálnym násilím sa snažili čím viac kňazov a duchovných oddeliť od služby cirkvi. Zatýkania, uväznenia, odvlečenia do pracovných táborov, vyhostenia a popravy boli každodennou praxou.
K tomu všetkému našli vodcovia nespočetné dôvody, a vykonštruované žaloby proti kňazom, duchovným a služobníkom v cirkvi. Nemáme k dispozícii presné údaje o počte zavraždených ľudí z cirkvi, ale podľa odhadov bolo len v samotnej ortodoxnej cirkvi zabitých štyridsaťtisíc kňazov. V roku 1990 udáva ruská vláda dvestotisíc zavraždených, vrátane chrámových služobníkov v ortodoxnej cirkvi. Ku koncu dvadsiatych rokov zostali z okruhu pravoslávnych biskupov štyria hlavní kňazi. Zvlášť veľa obetí si vyžiadala druhá polovica tridsiatych rokov, kedy prebehli veľké „čistky“. Tých, ktorí zostali nažive, čakali rôzne opatrenia, čo poslúžilo prieskumu fungovania cirkví.
Sovietske vedenie sa v záujme dosiahnutia slávy ateizmu usilovalo o radikálne zničenie kňazstva.
Voči služobníkom v cirkvi vydali niekoľko nariadení týkajúcich sa materiálnych statkov. Čo sa týka daní, úrad kňaza ponímali ako súkromné podnikanie, na samotných kňazov pozerali ako na kulakov, ktorých povinnosť platenia dane mohla dosiahnuť výšku až 81 percent. Navyše, kňazom odobrali hlasovacie právo, nemohli vykonávať vojenskú službu, no zároveň zobrali 20 percent zo mzdy všetkým, ktorí nehlasovali a nenastúpili na vojenskú službu. Toto dvojité daňové zaťaženie mohlo spolu dosiahnuť výšku 100 percent, v dôsledku čoho nebolo možné splniť si svoje daňové povinnosti, a to bolo klasifikované ako zločin, čo zas mohlo vyústiť do zatknutia, uväznenia alebo odvlečenia na Sibír.
V horšom prípade sa neplatenie dane považovalo za protištátny čin voči sovietskej ekonomike, respektíve voči päťročnici, za čo hrozil trest smrti. Z tejto situácie bolo jediným únikom vzdať sa úradu kňaza a nastúpiť do civilného zamestnania. Vidieckym veriacim sa snažili zničiť možnosť živobytia tým, že im bránili prenajímať ornú pôdu. Keďže boľševici pôdu vyvlastnili, kňazi boli nútení prenajať si ju od štátu, ale v zmysle nariadení to bolo možné len v tom prípade, ak si nik iný na danú parcelu nenárokoval. Pokiaľ však medzičasom niekto prejavil záujem o prenajatie danej parcely, veriacim ju okamžite vzali a odovzdali novému záujemcovi. Tiež sa snažili o diskreditáciu rodinných príslušníkov kňazov. Kvôli vyvlastneniu cirkevných nehnuteľností bola väčšina kňazov nútená prenajať si od štátu byt. Od nich ale zvyčajne žiadali päť až desaťnásobne vyššie nájomné. Vydali dokonca také nariadenie, podľa ktorého si ani jediný kňaz, ktorého mzda dosahuje výšku tritisíc rubľov, nesmie od štátu prenajať byt. Takých v apríli roku 1929 neľútostne vysťahovali. Množstvo manželiek kňazov sa s manželom papierovo rozviedlo, aby sa aspoň zvyšok rodiny neocitol na ulici.
Stalin požadoval, aby sa „likvidácia reakcionárskeho kňazstva v krajine doviedla do konca“. V rozmedzí rokov 1932 až 1937 spustil päťročný ateistický plán s tým zámerom, aby v Sovietskom zväze zanikol akýkoľvek prejav náboženstva. V spojitosti s tým vyhlásili, že z krajiny vymizne viera v Boha. No dosiahnuté výsledky ďaleko zaostali za očakávaniami. Na základe údajov sčítania ľudu z roku 1937 – kedy sa v dejinách Sovietskeho zväzu prvý a zároveň posledný raz opýtali občanov na príslušnosť k cirkvi – viac než 50 percent opýtaných sa priznalo k viere. Ešte aj v radoch 16-19-ročných vyznalo 35 percent mládeže vieru v Boha. Tieto údaje však vláda nezverejnila.
Sovietske vedenie sa všemožne usilovalo o to, aby sa radikálne znížil počet chrámov a bohoslužobných budov. V roku 1929 počas protináboženskej kampane ich v Sovietskom zväze existovalo tridsaťtisíc, ale do mája nasledujúceho roka, po štátnej registrácii ich zostalo niekoľko tisíc. Vynaliezavosť mocipánov nepoznala ani v tejto oblasti hraníc. Pozemky, na ktorých stáli kostoly, vyhlásili za ornú pôdu, takže budovy zbúrali, pôdu zorali a zasiali do nej.
Odvlečenie kňazov alebo odňatie povolenia kázať slúžilo ako zámienka k zatváraniu kostolov. Ďalšou takou zámienkou bolo nezaplatenie daní, kedy po vyvlastnení cirkevných budov štátom bola ich prevádzková hodnota 0,5 percenta, ktorú museli zaplatiť k cene nájmu, pričom solventnejších členov cirkvi – ako napríklad remeselníkov a maloobchodníkov – zaťažili neznesiteľnými daňami, zavliekli ich do pracovných táborov alebo ich zavraždili. Kňazom zakázali vyberanie daní prostredníctvom zbierok. Týmto všetkým okradli zbory a spoločenstvá o značnú časť materiálnych základov ich fungovania.
Boli miesta, kde pod zámienkou nákazy zatvorili bohoslužobné budovy, inde zase nedovolili registráciu členov zboru, pričom sa odvolávali na nízky počet veriacich, čo bol tiež dôvod na ukončenie fungovania zboru. Následkom týchto skutočností do roku 1940 klesol počet fungujúcich ortodoxných chrámov v Sovietskom zväze na necelých 200. K tomuto prispel aj pakt Molotov-Ribentrop kedy bolo pripojených k sovietskemu štátu okolo štyroch tisíc pravoslávnych chrámov krajín Poľska, Litvy, Lotyšska a Estónska..K ukončeniu náboženského života prispelo to, že vláda zatvorila 60 kňazských seminárov a takmer 1 000 kláštorov.
Pozemky, na ktorých stáli kostoly, vyhlásili za ornú pôdu, takže budovy zbúrali, pôdu zorali a zasiali do nej.
Aj do roku 1929 platný šesťdňový pracovný týždeň zmenili v Sovietskom zväze s protináboženským zámerom. Namiesto toho zaviedli systém piatich pracovných dní, s jedným dňom odpočinku. Takto bola nedeľa pracovným dňom, čím sa snažili zabrániť ľuďom navštevovať kostoly. Opatrenia však nedosiahli žiadaného cieľa. V ten deň totiž príliš veľa ľudí neprišlo do práce. Päťdňový pracovný týždeň zostal v platnosti do roku 1940. Ateistická vláda sa snažila urobiť všetko pre to, aby znemožnila slávenie náboženských sviatkov, okrem iných aj tých vianočných. V záujme toho vyhlásili vianočný sviatok za sviatok industrializácie, ktorý museli všetci občania krajiny oslavovať celodennou intenzívnou prácou. Kongres agitačnej propagandy v roku 1929 rozhodol o posilnení protináboženskej propagandy v rámci celého školského systému. Na každej vysokej škole a vo výskumných ústavoch ustanovili zvláštnu protináboženskú skupinu. Učiteľské zbory všetkých školských inštitúcií boli vystavené intenzívnemu vyšetrovaniu. Ponáhľali sa prepustiť zo zamestnania každého veriaceho pedagóga, väčšinu z nich uväznili alebo odvliekli do vyhnanstva. Na stredných školách prinútili študentov prezradiť mená spolužiakov, ktorí sa zúčastnili náboženských udalostí. Študenti mali za domácu úlohu presvedčiť svojich rodinných príslušníkov o pravde ateizmu. Aj z vedeckej oblasti sa snažili vylúčiť každého kresťana. Bolo to dôležité preto, lebo bez toho by bolo ťažké dokázať jeden z obľúbených predsudkov ateistickej ideológie, podľa ktorého sú kresťania v skutočnosti hlúpi, zaostalí a primitívni ľudia. V období rokov 1929-1930 prepustili 100 členov Akadémie vied výlučne kvôli ich náboženskému presvedčeniu. Väčšina vedeckých pracovníkov sa dostala do väzenia, pracovných táborov či do vyhnanstva. Do tejto línie postavili aj veriacich z radov novinárov. Veľmi časté boli úplne neopodstatnené obvinenia. Napríklad, v roku 1929 sovietske noviny oznámili, že odhalili organizáciu špiónov v baptistickej cirkvi, ktorá pracovala pre poľskú spravodajskú agentúru. Baptistického kazateľa Sevčuka vyhlásili za vodcu špionážnej organizácie. Obvinili ho, že pod jeho vedením sto tajných vyzvedačov zozbieralo pre nepriateľa tajné vojenské spisy Sovietskeho zväzu. Vedenie strany v záujme rozšírenia ateizmu vytvorilo množstvo štátnych a miestnych spoločenských organizácií s cieľom postaviť ich do bojových línií, ako napríklad Zväz pionierov, Komsomolcov a iných. Význačnú úlohu zohral v dvadsiatych rokoch Zväz bezbožníkov. Názov organizácie – aby sa tak vyhovelo stupňujúcim očakávaniam protináboženskej kampane – sa v roku 1929 zmenil na Zväz bezbožných bojovníkov. Počet ich členov v krajine – sčasti aj pod vplyvom silného tlaku zo strany štátu – dosiahol vyše 5,5 milióna.
Vypuknutie druhej svetovej vojny v roku 1939 prinieslo značné zmeny v náboženskej politike Sovietskeho zväzu. K spacifikovaniu novo dobytých západných území vedenie strany považovalo spoluprácu cirkvi za dôležitú, a preto značne uvoľnilo tlaky na zbory. Nacistický útok obrovskej sily, ktorý dopadol na Sovietsky zväz v roku 1941, ešte viac zvýšil cenu možnej podpory cirkvi. Bezprostredne po nemeckom útoku prišiel rad na tajný telefonický rozhovor medzi hlavou ortodoxnej cirkvi patriarchálnym guvernérom Sergijom a Stalinom. Veľkoknieža sa otvorene zaviazal sovietskemu vedeniu a vyzval klér aj veriacich, aby celou svojou silou podporovali vedenie štátu v boji proti Nemcom.
Toto malo veľký význam, lebo Nemci na obsadených územiach dali takticky slobodu činnosti dovtedy sovietskou mocou utlačovaným zborom. Preto obyvateľstvo na mnohých územiach vnímalo nacistické skupiny ako svojich osloboditeľov spod náboženského útlaku. Kyjevský metropolita, napríklad, otvorene spolupracoval s nemeckými okupantmi. Na druhej strane, Sergij a jeho verní kňazi usporiadali štátnu zbierku pre Červenú armádu. Na oplátku vedenie strany otvorilo niekoľko kostolov a ortodoxní mohli opäť po rokoch prvýkrát sláviť veľkonočnú procesiu.
Na jeseň roku 1943 sa vzťahy medzi sovietskym štátom a ortodoxnou cirkvou dali do poriadku. Stalin prijal patriarchu Sergija a dvoch ďalších hlavných kňazov za prítomnosti dvoch vysokopostavených členov sovietskej bezpečnostnej zložky. Predseda strany si nárokoval v ďalšom priebehu vojny na podporu cirkvi. Takisto bol vedený mienkou zahraničných politikov. Svojim vojnovým spojencom – Veľkej Británii a Spojeným štátom – chcel demonštrovať, že v jeho krajine je stav cirkví v najlepšom poriadku.
Vyhovel žiadosti patriarchu Sergija, aby po dvadsiatich rokoch bolo opäť možné voliť patriarchu. Povolil tiež otvorenie niekoľkých seminárov a obnovilo sa publikovanie oficiálnych patriarchálnych novín. Predseda strany bol ochotný prispieť k prepusteniu kňazov z pracovných táborov. O štyri dni po stretnutí na Stalinov príkaz zvolili pravoslávni kňazi patriarchu Sergija za najvyššieho patriarchu celej ortodoxnej cirkvi Ruska. Spoločný kompromis Stalina a Sergija spôsobil významné zmeny vo vzťahu medzi pravoslávnou cirkvou a sovietskym štátom. Zakrátko štátna moc vyjadrila svoju plnú podporu patriarchovi v tom, aby za ortodoxnú cirkev vystúpil ako hlavný súper voči iným cirkevným spoločenstvám, založeným na biblických základoch. Kňazi, ktorí sa dostali do svojej pozície vďaka odporúčaniu strany, sa ukázali ako vierohodné opory komunistického štátu. Čo sa týka privilégií boli rovnocenní s členmi vedenia strany a štátu, navyše v mnohých prípadoch sa im dostalo vyznamenaní od vlády.
V poslednom desaťročí Stalinovej vlády vďaka tolerantnejšej cirkevnej politike rozkvital náboženský život v celej krajine, tiež narastal spoločenský vplyv aj počet členov cirkví. Zvlášť vzrástol záujem mládeže o kresťanstvo. Všetko toto bolo pre strnulých vodcov strany pridŕžajúcich sa komunistických doktrín neprijateľné. Patril medzi nich aj Nikita Chruščov, ktorý po Stalinovej smrti v roku 1953 vybojoval svoj mocenský boj a tak sa stal generálnym tajomníkom komunistickej strany Sovietskeho zväzu číslo jeden. Bol presvedčeným ateistom, ktorý už desaťročia predtým, začiatkom tridsiatych rokov, ako prvý tajomník strany v Moskve dal zbúrať viac ako dvesto kostolov. Po upevnení svojej moci spustil v roku 1959 rozsiahlu kampaň s tým cieľom, aby v radoch sovietskych občanov nastolil výhradne materialisticko-ateistický spôsob zmýšľania.
Základné princípy ateizmu vyhlásili na XXI. Zjazde strany v roku 1959. Hlavný dôraz chceli položiť na zosilnenie ateistickej výučby. Prijali kvôli tomu veľké množstvo opatrení. Opäť vynaložili veľké úsilie na to, aby z postu pedagógov odstránili všetkých veriacich učiteľov a lektorov. Neustále upozorňovali pedagógov, že nestačí, keď ich žiaci opustia školské lavice ako neveriaci, ale sa musia snažiť, aby každý z nich sa stal aktívnym propagandistom ateizmu.
Od roku 1959 zaviedli na každej vysokej škole jeden povinný predmet – „Základy vedeckého ateizmu“. Každá oblasť školského systému musela byť presiaknutá ateistickou výchovou. Preto vymysleli obrovské množstvo vyučovacích pomôcok, aby aj predmety ako napríklad matematika, dejiny techniky, prírodoveda, poľnohospodárstvo a pod. mali ateistický vyučovací základ. Komunistická strana disponovala v Sovietskom zväze mohutnou, dobre organizovanou mašinériou propagandy, ktorá slúžila ateistickej kampani. V novinách sa denne objavovali články presadzujúce ateizmus, kníhtlač vydala na milióny zvláštne vydania na zviditeľnenie ateizmu a materializmu od vážnej vedeckej literatúry – cenzurovanej aparátom – cez detskú literatúru až po jednoduché brožúry.
Na každej vysokej škole zaviedli povinný predmet: „Základy vedeckého ateizmu“.
Spustili tiež vydávanie nového protináboženského časopisu s názvom Nauka i Religia (Veda a Náboženstvo), ktorý zohrával hlavnú úlohu v propagácii najdôležitejších zásad kampane. Organizovali množstvo sérií ateistických prejavov, no vodcovia mašinérie sa neustále sťažovali, že medzi ľudom je veľmi malý záujem o takýto typ kurzov a tiež je nízky počet poslucháčov na týchto podujatiach. Pokúšali sa aj o výrobu ateistických propagandistických filmov, no ani tie sa nestretli s úspechom.
V záujme ochrany detí pred vplyvom náboženstva chceli radikálne zamedziť krstom detí. Vydali nariadenie, v ktorom sa kňazom zakazovalo pokrstiť dieťa bez písomného súhlasu jeho rodičov. Následne vyšiel príkaz, podľa ktorého otec musel zaevidovať toto prehlásenie na policajnom zbore a u svojho zamestnávateľa. To posledné neprospievalo kariére dotyčného, ba čo viac, mohol prísť o zamestnanie. Čo sa týka vodného krstu, namiesto neho zaviedli sviatok mena. Novorodenec pri tejto príležitosti dostal medailu, kde na jednej strane bolo vyryté jeho meno a na strane druhej portrét Lenina. V tejto kampani urobili všetko pre to, aby sa hlásanie náboženských názorov prísne vytlačilo medzi múry kostolov. Donucovacím prostriedkom v tejto záležitosti bol dobre známy paragraf 227 sovietskeho trestného zákona. Zamedzeniu vplyvu zborov napomáhala i nová mohutná vlna zatvárania kostolov. V roku 1959 fungovalo 22 000 kostolov, o rok neskôr už iba 13 000, v roku 1965 toto číslo kleslo pod 8 000.
Po páde Chruščova v roku 1964 boli ukončené len veľkoplošné ateistické kampane, no štátna politika smerujúca k zamedzeniu činnosti zborov naďalej pokračovala aj počas éry Brežneva. Generálny tajomník strany, ktorý vystriedal Chruščova, na XXV. Zjazde v roku 1976 sformuloval nasledovné: „V sovietskej spoločnosti vládne vedecko-materialistický svetonázor.“ Zároveň uznali skutočnosť, že „náboženstvo v socializme žije naďalej“. Veľkú pozornosť venovali kontrole zborov. Túto úlohu mal na starosti Výbor pre náboženské záležitosti. Hlavným cieľom tejto inštitúcie bolo napomôcť úplnej likvidácii zborov a dovtedy, kým sa to nestane realitou, majú slúžiť štátnym cieľom. Preto prísne dohliadali na vedúcich zborov a ich školské inštitúcie.
V jednom spise politickej polície je napísané, čo sa očakáva od ortodoxných kňazov: „Nech reálne zvážia, že nie je v záujme nášho štátu, aby úloha náboženstva a zborov narastala v spoločnosti a vezmúc to na vedomie, nech ani nevyvíjajú zvláštne aktivity v rozmachu pravoslávnej viery.“
Istý zatknutý kňaz nazval pravoslávnych vedúcich jednoducho „guvernérmi ateistov“.
O istom biskupovi, ktorého predstavili ako vzor „dobrého pastiera“, napísali nasledovné: „Jeho pravidelné bohoslužby nie sú príliš dlhé, nemajú príliš presvedčivú silu a nie sú ani prehnane oduševnené. Na záver všetkých svojich kázní vyzýva veriacich, aby nažívali v pokoji, bojovali za svetový mier a poctivo pracovali a produkovali.“
V záujme toho, aby z kňazských seminárov vychádzali absolventi, ktorí budú zodpovedať očakávaniam strany, vláda prísne dohliadala na náboženské školiace inštitúty. V ortodoxnej cirkvi mohli byť činné tri kňazské semináre – moskovský, leningradský a odeský – a dve akadémie – moskovská a leningradská. Na tieto inštitúcie mohli byť prijatí iba uchádzači odporúčaní KGB.
Na odeskom seminári sa poslucháči museli zúčastniť aj takýchto prednášok: „Mierový program uskutočnený v praxi a vypracovaný XXV. Zjazdom strany, vďaka úspechom KSSZ a sovietskej vlády“, „Lenin a revolúcia kultúry“, „Učenie Lenina o komunistickej morálke a základných zásadách mravnej výchovy“, „Výchova nového človeka ako hlavná úloha budovania komunizmu“. Keďže zo strany kléru dochádzalo často k nečestnému konaniu, istý zatknutý kňaz nazval pravoslávnych vedúcich jednoducho „guvernérmi ateistov“.
Korene letničných zborov sa v Čechách, zvlášť na území Sliezska, objavili už v 17. storočí. Moravskí bratia unikli pred prenasledovaním katolíkmi do nemeckého Herrnhutu (Ochranov), pod záštitu grófa Zinzerdorfa. Po týchto udalostiach tamojších veriacich vysielali na misijné cesty do celého sveta. V 17. storočí opustilo Čechy kvôli svojej viere 150-200 tisíc ľudí. Letničné hnutie vzniklo a organizovalo sa spontánne v Těšíne, na Sliezsku, v rokoch 1904 až 1908. Mnohí sa inštinktívne obracali k Ježišovi Kristovi.
V oblasti Suché, pri Tyre, žilo veľa baníkov a robotníkov v kameňolomoch. Ťažká a nebezpečná práca ich zmenila na svetákov, bezbožníkov a alkoholikov; bitky a nadávky boli každodennou súčasťou ich života. Jedného dňa sa však pod vplyvom Ducha Svätého – bez zásahu človeka – stali nespokojnými s dovtedajším spôsobom života. Poznali, že dovtedy nežili dôstojným životom. Začali čítať Bibliu, čítali aj texty kázní, kresťanskú literatúru a jednoducho sa začali modliť vlastnými slovami, ako im to prišlo na pery… Následne si navzájom úprimne hlboko pohnutí vyznávali hriechy, často horko plakali, čo by od týchto ľudí nikto nečakal. „Vyznávajú svoje hriechy, vierou rozumejú a prijímajú Ježiša Krista ako svojho osobného Spasiteľa, pričom sa ich životy menia v priebehu niekoľkých dní, ba niekoľkých minút,“ píše sa v knihe s názvom Storočná služba evanjelia.
Miestni pastori Jan Pindor a Karel Kulis usilovne pracujú. Robia verejné evanjelizačné kampane s hosťujúcimi nemeckými a poľskými pastormi. Pri jednej takejto príležitosti miestny krčmár pred očami celej dediny vylial celý sud pálenky do potoka so slovami: „Koniec pijatike!“
Akí ľudia to tu žijú! Trikrát sme sa pokúšali zbombardovať třinecké železiarne, no vždy sme nejako minuli cieľ.
Objavovalo sa hovorenie v cudzích jazykoch, proroctvá i výklady jazykov. Aj teológovia hľadali odpovede na tieto otázky, ktoré napokon prišli z Nemecka, kde sa Božie dielo prejavovalo podobným spôsobom.
Po prvej svetovej vojne (1918) těšínsky zbor naďalej rástol a silnel. Počet letničných, ktorí vystupovali pod názvom „Spojenectvo radikálnych kresťanov“, stúpol na dvetisíc členov. Letničné hnutie bolo aj v Prahe, pod vedením brata Nováka.
Na konci druhej svetovej vojny, kedy spojenecké lietadlá už bombardovali aj priemyselné objekty, bolo rozhodnuté, že zničia třinecké železiarne, v ktorých pracovala veľká časť členov neborského a hrádockého zboru. Tri spojenecké lietadlá deň pred bombardovaním spustili na železiarne letáky, v ktorých upozorňovali obyvateľov, aby sa na druhý deň po desiatej hodine nikto nezdržiaval na pracovisku, aby neboli zbytočné straty na ľudských životoch. No Nemci, naopak, prísne nariadili, že ten, kto nebude v danom čase v práci, bude odsúdený na trest smrti s okamžitou platnosťou. Brat Jozef Konderla mal počas modlitby videnie, že na závod nepadne ani jediná bomba. Na druhý deň strážnici s ostrými nábojmi skontrolovali závod. Keď sa ozvali sirény, najprv sa ukryli Nemci, neskôr ostatní. Samotný Konderla zostal v čase útoku v závode. Jeho pôvodom nemecký kolega si myslel, že kvôli veľkému strachu sa nedokáže ani pohnúť, a preto ho povzbudzoval, aby utiekol. No Konderla vyhlásil: „Dnes nepadne na třinecké železiarne ani jediná bomba!“ Pritom na oblohe boli jasne viditeľné tri formácie pozostávajúce z päťdesiatich lietadiel.
Preleteli ponad Třinec a zbombardovali úplne iný závod vzdialený dvadsať kilometrov od železiarní. Keď sa vrátil Konderlov vedúci, povedal mu: „Konderla, vy ste buď veľký Boží muž, alebo ste špión,“ a vzdialil sa. Po vojne jeden z pilotov, ktorý sa liečil práve v třineckej nemocnici udivene poznamenal: „Akí ľudia to tu žijú! Trikrát sme sa pokúšali zbombardovať třinecké železiarne, no vždy sme nejako minuli cieľ.“
Po vojne, hlavne keď sa k moci dostali komunisti (1948), zakázali akékoľvek náboženské spoločenstvo s tým, aby sa veriaci pripojili k nejakej štátom uznanej cirkvi. Po určitej dobe sa letničné zbory pripojili k Českobratskej cirkvi, ktorá mala iba okolo sto členov, čo sľubovalo určitú autonómiu a istotu jednotlivým zborom. Pastorom Českobratskej cirkvi bol v roku 1949 vymenovaný Dr. Urban. Spolupracoval aj so štátnou bezpečnostnou políciou a podľa vyjadrenia niektorých bol do Sliezska priamo vyslaný ako dôstojník štátnej bezpečnostnej polície, aby nalomil letničné hnutie. V roku 1962 tento zbor opustilo niekoľko spoločenstiev a snažili sa o registráciu vlastných zborov. V marci roku 1964 bola zvolaná zakladajúca konferencia letničných zborov. V predvečer konferencie štátna polícia vzala do vyšetrovacej väzby vedúcich zborov a zakázala otvorenie konferencie. Vyslaná skupina štátnych úradníkov, ktorá mala za úlohu zabrániť znovuoživeniu letničnej cirkvi, priletela z Prahy do Ostravy vládnym špeciálom. A hoci sa snažili splniť danú úlohu, ľudia sa predsa len na konferencii stretli, a to spolu s dvomi vedúcimi, ktorí sa vyhli vyšetrovaniu. Takto boli uznášaniaschopní a nadprirodzeným spôsobom založili letničný zbor. Je pravda, že registrácia ešte v tom čase nebola schválená. To sa udialo až v lete roku 1989.
Začiatkom šesťdesiatych rokov mal Jozef Konderla videnie, že letniční sa presídlia do poľského juhovýchodného územia Biesčad, keďže tam bola väčšia náboženská sloboda. Z Československa sa po roku 1968, kedy nastalo akési päťročné politické uvoľnenie, sem prisťahovalo asi sto rodín a na „zelených poliach“ založili niekoľko dedín.
Po vysťahovaní v roku 1973 zostalo v Československu iba šesť vedúcich zborov aj so svojimi rodinami. V roku 1977 sa okolo nich zhromaždilo okolo stosedemdesiat veriacich.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bolo usporiadaných viacero tajných evanjelizácií a prebudeneckých zhromaždení, organizátori boli vypočúvaní, vzatí do väzby, uväznení a prebehli aj pokusy o fyzickú likvidáciu (napr. Vilém Troják).
Článok Prenasledovanie letničného hnutia v Čechách po roku 1945 bol zostavený na základe rozhovoru s emeritným biskupom Českej apoštolskej cirkvi Rudolfom Bubíkom v júni 2011.
Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek
| Sedem benefitov čítania Božieho slova | | | Logos 6 / 2018 | | | Daniel Šobr | | | Vyučovanie |
| Vytržení | | | Logos 6 / 2020 | | | Mihály Pátkai | | | Vyučovanie |
| Vyvedu je na svou Svatou horu | | | Logos 1 / 2021 | | | Peter Morvay | | | Z histórie |
