V uliciach od polnoci do rána

Traja muži a dve ženy v rovnakých tmavomodrých bundách s nápismi „Street pastors“, s plastovým pohárom v ruke a trochu ospalým výrazom, postávajú pri vchode do miestneho baru a pozorujú mladých. Zrazu sa z baru vyhrnie skupinka dospievajúcej mládeže, ktorá mieri k ešte otvorenému fastfoodu KFC. Dievča s dlhými hnedými vlasmi z ich partie zaostáva. Ťažko sa tacká vo svojich ihličkách po dlhej pretancovanej noci. Jedna zo žien v rovnošate zájde k nej a vtisne jej do ruky pár pohodlných gumených papúč. Dievča sa na ňu spýtavo pozrie, no potom pochopí. Rýchlo vymení svoju obuv a ponáhľa sa za ostatnými.

Medzitým traja „Street pastori“ odprevadia dve mladé dámy, ktoré si premeriavali dvaja podozriví muži, k blízkej autobusovej zastávke. Zostanú tam s nimi, až kým nepríde najbližší spoj. Až keď autobus s dievčatami zahne za roh ulice, odkráčajú ďalej. Onedlho nato zavolajú taxík pre dvoch mladíkov. Frajeri sa tak doriadili, že ledva stoja na nohách. „Street pastorom“ sa podarilo vytiahnuť z nich ich adresy a taxikár ich už vezie domov. Sú štyri hodiny ráno. Diskotéky sú už zatvorené, ulice vyprázdnené. Päťčlenná skupina „Street pastorov“ sa stretne: nadnes toľko, môžeme ísť domov.

„Sme tam, keď sa mladí odtrhli od spoločenstva svojich priateľov a potrebujú pomoc, keď použili drogy, alebo keď si viac vypili. Znovu ich spojíme s ich priateľmi, v prípade úrazu privoláme pomoc, presvedčíme sa, že majú dosť peňazí na cestu domov a nezostanú sami. V agresívnych situáciách prinášame pokoj,“ vysvetľuje jeden zo „Street pastorov“.

Na začiatku chodilo po uliciach Brixtonu (časť Londýna) 18 dobrovoľníkov: 15 žien a 3 muži. Dnes prešlo tréningom viac ako 12-tisíc „Street pastorov“ vo viac ako 270-tich mestách vo Veľkej Británii. Organizácia už presiahla hranice Veľkej Británie. Vo viacerých mestách v Rakúsku, Írsku, Nigérii, Jamajke alebo USA môžeme v noci na uliciach stretnúť nadšených dobrovoľníkov, ktorí sa starajú o mladých na uliciach, načúvajú im a pomáhajú.

K organizácii sa môžu pridať kresťania, ktorí sú členmi zboru v komunite, v ktorej žijú, majú nad 18 rokov a absolvujú prípravný výcvik. „Street pastori“ trávia noci (piatok alebo sobotu) v uliciach a chodia v minimálne troj- alebo štvorčlenných skupinkách. Výsledky práce týchto zanietených dobrovoľníkov sa dostavujú v merateľných číslach. Policajné štatistiky potvrdzujú, že na miestach, kde sa dobrovoľníci pohybujú, poklesla kriminalita a na niektorých uliciach úplne vymizlo násilie. Hnutie „Street pastors“ ocenila aj britská koruna. Získalo Cenu kráľovnej za dobrovoľnícku činnosť v roku 2013. Zakladateľ hnutia Les Isaac dostal za svoju prácu dôstojnícky titul Britského Panovníckeho Rádu.

„Pre stratených mladých ľudí nie je riešením, keď ich len privedieme do zborov. Je nutné dať do poriadku ich osobné životy a obnoviť ich sebaúctu. Keď mladým nevenujeme dostatok času, všetka naša práca vyjde nazmar. Mladí z ulíc potrebujú cítiť, že sme sa na nich nevykašlali, keď prechádzajú problémami,“ hovorí Les Isaac.

Rozhovor s pastorom Brianom Johnom Tancockom z Barnstample, Veľká Británia

Čo ste sa naučili počas prípravného tréningu? Ako sa menil váš pohľad na ľudí na uliciach?

Z trinástich oblastí tréningu som absolvoval deväť. Prípravný tréning bol veľmi užitočný, zvlášť sa mi páčili témy ako: Úlohy a zodpovednosti, Udržovanie poriadku, Drogy a alkoholizmus. Témy boli vysvetlené na kresťanských hodnotách a boli podané s milosrdným pohľadom na tých, ktorí sa dostali do problémov. Môj postoj voči týmto ľuďom sa veľmi výrazne menil už počas tréningu. Som viac pohnutý nad týmito krehkými ľuďmi. Prípady drogovo závislých nie sú ľahké. Niektorí sa už viackrát zúčastnili protidrogových liečení, ale napriek tomu opäť spadli do svojich problémov. Keď sa stretnem s takýmito prípadmi, často len počúvam, málo hovorím a zavolám modlitebnej skupine, aby sa modlili. Naučil som sa týchto ľudí nesúdiť.

Ako vyzerá jedna noc vašej práce?

Hnutie „Street pastors“ v našom meste sa stretáva každú sobotu večer. Máme vopred dohodnuté služby, takže každý člen strávi jednu noc do mesiaca hliadkovaním alebo modlitbou za tím, ktorý je v uliciach. Pravidlom je, že ani jeden „Street pastor“ nemôže ísť na ulicu bez toho, aby za ním nebola skupina modlitebníkov. Večer sa stretneme okolo 21:30 v stredisku. Spolu sa pomodlíme a potom vyrážame do ulíc. Uličná čata drží spojenie cez rádio s operátormi mestských kamier, ktorí nás v prípade potreby navigujú na potrebné miesto. Popritom sme v spojení aj s modlitebnou skupinou, aby sme ich vedeli priamo kontaktovať pre modlitebnú podporu v problematických prípadoch.

Centrum mesta je najrušnejšie medzi desiatou hodinou a polnocou. Niekedy sú ulice naozaj strašidelné, no aj napriek tomu sa snažíme udržať si dobrý humor, hlavne keď sa rozprávame s návštevníkmi barov a vyhadzovačmi. Keď sa bary zatvoria, starší sa poberú domov a mladí idú do klubov piť a tancovať. Prázdne fľaše, ktoré zanechali za sebou, pozbierame, rozbité pozametáme a vyhodíme do smetiakov, aby ich nikto nemohol použiť ako útočnú zbraň. Počas noci máme dvakrát prestávku, kedy sa najeme, napijeme, porozprávame, ako ide práca, a pokračujeme v prechádzaní po uliciach a pozeráme, či niekto nepotrebuje pomoc. Mladým v opitom stave ponúkneme vodu alebo nejakú sladkosť, aby skôr vytriezveli a ubezpečíme sa, že sa v poriadku dostanú domov.

Keď sa už aj kluby a diskotéky zatvoria, mnohí mladí zamieria k fastfoodom. Práve vtedy dochádza k najčastejším konfliktom. V našej prítomnosti sa ale väčšina mladých umravní.

Máme ešte jednu špeciálnu službu: mladým dievčatám pod vplyvom alkoholu, ktoré ťažko kráčajú domov v topánkach na vysokých opätkoch, dávame gumené papuče. Keď sa ubezpečíme, že na ulici už nikto nie je – hlavne osamotené ženy, vrátime sa späť do centra a zreferujeme, čo sa udialo, pomodlíme sa a ideme domov.

Ktoré hliadkovanie považujete za svoje najúspešnejšie?

Stalo sa to, keď sme začali s našou službou. Náš tím vtedy tvorili dve ženy a traja muži. Oproti nám kráčala tínedžerka vo veľmi zlom stave. Pred nami padla na zem. Hneď sme jej poskytli prvú pomoc a zavolali záchranku. Tím záchranky nám po telefóne dával usmernenia, ako dievčinu ošetriť. U tínedžerky sa prejavili príznaky použitia drog. Dodatočne sme sa dozvedeli, že bola v ohrození života, a ak by sme nezasiahli, pravdepodobne by to neprežila. Jej matka nám veľmi ďakovala. Dievča sa zotavilo bez následkov. Neviem, či po tejto skúsenosti zmenila spôsob života, no v každom prípade jej „Street pastori“ zachránili život.

Aký bol váš doterajší najťažší prípad?

Najťažšie sú tie situácie, keď sa stretneme s ľuďmi, ktorí sa chcú hádať o existencii Boha a o kresťanstve. Často majú hlúpe poznámky a provokujú okoloidúcich. Takéto situácie odvádzajú pozornosť „Street pastorov“ od ich hlavnej úlohy a vyústia do sporov, ktoré neprinášajú ovocie. V takýchto situáciách je najlepšie iba kráčať ďalej a vyhnúť sa takýmto incidentom. Našou prvoradou úlohou nie je evanjelizovanie. Keď sa nás mladí pýtajú, prečo sme sa stali „Street pastormi“, čo nás vedie k tomu, aby sme sa prechádzali v noci po uliciach, tak im odpovieme, čo nás k tomu viedlo, a prečo môžu aj oni veriť v Boha.

Jedným z najskľučujúcejších prípadov bolo pre mňa, keď som bol očitým svedkom jednej, vtedy mi pripadajúcej malej hádky medzi jedným mužom a dvomi dievčatami. Počas noci sme už túto trojicu nestretli, a tak sme sa prípadom viac nezaoberali. Na druhý deň sme sa dopočuli, že tento muž zavraždil obe dievčatá. Náš vedúci ma neskôr informoval, že sme boli očitými svedkami začiatočnej fázy zvrhlej vraždy. Policajti vypočuli tím „Street pastorov“ a muž bol súdom vyhlásený za vinného.

Prečo slúžite ako „Street pastor“?

Chcem aktívne demonštrovať lásku veriacich kresťanov žijúcich v meste Barnstaple, ktorí nesedia vo svojich zboroch čakajúc na mladých, ale sú prítomní na uliciach a v prostredí, kde sa s mladými môžu stretnúť.

Čo považujete za najväčší úspech v priebehu svojej doterajšej služby, čo je to, na čo ste skutočne hrdý?

Najväčším úspechom je pre mňa to, že nás veľa mladých ľudí v meste prijalo a my im môžeme slúžiť na uliciach a starať sa o ich bezpečnosť, keď sú v zraniteľnom alebo traumatickom stave. Často nám priatelia a rodiny tínedžerov vyjadria uznanie a vďaku za to, že sme ich mladým pomohli dostať sa domov. Aj keď títo ľudia nepoznajú Krista, predsa chápu našu motiváciu a verím, že to môže byť pre nich iskrou, aby zmenili svoje životy. Za to sa modlím.

Zdroj: Hetek 30.1. 2015
Preklad: Anna Mináriková, Katarína Mináriková
Článok bol doplnený o niektoré údaje z webovej stránky www.streetpastors.org