V záujme ochrany sexuálnej menšiny

Chápanie sexuality je v dnešnej dobe tak vzdialené biblickým hodnotám ako máloktorá iná oblasť

Zo strany sveta je vyvíjaný obrovský tlak na evanjelikálne kresťanstvo a tradičné zbory s tým cieľom, aby skoncovali s „bigotnými, fundamentálnymi, ultrakonzervatívnymi“ názormi a prispôsobili sa chápaniu modernej doby. Týmto prispôsobením sa myslí prijatie predmanželského, mimomanželského a homosexuálneho vzťahu. Nárokujú si na uzákonenie manželstva ľudí rovnakého pohlavia a tiež umožnenie služby homosexuálov v cirkvi. Požiadavka súhlasu cirkvi s interrupciami súvisí tak isto s ponímaním sexuality vo svete.

Predmetom skúmania našej prvej otázky bude, čo je príčinou toho, že sa kresťania veriaci v Bibliu pridŕžajú tisíce rokov trvajúcich tradícií: či je to skutočne iba bigotnosť, neschopnosť prijatia moderného životného štýlu alebo neprispôsobenia sa. Je pravdou, že by cirkev získala viac prijatia od spoločnosti a tým by mohla „účinnejšie slúžiť“, keby bola viac „otvorenejšia, modernejšia a tolerantnejšia“?

Predovšetkým vyjadrime, že v súvislosti so sexualitou existujú biblické vyhlásenia, a tiež existujú v tejto oblasti vyučovania a stanoviská jednotlivých zborov. My sa budeme zaoberať výhradne biblickými vyhláseniami a nebudeme zachádzať do stanovísk jednotlivých zborov, pretože ich základ väčšinou pochádza z tradície daných zborov a nie z biblického zjavenia. Bez toho, aby sme sa touto problematikou podrobnejšie zaoberali – táto oblasť by vyžadovala zvláštny vyučujúci predmet – ujasnime si, že Božie slovo nám podáva dostatok usmernení v sexuálnej oblasti. V knihe Genesis môžeme nájsť pojednanie o vytvorení inštitútu manželstva. „Preto opustí muž svojho otca a svoju mať a bude ľnúť ku svojej žene, a budú jedno telo.“ (1Moj 2,24)

Pripomeňme, že sexuálna schopnosť človeka je taká, o ktorej Boh povedal, že: je to dobré. Môžeme sa o tom dočítať aj v Piesni Šalamúnovej a to isté podopiera aj Mojžišov zákon. „Keď si niekto vezme novú ženu, nepôjde von do vojny, ani sa nevloží na neho nijaká vec. Slobodný bude pre svoj dom jeden rok a bude sa radovať so svojou ženou, ktorú si vzal.“ (5Moj 24,5) V Novej zmluve to nájdeme v liste Židom 13,4: „Manželstvo nech je v úcte u všetkých a loža nepoškvrnená. A smilníkov a cudzoložníkov bude súdiť Boh.“

Preto opustí muž svojho otca a svoju mať a bude ľnúť ku svojej žene, a budú jedno telo.

Biblia nám dáva usmernenia aj v tom, ako je možné používať sexuálnu schopnosť danú Bohom tak, aby aj jej ovocie „bolo dobré“. Nariadenia, ktoré sa v tejto súvislosti vyskytujú, nemajú ochudobniť človeka o niečo dobré – ako to Satan od počiatku nahovára ľuďom (1Moj 3,5), ale Boh nás chce ochrániť pred poškodením. Preto Biblia vyjadruje v liste Židom, že podmienkou k užívaniu a požehnaniu v sexuálnej sfére je manželská zmluva. V rámci tejto zmluvy majú obe strany rovnaké práva a vernosť zabezpečuje výhradné právo zjednotenia tiel, čo je z ich strany prejavom vzájomnej dobroprajnosti, tak ako to sformuloval apoštol Pavol v 1 Kor 7,3-5. „Muž nech preukazuje žene povinnú dobroprajnosť a podobne aj žena mužovi. Žena nemá v moci svojho vlastného tela, ale muž; a podobne ani muž nemá v moci svojho vlastného tela, ale žena. Neukracujte sa navzájom, iba ak čo z obapolného súhlasu na čas, aby ste stihli na pôst a na modlitbu, a zase sa vedno zíďte, aby vás nepokúšal satan pre vašu nezdržanlivosť.“

Biblia považuje za dobré a žiaduce, aby bola spolu so sexuálnym súžitím aj jednota oboch zúčastnených v rámci manželskej zmluvy. Telesné zjednotenie je prítomné aj v mimomanželskom vzťahu. „Alebo či neviete, že ten, kto sa pripojuje smilnici, je s ňou jedným telom? Lebo, hovorí, tí dvaja budú jedno telo.“ (1Kor 6,16)

Sexuálne vzťahy sú vo svete chápané tak – alebo by si to tak priali – ako keby to nemalo väčší význam pre zúčastnených než držanie sa za ruky. Naproti tomu Biblia nevidí sexuálne zjednotenie len ako fyzický vzťah dvoch tiel, ale zjednotenie dvoch osobností. Jedna osoba zo seba vydáva a zároveň prijíma od druhej. Tento fakt je nezávislý od toho, či zúčastnené strany tomu veria, alebo to ignorujú. Biblický zákaz smilstva a cudzoložstva nie je len ochranou pred pohlavnými chorobami a nie je tu len preto, aby zabezpečil nenahraditeľnú úlohu v harmonickom vývine detí splodených v manželstve a prítomnosť otca a matky. Hlavným zámerom tohto zákazu je zabránenie roztrieštenosti ľudského jedinca a jeho konečnej degenerácie. Preto Biblia odporúča tým, ktorí sú pred uzavretím manželstva, sebakontrolu v tejto oblasti. „A je rozdiel aj medzi ženou a pannou. Nevydatá sa stará o to, čo je Pánovo, aby bola svätá i telom i duchom; ale tá, ktorá sa vydala, stará sa o veci sveta, ako by sa ľúbila mužovi.“ (1Kor 7,34)

Podobne ako ostatné zákony, „Nezosmilníš“ a „Nepožiadaš“, pomáha človeku v dosiahnutí cieľa viery „spasenia duše“. „Odnášajúc si cieľ a koniec svojej viery, spasenie duší.“ (1Pt 1,9) Je dobré uvedomiť si, že Ježiš nezrušil platnosť zákona, ba ešte ho sprísnil: už samotné predstavy o smilstve sú klasifikované ako smilstvo. „Počuli ste, že bolo povedané starým: Nescudzoložíš. Ale ja vám hovorím, že každý, kto by pozrel na ženu s myšlienkou požiadať ju, už aj scudzoložil s ňou vo svojom srdci.“ (Mt 5,27-28)

Ježiš s rozhodnosťou posilnil pôvod manželského inštitútu, ktorý spočíva v celoživotnej zmluve medzi jednou ženou a jedným mužom. Aj rozvod považuje za porušenie zmluvy, čo odporuje Božiemu pôvodnému plánu. Učí nás, aby človek neinicioval rozvod okrem príčiny nevery druhej strany. „Takže nie sú viacej dvoje, ale jedno telo. A tedy toho, čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje!“ (Mt 19,6)

Božie slovo nám objasňuje, že dôsledkom smilstva je odtrhnutie od Boha. Pavol to píše v liste do Galácie, Efezu, Kolos aj Tesaloník. Gal 5;19,21; Ef 5; 3,5; Kol 3,5-6; 1 Tes 4,3-4.

Pavol vo svojom liste upozorňuje na to, že ten, kto rešpektuje Boží zámer s ľudským telom, nepoškodí iného človeka ani na úrovni ilegálnej žiadosti. No tí, ktorí pohŕdajú nariadeniami apoštolov, v skutočnosti pohŕdajú Bohom, ktorý dal veriacim Svätého Ducha. Nečisté zachádzanie s telom veriaceho človeka je nebezpečné aj preto, lebo vypôsobí Boží hnev. „Aby neprekračoval a nekoristil vo veci svojho brata, pretože je Pán pomstiteľom všetkého toho, ako sme vám už aj prv povedali a osvedčili. Lebo nepovolal nás Boh na to, aby sme žili v nečistote, ale v posvätení. Preto tedy, kto opovrhuje, neopovrhuje človekom, ale Bohom, ktorý aj dáva svojho Svätého Ducha do nás.“ (1Tes 4,6-8) Naše telo nie je určené na uspokojovanie žiadostí, ale je predurčené k slávnemu vzkrieseniu. „Pokrmy bruchu a brucho pokrmom, ale Boh skazí i brucho i pokrmy. No, telo nie smilstvu, ale Pánovi a Pán telu.“ (1Kor 6,13) Aj v Zjavení Jána nám Biblia jednoznačne vyhlasuje, že smilstvo vypôsobí v živote človeka odtrhnutie sa od spasenia. „Blahoslavení, ktorí (perú svoje rúcha a) činia jeho prikázania, aby mali právo k drevu života a aby vošli bránami do mesta. A vonku budú psi a čarodejníci a smilníci a vrahovia a modlári a každý, kto má rád a činí lož.“ (Zj 22,14-15)

A človek, ktorý by ležal s mužským pohlavím, tak ako sa líha so ženou, obidvaja spáchali ohavnosť, istotne zomrú; ich krv bude na nich.

Z uvedeného je jasné, že Božie slovo formuluje jednoznačné a nezameniteľné nariadenia v sexuálnej oblasti života každého človeka. Podľa Biblie je sexuálny styk mimo manželstva taký skutok, ktorý okrem škôd na tele a duši spôsobí tú najväčšiu škodu tým, že ho oddelí od Boha a pripraví o možnosť spasenia. Takými istými jednoznačnými slovami hovorí Biblia aj o homosexuálnom vzťahu. V Starom zákone ho Božie slovo nazýva smrteľným hriechom. „A človek, ktorý by ležal s mužským pohlavím, tak ako sa líha so ženou, obidvaja spáchali ohavnosť, istotne zomrú; ich krv bude na nich.“ (3Moj 20,13)

Pavol v liste Rimanom tiež jednoznačne tvrdí, že sexuálny vzťah ľudí rovnakého pohlavia je v Božích očiach neprijateľný. „Ako takí, ktorí premenili pravdu Božiu na lož a radšej sťa Boha ctili a bohoslúžili stvoreniu než Stvoriteľovi, ktorý je požehnaný na veky. Amen. Preto ich Boh vydal do hanebných náruživostí, lebo aj ich ženského pohlavia osoby premenili prirodzené používanie seba na také, ktoré je proti prírode.“ (Rim 1,26-27)

Neprirodzená zmena prirodzeného poriadku Božieho stvoriteľského zámeru je v plnej miere vzburou. Boh dal ľudstvu v oblasti reprodukcie jednotný morálny zákon, čím poukázal na správny postoj a vzťahy pohlaví a tiež zjavil základný princíp rodiny a tento naočkoval do stvorenstva. Na základe prirodzených zákonov môže každý človek rozlíšiť dobro od zla. Apoštol Júda vo svojom liste upozorňuje na Boží odsudzujúci hnev v súvislosti so Sodomou a Gomorou. „Ako Sodoma a Gomora a mestá okolo nich, ktoré podobným spôsobom ako títo neslýchane smilnili a odišli za iným telom, ležia pred očami na výstražný príklad a nesú trest večného ohňa.“ (Júda 7) Toto isté potvrdzuje aj Petrov list. „I mestá Sodomy a Gomory obrátil na popol a pohromou odsúdil a tak dal výstražný príklad tým, ktorí mali v budúcnosti páchať bezbožnosť.“ (2Pt 2,6) V oboch prehláseniach je zdôraznené, že tento Boží súd je odstrašujúcim príkladom, z ktorého by sa mala poučiť každá nastupujúca generácia.

Aký to bol teda postoj, ktorý vypôsobil takýto Boží hnev? To si môžeme pozrieť v 1. knihe Mojžišovej, kde sa opisuje návšteva Božích anjelov u Lota v Sodome. „Potom však prv ako si ľahli, muži mesta, sodomskí muži, obstúpili dookola dom, od mladého až do starého, všetok ľud od­všadiaľ. A volali na Lota a vraveli mu: Kde sú tí muži, ktorí prišli k tebe tejto noci? Vyveď ich k nám, aby sme ich poznali!“ (1Moj 19,4-5) Výraz „poznať“ znamená jednoznačne sexuálny pomer. Podobne na to poukazuje 1Moj 4;1,17,25. Je tu reč o sexuálnom spojení ľudských tiel. Historický súd nad Sodomou a Gomorou má hodnotu príkladu preto, lebo verne odzrkadľuje Boží prístup k takým skutkom, ktoré pozmenili poriadok prírody.

V našej dobe sa čoraz častejšie stretávame s takým javom, že skupiny podporujúce spolužitie ľudí rovnakého pohlavia iniciujú kampane v záujme toho, aby vyhlasovanie spomínaných biblických právd bolo obmedzené zákonmi. Prípadný úspech týchto úsilí by znamenal jeden z najzávažnejších právnych obmedzení, pričom by kresťanov prinútili, aby pred ľuďmi zatajili zásadné požiadavky Božích hodnôt. Obmedzenie slobody prejavu je hrubou formou nátlaku. Vážnym obmedzením slobody je aj to, keď záujmové skupiny chcú prostredníctvom štátu nanútiť svoje vlastné hodnoty iným. Tí, ktorí očakávajú od kresťanov, aby pozmenili svoje stanoviská, aby tak prijali predmanželský, mimomanželský a homosexuálny vzťah na jednej a tej istej úrovni, v skutočnosti požadujú, aby verili viac im, než Bohu. Toto by ale znamenalo popretie základov kresťanskej viery. „Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh.“ (Jn 1) Odkiaľ vieme, že Boh stvoril nebesia aj zem? Z viery v Božie slovo. „Vierou rozumieme, že sú veky ustrojené slovom Božím, áno i tomu, že nie z viditeľných vecí povstalo to, čo sa vidí.“ (Žid 11,3) Vzťah s Bohom vzniká zo zjavenia Božieho slova. Pavol to popisuje v liste Rimanom nasledovne: „Tak teda viera z počutia a počutie skrze slovo Božie.“ (Rim 10,17)

Apoštol Pavol pripomína svojmu milovanému Timoteovi: „... a že od detinstva znáš sväté písma, ktoré ťa môžu učiniť múdrym na spasenie skrze vieru v Kristu Ježišovi. Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravodlivosti, aby bol človek Boží dokonalý, ku každému dobrému skutku pripravený.“ (2Tim 3,15-17) Písmo sväté je inšpirované Duchom Božím, ktoré nás bude sprevádzať na ceste spravodlivosti, ak sa vierou obrátime na jeho autora.

Ježiš Kristus hovorí o Slove ako o pravde. „Posväť ich v svojej pravde! Tvoje slovo je pravda...“ (Jn 17,17), ktorú keď veriaci spoznajú, tá ich učiní slobodnými. „... a poznáte pravdu, a pravda vás vyslobodí.“ (Jn 8,32) Toto sa naplní v láske k Ježišovi Kristovi. Láska je však omnoho viac, než pocity, viac než len slová. „Moje dieťatká, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a pravdou.“ (1Jn 3,18) Ako môžeme Ježiša milovať skutkom? Na túto otázku nám odpovedá On sám: „Kto má moje prikázania a ostríha ich, to je ten, kto ma miluje; a ten, kto mňa miluje, bude milovaný od môjho Otca, i ja ho budem milovať a zjavím mu seba.“ (Jn 14,21)

Pán Ježiš Kristus sa modlil k Otcovi za svojich učeníkov (Jn 17,9). Kto patrí Ježišovi? Ten, kto dodržiava Jeho prikázania. Za tých sa modlí, aby ich Otec zachoval. Neprosí, aby boli vyňatí zo sveta, ale aby ich ochránil od zlého. (Jn 17,15)

V týchto slovách sa ukrýva istá dôležitá pravda, ktorá je smerodajná aj pre kresťanov. Boh rozlišuje medzi tými, ktorí Mu patria, ktorí patria ku Kristovmu telu – a medzi svetom. Biblia rešpektuje slobodu a dôstojnosť človeka. Boh nie je násilnícky diktátor, uznáva osobnú slobodu každého jednotlivca a zároveň oznamuje aj dôsledky jednotlivých skutkov. Boh zriedkakedy dopustí následky hriechov okamžite v živote nespasených ľudí, ale trpezlivo čaká a je ochotný odpustiť. „Kde kto je silný Boh ako ty, ktorý odpúšťaš neprávosť a netrestajúc ideš popri prestúpení ostatku svojho dedičstva? Nedrží navždy svojho hnevu, lebo má záľubu v milosti.“ (Mich 7,18) To ale neznamená, že nerozlišuje medzi dobrým skutkom a hriechom, medzi dobrom a zlom. „A za to sa modlím, žeby vaša láska ešte viac a viac hojnela pravou známosťou a každým vnímaním, aby ste boli schopní posúdiť, čo je dobré a čo nie, aby ste boli čistí a prostí úrazu na deň Kristov, naplnení ovocím spravodlivosti, doneseným skrze Ježiša Krista, na slávu a chválu Božiu.“ (Fil 1,9-11)

Ľudia teda majú možnosť vybrať si medzi dobrým a zlým, ich vzťah s Bohom určia ich vlastné rozhodnutia a zároveň rozhodnú vo svojom živote o otázke spasenia alebo zatratenia. Nie každý sa rád postaví zoči-voči takémuto faktu, no cirkev má práve toto poslanie. Ježiš na konci Matúšovho evanjelia vysiela svojich učeníkov s týmito slovami: „A tak iďte, čiňte učeníkmi všetky národy krstiac ich vo meno Otca i Syna i Svätého Ducha učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta. Amen.“ (Mt 28,19-20) Vyučovať neznamená násilné obrátenie, ale dať ľuďom možnosť vypočuť si slová pravdy a prejavy skutkov, aby mali šancu spoznať pravdu, ktorá ich učiní slobodnými.

Biblia počíta s tým, že nie každý človek je veriaci. Keď Pavol oslovuje veriacich v Korinte, aby sa nespolčili so smilníkmi (1Kor 5,9-10), nemyslí všeobecne smilníkov tohto sveta – lebo by museli byť vyňatí zo sveta – a keby veriaci vyšli zo sveta, kto by potom hlásal evanjelium, kto by bol svetlom a kto soľou zeme? (Mt 5,13-14)

Poslaním kresťanov je teda to, aby nepreberali názory a postoje aktuálnej doby vo svete, aby sa neprispôsobili svetu (Rim 12,2), ale aby poslúchali Boha. Majú kresťania právo zatracovať, alebo nenávidieť tých, ktorí neveria a nežijú podľa morálnych zásad Biblie? V nijakom prípade!

Biblia rozlišuje medzi hriechom a hriešnikom. Hriech odsudzuje, no hriešnikom zvestuje milosť. Obrátený hriešnik môže práve preto účinne svedčiť o milosti, lebo vie, odkiaľ prišiel. Aj on bol predtým smilníkom, alebo cudzoložníkom a preto vie súcitiť s inými. Môže predstavovať takú istú kvalitu života, ktorú obdržal pri znovuzrodení.

„Nikto, kto sa narodil z Boha, nerobí hriech, lebo jeho semeno zostáva v ňom, ba ani nemôže hrešiť, lebo sa narodil z Boha.“ (1Jn 3,9)

Ako sme už spomenuli, veriaci v biblické zásady veria v monogamné manželstvo založené na celoživotnej zmluve a práve oni týmito hodnotami zastupujú skutočne sexuálnu menšinu.

Väčšina ľudí západného sveta dnešnej doby takto nezmýšľa ani nežije. Dnes je predmanželský sexuálny vzťah všeobecne prijatý, ako aj manželská nevera. Navyše, moderné umenie, literatúra, film, médiá a každá oblasť, z ktorej mladí ľudia čerpajú informácie, našepkáva, že sexuálna etika, odklonená od biblických hodnôt, je všeobecne prijímaná a uznávaná.

Veriaci v biblické zásady veria v monogamné manželstvo založené na celoživotnej zmluve a práve oni týmito hodnotami zastupujú skutočne sexuálnu menšinu.

A ak dôkladne zhodnotíme všetky tieto fakty, vidíme, že morálne stanovisko kresťanov ohľadom sexu je pod omnoho väčším tlakom než ktorákoľvek iná hodnota. Bezpochyby, v dejinách boli aj také epochy, kedy zdanliví kresťania chceli v spolupráci so štátnou mocou donútiť neveriacich mučením a násilím k poslušnosti kresťanskej morálke. Dnes tomu tak nie je. Práve naopak! Môžeme byť svedkami agresivity z tej druhej strany.

Monogamia je skutočne dôležitou inštitúciou kresťanstva. Počas dlhého obdobia mala právo sobášiť výlučne cirkev a takto bolo cirkevne uzavreté manželstvo jedinou zákonnou formou spolužitia. Neskôr inštitút občianskeho sobáša ukončil tento cirkevný monopol, no po čase právne normy spolužitia partnerov zrušili aj monopol inštitútu manželstva. Sekulárny štát je na základe demo­kratických princípov založený na odluke cirkvi od štátu. Z tohto nutne vyplýva aj to, že cirkev nemôže uplatnenie biblických zásad – aj čo sa týka uzatváraní manželstiev – vynútiť silou. Takisto je ale v záujme sekulárneho štátu podpora takej formy spolužitia, ktorá je osožná pre spoločnosť. Pokles počtu obyvateľstva má totiž z dlhodobého hľadiska nedozerné následky. Už aj dnes sa moderné európske západné krajiny stretávajú s vážnym problémom rôznych vekových skupín. Tento výkyv vyplýva z toho, že reprodukcia spoločnosti zaznamenáva nižšie čísla pôrodnosti a zároveň je aj veľký nepomer čísel medzi aktívnymi a inaktívnymi obyvateľmi. Značná časť moderných štátov neodvodzuje reprodukciu ako výsledný produkt manželstva z hľadiska Biblie, s podporou sociálnych a politických prostriedkov, ale pojem rodiny odvodzuje od prirodzených práv a tradičné manželstvo chráni z hľadiska spoločenského prospechu. Aj dnešné právne nariadenia rozlišujú medzi manželstvom a spolužitím partnerov: iné sú práva a povinnosti manželov a iné nemanželských part­nerov a tiež sa ináč do týchto rôznych spolužití vstupuje a ináč z nich vystupuje. V posledných rokoch je veľká snaha zotrieť tieto rozdielnosti. Manželstvo je totiž podľa ústavy zmluvou medzi jednou ženou a jedným mužom. Vylúčenie vzťahu ľudí s rovnakým pohlavím tak isto nie je diskrimináciou, ako ani nie je diskrimináciou to, že muž nemôže rodiť a žena nemôže oplodniť.

Podľa platného právneho poriadku už nie je spolužitie ľudí s rovnakým pohlavím trestným činom – ako tomu bolo počas uplynulých štyridsiatich rokov – právne vzťahy spolužitia sa zaradili do okruhu partnerských vzťahov na základe oznámenia. Z toho, že takíto partneri nežijú v manželskom vzťahu, im nevyplývajú žiadne nevýhody. Snahy o rozbitie tradičného obsahu inštitúcie manželstva ale činia bezbrannými a zneužitými tých, ktorí trvajú na tradičných biblických hodnotách. Cieľom a výsledkom týchto snáh je úplné vyradenie biblických morálnych noriem na perifériu a tiež aby boli spoločnosťou vnímané v negatívnom svetle.

A takto menšiny stojace na strane kresťanskej morálky oprávnene požadujú ochranu hodnôt a inštitúcií založených na takýchto základoch – a tým aj ochranu inštitúcie manželstva.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Új Exodus 2013